Hen 3-1357
| Hmlovina Stingray | |
 | |
| Pozorovacie dáta (Epocha 2000) | |
|---|---|
| Typ | planetárna hmlovina |
| Rektascenzia | 17h 16m 21,071s |
| Deklinácia | -59° 29′ 23,64″ |
| Vzdialenosť | 18 000 ly (5,6 kpc |
| Zdanlivá jasnosť (V) | 10,75 mag. |
| Zdanlivé rozmery (V) | 1,6´ |
| Súhvezdie | Oltár |
| Fyzické charakteristiky | |
| Priemer | 0,08 ly |
| Iné označenia | PN G331.3-12.1, Hen 3-1357 |
| Hmloviny - Hviezdokopy - Galaxie | |
Súradnice: 
17h 16m 21s; -59° 29′ 24″
Hen 3-1357 alebo hmlovina Raja (angl. Stingray) je najmladšia známa planetárna hmlovina. Nachádza sa v súhvezdí Oltár na južnej oblohe. Od našej sústavy je vzdialená 18 tisíc svetelných rokov a jej priemer dosahuje osem stotín svetelného roku, čo je zhruba desatina rozmeru, ktorý dosahujú typické planetárne hmloviny.[1] Pomenovaná je podľa paryby raje (angl. Stingray), ktorej tvar pripomína.
História pozorovaní
[upraviť | upraviť zdroj]Predchodca tejto hmloviny bol prvýkrát zaznamenaný v katalógu z roku 1967 od Karla Gordona Heniza, kde bol klasifikovaný ako hviezda s H-alfa emisnými čiarami, spektrálneho typu B, na základe fotografických platní z rokov 1949 až 1951. Spektrum hviezdy získané v roku 1971 ukázalo, že hviezda je červený nadobor na asymptotickej vetve obrov. V tomto období ešte hviezda nedokázala svojím žiarením ionizovať plyn okolo seba, preto zatiaľ išlo len o protoplanetárnu hmlovinu. Analýzou dát z družice IRAS získaných v roku 1989 už boli v spektre hviezdy pozorované emisie typické pre planetárnu hmlovinu. Keďže hmlovina bola ešte mladá a malá, pozorovania zo zemského povrchu nedokázali odhaliť jej štruktúru. Prvýkrát bola pozorovaná v roku 1994 pomocou Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Ďalšie pozorovanie z roku 2002 odhalilo výrazný nárast teploty centrálnej hviezdy až o 40 tisíc stupňov, v porovnaní s rokom 1971. Odborníkov tento (na vesmírne pomery) náhly nárast teploty prekvapil. V roku 2014 astronómovia prišli s teóriou, že pozorované správanie hviezdy je možné zdôvodniť prvou fázou héliového záblesku, kedy sa hviezda scvrkáva a zahrieva.[2] Ďalšie pozorovanie v roku 2016 túto teóriu podporilo. V porovnaní s predchádzajúcimi pozorovaniami hmlovina výrazne zoslabla a niektoré jej štruktúry prestali byť viditeľné.[3] Toto zoslabnutie bolo spôsobené zmenou vo vyžarovaní červeného nadobra, ktorý sa začal rozpínať a ochladzovať, čo zodpovedá druhej fáze héliového záblesku.
Jadro planetárnej hmloviny
[upraviť | upraviť zdroj]V strede hmloviny sa nachádza dvojhviezdny systém. Hlavná zložka má jasnosť 15 magnitúd a jej sprievodca 17 magnitúd. Ich uhlová vzdialenosť je 0,3″. Hviezdy okolo seba obiehajú s periódou 100 000 rokov po obežnej dráhe s priemerom okolo 2100 AU. Vzájomnou interakciou týchto dvoch hviezd vznikol taký komplexný tvar hmloviny, aký pozorujeme.
Význam
[upraviť | upraviť zdroj]Pozorovania tejto hmloviny sú dôležité z dvoch dôvodov. Prvý krát v histórii sa podarilo pozorovať priebeh héliového záblesku v hviezde v oboch fázach, teda fázu scvrkávania a zahrievania, a následne fázu rozpínania a ochladzovania hviezdy. Zároveň sme mohli pozorovať vznik tejto hmloviny spolu s tým, ako hmlovinu ovplyvňuje vývoj jej centrálnej hviezdy.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ PLAUCHOVÁ, Jana. Súhvezdia od Andromedy po Žirafu. Redakcia Eduard Koči; ilustrácie Peter Zimnikoval; Beata Zimnikovalová, Michal Mojžiš, Tibor Krátky. prvé vyd. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo, 2023. 592 s. ISBN 978-80-89998-357. Kapitola Oltár, s. 501.
- ↑ Astronomers observe star reborn in a flash [online]. . Dostupné online.
- ↑ NASA news: Hubble captures ‘unprecedented fading’ of Stingray Nebula - ‘Exceeding rare’ [online]. . Dostupné online.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Stingray Nebula na anglickej Wikipédii, Henize 3-1357 na poľskej Wikipédii a Stingray-Nebel na nemeckej Wikipédii.