Rongyos gárda

Rongyos gárda (doslova otrhaná garda/roztrhaná garda/garda otrhancov; zo začiatku szegedi gárda - doslova segedínska garda), bola maďarská polovojenská organizácia založená v roku 1919 a aktívna do roku 1921, reaktivovaná koncom roku 1938. Segedínsku gardu založila skupina elitných maďarských dôstojníkov s vedomím Miklósa Horthyho v meste Segedín.

Vznik

Vznikla ako odpoveď maďarského regentstva na výsledok Versailleských zmlúv podpísaných v roku 1920 o zmene hraníc po prvej svetovej vojne. Menovite o hranici s Rakúskom, krajom Burgenland podľa Saintgermainskej mierovej zmluvy. Úlohou Rongyos gárdy bolo robiť nátlak na obyvateľstvo nielen v Šoproni, ale aj v Zakarpatsku a južných pohraničných obciach, aby hlasovalo v plebiscite za pripojenie k maďarskému regentstvu.

Pôsobenie

V auguste 1921 sa zrazili oddiely Rongyos gárdy s rakúskymi oddielmi pravidelnej polície. Rongyos garde velil Pál Prónay.

Maďari chceli vyhlásiť za pomoci týchto gárd „Litavský banát“ (maď. Lajtabánság), s hlavným mestom Šopron na území celého pôvodného Burgenlandu priznaného Rakúsku. Pri ozbrojenej zrážke došlo k patovej situácii. Preto boli začaté „benátske rokovania“. Tieto rozhodli o plebiscite o meste Šopron, ktorý skončil kladne pre maďarské regentstvo i z dôvodu ozbrojeného nátlaku Rongyos gárdy. Následne „Rada ambasadorov“ v Benátkach v roku 1922 prerušila plebiscity a akékoľvek ďalšie vyjednávanie.

Rongyos garda bola tiež nasadená ako dobrovoľnícke bojové banderiálne vojsko pri obsadzovaní východného a južného Slovenska ako doplnok armády maďarského štátu, ktorý podnikal útoky na štátne územie ČSR v južných oblastiach pozdĺž hranice s maďarským územím, v Košiciach a okolí v roku 1919 – 21. Rongyos gárda vyzbrojená ľahkými strelnými zbraňami spolu s maďarskou armádou napádala civilné obyvateľstvo a plienila. Táto maďarská útočná formácia bola nakoniec zatlačená za južnú hranicu nasadenými bojovými jednotkami česko-slovenskej armády pozostávajúcej aj z legionárov z česko-slovenských légií.

Rongyos gárda bola oficiálne registrovaná Horthyho vládou ako mimovládne nepravidelné dobrovoľnícke vojsko, ale reálne bola používaná ako doplnok k pravidelným ozbrojeným jednotkám. Zásahom česko-slovenskej armády bola Rongyos gárda a Segedínska garda elitných dôstojníkov spolu s pravidelnou maďarskou armádou porazené, možno povedať rozprášené.

V roku 1938 bola Rongyos gárda opäť reaktivovaná a použitá pre vymáhanie ustanovení Prvej viedenskej arbitráže a bola poslaná opäť na južné Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu, aby fyzicky potláčala slovenské a rusínske obyvateľstvo a obsadila územie priznané Viedenskou arbitrážou. Rongyos gárda vyvíjala záškodnícku činnosť až do rozpadu Česko-Slovenska nerešpektujúc dohodnutú demarkačnú líniu po Viedenskej arbitráži. Tieto akcie mali vyvolať dojem, že obyvateľstvo Zakarpatskej Ukrajiny sa búri proti česko-slovenskej vláde.

Okrem tejto paravojenskej organizácie založili ešte v roku 1938 tzv. Jednotky „Szabadcsapatok“ s takým istým poslaním ako Rongyos gárda, podľa vzoru sudetonemeckého „Freikorps“. Používali ich paralelne na tie isté akcie, s dôrazom na diverznú činnosť na území Zakarpatskej Ukrajiny a východného Slovenska.

Koniec činnosti

Rongyos gárda a Szabadcsapatok boli aktívne na území Slovenska až do momentu vyhlásenia 1. Slovenskej republiky a Protektorátu Čechy a Morava. Na anektovanom území pôsobili až do roku 1944. Počas svojej diverznej činnosti zasahovali na území cudzích štátov (ČSR, Poľsko, Rakúsko, Slovenský štát, Rumunsko), aby tam záškodníckou činnosťou šírili chaos a podnikali z pohraničí výpady na územie iných štátov. Ich činnosť s výnimkou bojového nasadenia v Šoproni nemala pre Maďarsko kladný politický efekt. Škody, ktoré spôsobili civilnému obyvateľstvu, neboli doteraz vyčíslené ani uplatnené pred súdmi ako reparácie.

V roku 1960 dala zverejniť komunistická vláda citáty z denníka Pála Prónayho – veliteľa gardy. Jeho obsah mal za následok rozšírenie názoru, že maďarské gardy boli v skutočnosti teroristická armáda zameraná na plienenie územia, ktoré chcela anektovať. Preto sa obvykle považuje akt použitia Rongyos gárdy za štátny terorizmus, ktorému dala rodný list práve vláda Horthyho regentstva.

Denník P. Prónayho bol kompletne publikovaný až v roku 1989.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rongyos Gárda na anglickej Wikipédii.

Bibliografia

Bela Bodo: Paramilitary violence in Hungary after the first world war. East European Quarterly, June, 2004.
Bálint István János: A Rongyos Gárda harcai, 1919-1939, Magyar Ház könyvek, Budapest, 1999.

Pozri aj

Strana šípových krížov – hungaristické hnutie

Externé odkazy