Helenizácia

Helenizácia (helenizovanie) alebo pogréčtenie (pogréčťovanie) je dávanie gréckeho rázu (najmä gréckeho jazyka a kultúry) niečomu resp. podľahnutie gréckemu vplyvu (najmä kultúre či jazyku). Termínom sa môže myslieť až definitívna asimilácia rôznych národov do gréckej kultúry a národa.

Bronzová doba

Grécke kmene začali do oblasti dnešného Grécka prichádzať začiatkom druhého tisícročia pred Kr. Dovtedy žilo v Grécku stredomorské vyspelé neindoeurópske obyvateľstvo, ktoré dostalo v antike meno Pelasgovia, pričom sa pôvod tohto obyvateľstva, ako aj ich reč nepozná. Každopádne to však boli tvorcovia tzv. heladskej kultúry. Grécke kmene, ktoré následne získali politickú prevahu sa s týmto obyvateľstvom pomiešali a trvalo ich asimilovali, pričom sa postupne vytrácala aj ich reč. Je možné, že v mykénskej kultúre došlo k helenizácii aj na niektorých miestach dovtedy minojskej Kréty, na Cypre, či na západe Malej Ázie. Helenizácia Grécka však nebola v tejto dobe kompletná, potomkovia Pelasgov sa v niektorých oblastiach udržali až do klasickej doby.

Archaické a klasické obdobie

Po páde mykénskej kultúry sa v Grécku usadzujú ďalšie grécke kmene, ako napríklad Dóri, ktorí sa dostávajú až na Krétu a asimilujú pôvodné negrécke minojské obyvateľstvo. Dóri obsadili a helenizovali aj Dodekanézy a juhozápadnú Malú Áziu. Grécky kmeň Iónov a Aiolov sa usadil na egejských ostrovoch a v západnej Malej Ázií, kde došlo k masívnemu pogréčteniu miestneho obyvateľstva. Achájski Gréci sa zase usadili na Cypre. Severné Grécko bolo zase osídlené tzv. Epirótskymi Grékmi a gréckymi Macedóncami, ktorí sa pomiešali so susedným tráckym a ilýrskym obyvateľstvom. Niektoré severoepirské grécke kmene boli pravdepodobne potomkami pogréčtených Ilýrov. Takto sa grécky národ rozšíril do veľkého územia, čo pokračovalo aj tzv. Veľkou gréckou kolonizáciou v 8. stor. pred Kr., kedy Gréci kolonizovali Pontos a južnú Itáliu, kde tiež vstrebali pôvodné obyvateľstvo. V klasickej dobe však stále máme správy, že v niektorých horských oblastiach Grécka pretrvalo pôvodné neindoeurópske pelasgické obyvateľstvo, ktoré bolo definitívne pogréčtené v helenistickej dobe.

Helenizmus a rímske obdobie

Po výpravách Alexandra Veľkého a následného vzniku gréckych kráľovstiev na východe sa tu usadzuje mnoho gréckych osadníkov, ktorí sa pomiešali s pôvodným obyvateľstvom, ktoré postupne prestalo používať svoje jazyky v prospech gréčtiny. Takto sa kultúrne a jazykovo úplne pogréčtili takmer všetky negrécke anatólske národy (Lýkovia, Lýdi, Kapadóčťania, Frýgovia), čím sa mnohonásobne rozšíril grécky živel. Helenizácia pokračovala aj na Balkáne, kde z Grécka úplne zmizlo pelasgické pôvodné obyvateľstvo a do gréckeho národa boli definitívne vstrebané aj národy žijúce severne od gréckej Macedónie, teda Paióni a južní Ilýri (dnešné južné Albánsko a Severné Macedónsko). Tráci síce grécku kultúru prebrali, ale uchovali si svoj jazyk a národnú identitu. Do gréckeho národa však boli vstrebaní Tráci žijúci v susedstve gréckych kolónií na juhu (dnešná Grécka Trácia a Turecká Trácia). Na Cypre sa v tejto dobe tiež asimilovali potomkovia predgréckeho obyvateľstva z doby bronzovej, ako aj potomkovia fenických kolonistov. Helenizácia sa definitívne vo východných oblastiach dovŕšila počas rímskej doby, do 1. stor. po Kr. Rimania uznali gréčtinu ako štátny jazyk východnej časti, čo len helenizácii dopomohlo. Pobrežné oblasti Sýrie a Egypta boli v tejto dobe osídlené grécky hovoriacim obyvateľstvom.

Byzantská doba

V ranobyzantskom období zaznamenala Byzantská ríša (štát, kde prevažoval grécky živel) straty významných území na Balkán v prospech Slovanov a na východe v prospech Arabov. Byzantská ríša sa pretransformovala z rímskej ríše na grécku ríšu, gréčtina a grécka kultúra boli oficiálnym prejavom tejto ríše. Slovania sa v 6.-8. stor. usadili takmer na celom Balkáne, obsadili aj Grécko a začali s postupnou asimiláciou pôvodného ilýrskeho, románskeho a gréckeho obyvateľstva. Zásahy byzantských vojsk však nakoniec oslobodili Grécko, ktoré aj vďaka novým gréckym kolonistom, rýchlym vojenským zásahom a vysídlením časti slovanského obyvateľstva ostalo osídlené prevažne Grékmi. Iná situácia bola v ostatných balkánskych územiach, ktoré sa pod byzantskú správu nevrátili a tak boli definitívne poslovančené. Zvyšky slovanského obyvateľstva v južnom Grécku sa postupne asimiloval. Kultúrne, prostredníctvom byzantských misií boli včlenené do gréckej kultúry aj novovzniknuté slovanské národy na Balkáne (Srbi, Bulhari), ale keďže nepatrili priamo pod byzantskú správu ku definitívnej helenizácii a strate národnej identity nemohlo dôjsť. Po definitívnej strate juhoitalských oblastí a Sicílie v 11. a 12. stor. sa začali tieto územia postupne romanizovať.

Osmanská nadvláda

Po dobytí byzantskej ríše Turkami v roku 1453 sa postupne poturčuje celé územie dovtedy gréckej Malej Ázie (s výnimkou západnej a severnej časti a niektorým veľkým mestám). Gréci sa však stali najdôležitejším činiteľom v oblasti správy financií a obchodu Osmanskej ríše, preto zastávali aj dôležité správne štátne funkcie, napríklad aristokratické rody fanariotov v Konštantínopole. Tak sa postupne helenizujú mnohé negrécke aristokratické rody z Balkánu, ktoré, aby dosiahli významné posty sa museli prezentovať ako Gréci a komunikovať v gréčtine.

Po vzniku Gréckeho štátu

Grécka vojna za nezávislosť vypukla v roku 1821 a vyvrcholila vznikom nezávislého Gréckeho kráľovstva na juhu dnešného Grécka. V tejto dobe začala jazyková helenizácia tzv. arvanítskeho albanofónneho kresťanského obyvateľstva, žijúceho na niektorých územiach južného Grécka. Išlo o potomkov albánskych kolonistov z byzantskej doby, ktorí sa však kultúrne považovali za Grékov, ale svoj jazyk si uchovali. Po vzniku spoločnej novohelénskej identity sa však postupne vytrácalo používanie tohto jazyka. Grécky štát, ako aj Konštantínopolský patriarchát sa snažili úplne rehelenizovať oblasti dnešného severného Grécka, južného Bulharska a Macedónska, kde žilo slovanské obyvateľstvo bez určitej národnej identity. Proti tomu sa však postavil novovzniknutý cirkevný Bulharský exarchát, ktorý sa odčlenil od Konštantínopolského gréckeho patriarchátu s cieľom bulharizovať čo najviac slovanského obyvateľstva na Balkáne. Tak tu dochádzalo k stretom (aj násilným) medzi záujmami Grékov a Bulharov. Grécko a Konštantínopolský patriarchát si dokázali udržať veľkú časť slovanského obyvateľstva žijúceho na území dnešnej severnej časti gréckej Macedónie, ale aj časť Slovanov a Arumunov v dnešnom Severnom Macedónsku, ktorí sa všetci stotožnili s novogréckou identitou a gréckym štátom. V tejto dobe sa začína aj jazyková helenizácia Arumunov žijúcich v novoobsadených gréckych oblastiach Epiru a Tesálie, ktorí sa, podobne ako Arvaniti za Grékov považovali už od byzantskej doby, ale udržiavali si svoj jazyk. Snaha o cielenú jazykovú helenizáciu negréckeho ortodoxného obyvateľstva južného Balkánu bola už v 18. stor., počas tureckej nadvlády, kedy mnohí cirkevní hodnostári, ako aj známy grécky mních Kosmas Etolos hlásali týmto národom, aby prestali používať svoje jazyky v prospech gréčtiny, ktorú považovali za pravý a jediný jazyk cirkvi. Definitívnej helenizácii negréckeho obyvateľstva v Grécku prispela Grécko-Turecká výmena obyvateľov v roku 1923, kedy sa takmer 2 milióny Maloázijských Grékov usadili v Grécku, mnoho z nich v gréckej Macedónií, kde mnohí bulharsky zmýšľajúci Slovania odišli do Bulharska po Grécko-Bulharskej výmene obyvateľov. Zároveň tak po tisíckach rokov zmizol grécky živel z Malej Ázie a z Bulharska.

Dnes

Po masívnej urbanizácií Grécka v druhej polovici 20. stor. sa postupne znížilo používanie negréckych jazykov, výnimku tvorí iba turecká menšina, vďaka statusu menšinového obyvateľstva a moslimského náboženstva. Zmiešanými manželstvami sa tak mnohonásobne eliminovalo používanie arumunského, slovanského a albánskeho jazyka, ktoré sa dnes používajú iba v dedinách, kde žije toto obyvateľstvo, pričom ide hlavne o starších občanov. Keďže však nejde o etnické menšiny, iba jazykové menšiny gréckeho národa, dochádza tu k dobrovoľnej helenizácii zo strany tohto obyvateľstva, ktorá sa teraz dovršuje. Helenizácia dnes pokračuje aj mimo gréckeho štátu. V Albánsku sa ku gréckej menšine hlási aj veľká časť arumunskohovoriaceho obyvateľstva, ako aj časť miestnych ortodoxných Albáncov.

Helenizácia toponým Grécka

V dobe d vzniku Grécka v 19. stor. do začiatku 20. stor. boli gréckou vládou helenizované aj mnohé toponymá v Grécku, ktoré boli cudzieho pôvodu (najčastejšie slovanského, albánskeho, tureckého, talianskeho a arumunského). Mnohé názvy dedín, pohorí, riek a miest bolo negréckeho pôvodu. Mnohé z dedín aj na Peloponéze mali slovanské názvy a tak boli premenované (napríklad Vostitsa na Egio, Tsimova na Aeropoli, Sitsova na Alagonia, Arachova na Karyes). Niektoré názvy, ktoré síce boli gréckeho pôvodu, ale mali iné meno ako v staroveku boli tiež spätne premenované na svoje antické pomenovanie – napr. Morias na Peloponnisos, Sinano na Megalopoli, Sklavochori (doslova otrocká dedina) na Amykles, rieky Aspropotamos (doslova biela rieka) na Achelóos a Vasilopotamos (doslova kráľovská rieka) na Evrotas a hory ako Pentadaktylos (doslova päťprstý na Taygetos). Oblasti osídlené čisto len negrécky-hovoriacim obyvateľstvom, ako severná časť gréckej Makedónie, dostali celkom nové toponymá, alebo sa helenizovali staré (mesto Vodena na antické Edessa, hora Paiko na Paikos). Niektoré novovzniknuté toponymá boli prinavrátením pôvodného starogréckeho názvu, iné, pri ktorých starogrécky ekvivalent nebol boli vymyslené nanovo a mnohé boli jednoducho prekladmi do gréčtiny, napr. slovanské toponymá selo(dedina) na grécke chorio (dedina), alebo dedina Zelenista na grécke Prasia, pričom prasia znamená po grécky zeleň, či severogrécka slovanská dedina Vlkojanevo naLykii, pričom lykii znamená v gréčtine vlci. Neboli však premenované úplne všetky negrécke toponymá, preto aj dnes existujú v grécku cudzie pomenovania, ako Arachova, Dimitsana, Zagori, Mesolongi (talianske), Nausa (latinské). Rozdiel medzi severnou časťou gréckej Makedónie a ostatným Gréckom bol ten, že tu žilo slovanské obyvateľstvo a preto miestne slovanské názvy neboli prispôsobené gréckemu jazyku, ako v ostatných gréckych častiach (napr. Peloponéz). Keďže sa v tejto severnej oblasti usadilo mnoho gréckych prisťahovalcov z Malej Ázie, bolo skutočne potreba zmeniť toponymá a prispôsobiť ich novému gréckohovoriacemu obyvateľstvu, ktoré sa usadzovalo po Grécko-bulharskej výmene obyvateľov v značne vysídlených slovanských dedinách.

Zdroje

Istoria tou Ellinikou Ethnous, tomoi I.-VI.

Pozri aj