Preskočiť na obsah

FC Barcelona

Upraviť odkazy
Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

FC Barcelona
Celý názovFutbol Club Barcelona
PrezývkaBarcelona
Barça
Blaugranas (modro-červení)
Culés
Krátky názovFCB
Založený29. november 1899; pred 125 rokmi
ŠtadiónEstadi Olímpic Lluís Companys
Kapacita54,367
PredsedaŠpanielsko Joan Laporta
TrénerNemecko Hans Dieter-Flick
LigaLa Liga
2023/242. miesto z 20
Domáce farby
Hosťovské farby
Tretie farby

Futbol Club Barcelona, známy tiež ako Barcelona a familiárne ako Barça je futbalový klub v Španielsku. Klub bol založený[1] dňa 29. novembra 1899 skupinou švajčiarskych, anglických a katalánskych futbalistov pod vedením Joana Gampera. Klub sa stal symbolom katalánskej kultúry a katalánskej národnosti, a z toho dôvodu pochádza aj motto "Més que un club" (Slovensky: viac ako klub). Oficiálna hymna FC Barcelony je „Cant del Barça“, ktorú napísali Jaume Picas a Josep Maria Espinàsk.[2] Fanúšikovia FC Barcelona sa volajú culés alebo culers.[3] Klub je druhým najbohatším futbalovým klubom na svete z hľadiska príjmov, s ročným obratom 398 miliónov eur. Klub dlhoročne súperí s klubom Real Madrid, a zápasy medzi oboma tímami sú nazývané ako "El Clásico".[4]

Klub je súčasným lídrom tabuľky, pričom získal najviac domácich trofejí v španielskom futbale, a to 27 v La Lige,[5] 31 v Copa del Rey, 14 v Supercopa de España, 3 v Copa Eva Duarte[6] a 2 v Copa de la Liga, a takisto je držiteľom rekordu v posledných štyroch súťažiach. V medzinárodnom klubovom futbale vyhrala FC Barcelona päťkrát Ligu Majstrov UEFA, rekordné štyri Poháre víťazov pohárov UEFA,[7] päť Superpohárov UEFA a tri Svetový klubový pohár FIFA.[8] Tiež vyhrala rekordné tri Poháre veľtržných miest, ktoré sú považované za predchodcu Pohára UEFA.[9] Podľa historického rebríčka IFFHS (Medzinárodná federácia futbalovej histórie a štatistík) je FC Barcelona najlepším klubom na svete od roku 1991, kedy začala agentúra zhromažďovať štatistické údaje.[10]

FC Barcelona je jediným európskym klubom, ktorý od roku 1955 hral každú sezónu kontinentáleho futbalu, a je jedným z troch klubov v Španielsku, ktorý nebol nikdy vyradený zo súťaže La Liga, spolu s klubmi Athletic Bilbao a Real Madrid. V roku 2009 sa stala FC Barcelona prvým španielskym klubom, ktorý vyhral tzv. treble, skladajúci sa zo súťaží La Liga, Copa del Rey a Liga Majstrov. V tom istom roku, sa stala prvým futbalovým klubom, ktorý vyhral šesť zo šiestich súťaží v jednom roku, čím dokončil šesticu, zahŕňajúcu vyššie uvedené treble a Supercopa de España (Španielsky superpohár), Superpohár UEFA a Majstrovstvá klubov FIFA.

Okrem futbalu pod FC Barcelona patria aj profesionálne tímy z rôznych ďalších športových odvetví: basketbal, hádzaná, futsal, hokej na kolieskových korčuliach, volejbal a ragby. Okrem siedmich profesionálnych tímov má klub aj ďalších jedenásť amatérskych športových sekcií: pozemný hokej, atletika, krasokorčuľovanie, ľadový hokej, bejzbal. Klub sa venuje charite a v poslednom období je sponzorskými zmluvami viazaný s detským fondom UNICEF.[11]

História

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: História FC Barcelona

Začiatky (1899 – 1908)

[upraviť | upraviť zdroj]
Inzerát v novinách Los Deportes
Hráči FC Barcelona v roku 1903

Za založením klubu stál Švajčiar Joan Gamper. 22. októbra 1899 Gamper uverejnil v novinách Los Deportes inzerát, ktorý informoval o jeho snahe vytvoriť futbalový klub v Barcelone. Na gymnáziu Manuela Solého sa 29. novembra 1899, uskutočnilo stretnutie, ktorého sa okrem Joana Gampera zúčastnilo ďalších 11 nadšencov futbalu: Walter Wild, Lluís d’Ossó, Bartomeu Terradas, Otto Kunzle, Otto Maier, Enric Ducal, Pere Cabot, Carles Pujol, Josep Llobet, John Parsons a William Parsons.[12] Na tomto stretnutí bol založený klub Football Club Barcelona.

V tomto období sa aj oficiálne schválili tradičné farby klubu, modrá a granátová (blaugrana). Dodnes však nie je jasné, prečo má FC Barcelona dresy vo svojej modro-granátovej kombinácii.[13][14]

8. decembra 1899 odohrala Barcelona svoj prvý zápas. Toto stretnutie sa uskutočnilo na prenajatom štadióne Velodromo de la Bonanova a súperom bolo mužstvo, ktoré bolo zložené z Angličanov žijúcich v Barcelone. Barcelona tento zápas prehrala 0:1. Do konca roka 1899 Barcelona na rovnakom štadióne odohrala ešte ďalšie dva zápasy. Mužstvo výberu Katalánska zdolala na Štedrý deň toho istého roku 3:1 a o dva dni neskôr, 26. decembra, v reparáte zdolala výsledkom 2:1 tím zložený z Angličanov žijúcich v Barcelone. Prvý zápas mimo Katalánska hráči FC Barcelona odohrali o pol roka s klubom Madrid FC, ktorému podľahli 1:3.

V tom čase ešte nebola založená La Liga a tak FC Barcelona hrala katalánsky šampionát a aj Copa del Rey (Španielsky kráľovský pohár). V roku 1902 klub vyhral svoju prvú trofej Copa Macaya a tiež sa dostal do prvého finále Copa del Rey, v ktorom prehral 1:2 s klubom Vizcaya.[15]

Prvý zápas mimo Španielska odohrala Barcelona 1. mája 1904 na „Stade Olympic“ v Toulouse a vyhrala ho v pomere 3:2.[16] S FC Toulouse nadviazal katalánsky klub dobré vzťahy, čo viedlo k dohode o zorganizovaní aj ďalšieho priateľského zápasu, ktorý sa odohral 26. mája 1904 a Barcelona vyhrala 4:0.

Gamperova éra (1908 – 1925)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1908 sa po prvýkrát stal prezidentom klubu, jeho zakladateľ Joan Gamper. Gamper sa ujal svojej úlohy v čase, keď klub nebol práve na výslní. Nedosiahol zatiaľ žiadne mimoriadne úspechy s výnimkou víťazstva v Campionat de Catalunya v roku 1905 a aj jeho finančný stav bol neuspokojivý.

Gamper bol za prezidenta klubu zvolený celkovo 5-krát, v období rokov 1908 až 1925. Tiež sa mu podarilo dosiahnuť, aby FC Barcelona získala svoj prvý vlastný štadión. 14. marca 1909 sa klub presťahoval na štadión Carrer Indústria s kapacitou 6 tisíc miest.

Gamper sa tiež snažil zväčšiť členskú základňu klubu. Jeho úsilím mal klub v roku 1922 viac ako 10 000 členov. To prispelo k tomu, že sa klub opäť sťahoval, teraz na štadión Les Corts, ktorý bol otvorený práve v roku 1922. Štadión mal najprv kapacitu 20 000 miest, neskôr bol rozšírený na impozantných 60 000.[17]

Gamperovi sa podarilo priviesť do klubu Paulina Alcántara, ktorý je doteraz historicky najúspešnejším strelcom klubu s 357 gólmi.[18] V roku 1917 bol vymenovaný za trénera Jack Greenwell. Pod vedením trénera Greenwella hrali takí hráči ako Alcántara, Sagi-Barba, Ricardo Zamora, Josep Samitier, Félix Sesúmaga a Franz Platko. V čase, keď bol Gamper prezidentom, vyhrala Barcelona 11-krát Campionat de Catalunya, 6-krát Copa del Rey, 4-krát Coupe de Pyrenées, čo bolo prvé „zlaté obdobie“ klubu.

Obdobie diktátora Riveru a občianskej vojny (1925 – 1939)

[upraviť | upraviť zdroj]

V polovici 20. rokov 20. storočia zažila FC Barcelona konflikt, ktorý síce mal so športom máločo spoločné, ale poznačil ju na nasledujúce obdobie. Počas zápasu hraného 14. júna 1925 diváci spontánne spievali posmešky proti diktátorskému režimu Miguela Prima de Riveru. Z nariadenia vlády bol pre tento incident na šesť mesiacov zavretý štadión FC Barcelona. Neskôr bol tento trest zmiernený na tri mesiace a prezident klubu Joan Gamper bol donútený k abdikácii. O niečo neskôr v dôsledku osobných a finančných problémov upadol Gamper do depresie, čo ho viedlo 30. júla 1930 k spáchaniu samovraždy.[19]

V Španielsku sa národná liga začala hrať v roku 1929 a hneď prvý titul získala FC Barcelona. Klub bol vďaka veľkému počtu členov vo veľmi dobrej finančnej situácii. Vďaka tomu mohlo vedenie kúpiť Hectora Scaroneho, útočníka klubu Nacional Montevideo a uruguajskej reprezentácie, s ktorou v roku 1930 získal titul majstra sveta.

Hoci sa klub snažil udržať si dobrých hráčov, ako bol napríklad Josep Escolà, nastalo obdobie úpadku. V tomto čase politické boje zatienili šport v celej spoločnosti. Klub sa ocitol vo finančnej, sociálnej a športovej kríze. Opustilo ho veľké množstvo členov. Tím síce vyhral Campionat de Catalunya v rokoch 1930, 1931, 1932, 1933, 1936 a 1938, ale úspech na celonárodnej úrovni neprichádzal, okrem roku 1937, keď získala FC Barcelona veľmi sporný a dodnes diskutabilný titul.

Mesiac po začiatku občianskej vojny bol prezident klubu Josep Suñol i Garriga (tiež známy ako Josep Sunyol) zavraždený blízko mesta Guadalajara vojakmi Francisca Franca. V lete 1937 bol tím na zájazde v Mexiku a USA, kde ich prijal veľvyslanec druhej Španielskej republiky. V tomto období sa prehĺbila finančná kríza a preto polovica tímu hľadala exil v Mexiku a Francúzsku. 16. marca 1938 fašisti zhodili bombu na budovy klubu, čo klubu spôsobilo veľké straty. O niekoľko mesiacov neskôr sa FC Barcelona, symbol neposlušného Katalánska, dostala pod fašistickú okupáciu. Klub začal upadať, mal len 3 486 členov a čelil množstvu vážnych problémov.

C. de F. Barcelona (1939 – 1974)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení španielskej občianskej vojny boli katalánčina a katalánska zástava zakázané a aj v rámci futbalového klubu bolo zakázané používať nešpanielske názvy. Tieto opatrenia viedli k tomu, že klub bol násilne premenovaný na Club de Fútbol Barcelona a z klubového znaku bola odstránená katalánska vlajka. Počas Frankovej diktatúry bol štadión FC Barcelona jedným z mála miest, kde sa slobodne hovorilo po katalánsky.

V roku 1943 na štadióne Les Corts Barcelona vyhrala v prvom zápase semifinále Copa del Generalísimo nad Realom Madrid 3:0. Pred odvetou navštívil v šatni hráčov Barcelony riaditeľ štátnej bezpečnosti. Pripomenul im, že hrajú len z „veľkodušnosti režimu“. Madrid vyhral potom odvetný zápas 11:1.[20]

Navzdory zložitej politickej situácii nastali pre klub, v priebehu 40. rokov a začiatkom 50. rokov 20. storočia, lepšie časy. V roku 1945 na trénerskej lavičke s Josepom Samitierom a hráčmi ako César, Ramallets a Velasco vyhrala Barcelona, po dlhom období čakania od roku 1929, svoj ďalší španielsky titul. Neskôr pridala tituly v rokoch 1948 a 1949. V roku 1949 zvíťazila v prvom ročníku Copa Latina. V roku 1952 sa slovenský tréner Fernando Daucik a hráč so slovenským pôvodom Ladislav Kubala, mnohými považovaní za najlepšieho hráča v histórii klubu[21][22], stali hlavnými postavami pri zisku piatich rôznych trofejí. Vyhrali La Ligu, Copa del Generalísimo, Copa Latina, Copa Eva Duarte a Copa Martini Rossi. V nasledujúcom roku 1953 veľkou mierou prispeli k víťazstvu v La Lige a Copa del Generalísimo. FC Barcelona zvíťazila tiež v Copa del Generalísimo v roku 1957 a vo Fairs Cup v roku 1958.

V tomto období vedenie katalánskeho klubu pochopilo, že štadión Les Corts už pre potreby klubu nestačí.[14] Kapacita tohto štadióna bola po viacerých rekonštrukciách 60 000 ľudí. Záujem o futbal v Barcelone však prevyšoval toto číslo a začala sa príprava na výstavbe nového štadióna. Výstavba po dlhých prípravách úspešne prebehla v období rokov 1954 až 1957. Pôvodné plány hovorili o potrebe investovania 66 miliónov pesiet, no konečné číslo bolo 288 miliónov.[14][23]

Slávnostné otvorenie nového štadióna nazývaného Nou Camp sa konalo 24. septembra 1957. Súperom Barcelony bola Legia Varšava a v zápase, ktorý sledovalo 90 000 divákov vyhrala 4:2, historicky prvý gól na Nou Campe strelil Eulógio Martinez[14], ďalšie pridali Tejada, Sampedra a Evarista. Prvá zostava Barcelony na Camp Nou: Ramallets, Olivella, Brugué, Segarra, Vergés, Gensana, Basora, Villaverde,Eulógio Martinez|Martínez, Kubala a Tejada. Odlišná jedenástka vybehla na trávnik v druhom polčase: Ramallets, Joan Segarra|Segarra, Brugué, Gràcia, Flotados, Bosch, Hermes, Ribelles, Tejada, Sampedro a Evaristo.

Tréner Helenio Herrera, mladý Luis Suárez (európsky futbalista roku 1960) a dvaja maďarskí hráči odporučení Kubalom, Sándor Kocsis a Zoltán Czibor priviedli tím k národnému double v roku 1959 a La Liga/Fairs Cup double v roku 1960. V roku 1961 sa Barcelona stala prvým klubom, ktorý vyradil Real Madrid v Európskom pohári majstrov a tak ukončil hegemóniu tohto klubu v Európe. No ani to tímu nestačilo na to, aby vyhrali európsku pohárovú súťaž č. 1, keď vo finále prehral s Benficou Lisabon v pomere 2:3.

Šesťdesiate roky boli pre klub menej úspešné, ale spolu s Realom a Atléticom Madrid stále dominovali v La Lige. Nevýrazné výsledky úzko súviseli s dokončenou výstavbou Camp Nou, keďže sa na ňu minulo veľa peňazí, menej už ostávalo na nákup nových hráčov. V tomto období sa však objavili nové futbalové osobnosti, Josep Fusté a Carles Rexach. Klub vyhral Copa del Generalísimo v roku 1963 a Fairs Cup v roku 1966. Podarilo sa mu tiež poraziť Real Madrid 1:0 vo finále Copa del Generalísimo v roku 1968 na štadióne Santiago Bernabéu, domovskom stánku madridského Realu.

V sezóne 1968/1969 došlo k zaujímavej konfrontácii španielskeho veľkoklubu so slovenským Slovanom Bratislava. 21. mája 1969 sa na St. Jacobs štadióne vo švajčiarskom Bazileji stretol Slovan s FC Barcelona vo finále Pohára víťazov pohárov. Výsledok tohto zápasu bol pre vtedajší československý futbal veľmi pozitívny, keďže Slovan zvíťazil v pomere 3:2.[24][25]

V roku 1974 klub zmenil svoj oficiálny názov späť na Futbol Club Barcelona.

Prvá zastávka Johana Cruyffa (1974 – 1978)

[upraviť | upraviť zdroj]

V sezóne 1973/74 prišla do Barcelony futbalová legenda – Johan Cruyff. Už v Ajaxe sa stal hráčom svetového kalibru. Po svojom príchode si veľmi rýchlo získal fanúšikov, keď pre európske médiá vyhlásil, že si vybral Barcelonu pred Realom Madrid, preto že by nemohol hrať za klub spájaný s Frankom.[26][27] K jeho popularite prispel aj fakt, že pre svojho syna vybral katalánske meno Jordi. Spolu so svojím krajanom, trénerom Rinusom Michelsom, pomohol klubu vrátiť sa po dlhých štrnástich rokoch na španielsky futbalový trón. V tejto sezóne zároveň nemalou mierou prispel k veľkolepému víťazstvu 5:0 nad Realom Madrid na štadióne San Bernabéu. Hneď v prvej sezóne, ktorú strávil v klube bol vyhlásený za európskeho futbalistu roka.

Éra Josepa Lluísa Núñeza

[upraviť | upraviť zdroj]

Roky stability (1978 – 1988)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1978 bol za prezidenta klubu zvolený Josep Lluís Núñez. Jeho hlavným cieľom bolo pomôcť Barcelone stať sa klubom svetového mena a vniesť do klubu finančnú stabilitu. Okrem toho počas prezidentovania Núñeza klub vyhral dve zo štyroch trofejí Pohára víťazov pohárov. V júni 1982 podpísal s klubom zmluvu Diego Maradona z Boca Juniors za do tej doby rekordnú sumu[28]. V nasledujúcej sezóne pod vedením trénera Césara Luis Menottiho, Barcelona s Maradonom, v nezabudnuteľnom finále Copa del Rey, porazila Real Madrid. Diegov pobyt v Barcelone bol však veľmi krátky, čoskoro opustil klub smerom do SSC Neapol. Na začiatku sezóny 1984/85 bol trénerom Terry Venables a tím pod jeho vedením vyhral titul v La Lige, v zostave s prvotriednym nemeckým záložníkom Berndom Schusterom. V nasledujúcej sezóne sa FC Barcelona po druhýkrát dostala do finále Európskeho pohára majstrov. No prehrala na strely zo značky pokutového kopu v dramatickom finále v Seville so Steauou Bucureşti.

Po majstrovstvách sveta 1986 sa anglický kanonier Gary Lineker spolu s brankárom Andonim Zubizarretom upísali klubu, ale tím v tomto období nedosiahol žiaden úspech. Trénerovi Venablesovi sa nepodarilo priviesť klub k úspechom a preto ho na začiatku sezóny 1987/88 nahradil Luisom Aragonésom. Táto sezóna bola ukončená vzburou hráčov proti prezidentovi Núñezovi, známou ako Motín del Hesperia a víťazstvom 1:0 vo finále Copa del Rey proti Realu Sociedad.

Tím snov: Vzostup a pád (1988 – 1996)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1988 sa vrátil do klubu Johan Cruyff, ale už ako tréner. Poskladal tzv. tím snov, pomenovaný po basketbalovom tíme USA, ktorý hral na letných olympijských hrách v Barcelone v roku 1992. V tíme boli hráči ako Josep Guardiola, José Mari Bakero, Txiki Beguiristáin, Jon Andoni Goikoetxea, Gheorghe Hagi, Ronald Koeman, Michael Laudrup, Romário a Christo Stoičkov.

Pod Cruyffovým vedením Barcelona vyhrala 4 po sebe idúce tituly v La Lige v období rokov 1991 až 1994. Porazila tím UC Sampdoria vo finále Pohára víťazov pohárov v roku 1989 a tiež vo finále Pohára európskych majstrov v roku 1992 na štadióne vo Wembley, gólom holandského internacionála Ronalda Koemana z priameho kopu. Vyhrala tiež Copa del Rey v roku 1990, Európsky superpohár v roku 1992 a trikrát Supercopa de España. S jedenástimi rôznymi trofejami sa Cruyff stal najúspešnejším trénerom v histórii klubu a zároveň bol najdlhšie slúžiacim trénerom.[29]

Vo svojich dvoch posledných sezónach, však Cruyff nevyhral žiadnu trofej. Vo finále Ligy majstrov UEFA v roku 1994 zažil katastrofálnu prehru 4:0 s AC Miláno, čo viedlo k jeho odchodu z klubu.

Smerom k 100. výročiu (1996 – 2000)

[upraviť | upraviť zdroj]
Finále Pohára víťazov pohárov v roku 1997, Ronaldo strieľa gól z penalty

Cruyff bol na krátke obdobie nahradený Bobbym Robsonom, ktorý viedol klub v jedinej sezóne 1996/97. Práve Robson vyhlásil: „Katalánsko je krajina a FC Barcelona je jeho armáda“[30]. Podarilo sa mu dotiahnuť prestup Ronalda z jeho predchádzajúceho klubu PSV Eindhoven a získať tri trofeje v jednej sezóne, „treble“, keď vyhral Copa del Rey, Pohár víťazov pohárov a Supercopa de España. Robson sa napriek svojím úspechom zdržal v klube veľmi krátko a to len počas obdobia, kým klub čakal na uvoľnenie Louisa van Gaala z jeho predchádzajúceho pôsobiska.

Podobne ako Maradona aj Ronaldo ostal v klube iba krátko a potom išiel do Interu Miláno. Objavili sa však nové osobnosti, ako Luís Figo, Giovanni Silva De Oliveira, Luis Enrique Martínez a Rivaldo. S nimi v zostave vyhrala FC Barcelona Copa del Rey a titul v La Lige v roku 1998. V roku 1999 oslávil klub 100 rokov svojej existencie víťazstvom v Primera División a Rivaldo sa stal štvrtým hráčom Barcelony, ktorý bol ocenený ako európsky futbalista roka. Napriek tomuto domácemu úspechu, zlyhanie v napodobnení Realu Madrid v zisku titulu v Lige majstrov viedlo k rezignácii van Gaala, ako aj prezidenta Núñeza.

Obdobie poklesu za Gasparta (2000 – 2003)

[upraviť | upraviť zdroj]

Odchod Núñeza a van Gaala nebol nič v porovnaní s odchodom Luísa Figa. Luis Figo sa stal hrdinom klubu a bol Kataláncami považovaný za jedného z nich. Fanúšikovia Barcelony však so zdesením sledovali Figovo rozhodnutie prestúpiť k odvekému rivalovi Realu Madrid. Počas jeho nasledujúcich návštev na štadióne Camp Nou bol Figo vždy veľmi nepriateľsky prijatý. Pri jednej príležitosti bola dokonca smerom k nemu od davu hodená hlava prasaťa. Nasledujúce tri roky zažíval klub pokles, tréneri prichádzali a odchádzali, vrátane opätovnej krátkej zastávky Louisa van Gaala. Prezident Gaspart nedokázal svojimi rozhodnutiami vliať fanúšikom dôveru na lepšie časy, čo viedlo k tomu, že v roku 2003 spolu s trénerom van Gaalom rezignoval.

Éra Joana Laportu

[upraviť | upraviť zdroj]

Pod Rijkaardovým vedením (2003 – 2008)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po sklamaní, ktoré klub zažil za prezidenta Gasparta, sa vrátil späť na výslnie už pod vedením mladého prezidenta Joana Laportu, ako aj mladého trénera Franka Rijkaarda, bývalej hviezdy holandskej reprezentácie a AC Miláno. Na ihrisku sa objavili talentovaní internacionáli, Ronaldinho, Deco, Lionel Messi, Ludovic Giuly, Samuel Eto’o, Rafael Márquez, skombinovaní s vynikajúcimi španielskymi hráčmi ako Carles Puyol, Andrés Iniesta, Xavi a Víctor Valdés.

V sezóne 2004/05 FC Barcelona získala titul v La Lige a jej futbalisti Ronaldinho a Eto'o boli FIFA ocenení, ako 1. a 3. najlepší hráč na svete. Klub tiež vyhral Supercopa de España víťazstvom nad Betisom Sevilla. V UEFA Lige majstrov bol klub vyradený už v osemfinále Chelsea FC.

Ronaldinho

V sezóne 2005/06 sa klubu podarilo dosiahnuť výrazné úspechy. V novembri 2005 na štadióne Santiago Bernabéu FC Barcelona porazila Real Madrid v pomere 3:0, v zápase, v ktorom Ronaldinho podal strhujúci výkon a po jeho druhom góle, treťom barcelonskom v zápase mu fanúšikovia Realu Madrid spontánne zatlieskali. Bolo to druhé víťazstvo Franka Rijkaarda na Bernabéu, čím sa stal prvým trénerom Barcelony, ktorý tu vyhral dvakrát. Barcelona dosiahla titul v La Lige a zároveň vyhrala Supercopa de España po finálovom víťazstve nad mestským rivalom Espanyolom.

V tejto sezóne vyhrala FC Barcelona aj Ligu majstrov, keď vo finále 17. mája 2006 porazila Arsenal FC. Síce naháňala náskok Angličanov 1:0, ale 15 minút pred koncom švédsky náhradník Henrik Larsson, ktorý hral proti Barcelone za Celtic v pohári UEFA v roku 2004, keď Celtic zvíťazil, pomohol tímu k obratu na 2:1. V štrnásťročnej histórii tejto súťaže sa klubu podarilo ju po prvýkrát vyhrať a tak pridať druhý titul v európskom pohári č. 1, keď v roku 1992 vyhrala predchodcu Ligy majstrov UEFA, Európsky pohár majstrov.[31]

Vo finále majstrovstiev sveta klubov v roku 2006 v Tokiu už FC Barcelona nedominovala a prehrala s Internacionalom Porto Alegre a nezavŕšila veľmi úspešnú sezónu ziskom tohto triumfu.

Napriek tomu, že klub bol v sezóne 2006/07, vzhľadom na predchádzajúcu sezónu, považovaný za najväčšieho favorita v domácej lige a začal sezónu veľmi dobre, nakoniec skončil iba na druhom mieste.

V sezóne 2007/08 sa Barcelona opäť snažila získať španielsky ligový titul. Nakoniec sa jej nepodarilo sezónu zakončiť ani druhým miestom v Primera División, keď ju v tabuľke preskočil nielen odveký rival Real Madrid, ale aj Villarreal CF. V Lige majstrov UEFA postupovala Barcelona nad očakávania dobre a vypadla až v semifinále po prehre s neskorším víťazom Manchestrom United (prvý zápas na Camp Nou 0:0, odveta na Old Trafford 0:1). Deň po prehre 1:4 v La Lige s Realom Madrid, prezident klubu Joan Laporta oznámil, že po 30. júni 2008 sa tréner B-tímu Barcelony, bývalý jej hráč Josep Guardiola ujme trénerskej úlohy po Frankovi Rijkardovi. Najlepším strelcom Barcelony v tejto sezóne vo všetkých oficiálnych súťažiach sa stal vo svojej prvej za klub Thierry Henry s 19 gólmi pred Samuelom Eto'om (18 gólov) a Lionelom Messim (16 gólov).[32]

Pod vedením Josepa Guardiolu (2008 – 2012)

[upraviť | upraviť zdroj]
Lionel Messi, štvornásobný víťaz Zlatej lopty, v rokoch 2009, 2010, 2011 a 2012 a najlepší gólový strelec FC Barcelony v oficiálnych súťažiach s 240 gólmi na konte.[33]

Jedno z prvých rozhodnutí, ktoré oznámil nový tréner Barcelony Josep Guardiola je, že pre novú sezónu nepočíta s doterajšími kľúčovými hráčmi Samuelom Eto'om, Decom a Ronaldinhom.[34] Počas prípravy klubu na sezónu 2008/09 čiastočne korigoval toto vyhlásenie a umožnil Samuelovi Eto'ovi ostať v tíme.[35] V prvom oficiálnom zápase, ktorý Barcelona odohrala pod vedením Josepa Guardiolu porazila v treťom predkole Ligy majstrov poľský klub Wislu Krakow 4:0. V histórii Barcelony sa žiadnemu trénerovi nepodarilo dosiahnuť lepší výsledok pri oficiálnom debute na Camp Nou.[36] V sezóne 2008/09 vyhrala Barcelona pod Guardiolovým vedím historické "Treble" – španielsku La ligu, španielsky kráľovský pohár Copa del Rey a tiež Ligu majstrov, kde sa vo finále stretla s minuloročným obhajcom titulu Manchestrom United, ktorý porazila po góloch Samuela Eto´a a Lionela Messiho 2:0. V sezóne 2009/2010 priviedol do klubu tri nové posily: Maxwella, Zlatana Ibrahimovića a ukrajinského obrancu Dmitra Čigrinského. Zlatan Ibrahimović sa stal najdrahšou posilou Barcelony v histórií, bol náhradou za Samuela Eto´a.

V sezóne 2009/10 sa Ibrahimovičovi veľmi nedarilo a tak sa špekulovalo o jeho hodnote. V júni 2010 sa v Barcelonskom FC konali prezidnetské voľby. Novým prezidentom Katalánskeho veľkoklubu sa stal Sandro Rosell. Ale ešte pred nástupom Rosella na prezidentský post sa chcel bývalí prezident Joan Laporta poďakovať a odvďačiť fanúšikom. Ešte pred MS vo futbale sa mu podarilo priviesť do Barcelony Davida Villu z Valencie CF za 40 miliónov eur. Villa sa stal ôsmym hráčom Barcelonského FC, ktorý reprezentujú Španielsko na MS 2010 v Južnej Afrike.

Roky po Guardiolovi

[upraviť | upraviť zdroj]

Sezóna 2012/13

Nový tréner Tito Vilanova do sezóny nevstúpil dobre, keď sa mu nepodarilo získať španielsky Superpohár, kde Barcelona podľahla najväčšiemu konkurentovi z Realu Madrid. Celkovo sa dá táto sezóna považovať za veľmi rozporuplnú. Messi síce na začiatku nového roku po štvrtýkrát uspel v ankete Zlatá lopta, ale jeho forma pomaly upadala a už sa netešil takým úspechom ako pod Guardiolom. Aj samotná hra už nebola tak efektívna, ale Barca bola stále obávaným klubom a dokráčala až do semifinále Ligy majstrov. Tam po výsledkoch 0:4 na štadióne Allianz Aréna a 0:3 na Camp Nou vypadla s Bayernom Mníchov, ktorý následne celú súťaž vyhral.

V Copa del Rey Barcelona vypadla taktiež v semifinále, kde ju vo vyrovnanom dvojzápase porazil Real Madrid, ktorý vo finále podľahol Atléticu Madrid. Prvú trofej za Tita Vilanovu Barcelona nakoniec získala, keď vyrovnala rekord Realu Madrid (100 bodov) a zvíťazila v tomto ročníku La Ligy. Tento pohár bol nakoniec Titov posledný, pretože kvôli zdravotným problémom zo svojej funkcie odstúpil a nahradil ho Gerardo Martino.

Sezóna 2013/14

Klub na seba v lete upútal pozornosť, keď za minimálnu mzdu poslal do Atlética Madrid svojho útočníka Davida Villu a za obrovskou sumu priviedol mladého a talentovaného Neymara. Práve vďaka gólu tohoto Brazílčana sa im podarilo zvíťaziť v Superpohári nad Atléticom Madrid. Zaujímavé je, že za Atlético sa presadil práve David Villa. Hneď po výhre v Superpohári začala robiť Barcelona svojim fanúšikom radosť, pretože zažila najlepší štart v histórii La Ligy, keď prvú polovicu sezóny prešla iba s jednou prehrou a dvoma remízami.

Aj napriek skvelým výsledkom bola však hra veľmi kritizovaná a ani trápiaci sa Messi s tým nedokázal nič urobiť. Upadnutie jeho formy sa prejavilo, keď Zlatú loptu 2013 vyhral Cristiano Ronaldo a prerušil tak Messiho štvorročnú dominanciu. Druhú polovicu sezóny došlo na slova kritikov a Barcelone sa začalo všetko rútiť. V Lige majstrov síce prešla cez Manchester City FC, ale už vo štvrťfinále po výsledkoch 1:1 a 1:0 vypadla s Atléticom Madrid. V lige ich výsledky taktiež upadali, avšak o titul bojovali až do posledného zápasu, kde sa im však nepodarilo poraziť Atlético a skončili tak na druhom mieste práve po menej slávnom madridskom klube.

Aj v Copa del Rey bojovala Barcelona doslova do posledných minút. Dostali sa totiž až do finále, lenže vyrovnaný zápas pár minút pred koncom rozhodol Gareth Bale a pohár tak získal Real Madrid. Barcelona teda po dlhej dobe zažila sezónu bez trofeje, čo viedlo k okamžitému odvolaniu Gerarda Martina. Miesto neho z Celty Vigo prišiel bývalý hráč Barcelony Luis Enrique.

Éra Luisa Enriqueho

[upraviť | upraviť zdroj]

Sezóna 2014/15

Po neúspešnej sezóne bolo jasné, že klub čaká prestavba. Luis Enrique Martínez García sa zbavil najprv Alexisa Sáncheza a potom i Cesca Fabregasa. Klub opustili i Víctor Valdés, José Manuel Pinto a Carles Puyol. Miesto nich klub za rekordnú sumu priviedol Luisa Suáreza, Ivana Rakitiča, Claudia Brava, Marc-Andrého ter Stegena, Thomasa Vermaelena a Jérémyho Mathieua. Barcelona prešla prestavbou a do sezóny vstúpila veľmi dobre.

Hneď v prvých mesiacoch mal úspech Neymar, ktorého prestup sa do tej doby vedeniu príliš nevyplatil. Aj Lionel Messi po dvoch rokoch našiel svoju stratenú formu a všetko sa začalo rozbiehať. Tréner dokonca dával veľa šancí mladým hráčom z B-tímu, čo sa mnohým fanúšikom nepáčilo. Keď však klub ku koncu októbra podľahol vonku Realu Madrid, všetko začalo upadať a fanúšikovia už opäť očakávali sezónu bez trofeje.

Messi, Neymar a Suárez naviac v sezóne spoločne nastrieľali 122 gólov a pokorili tak španielsky rekord.

Sezóna 2015/16

Klub nevstúpil do sezóny vôbec dobre, keď v prípravných priateľských zápasoch prehral najskôr s Manchestrom United, Chelsea, ale potom aj Fiorentinou. Nutné ale poznamenať, že do týchto zápasov nezasiahli hviezdy ako Messi, Neymar, Mascherano, Bravo alebo Alves, ktorí si predĺžili dovolenku vďaka svojej účasti na Copa América 2015. Prvým oficiálnym zápasom sezóny bol Superpohár UEFA 2015, kde Barcelona vyzvala Sevillu a keď už sa zdalo, že Sevilla otočí náskok Barcelony 4:1, v predĺžení rozhodol svojím gólom Pedro a zápas skončil 5:4 pre FC Barcelona. Krátko potom Barcelona nastúpila do dvojzápasu o španielsky Superpohár proti Athletico Bilbao. Prvý zápas sa hral vonku a k prekvapeniu všetkých skončil 4:0 pre Athletico Bilbao. V odvete Barcelona nedokázala náskok súpera stiahnuť, zápas skončil 1:1.

Krátko potom klub opustil Pedro, ktorý zamieril do Chelsea FC, pretože túžil po väčšom priestore. Barcelona cez leto naopak získala Ardu Turana z Atlética Madrid a Aleixa Vidala zo Sevilly. Obaja hráči na svoj štart ale museli počkať až do budúceho prestupového obdobia vďaka zákazu prestupov, ktorý bol Barcelone udelený. Z B-tímu Luis Enrique povolal útočníkov Munira a Sandra, ktorí mu slúžili ako náhradníci a Alena Hallilovica, ktorý bol ale obratom poslaný na hosťovanie do Sportingu Gijón.

Aj v domácej lige Barcelona zažila veľmi pomalý štart. Vyhrali síce prvé štyri zápasy v rade, ale ich výkony boli kritizované. Ako prvá Barcelonu potrestala Celta Vigo, keď Barcelonu porazila výsledkom 4: 1. Krátko nato sa v zápase s Las Palmas zranil Lionel Messi na dva mesiace a Barcelona utrpela ďalšiu porážku, tentoraz od Sevilly (1:2). Počas zranenia Lionela Messiho sa Neymar a Suárez, ale taktiež do tej doby nepríliš známy hráč Sergi Roberto, dostali do obrovskej formy a odštartovali dlhú vlnu skvelých výkonov, ktorú zavŕšili víťazstvom 4: 0 nad Realom Madrid na Santiagu Bernabéu. Dvakrát sa do siete konkurenta trafil Luis Suárez a po jednom góle pridali Andrés Iniesta a Neymar. Barcelona si tak upevnila priebežnú prvú priečku v lige.

V decembri navyše Barcelona už tretíkrát vyhrala Majstrovstvá sveta klubov a stala sa tak najúspešnejším klubom v dejinách tejto súťaže. Luis Suárez na turnaji nastrieľal päť gólov a stal sa najlepším strelcom aj hráčom turnaja. Barcelona tak zakončila rok 2015 s piatimi zo šiestich možných trofejí. Ďalším úspechom bola Zlatá lopta, ktorú v januári 2016 vyhral Lionel Messi a vylepšil tak svoj vlastný rekord v počte vyhratých Zlatých lôpt.

4.januára 2016 sa skončil trest na prestupy. V tento deň bolo zaregistrovaných 77 hráčov všetkých kategórii a zároveň aj Arda Turan a Aleix Vidal dostali povolenie hrať s prvým tímom po letnom prestupe. 10. februára sa hráči FC Barcelona kvalifikovali do v poradí šiesteho finále Copa del Rey v posledných ôsmych rokoch. Barcelona Luisa Enriqueho prekonala klubový rekord v počte zápasoch bez prehry vo všetkých súťažiach, keď prekonali rekord Guardiolovho tímu zo sezóny 2010-11. V zápase s Rayo Vallecano 3.marca (víťazstvo 5-1) Barcelona pokorila rekord Realu Madrid v počte zápasov bez prehry vo všetkých súťažiach od sezóny 1988-1989. Táto séria sa skončila prehrou na domácom štadióne Camp Nou s Realom Madrid 1-2 a počet zápasov sa vyšplhal na 39. 14.mája 2016 Barcelona vďaka výhre nad Granadou (3-0) získala svoj šiesty titul v La Lige z posledných ôsmych sezón.

22.mája 2016 vo finále Copa del Rey FC Barcelona zdolala FC Sevilla 2-0 po predĺžení a získala tak double v tejto sezóne. Neskôr v auguste sa odohral dvojzápas opäť s FC Sevilla o španielsky Superpohár, ktorý napokon v celkom súčte 5-0 vyhral tím FC Barcelona a pripísal si na svoje konto ďalší titul.

Sezóny 2017 – 2020

8. marca 2017 Barcelona zaznamenala najväčší návrat v histórii Ligy majstrov v osemfinálovom 16. kole Ligy majstrov 2016–17, keď porazila Paríž Saint-Germain 6:1,[37] napriek tomu, že prvý duel prehrala vo Francúzsku so skóre 4:0 (celkové skóre 6–5).[38] 29. mája 2017 bol bývalý hráč Ernesto Valverde vymenovaný za nástupcu Luisa Enriqueho, ktorý podpísal dvojročný kontrakt s opciou na ďalší rok.[39]

20. septembra 2017 Barcelona vydala vyhlásenie, v ktorom zaujala stanovisko ku katalánskemu referendu z roku 2017 a uviedla: „FC Barcelona bude pri maximálnom rešpektovaní svojho rozmanitého súboru členov naďalej podporovať vôľu väčšiny obyvateľov Katalánska, a bude to robiť občianskym, mierovým a príkladným spôsobom“.[40] V deň referenda požiadal barcelonský výbor o odloženie zápasu proti UD Las Palmas z dôvodu násilia v Katalánsku, avšak žiadosť La Liga odmietla, a preto bol hraný za zatvorenými bránami.[41] Víťazom La Ligy v sezóne 2017–18 bola 9. mája 2018 Barcelona, ​​ktorá zvíťazila nad Villarrealom 5:1[42] a stanovila tak najdlhšiu sériu bez prehry (43 zápasov) v histórii La Ligy.

27. apríla 2019 získala Barcelona 26. titul v La Lige.[43] Titul v La Liga však zatienilo potupné vypadnutie z Ligy majstrov v semifinále s jej neskorším víťazom Liverpoolom. Barca prehrala druhý zápas 0:4[44] po tom, čo po domácom víťazstve 3:0 mala postup na dosah.[45] 13. januára 2020 bývalý tréner Realu Betis Quique Setién po prehre s Atléticom Madrid v španielskom superpohári nahradil Ernesta Valverdeho a stal sa novým hlavným trénerom Barcelony.[46] Barcelona bola na čele ligy, keď vypuknutie pandémie koronavírusu COVID-19 zastavilo celú súťaž. Posledným odohratým zápasom pred núteným prerušením bolo domáce víťazstvo 1:0 nad Real Sociedad 7. marca 2020.[47] Liga sa obnovila až v polovici júna a po viac ako trojmesačnej prestávke odohrala Barcelona prvý zápas až 13. júna proti Mallorce. Po návrate na ihrisko ale ich výkonnosť poklesla a nakoniec 16. júla prehrala ligový titul s Realom Madrid.[48] Aj napriek tomu, že Katalánci prehrali boj o ligový titul, v Lige majstrov mali stále nádej, pretože zvíťazili nad Neapolom 3:1,[49] čo znamenalo, že nastúpia proti Bayernu Mníchov, ktorý v sezóne zdolal Chelsea. Barca však uhrala jednu z najpotupnejších prehier vo svojej histórii s výsledkom 2:8.[50] Výsledok znamenal, že Barca sa piatykrát za sebou nedostala do finále Ligy majstrov, keď raz postúpila do semifinále a štyrikrát vypadla vo štvrťfinálovej fáze. Dňa 17. augusta klub potvrdil, že Setién bol odvolaný z funkcie trénera,[51] pričom zo svojej funkcie bol odvolaný aj futbalový riaditeľ Eric Abidal.[52] O dva dni neskôr bol Ronald Koeman vymenovaný za nového hlavného trénera Barcelony.[53] Tým sa však zmeny neskončili. 27. októbra oznámil Josep Maria Bartomeu (voči jeho osobe sa verejne ohradil aj Leo Messi)[54] svoju rezignáciu na funkciu prezidenta spolu so zvyškom predstavenstva.[55]

Úspechy FC Barcelona

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam úspechov FC Barcelona
1991/92, 2005/06, 2008/09, 2010/11, 2014/2015
1978/79, 1981/82, 1988/89, 1996/97
1992, 1997, 2009, 2011, 2015
2009, 2011, 2015
1928/29, 1944/45, 1947/48, 1948/49, 1951/52, 1952/53, 1958/59, 1959/60, 1973/74, 1984/85, 1990/91, 1991/92, 1992/93, 1993/94, 1997/98, 1998/99, 2004/05, 2005/06, 2008/09, 2009/10, 2010/11, 2012/13, 2014/15, 2015/16, 2017/18, 2018/19, 2022/23
1909/10, 1911/12, 1912/13, 1919/20, 1921/22, 1924/25, 1925/26, 1927/28, 1941/42, 1950/51, 1951/52, 1952/53, 1956/57, 1958/59, 1962/63, 1967/68, 1970/71, 1977/78, 1980/81, 1982/83, 1987/88, 1989/90, 1996/97, 1997/98, 2008/09, 2011/12, 2014/15, 2015/16, 2016/17, 2017/18, 2020/21
1983, 1991, 1992, 1994, 1996, 2005, 2006, 2009, 2010, 2011, 2013, 2016, 2018, 2023

Historické rekordy a štatistiky

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam rekordov a štatistík FC Barcelona

Barcelona ako aj jej hráči držia viacero historických rekordov na domácej ako v európskych súťažiach.[56][57] Je jediným tímom, ktorý sa od roku 1955, čiže od samotného začiatku európskych pohárových súťaží, každý rok zúčastnil v niektorej z nich. Počas 92 sezón v La Lige odohrali 2 952 zápasov, z ktorých 1 705 vyhrali a titul získali celkovo 27-krát.[58]

Hráčom, ktorý odohral najviac zápasov v drese klubu je Migueli, ktorý hrával v rokoch 1973 až 1989. Odohral spolu 548 zápasov v La Lige ako aj v európskych súťažiach, tento rekord sa snaží prekonať súčasný vicekapitán a tiež veľká opora klubu a Španielskej reprezentácie Xavi Hernandes, ktorý má na konte 320 odohratých zápasov za A mužstvo a tým sa posunul na druhú pričku v tomto rekorde, pred Carlesa Rexacha, ktorý v klube pôsobil v sezónach 1967 – 1981. Najlepším strelcom klubu je César Rodríguez, ktorý strelil v oficiálnych súťažiach za Barcelonu 235 gólov. Počas jedinej sezóny bol najlepším strelcom Ronaldo, ktorý v sezóne 1996 – 97 strelil 47 gólov. Ronaldov rekord v sezóne 2009 – 2010 vyrovnal Lionel Messi, ktorý taktiež nastrieľal súperom 47 gólov.

Barcelona drží rekord v počte víťazstiev v Španielskom kráľovskom pohári (31), v Pohári víťazov pohárov (4) a vo Fair Cupe (3).

Štadión

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Camp Nou
Camp Nou, rok 2005

Domovským štadiónom Futbol Club Barcelona je Camp Nou. Bol vybudovaný klubom, slávnostne otvorený dňa 24. septembra 1957 a má kapacitu 99,786 miest, všetkých na sedenie. Rozloha hracej plochy je 105x68 metrov a patri medzi najväčšie v európe. Európskou futbalovou asociáciou (UEFA) je zaradený do kategórie päťhviezdičkových štadiónov, čo umožňuje, aby sa na ňom organizovali zápasy finále Ligy majstrov UEFA, Superpohára UEFA a finále Pohára UEFA. Súčasťou štadióna Camp Nou je aj múzeum FC Barcelona. Rezervné tímy FC Barcelona hrajú svoje zápasy na Miniestadi, ktorý bol otvorený 23. septembra 1982. Miniestadi je tiež zvyčajné miesto pre klubové prezidentské voľby.[59]

Pred Camp Nou klub používal päť rôznych štadiónov.[60] V roku 1899 to bol štadión Velódromo de la Bonanova, v rokoch 1899 a 1900 štadión Casanova, neskôr v období rokov 1901 až 1905 klub hrával svoje zápasy na štadióne Horta a od roku 1905 do roku 1909 na štadióne Muntaner, v rokoch 1909 až 1922 to bol štadión Carrer Indústria, nazývaný tiež La Escopidora a v rokoch 1922 až 1957 štadión Les Corts, ktorý bol pôvodne postavený s kapacitou 25 000 miest a v priebehu rokov rozšírený na 60 000. S týmto štadiónom je spojená etymológia slova culés, čo znamená zadky, ako sú nazývaný fanúšikovia Barcelony. Na štadióne totiž chýbali sedadlá, tak diváci sedeli na betónovom plote a ľudia prechádzajúci okolo štadióna potom videli namiesto ľudí iba zadky, culés.

Symboly klubu

[upraviť | upraviť zdroj]

Klubové typické farby sú modrá a granátová (blaugrana). Je otázne, prečo má klub práve túto kombináciu, medzi klubovými historikmi existuje množstvo teórií, nikto z nich nedokázal, že tieto farby boli vybrané z nejakého symbolického dôvodu. Prirodzene najviac týchto teórií sa spája zo založením klubu. Napríklad, niektorí tvrdili, že klub svoje farby prebral od svojho zakladateľa Švajčiara J. Gampera, ktorého prvým klubom bol švajčiarsky L´Excelsior, práve s týmito klubovými farbami. Ďalší sa vyjadrovali, že tieto farby boli farbami švajčiarskeho kantónu odkiaľ pochádzal jej zakladateľ. A niektorí, že to boli farby švajčiarskeho mesta Ticino, kde Gamper dlho žil.

Ďalšou rozšírenou, ale nepotvrdenou teóriou je, že zakladatelia svoj výber klubových farieb odvodili od farieb pera, ktoré bolo napoly modré a napoly granátové a ktoré bolo veľmi populárne v tom čase. Sú tiež ďalšie veľmi prozaické domnienky, ako že matka Comamalovcov (bratov, ktorý hrali za klub) pracovala v textilnej fabrike a pre hráčov pripravila prvú sériu dresov. Rozhodla sa, že pekné budú modro-granátové a také i ušila. Dnes dresy týchto farieb patria medzi najrýchlejšie identifikovateľné v celom futbalovom svete.[13][14]

Znak klubu

[upraviť | upraviť zdroj]

Znak klubu má formu štítu (troj-štvrtinového „hrnca“), na dve horizontálne časti, medzi ktorými je nadpis FCB. Na spodnej časi je vlajka klubu (s klubovými farbami), v strede ktorej sa nachádza futbalová lopta, vrchná časť je rozdelená na dve polovice. V ľavej časti je kríž svätého Juraja, v pravej časti Señera – vlajka Katalánska.

Vývoj dresov

[upraviť | upraviť zdroj]
1899
1910
1913
1920
1992
1995
1998
1999
2004-05
2005-06
2006-07
2007-08
2008-09
2009-10
2010-11
2011-12
2012-13
2013-14

Oficiálna hymna

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Hymna FC Barcelona

Od vybudovania Camp Nou sa stalo zaužívanou klubovou tradíciou, že z reproduktorov na štadióne pred začiatkom zápasu znie klubová hymna a fanúšikovia ju spievajú.

Súčasná hymna Cant del Barça sa po prvýkrát hrala 27.novembra 1974, pred zápasom, ktorý ukončil oslavy 75. výročia založenia klubu. Zaspieval ju zbor 3 600 spevákov pod dirigentskou taktovkou Oriola Martorella. Slová k nej napísal Josep Maria Espinàs spolu s Jaume Picasom a hudbu skomponoval Manuel Valls.[61][62]

Počas histórie klub používal aj iné hymny, prvá je z roku 1923, ďalšie z 1949, 1957 a naposledy v rámci storočnice klubu v 1998.

Rivalita

[upraviť | upraviť zdroj]

El Clásico

[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčším a odvekým rivalom FC Barcelona je Real Madrid. Derby zápasy medzi týmito dvoma klubmi sa nazývajú El Clásico (slovensky: klasické). Tieto dva kluby reprezentujú dva odlišné historické regióny, ktoré sú súčasťou dnešného Španielska, Katalánsko a Kastíliu, ako aj samotné mestá, Barcelonu a Madrid. A tak ich rivalita je dôsledkom politického, kultúrneho a sociálneho napätia medzi Kataláncami a Kastílčanmi.[63]

Počas diktátorského režimu Miguela Prima de Riveru a obzvlášť počas obdobia vlády Francisca Franca (1939 – 1974) bola centrálnou vládou sídliacou v Madride potlačovaná identita historických regiónov Španielska a bolo zakázané hovoriť, akýmikoľvek regionálnymi jazykmi okrem španielčiny. Klub FC Barcelona bol pre Kataláncov symbolom ich túžby po slobode a jedným z ich najväčších politických, kultúrnych a sociálnych zástupcov, s veľavravným heslom "Més que un club" (slovensky: Viac ako klub). Na druhej strane Real Madrid bol všeobecne vnímaný ako stelesnenie španielskeho centralizmu a fašistického režimu.[64]

V 50. rokoch sa napätie medzi klubmi vyostrilo v spore o to, ktorý klub získa Alfreda di Stéfana. Alfredo Di Stéfano nakoniec hrával za Real Madrid a stal sa kľúčovým hráčom pri zisku mnohých úspechov madridského klubu. V 60. rokoch sa rivalita preniesla na európske fórum, keď sa kluby dvakrát stretli vo vyraďovacej fáze Európskeho pohára majstrov.[65]

FC Barcelona a Real Madrid sú do dnes najväčšími a najúspešnejšími klubmi v Španielsku a ich rivalita je opätovne každoročne oživovaná, keď hrávajú vzájomné ligové zápasy.

Barcelonské derby

[upraviť | upraviť zdroj]

Barcelonské derby (španielsky: El derbi barceloní) je súbojom medzi klubmi založenými v tomto meste. Na jednej strane FC Barcelona, založená nadšencami futbalu viacerých národností a na strane druhej Reial Club Deportiu Espanyol, ktorý bol založený výhradne španielskymi fanúšikmi futbalu.

Espanyol (slovensky: španielsky) je vzhľadom na svoje meno niektorými fanúšikmi FC Barcelona vnímaný, ako klub, ktorý nevhodne rozvíja svoje vzťahy s centrálnou španielskou vládou. Napriek pozadiu tohto derby, sú to zvyčajne fanúšikovia Espanyolu, ktorí vnímajú vzájomné zápasy oboch klubov, ako veľmi dôležité. Hoci bolo odohraných mnoho vzájomných zápasov v histórii La Ligy, málo z nich bolo vyrovnaných. FC Barcelona vo väčšine zápasov výrazne dominovala.

Funkcionári klubu

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Zoznam prezidentov FC Barcelona a Zoznam trénerov FC Barcelona

Súčasným prezidentom klubu je Joan Laporta, ktorý je vo funkcii od roku 2021. Trénerom FC Barcelona je Xavi Hernández

Vedenie klubu:[66]

  • Prezident: Joan Laporta
  • Športový riaditeľ: Ariedo Breida
  • Prvý viceprezident: Javier Faus

Realizačný tím:[67]

  • Hlavný tréner: Xavi
  • Prvý asistent trénera: José Ramón

Aktuálna súpiska

[upraviť | upraviť zdroj]

Aktuálne k dátumu: 1. september 2023

# Pozícia Hráč
1 Nemecko B Marc-André ter Stegen
2 Portugalsko O João Cancelo (hosťovanie z Manchester City)
3 Španielsko O Alejandro Balde
4 Uruguay O Ronald Araújo
5 Španielsko O Iñigo Martínez
6 Španielsko Z Gavi
7 Španielsko Ú Ferran Torres
8 Španielsko Z Pedri
9 Poľsko Ú Robert Lewandowski
11 Brazília Ú Raphina
# Pozícia Hráč
13 Španielsko B Iňaki Peňa
14 Portugalsko Ú João Félix (hosťovanie z Atlético Madrid)
15 Dánsko O Andreas Christensen
17 Španielsko O Marcos Alonso
18 Španielsko Z Oriol Romeu
20 Španielsko Z Sergi Roberto kapitán
21 Holandsko Z Frenkie De Jong
22 Nemecko Z İlkay Gündoğan
23 Francúzsko O Jules Koundé

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Estatutos del FC Barcelona [PDF]. fcbarcelona.com, [cit. 2009-12-01]. Dostupné online.
  2. ↑ FC Barcelona Hymn [online]. FC Barcelona. Dostupné online.
  3. ↑ ¿Por qué son culés los aficionados del Barça? [online]. www.elperiodico.com (28 de mayo 2009). Respuesta al lector de Manuel Tomàs Belenguer, Responsable del Centre de Documentació i Estudis del FC Barcelona, [cit. 2010-07-17]. Dostupné online.
  4. ↑ El clásico español es el mejor partido del mundo, por títulos y relevancia, no tiene parangón internacional, en As.com
  5. ↑ Spain – List of Champions [online]. rsssf.com, [cit. 2009-08-15]. Dostupné online.
  6. ↑ The Copa Eva Duarte was only recognized and organized with that name by the RFEF from 1947 until 1953, and therefore Barcelona's "Copa de Oro Argentina" win of 1945 is not included in this count, i.e. only the 1948, 1952 and 1953 trophies are.
  7. ↑ Clubwise list of winners [online]. rsssf.com, [cit. 2009-08-15]. Dostupné online.
  8. ↑ Football Europe: FC Barcelona [online]. Union of European Football Associations (UEFA), [cit. 2009-05-04]. Dostupné online.
  9. ↑ Considered a major title by FIFA (see FIFA.com F.C. Barcelona's profile at http://www.fifa.com/classicfootball/clubs/club=44217/) but generally not an official title, as the competition was not organized by UEFA
  10. ↑ IFFHS, All-Time Club World Ranking (1.1.1991-31.12.2009) [online]. IIHFS, [cit. 2011-11-25]. Dostupné online.
  11. ↑ Nagroda za umowę z UNICEF [online]. fcb24.com, [cit. 2009-07-20]. Dostupné online.
  12. ↑ Los colores suizos del Barça [online]. lavanguradia.es, [cit. 2009-08-15]. Dostupné online. (Španielsky)
  13. ↑ a b Symbols, The Colours FCBarcelona.cat
  14. ↑ a b c d e FC Barcelona - história perly Katalánska www.profutbal.sk
  15. ↑ Resultados de Espana Masculino Copa del Rey [online]. datosport.net. Dostupné online.
  16. ↑ FC Barcelona – Complete International Record [online]. rsssf.com, [cit. 2009-07-20]. Dostupné online.
  17. ↑ History part II [online]. FC Barcelona, [cit. 2010-03-11]. Dostupné online.
  18. ↑ Mythical Players - Paulino Alcántara FCBarcelona.cat
  19. ↑ Suicidio de Joan Gamper elmundo.es
  20. ↑ Barcelona vs. Real Madrid: El Clásico Is Almost, Almost Upon Us soccerlens.com
  21. ↑ Football: So Farewell Ladislao Kubala 1928-2002 findarticles.com
  22. ↑ Mythical Players - Ladislau Kubala FCBarcelona.cat
  23. ↑ Camp Nou:A Five Star Stadium [online]. FC Barcelona.cat. Dostupné online.
  24. ↑ UEFA Cup Winners’ Cup, 1968 – 1969, Final uefa.com
  25. ↑ História Slovana, SLOVAN CHZJD BRATISLAVA (1961-1990) www.slovanfutbal.com
  26. ↑ Johan Cruyff - Profile and career History worldsoccer.about.com
  27. ↑ FC Barcelona - Club History www.bcninternet.com
  28. ↑ Biography of Diego Maradona biography.jrank.org
  29. ↑ Managers - Johan Cruyff (1988-96) FCBarcelona.cat
  30. ↑ The Interview Sir Bobby Robson: Back to where he once belonged findarticles.com
  31. ↑ Arsenal vs Barcelona highlights YouTube.com
  32. ↑ Statistics 2007/08 FCBarcelona.cat
  33. ↑ http://www.fcbarcelona.com/club/the-honours/detail/card/fc-barcelona-individual-records
  34. ↑ Guardiola Not Counting On Ronaldinho, Eto'o Or Deco Goal.com
  35. ↑ Guardiola Assures Eto'o Stay Goal.com
  36. ↑ Record debut in the Camp Nou FCBarcelona.cat
  37. ↑ Barcelona vs Paris Saint Germain 6:1 08/03/2017 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online.
  38. ↑ Paris Saint Germain vs Barcelona 4:0 14/02/2017 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online.
  39. ↑ Ernesto Valverde is the new FC Barcelona coach [online]. www.fcbarcelona.com, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  40. ↑ Official communique from FC Barcelona [online]. www.fcbarcelona.com, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  41. ↑ INNES, Richard. 7 most bizarre images from Barcelona vs Las Palmas… played behind closed doors [online]. mirror, 2017-10-01, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  42. ↑ Barcelona vs Villarreal 5:1 09/05/2018 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online.
  43. ↑ REUTERS. Barcelona win La Liga title as Lionel Messi goal secures victory over Levante [online]. the Guardian, 2019-04-27, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  44. ↑ Liverpool vs Barcelona 4:0 07/05/2019 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online.
  45. ↑ Barcelona vs Liverpool 3:0 01/05/2019 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online.
  46. ↑ BURT, Jason. Barcelona appoint former Real Betis coach Quique Setien after Ernesto Valverde sacked. The Telegraph, 2020-01-13. Dostupné online [cit. 2021-01-07]. ISSN 0307-1235. (po anglicky)
  47. ↑ Barcelona vs Real Sociedad 1:0 Prediction 07/03/2020 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online.
  48. ↑ Real Madrid beat Villarreal to win La Liga. BBC Sport. Dostupné online [cit. 2021-01-07]. (po anglicky)
  49. ↑ Barcelona vs Napoli 3:1 Prediction 08/08/2020 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online.
  50. ↑ Barcelona vs Bayern München 2:8 Prediction 14/08/2020 [online]. rowdie.co.uk, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online.
  51. ↑ Quique Setién no longer first team coach [online]. www.fcbarcelona.com, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  52. ↑ Agreement for the ending of Éric Abidal's contract [online]. www.fcbarcelona.com, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  53. ↑ Ronald Koeman, the return of an FC Barcelona legend [online]. www.fcbarcelona.com, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  54. ↑ Bartomeu breaks the silence on his conflict with Leo Messi [online]. FCBN, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  55. ↑ Josep Maria Bartomeu announces the resignation of the Board of Directors [online]. www.fcbarcelona.com, [cit. 2021-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  56. ↑ Club Facts: FC Barcelona uefa.com
  57. ↑ Futbol Club Barcelona Honours FCBarcelona.cat
  58. ↑ Spanish Premier Division All-Time Table rsssf.com
  59. ↑ Miniestadi www.fcbarcelona.cz
  60. ↑ Estadios del FC Barcelona www.barceloca.com
  61. ↑ Descarga del himno www.somblaugrana.com
  62. ↑ Historia del los himnos oficiales del F.C. Barcelona www.elpetitmuseu.com
  63. ↑ El Clásico: 10 Reasons Why Barcelona vs Real Madrid Might Be The Greatest Game in the World [online]. The Offside. Dostupné online.
  64. ↑ FC Barcelona - more than just a football club www.centrohumboldt.com
  65. ↑ Ôsmy smrteľný hriech - prestup medzi Realom a Barcelonou [online]. aktuality.sk. Dostupné online.
  66. ↑ FC Barcelona Board Members FCBarcelona.cat
  67. ↑ Guardiola’s new team of assistants FCBarcelona.cat

Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • FC Barcelona, cien años de historia, Jaume Sobrequés Callicó. 1998, Edi-Liber Editorial. ISBN 84-7589-040-7.
  • Historia crítica del Futbol Club Barcelona: 1899-1999, Ramon Barnils y otros autores. 1999, Editorial Empuries. ISBN 84-7596-618-7.
  • Historia del Fútbol Club Barcelona, Rossend Calvet Mata. 1978, Editorial Hispano Europea. ISBN 84-255-0496-1.
  • El Barça en Europa, 50 años: 1955-2005, David Salinas. 2005, Editorial Meteora. ISBN 84-95623-40-4.
  • Barça, la pasión de un pueblo, Jimmy Burns. 1999, Anagrama-Empuries. ISBN 84-7596-669-1.
  • Cien años azulgrana, Pere Ferreres. 1998, El País-Aguilar. ISBN 84-03-59499-2.
  • Mitos del Barça, Jordi Finestres. 2005, Angle Editorial. ISBN 84-96521-03-6.
  • El Barça y el franquismo, Carles Santacana i Torres. 2005, Editorial Mina. ISBN 84-96499-29-4.
  • Crònica del nuñisme, Jordi Badia. 2003, Editorial Portic. ISBN 84-7306-833-5.
  • El Barça vist per dins, Josep Mussons. 2003, Pagès Editors. ISBN 84-9779-095-2.
  • A un pam de la glòria, Antoni Bassas. 1994, Edicions de La Magrana. ISBN 84-7410-774-1.
  • Parlem del Barça, Manuel Ibáñez Escofet. 1991, Edicions La Campana. ISBN 84-86491-53-3.
  • Los secretos del Barça, Jaume Miserachs y Joan Domènech. 1996, El Mundo Deportivo.
  • La balada de Wembley, Josep Abril y Pere Cullell. 1994, Edicions La Campana. ISBN 84-88791-05-4.
  • Barça campeón, Josep María Casanovas y otros autores. 1985, Diario Sport. ISBN 84-398-3622-8.
  • Sunyol, l'altre president afusellat, Josep M Solé i Sabaté, Carles Llorenç Vila y Antoni Strubell i Trueta, 1996, Pages editors. ISBN 84-7935-345-7.
  • Fábrica de campeones, Josep María Casanovas y otros autores. 1996, Diario Sport.
  • El Barça a la postguerra, de Josep Mª Solé i Sabaté . 1998, Barcanova Esports. ISBN 84-95184-06-0.
  • El Barça en guerra (1936-1939), Josep Mª Solé i Sabaté y Jordi Finestres. 2006, Angle Editorial. ISBN 84-96521-18-4.
  • Els presidents del Barça, Santiago Codina. 1998, Editorial Barcanova, La Col·lecció del Centenari. ISBN 84-95184-60-5.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=FC_Barcelona&oldid=7948132“