Habánska fajansa
Habánska fajansa alebo habánska keramika je súhrnné pomenovanie pre produkciu majoliky (fajansa) na územiach súčasných štátov Slovensko, Česko, Rakúsko a Rusko vytvorenej v prostredí a tradícii habánskej národnostnej a náboženskej menšiny tam usadenej v období od 15. storočia do začiatku 20. storočia. Na Slovensko imigrovali habáni v 16. storočí a usadili sa v jeho západnej časti. Tu ovplyvnili aj rozvoj výroby domácej keramiky.[1] Ku zlepšeniu jej kvality prispeli inováciou pridania olovnato-ciničitej bielej nepriehľadnej glazúry a svojimi tradičnými maľovanými dezénmi. Pre tento druh keramiky boli charakteristické farby žltá, zelená, fialová a modrá, pričom čiernou zvýrazňovali kontúry. Je preň typické, že bola vynechávaná červená farba. Červenú nepoužívali vôbec, z nábožensko-filozofických dôvodov.
Habánska fajansa na Slovensku[2]
[upraviť | upraviť zdroj]Zo 16. storočia pochádzajú najstaršie výrobky habánskej majoliky na území Slovenska, do ktorých patrí aj výroba keramických glazovaných kachlíc potrebných na stavbu pecí.[3]
V sedemdesiatych rokoch 17. storočia sa nachádzalo na Slovensku sedem spoločných habánskych dvorov – haushabenov. Boli v Sobotišti, Dechticiach, Veľkých Levároch, Moravskom Jáne, Košolnej, Malackách, Častej a Brodskom. Postupne sa usadzovali aj v Horných Orešanoch, Kútoch, Gbeloch, Šaštíne, Holíči, v Senici, Chtelnici, Dobrej Vode, Soblahove, Čachticiach a Trenčíne. V tejto oblasti sa tvorila aj habánska majolika. Jej dekor bol limitovaný súdobými predpismi z roku 1612 zakazujúcimi používať na nej motívy zvierat, ľudí a žartovnú keramiku.Obdobne sa habánska keramika vyrábala na susediacom moravskom Slovácku. Habáni priniesli na západné Slovensko zdokonalenú výrobu keramiky, ktorú si osvojili v dielňach výrobcov fajansy v severnom Taliansku v meste Faenza.
V 17. storočí sa dovŕšil rozpad kolektívneho hospodárenia v habánskej komunite, ktorá bola navyše aj pod tlakom násilnej rekatolizácie. Preto dielne na fajansový riad prešli do súkromného majetku jednotlivých habánskych rodín, ktoré prijímali do učenia okolité obyvateľstvo.
V tomto období sa vyskytovali na habánskej majolike pokrytej kvalitnou bielou glazúrou štyri farby: modrá, žltá, zelená a mangánová. Od druhej polovice 17. storočia sa vyskytujú aj sýtomodré, sivomodré a žlté glazúry, neskôr aj mramorované.
V poslednej tretine 17. storočia po ceste habánov do Holandska je viditeľná inovácia v dezénoch. Začali maľovať bielo – modrú majoliku, ktorá imitovala čínsky porcelán. Prevzali znaky holandskej fajansy z mesta Delft, čínske krajinky, architektúru, vtáčiky a rastliny. V tomto období sa objavujú v ich tvorbe aj motívy z tureckej fajansy, napríklad tulipány, klinčeky, konvalinky a bobule. Tieto cudzokrajné dezény pretrvávajú po celé 18. storočie.
Od druhej polovice 18. storočia je badateľný už vplyv slovenského prostredia. Začali sa používať poľnohospodárske motívy, výjavy z príbehov svätcov a patrónov. Nastal proces zľudovenia habánskej majoliky. Na folklórny štýl fajansy malo významný vplyv zakladanie nových dielní v Stupave, Suchej nad Parnou, Modre a Bolerázi. Významná čo do objemu výroby bola prvá rakúsko-uhorská manufaktúra v Holíči, ktorú založil František I. Lotrinský v 1743.
V 19. storočí bola habánska majolika definitívne osvojená slovenskými džbánkarmi. Títo sa snažili vyhovieť estetickým požiadavkám čo najširšieho okruhu spotrebiteľov. Vzhľadom ku stupňujúcemu sa konkurenčnému tlaku priemyselnej výroby keramiky začala rýchlo klesať umelecká úroveň v prospech rýchlosti produkcie. Fajansa stratila niektoré farby, zjednodušil sa dekor, no i tak mnohé manufaktúrne dielne zanikli.
Novodobý habánsky dekor však pretrval i po ich odchode z územia Česko-Slovenska po druhej svetovej vojne a po dokonanej asimilácii s okolitým obyvateľstvom. Obohatili výrobu majoliky v Modre, ktorá inkorporovala typický habánsky ornament a farebnosť a osvojila si techniku glazovania.
Téme habánov sa podrobne venoval v knihe Habáni na Slovensku František Kalesný.
Významní majstri, zberatelia a popularizátori
[upraviť | upraviť zdroj]- Heřman Landsfeld (1899 – 1986)
- Ferdiš Kostka (1878 – 1951)
- Ignác Bizmayer (1922 – 2019)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Múzeum Ľudovíta Štúra : Habáni a habánska keramika [online]. Bratislava: Slovenské národné múzeum, [cit. 2019-10-02]. Dostupné online. Archivované 2017-01-06 z originálu.
- ↑ Fajansa na Slovensku – habáni [online]. obnova.sk, [cit. 2019-10-02]. Dostupné online.
- ↑ KRUPA, Vladimír. Vzácnu keramiku z Chtelnice zreštaurovali a vystavili [online]. Piešťany: Zpiešťan, 2018-05-03, [cit. 2019-10-02]. Dostupné online.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Habáni a keramika
- Heřman Lansfeld Archivované 2023-06-27 na Wayback Machine