František I. Rákoci
| František I. Rákoci | |
 Sárospatakon, a vármúzeumban őrzött képen | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Rákociovci |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | 24. február 1646 Alba Iulia, Sedmohradsko |
| Úmrtie | 8. júl 1676 (30 rokov) Zborov, Kráľovské Uhorsko |
| Pochovanie | Kostol Najsvätejšej Trojice, Košice |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Potomstvo | |
| Otec | Juraj II. Rákoci |
| Matka | Žofia Bátoriová |
| Odkazy | |
 | František I. Rákoci (multimediálne súbory na commons) |
František I. Rákoci (maď. I. Rákoczi Ferenc; * 24. február 1646, Alba Iulia, Sedmohradsko – † 8. júl 1676, Zborov, Kráľovské Uhorsko) bol východoslovenský veľmož, syn sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákociho (* 1621 – † 1660) a jeho manželky Žofie Bátoriovej (* 1629 – † 1681) a zároveň otec vodcu posledného protihabsburského stavovského povstania, Františka II. Rákociho.
Pôvod a detstvo[upraviť | upraviť zdroj]
František I. Rákoci sa narodil dňa 24. februára 1645 v meste Alba Iulia ako syn sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákociho a jeho manželky Žofie Báthory. Vo veku sedem rokov, teda ešte v čase života svojho otca, bol zvolený za sedmohradské knieža. Po vojenských zlyhaniach jeho otca v čase bojov o poľský kráľovský trón sa rozpútal boj o zisk kniežacej koruny v Sedmohradsku. Po smrti jeho otca opustil spolu so svojou matkou Sedmohradsko a presťahoval sa do rodového panstva v meste Šarišský Potok. Dňa 15. augusta roku 1661 spolu s vlastnou matkou napokon konvertoval na katolicizmus, čím sa silnou rukou postavil proti protestantom.
Sobáš a potomstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 1. marca roku 1666 uzavrel František I. Rákoci sobáš s Helenou Zrínskou, dcérou chorvátskeho bána Petra Zrínskeho v severovýchodnom mestečku Zborov na panstve Makovica, ktoré bolo jedným z majetkov Rákociovského rodu. Prvé dieťa menom Juraj sa narodilo v roku 1667 lenže umrelo ešte v detskom veku. Dospelosti sa napokon dožili dve deti, dcéra Juliana Barbora (* 1672 – † 1717) a syn František (* 1676 – † 1735), ktorého celé meno znelo ako František Leopold.[1]
Takmer poprava za neúspešné sprisahanie[upraviť | upraviť zdroj]
Po uzavretí Vašvárskeho mieru, ktorý sa podpísal dňa 10. augusta roku 1664 po víťazstve cisárskych vojsk pod vedením talianskeho maršala Raimunda Montecuccoliho po bitke pri Svätom Gottaharde blízko Viedne, sa nasledujúci osud niesol pre uhorskú šľachtu veľkým škandálom.[2]:134 Mierová zmluva vytvorila veľkú nespokojnosť najmä medzi hlavnými hodnostármi na čele s palatínom Františkom Vešelénim, arcibiskupom Jurajom Lipaiom a krajinským sudcom Františkom Nádašdym.[3]:146 Uhorská šľachta teda očakávala, že sa hranice Uhorska posunú výrazne smerom na juh.[2]:134 Nové Zámky sa tak stali keďže najciteľnejšiu územnú stratu centrom novej, najsevernejšej osmanskej provincie ako Novozámocký ejalét.[4] Rímskonemecký cisár a kráľ Čiech a Uhorska, Leopold I. Habsburský (* 1640 – † 1705) sa jasne vyjadril o uvoľnení protiosmanských akcií v Uhorsku z dôvodu bojov západe Európy proti silám Francúzskeho kráľovstva. Okrem toho Uhrov dokonca obviňoval pre ich neúčasť na víťaznej bitke v rámci ochrany mesta Viedeň. To znamenalo sformovanie opozície, do ktorého čela sa spočiatku postavil chorvátsky bán Mikuláš VI. Zrínsky. Po jeho skone dňa 18. novembra 1664 prevzal iniciatívu uhorský palatín František Vešeléni. Do opozície, ktorá bola prevažne kalvínskeho vyznania, patril taktiež sám Rákoci.[2]:134 V roku 1669 sa František I. Rákoci dohodol s predstaviteľmi protestantských stavov Horného Uhorska. Prisľúbil ukončenie ich prenasledovania na svojich panstvách a tiež, že im vráti ich cirkevné príjmy, ak ho podporia v získaní trónu Sedmohradska. Tak sa dostal na čelo odboja v Hornom Uhorsku. Počiatočná nádej sa však rýchlo rozplynula.[1]
Záchrana života a skon[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 30. apríla roku 1671 došlo k poprave chorvátskeho bána Petra Zrínskeho, krajinského sudcu Františka Nádašdyho a Františka Frankopana ako troch hlavných predstaviteľov protihabsburského sprisahania vo Viedenskom Novom Meste.[2]:136 Františka I. Rákociho takisto nepochybne čakala poprava.[5]:4 Zachránil si však život prostredníctvom intervencií svojej katolíckej matky Žofie Bátoriovej a jezuitom, pričom práve jeho matka prispela k jeho oslobodeniu sumou 400 000 zlatých. Do svojej pevnosti v Mukačeve však musel prijať nemeckú vojenskú posádku.[2]:136, 137 Františkovi I. Rákocimu tak vymohla domáce väzenie na panstve hradu Makovica, kde vysilený z chorôb, ktoré ho skolili práve vo väzení, umrel bez právoplatného titulu sedmohradského kniežaťa roku 1676. Miestom jeho posledného odpočinku sa stal Kostol Najsvätejšej Trojice v Košiciach, kam ho pochovali spolu s jeho matkou. Ďalšia časť peňazí katolíckej kňažnej Žofie Bátori za schválenie amnestie jej syna putovala nedobrovoľne do výstavby Košickej citadely.[5]:4
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
-
Žofia Bátoriová (* 1629 – † 1681), matka Františka I. Rákociho. Známa aj ako silná katolíčka a podporovateľka rádu jezuitov v prevažne protestantskom Sedmohradsku. -
Helena Zrínska (* 1643 – † 1703). Dedička presláveného, pôvodom chorvátskeho rodu Zrínskych. Jej rod bol zároveň pokrvne spriaznený jednak s Frangepánovcami ale aj Nádašdiovcami. -
Cisársky generál, maršal Raimund Montecuccoli. -
Kostol Najsvätejšej Trojice na Hlavnej ulici v Košiciach ako miesto posledného odpočinku Františka I. Rákociho a jeho matky, Žofie Bátoriovej dokončený v roku 1681 v barokovom stavebnom štýle.
.jpg)
_(Slowakije)_-_Gevel.jpg)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b KEZDŐLAP [online]. BORSI RÁKÓCZI KASTÉLY, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online. (po maďarsky)
- ↑ a b c d e BADA, Michal. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok II : 1526 – 1780. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9.
- ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie : zlomové obdobia slovenských dejín : 1618 – 1718. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2021. 396 s. ISBN 978-80-8226-021-5.
- ↑ Ottov historický atlas Slovensko. Ed. Pavol Kršák. 3. uprav. vyd. Bratislava : Ottovo nakladatelství, 2015. 559 s. ISBN 978-80-7360-834-7. S. 207.
- ↑ a b DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. 135 s. ISBN 80-969169-4-7.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2012. 397 s. ISBN 978-80-8046-586-5.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému František I. Rákoci