Ióannes Mauropous
| Ióannes Mauropous | |
| byzantský spisovateľ, biskup euchaitský, svätec | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | okolo 990/1000 |
| Klaudiopolis (?), Paflagónia | |
| Úmrtie | okolo 1075/1081/po 1082 |
| Konštantínopol | |
| Dielo | |
| Žánre | liturgické hymny, listy, básne, kázne, životopisy svätých |
| Obdobie | stredoveká literatúra |
| Literárne hnutie | byzantská literatúra |
| Ovplyvnený | |
| Ovplyvnil | |
Svätý Ióannes Mauropous (* okolo 990[1] / okolo 1000[2], Klaudiopolis[3] (?), Paflagónia, Byzantská ríša[2] – † okolo 1075/1081[2]/po 1082[4], Konštantínopol, Byzantská ríša) bol byzantský učenec a spisovateľ, mních a klerik, metropolita euchaitský. Bol významným učiteľom. V tridsiatych rokoch 11. storočia okolo seba zoskupil okruh významných byzantských vzdelancov. Jeho študentmi boli napr. Michaél Psellos či Ióannes Xifilinos.[2][5][6] Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý, jeho sviatok si Grécka pravoslávna cirkev pripomína 5. októbra.[7]
Mená
[upraviť | upraviť zdroj]- gr. Ἰωάννης Μαυρόπους[8][9], prepis podľa PSP zo starogréčtiny: Ióannes Mauropous; iné prepisy: Ioannes Mauropous, Ióannés Mauropus[2]
- gr. Ἰωάννης Εὐχαΐτων[9][10], prepis podľa PSP zo starogréčtiny: Ióannes Euchaitón, iné prepisy napr.: Ioannes Euchaiton, Ióannés Euchaitón; prepis podľa novogréčtiny: Ioannis Efchaiton
- gr. Ιωάννης Μελανόπους[8][9], prepis podľa PSP zo starogréčtiny: Ióannes Melanopous, iné prepisy napr.: Ioannes Melanopous, Ióannés Melanopous; prepis podľa novogréčtiny: Ioannis Melanopus
- lat. Ioannes Mauropus alebo Ioannes Euchaita[11][12][13][14]
- Ióannés z Euchaity[15], s prepisom podľa PSP: Ióannes z Euchaity
- Ján Mavrópous[16], Ján Mauropus[2], Ján Mauropodos[17]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Ióannes sa narodil v maloázijskej Paflagónii. Presné miesto jeho narodenia nie je známe, niektoré náznaky však odkazujú na Klaudiopolis, kde mal byť biskupom jeho strýko.[7] Jeho druhý strýko mal byť misionárom v Bulharsku. V mladosti mal Ióannes od svojich dvoch strýkov získať vynikajúce vzdelanie.[3] Študoval rétoriku, logiku, metafyziku a etiku, zaoberal sa prírodnými vedami, matematikou, jurisprudenciou a latinčinou.[18] Počas štúdií v Konštantínopole sa stal príslušníkom silnej vrstvy byzantských vzdelancov 11. storočia. Pôsobil ako ich učiteľ a spolužiak. Hodiny pôvodne poskytoval v súkromnom dome. Jeho hodiny navštevovala neskoršia konštantínopolská elita, vrátane učenca Michaéla Psella a neskorších patriarchov Konštantína Leichouda a Ióanna Xifilina. Pomáhal tiež s obnovou vysokého školstva v Konštantínopole, napísal štatút pre tamojšiu právnickú fakultu. Postupne sa stal sa obľúbencom mecenášskeho cisára Konštantína IX. Monomacha. Ako taký mal značný vplyv na byzantskú vysokú politiku. V roku 1047 počas svojej reči požiadal cisára o omilostenie povstalcov Leona Tornikia.[2][4][6][7]
V roku 1050 sa sa za dosiaľ nevyjasnených okolností dostal so nemilosti a musel opustiť politické výslnie hlavného mesta. Bol vysvätený za biskupa a vymenovaný za metropolitu maloázijského mesta Euchaita. Podľa hagiografických zmienok mal miestnu diecézu duchovne pozdvihnúť a rozvinúť tamojšiu duchovnú správu. Nechal vystavať kláštor svätému Theodórovi z Tirónu, patrónovi mesta a podujal sa na reforme liturgickej animácie.[3] Do Konštantínopola sa mohol vrátiť až na sklonku svojho života. Po návrate vstúpil do monastiera (niektoré zdroje uvádzajú Studios, iné spomínajú iné kláštory), kde dožil svoj život.[2][6][7] Zomrel možno niekedy krátko po nástupe Alexia I. Komnéna na byzantský trón.[4]
Dielo a myšlienky
[upraviť | upraviť zdroj]Vo svojej spisovateľskej činnosti sa venoval najmä poézii a rétorike. Napísal početné kázne, básne a epigramy. Zachovali sa tiež jeho početné listy (minimálne 77) a životy svätých (vita). Zachovaná je aj jeho práca v oblasti liturgických hymnov (kánonov).[2][5] Veľká časť z jeho diel nebola dodnes publikovaná.[7]
Jeho myšlienky nesú prvky kresťanského byzantského humanizmu a sociálneho cítenia.[4][3] Odsudzoval militarizmus a presadzoval používanie rétoriky ako prostriedku pre zisk politického vplyvu. Počas svojej aktívnej kariéry sa vo svojich prácach zaoberal vtedajšími politickými udalosťami. Jeho diela tak poskytujú cenné informácie k dejinám Byzancie a Balkánu. Po svojom páde v roku 1050 sa sústredil na náboženské témy.[6]
Do svojich diel zasadzoval živé obrazy a v jednom zo svojich epigramov horlivo bránil antických spisovateľov ako Platóna či Plutarchu.[6] Modlil sa za spásu ich duše, pretože svojim životom mali byť blízko Kristovmu učeniu.[7] V tomto smere naňho nadviazali ďalší byzantskí učenci 11. storočia.
Podľa niektorých cirkevných zdrojov mala konštantínopolská cirkev na návrh Ióanna Mauropoua zaviesť spoločné slávenie troch významných byzantských svätcov a teológov Bazila Veľkého, Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho.[19][20]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Mauropus, Johannes. In: Lexikon des Mittelalters. Band 6. Lukasbilder bis Plantagenet. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 414 – 415.
- ↑ a b c d e f g h i Ióannés Mauropus In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-04-10]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
- ↑ a b c d STIERNON, Daniel. JEAN MAUROPOUS. In: Dictionnaire de Spiritualité. Tome 8. Jacob - Kyspenning. Paris : Beauchesne, 1974. S. 624 – 626.
- ↑ a b c d Mauropus, Ioannes. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 309.
- ↑ a b John Mauropous In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-04-10]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e MAUROPOUS, JOHN. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1319. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f IOANN MAVROPOD. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. XXIV. IOANN VOIN – IOANNA BOGOSLOVA OTKROVENIJE. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr "Pravoslavnaja enciklopedija", 2010. [Cit. 2021-04-10]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-044-8. S. 434 – 435.
- ↑ a b Napr. v KOUTLOUMOUSIANOS, Bartholomaios. Hōrologion to mega, diorthōthen kai eis tria merē diairethen hupo B. Koutloumousianou. Ekd. nea. Ekd. 4ē. Venetia : [s.n.], 1884. Dostupné online. S. 277. (po novogrécky (po 1453))
- ↑ a b c Το μεγα ωρολογιον: περιεχον απασαν την ανηκουσαν αυτω ακολουθιαν κατα την ταξιν της Ανατολικης Εκκλησιας : συμφωνον προς την εκδοσιν των Πατριαρχειων του 1900 και με προσθηκην των αντιφωνων ολων των Δεσποτικων και Θεομητορικων. [s.l.] : Εκδοτικα Καταστηματα Ατλαντιδος, 1900. Dostupné online. S. 258. (po novogrécky (po 1453))
- ↑ Bulletin de la Société historique et ethnologique de la Grèce. En Athinais : Hē Hetaireia, 1883. Dostupné online. S. 176. (el, la)
- ↑ ENGELMANN, Wilhelm. Bibliotheca scriptorum classicorum: Abt. Scriptores Graeci. Leipzig : W. Engelmann, 1880. Dostupné online. S. 462. (la, de)
- ↑ Geschichte der griechischen Litteratur, von der frühesten mythischen Zeit bis zur Einnahme Constantinopels durch die Türken; von M.S. Friedr. Schoell, ... Nach der zweiten Auflage aus dem Französischen übersetzt, ... von J. Franz J. Schwarze, ... Erster [-dritter! Band. Berlin : verlegt bei Duncker und Humblot, 1830. Dostupné online. S. XXIV. (la, de)
- ↑ MARRACCI, Ippolito. Polyanthea Mariana in libros 20. distributa, in qua deiparae Virginis Mariae nomina & selectiora encomia ex ss. Patrum, aliorumque sacrorum scriptorum, præsertim veterum, monumentis collecta, iuxta alphabeti seriem, & temporis, quo ijdem vixerunt, ordinem disposita, lectorum oculis exhibentur. Ope. Romae : ex typographia hæredum Corbelletti, 1694. Dostupné online. S. 20. (po latinsky)
- ↑ TOSCANI, Teodoro; COZZA-LUZI, Giuseppe. De immaculata Deiparae conceptione hymnologia Graecorum. Roma : S. Congreg. de Propaganda Fide, 1862. Dostupné online. S. 229. (la, el)
- ↑ DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 227.
- ↑ ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 55, 158.
- ↑ Byzantská ríša. In: Pyramída, s. 519 – 520
- ↑ Ioann Mavropod. In: Pravoslavnaja Bogoslovskaja enciklopedija ili Bogoslovskij enciklopedičeskij slovar [online]. prof. Aleksandr Pavlovič Lopuchin, [cit. 2021-04-10]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ Sviatok troch svätých byzantských hierarchov [online]. rusyn.sk, [cit. 2021-04-11]. Odkazuje na Mgr. Antonín Čížek: Synaxár. Životy svätých, Prešov 1998, s. 172. Dostupné online.
- ↑ GÁBOR, Stanislav. 30. január – Sviatok Troch svätiteľov [online]. Bratislava: Bratislavská eparchia, 2021-01-29, [cit. 2021-04-11]. Podľa J. Katrij: Piznaj svij obrjad. Dostupné online.
Ďalšia literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- KARPOZILOS, Apostolos D. The letters of Ioannes Mauropous, Metropolitan of Euchaita. Thessaloniki : Association for Byzantine Research, 1990. 280 s. Dostupné online. (el, en)
- MAUROPOUS, JOHN. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 262. (po anglicky)
- JEAN MAUROPOUS ou MAVROPODE. In: Dictionnaire d'histoire et de géographie ecclésiastiques. Ed. R. Aubert. Tome 27. JEAN E... - JONNART. Paris : Letouzey et Ané, 2000. ISBN 2-7063-0210-0. S. 279.
- JEAN MAUROPOUS. In: Dictionnaire de Spiritualité. Tome 8. Jacob - Kyspenning. Paris : Beauchesne, 1974. Autor hesla: Daniel Stiernon. S. 624 – 626. [v hesle sa rozsiahlejšie venujú Mauropodovým dielam a heslo obsahuje tiež odkazy na početné práce o nich vo francúzštine]