Preskočiť na obsah

Byzantská ríša

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Byzantský)
Byzantská ríša
Basileia ton Rhomaion
Imperium Romanorum
 staroveký Rím 3951453 Osmanská ríša 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Územný vývoj ríše
Carihrad (Konštantínopol)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Štátny útvar
Vznik
Rozdelenie Rímskej ríše na Západorímsku a Východorímsku ríšu
Zánik
Predchádzajúce štáty:
staroveký Rím staroveký Rím
Nástupnícke štáty:
Osmanská ríša Osmanská ríša
Konštantín Veľký s modelom Konštantínopola (detail mozaiky v Hagia Sofia)

Byzantská ríša (iné názvy: Byzancia, Byzant, Byzantsko, pre rané obdobie: Východorímska ríša alebo Východorímske cisárstvo; obyvateľ Byz. ríše sa volá Byzantínec), je umelý názov pre východnú, grécko-orientálnu časť Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Táto ríša existovala medzi 3. stor./4. stor. po Kr. (tradične sa uvádza rok 395) a rokom 1453.

Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Oficiálny grécky názov štátu bol Ρωμαική Αυτοκρατορία (Romaiké Autokratoria, teda Rímska ríša), alebo Αυτοκρατορία των Ρωμαϊων (Autokratoria ton Romaion, Ríša Rimanov). Hlavným mestom bol Konštantínopol (po slovensky tiež Carihrad, dnes Istanbul), ležiaci na hranici medzi Európou a Áziou.

Ríša sa pôvodne rozkladala vo východnom Stredomorí (najmä v dnešnom Grécku a Turecku), epicentrom ríše bola Malá Ázia neskôr sa jej územie postupne redukovalo smerom k Carihradu (Konštantínopol).

Byzantská ríša počas svojej existencie nikdy nebola označovaná ako „Byzantská“. Volala sa až do svojho konca Βασιλεία (τῶν) Ῥωμαίων (Basileia tón Rómaión – Ríša Rimanov) alebo Ῥωμαϊκὴ αυτοκρατορία (Rómaiké autokratoria – Rímske cisárstvo) alebo skrátene Ῥωμανία (Rómania – pribl. „Rímsko“). Aj samotní Byzantínci sami seba označovali ako Rimania (Ῥωμαίοι – Rómaioi). Takto sa nazývalo grécke obyvateľstvo až do 19. stor. a čiastočne aj dnes. Slovo Gréci (Έλληνες – Hellénes) sa používalo len pre predkresťanské, pohanské grécke kultúry a štáty.

Názov Byzantská ríša, odvodený od Byzantium čiže latinizovanej formy pôvodného gréckeho mena (Βυζάντιον -Byzántion) predchodcu hlavného mesta, vymyslel a popularizoval francúzsky historik 18. stor. Charles de Secondat, Baron de Montesquieu, lebo tak ako vtedy mnohí považoval ríšu za dekadentnú a preto nehodnú mena Rímska ríša.

Do roku 476 (zánik Západorímskej ríše) je technicky vhodnejšie používať označenie Východorímska ríša.

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]
Byzantské mince

Byzantská ríša bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a kresťanského náboženstva. Cisár (autokrator) bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi (cézaropapizmus). Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj islamského sveta. Základnými dvoma hodnotami ríše bolo kresťanstvo a „rímske“ občianstvo.

Až do čias cisára Herakleia možno ríšu aspoň v oficiálnom prejave charakterizovať ako latinskú (pozri aj Staroveký Rím). Za Herakleia došlo k helenizácii ríše – o. i. sa úradným jazykom stala starogréčtina namiesto latinčiny -, no národná identita obyvateľstva bola už aj predtým, v podstate grécka (jazyk literatúry, cirkvi, administratívy a obchodu). Hoci na území ríše žilo veľa národov (Gréci, Arménci, Židia, Egypťania, Sýrčania, Ilýri a Slovania) bolo územie ríše už po stáročia helenizované (t. j. patriace do gréckeho kultúrneho okruhu). V ríši vznikla aj grécko-pravoslávna forma kresťanstva. Byzantínci sami seba nazývali Romaios (Riman) „christianos orthodox“, čiže pravoslávny kresťan.

Významnými mestami boli Konštantínopol, Antiochia, Efez, Thessaloniki a Alexandria. Významnými časťami ríše boli spočiatku aj orientálne provincie. Po ich strate sa centrálnym územím stala Malá Ázia, o ktorú pre jej hospodársku dôležitosť Byzancia aj často bojovala. Práve strata Malej Ázie (čiastočne v 11. stor., definitívne v 14. stor.) zredukovala Byzanciu zo svetovej na regionálnu veľmoc a napokon na malý štát.

Charakteristická pre Byzantskú ríšu bola aj rozsiahla a prísne organizovaná byrokracia s centrom v hlavnom meste Konštantínopole, čím sa odlišovala od (a vývojovo predbehla) ostatných stredovekých štátov, založených na feudálnom usporiadaní spoločnosti. Úradníci z Konštantínopolu hrali často dôležitú úlohu v najvyššej byzantskej politike. Štát mal aj štátne monopoly a disponoval obrovskými finančnými prostriedkami.

V staršom európskom dejepisectve sa Byzancia často charakterizovala ako dekadentná, poloorientálna despocia (napr. Edward Gibbon). Tento názor bol už však veľakrát vyvrátený. Naopak sa zdôrazňuje, že Byzancia fungovala ako neoceniteľný sprostredkovateľ antických poznatkov a hodnôt, a že bola ochranným štítom voči rôznym národom z východu (Peržania, Arabi, seldžuckí Turci, osmanskí Turci a pod.). Navyše na gréckom východe nikdy nenastal tak rapídny úpadok antickej kultúry, ako na latinskom západe. V Konštantínopole sa udržiavali také charakteristické znaky antickej kultúry, ako hipodróm, monumentálne kúpele, prepychové paláce, divadlo a celkové usporiadanie mestskej architektúry.

Vznik Byzantskej ríše (do 395)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vznik Byzantskej ríše

Symbolický začiatok Východorímskej/Byzantskej ríše je sporný, pretože už napríklad cisár Dioklecián (284 – 305) (pozri pod Staroveký Rím) rozdelil svoju ríšu de facto na východ a západ. Potom sa ríša niekoľkokrát rozdelila a znovu zjednotila. Celkovo sa však uvádzajú roky medzi vládou Konštantína Veľkého (306/324 – 337) a 7. storočím, najčastejšie snáď rok 395, kedy krátko pred svojou smrťou cisár Theodosius I. Rímsku ríšu definitívne rozdelil medzi svojich synov.

Ranobyzantské obdobie (asi 395 – 610)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Ranobyzantské obdobie
Mapa Byzantskej ríše okolo roku 550. Zelená farba zobrazuje výboje počas vlády Justiniána I.

Vo vonkajších vzťahoch musela ríša po porážkach Juliána Peržanmi (363) a Valensa Vizigótmi pri Adrianopole (378) bojovať proti Peržanom, Germánom, Hunom (od 375), Avarom (od 60-tych rokov 6. stor.).

Najväčší rozmach a kultúrny rozkvet dosiahla ríša za cisára Justiniána I. (527 – 565), ktorý sa pokúsil obnoviť Rímsku ríšu v jej bývalých hraniciach – najmä znovu zjednotiť východorímske provincie s Itáliou, ktorú po páde Západorímskej ríše r. 476 obsadili Ostrogóti. Justiniánove plány však zostali neuskutočnené. Polstoročie, ktoré nasledovalo po jeho smrti vyplnili boje s útočiacimi Avarmi, Slovanmi, ale hlavne s Perzskou ríšou, ktorá ohrozovala samotnú existenciu Byzancie.

Stredobyzantské obdobie (610 – 1204)

[upraviť | upraviť zdroj]

Ranobyzantská ríša (610 – 842)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Ranobyzantská ríša

Cisár Hérakleios zaviedol dôležité vojensko-správne reformy a zaviedol gréčtinu ako úradný jazyk.

Po definitívnej porážke Peržanov sa na ich mieste objavil oveľa nebezpečnejší súper – Arabi, ktorí roku 637 dobyli Jeruzalem. V nasledujúcich storočiach viedla Byzantská ríša boje s prenikajúcimi Arabmi. Víťazstvo nad Arabmi roku 718 znamenalo koniec bezprostredného arabského nebezpečenstva pre ríšu. Na severe sa však objavili Bulhari.

Z osobného presvedčenia vydal byzantský cisár roku 730 edikt, ktorým prikázal zničiť obrazy svätých, čím vyvolal ikonoklazmus (obrazoborectvo) a s ním spojenú dlhodobú cirkevnú krízu (do roku 843).

Prechodné obdobie – Michal III. (842 – 867)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Michal III. (Byzantská ríša)

Macedónska renesancia (867 – 1025)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Macedónska renesancia

Zastavenie arabskej (718) aj bulharskej (814) expanzie a ukončenie ikonoklazmu (843) znamenalo nástup obdobia nového nebývalého rozkvetu ríše, ktoré sa skončilo až v období križiackych výprav. Prekvitalo aj stavebníctvo a dejepisectvo. Rozmach sa prejavil upevnením byzantského štátu vnútornými reformami za Basilea I. (867 – 886) a Leva VI. (886 – 912), ale hlavne stabilizáciou pomerov na Balkáne po porážke a likvidácii prvého bulharského štátu za Basilea II. Bulharobijcu (976 – 1025).

Obdobie úradníckych cisárov (1025 – 1081)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Obdobie úradníckych cisárov (Byzantská ríša)

Obdobie tzv. úradníckych cisárov (1025 – 1081) z macedónskej dynastie (867 – 1056), bolo obdobím krízy. Počas tohto obdobia častých zmien o trón bojovali o trón úradníci z Konštantínopolu a maloázijsko-trácki vojenskí velitelia. Významnejším vládcom bol úradník Konštantín IX. Monomachos (1042 – 1054), ktorý krízu dočasne prerušil.

Orientálne civilizácie zanechali v kultúrnom vývoji Byzantskej ríše značný vplyv, ktorý bol jedným z faktorov, vedúcich k odcudzeniu dvoch kultúrnych európskych sfér – východnej a západnej. Tento rozličný vývoj našiel svoj výraz predovšetkým v rozdelení jednotnej kresťanskej cirkvi na katolícku (západnú) a pravoslávnu (východnú) v roku 1054 (tzv. východná schizma). Nie je náhodné, že práve v tomto období vlády slabších cisárov – popri kríze v iných oblastiach – došlo k oživeniu helenistických tradícií v umení a literatúre, čo zdôraznilo svojbytnosť civilizačného základu Byzantskej ríše.

Komnenovci a Angelovci (1081 – 1204)

[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné články: Obdobie Komnenovcov a Angelovcov

Mapa Byzantskej ríše okolo roku 1180 pred štvrtou križiackou výpravou.

Obdobie 1081 – 1204 je v znamení zápasu so seldžuckými Turkami, ktorí sa objavili 1080 v Malej Ázii. Do tohto boja sa prostredníctvom križiackych výprav dostal celý európsky Západ.

Dynastii Komnenovcov (1081 – 1185) sa podarilo prostredníctvom boja aj diplomacie prinavrátiť na krátky čas Byzantskej ríši významné postavenie. Veľmi vzdelaný cisár Manuel I. (1143 – 1180) rozšíril vplyv ríše na celý Balkánsky polostrov. Manuelove vojská boli však nakoniec totálne porazené spojenými seldžuckými vojskami pri Myriokefalone roku 1176. Touto porážkou Byzancia navždy stratila dôležitú Malú Áziu v prospech seldžuckých Turkov a stratila tak aj svoje veľmocenské postavenie v Prednej Ázii.

Za krátkej vlády Angelovcov (1185 – 1204) rozpornosť cieľov, ktoré každá zo zúčastnených skupín očakávala od križiackych výprav, rozdielnosť predstáv o osude dobytých území, zásahy pápeža a hlavne obchodné záujmy bohatých Benátok vytvorili na začiatku 13. stor. zložitú situáciu, ktorá vyústila do otvoreného boja križiakov s Byzantskou ríšou. A tak roku 1204 križiaci a Benátčania dobyli v štvrtej križiackej výprave Carihrad a Byzantská ríša na niekoľko desaťročí zanikla.

Prechodný zánik Byzantskej ríše (1204 – 1261)

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodná dohoda hneď potom, čo križiaci a Benátčania dobyli Carihrad, vyzerala tak, že sa Byzantská ríša začiatkom roku 1204 rozdelila nasledovne:.

Potom čo cisársku korunu odmietol benátsky dóža, stal sa cisárom Latinského cisárstva (oficiálne nazývaného „cisárstvo Romania“) gróf Balduin Flámsky. Keďže územie Latinského cisárstva mimo Carihradu bolo treba ešte fyzicky dobyť a každá pomoc bola potrebná, dostal Balduinov protikandidát na trón križiak Bonifác Montferratský (ktorý už mal pridelenú veľkú časť Macedónie) roku 1204 od Balduina do léna aj Thrákiu so Solúnom. Vzniklo tak Solúnske kráľovstvo. Benátky si zabezpečili pobrežie a v niektorých oblastiach (napríklad v Bitýnii) vznikli grécke štáty, čo križiaci neplánovali.

Mapa Byzantskej ríše v roku 1204 tesne po štvrtej križiackej výprave. Hranice jednotlivých častí sú neisté. Už o rok neskôr však situácia vyzerala inak a Latinské cisárstvo sa výrazne zmenšilo.

Konečný stav niekedy od roku 1205 bol teda nasledovný:

Trocha neskôr vzniklo aj Veľké Valašsko. Tento štát v Tesálii bol už predtým (12. stor.) viac-menej nezávislé územie obývané Valachmi od Dunaja. Roku 1204 pripadol Epirskému kniežatstvu, ale čoskoro sa osamostatnil, po komplikovaných pomeroch začiatkom 14. stor. pripadol roku 1333 obnovenej Byzantskej ríši.

Neskorobyzantské obdobie (1261 – 1453)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Neskorobyzantské obdobie
Mapa Byzantskej ríše v roku 1400.

Oslobodzovací boj o obnovu ríše vyšiel z Nikajského cisárstva, čiže jednej z mála oblastí, ktoré si po roku 1204 zachovali samostatnosť ako grécky štát aj počas latinského (križiackeho) panstva v Carihrade. V roku 1261 Michal VIII. Palaiologos (1259 – 1282) dosadol na carihradský trón ako cisár obnovenej Byzantskej ríše. Početné vonkajšie a vnútorné konflikty za jeho vlády však ríšu tak vyčerpali, že už nemala síl brániť sa proti novému nepriateľovi – osmanským Turkom, ktorí sa za Michalovej vlády objavili v Malej Ázii. Bojovalo sa aj proti Srbom. Roku 1350 sa v Carihrade dostali k moci hesychasti (sociálnorevolučná a asketická mníšska strana), ktorí odvtedy – aj napriek opačným snahám cisárov – trvalo bránili cirkevnému zjednoteniu (únii) s Rímom, bez ktorého však západ nebol ochotný Byzancii pomôcť. Toto bolo ríši osudným. 1354 osmanskí Turci prenikli na európsky kontinent, od roku 1379 (s prestávkou v rokoch 1402 – 1424) bola Byzancia vazalským štátom Osmanskej ríše a okolo roku 1400 už Byzantská ríša pozostávala len z dvoch oddelených území: Carihrad s okolím a prosperujúca Morea (Mistra) v strede Peloponézu. Cisár Ján VIII. (1425 – 1448) sa naposledy pokúsil o cirkevné zjednotenie s Rímom tým, že roku 1439 uzavrel s pápežom tzv. florentskú úniu, ktorú však domáce obyvateľstvo Byzantskej ríše odmietlo. Dobytím Carihradu (1453) a Morey (1460) osmanskými Turkami sa Byzantská ríša definitívne zanikla.

Cisár bol zástupca a sluha Boží. Príslušnosť k ríši a k pravoslávnemu kresťanstvu boli silno spojené – misie (napr. Konštantína a Metoda) sa konali v službe ríše. Cisárska moc mala dvojitý pôvod – Bohom vyvolený basileus (cisár, doslova kráľ), zástupca boha, bol zároveň vyvolencom ľudu: od čias povstania Niká (532) bola pre voľbu (senátom, ľudom, vojskom) cisára rozhodujúca schopnosť implementovať božskú vôľu. Ak však bol určený spoluvládca stal sa rozhodujúcim dynastický princíp namiesto voľby. Cisárov často zvrhávali a navyše oslepili. Cisárovu absolútnu moc obmedzovali kresťanské princípy. Pred korunováciou patriarchom (od roku 457) musel cisár od roku 491 vykonať vyznanie viery. Ak cisár zanedbával svoje povinnosti, musel počítať s násilným odporom ľudu.

Cisár mal veľmi teatrálne vystupovanie, typické pre orientálnych despotov, ktoré rímska ríša prebrala od sasánovských perzských kráľov. Ľudia sa pred cisárom vrhali na zem (proskynéza). Detailne prepracovaný ceremoniál cisára zdvíhal do mystických sfér. Jeho výhradnými právami bolo používanie purpurovej farby, razenie zlatých mincí, vyhotovovanie privilégií a aklamácie. Na druhej strane musel tiež pokorne umývať nohy na Zelený štvrtok a kŕmiť chudobných. Na znamenie pominuteľnosti nosil okrem krížového žezla aj akakiu (vrecko naplnené prachom).

Za privilégiá mu veľkostatkári poskytovali vojenskú službu, cirkev preberala sociálnu starostlivosť. Voľba cisára senátom alebo armádou si vyžadovala aklamáciu ľudu zhromaždeného za týmto účelom spravidla v Hipodrome (toto právo ľudu ostalo až do čias Palaiologovcov). Cisár zvolával koncíliá, rozhodoval o dogmatických sporných otázkach a vykonával aj určité funkcie kňaza. Povinnosť zachovávať a rozširovať pravú vieru ho však často dostala do konfliktov, lebo musel zasahovať do vnútrocirkevných sporov (napr. pri ikonoklazme).

Náboženské misie do susedných krajín sa uskutočňovali, aby sa v týchto krajinách rozšírila byzantská kultúra, a aby sa tak zmenili na večného priateľa ríše a zaradili sa ako „synovia“ do rodiny „duchovného otca“ cisára.

Zoznam cisárov

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam vládcov Byzantskej ríše

Podriadené inštancie

[upraviť | upraviť zdroj]

Centrálne úrady sídlili v cisárskom paláci medzi Hagiou Sofiou a Hipodromom v Carihrade. Civilní a vojenskí úradníci a nositelia čestných titulov boli hierarchicky naviazaní na osobu cisára. Každý hodnostár sa zúčastňoval na palácovej bohoslužbe v príslušnom obleku.

Cisár Hérakleios v 7. stor. rozdelil centrálnu správu na ministerstvá (logothézie). V roku 899 existovalo asi 60 ministerských úradov, ktoré často zastávali eunuchovia. Magister officiorum (neskôr Logothetes tou dromou) bol hlavný minister, riadil diplomatickú službu v cisárskej kancelárii, arzenály zbraní, poštový systém, bodyguardov, hraničné vojská a tajnú políciu. Mestský prefekt (eparchos) Carihradu zastupoval cisára v neprítomnosti. Podobná hierarchia existovala v správe patriarchátu. Správu provincií vykonávali prétoriánski prefekti, pričom prétoriánsky prefekt pre orient sídliaci v Carihrade bol zároveň ministrom vnútra.

Za cisára Herakleia sa zaviedlo zriadenie založené na themách (gr. thema): Roľníci dostali pozemky za dedičnú povinnú vojenskú službu a cudzí žoldnieri boli nahradení domácim profesionálnym vojskom, ktoré sa skladalo z thém. Thema označuje súčasne (a pôvodne) vojenský oddiel, ako aj (neskôr) správnu jednotku založenú na súčasnej vojenskej a správnej administratíve a riadené „stratégom“ (vojenským guvernérom). Toto zriadenie sa používalo až do 11. storočia.

Senát a strany

[upraviť | upraviť zdroj]

Senát hlavného mesta (synklétos) ako inštitúcia dosiahol svoj vrchol asi v 7. stor. Vtedy boli senátormi prevažne vyšší úradníci. Od čias Leva VI. (886 – 912) mal senát už len poradnú funkciu a rozhodujúcim sa definitívne stalo vojsko.

Od čias dominátu existovali cechy a v byzantskej ríši zastupovali stavovské záujmy a štát cez ne riadil hospodárstvo. Strany (demos) naopak v 7. storočí stratili svoj politický význam.

Byzantské themy koncom 8. storočia
Pancier, Klivanion, z neskorobyzantského obdobia, typické vybavenie byzantského vojaka.

Podobne ako rímska armáda aj byzantské vojsko si udržiavalo vysokú úroveň disciplíny, taktickej zdatnosti a organizácie. V neskoršej antike pozostávalo z pohraničných zborov (limitanei) a z mobilnej poľnej zálohy (comitatenses).[1] Rozhodujúcou zložkou byzantskej brannej moci bolo ťažké jazdectvo tvorené katafraktami.[2] Na východných arabských hraniciach operovala zvláštna ťažkoodená kavaléria, tzv. Akrites. Veľkej pozornosti sa tešili teoretické úvahy o stratégii a vojenstva a niektorí cisári dokonca spísali vlastné názory o umení vojny. Zrejme najviac vošiel do známosti Strategikon od Maurikia, Vďaka ktorému poznáme taktiku neskororímskeho vojska. Po začatí arabských výbojov preukázala ríša svoju vitalitu a pružnosť osvojením defenzívnejšej strategickej koncepcie. Od 7. storočia sa preto byzantské územie členilo na themy, vojenské a administratívne celky na čele s veliteľom s hodnosťou strategos (generál).[3] Týmto sa zrušilo staré usporiadanie vojska z 3. stor. Lokálna domobrana strážiaca jednotlivé themy dokázala zadržať najprudšie útoky Kalifátu medzi 7. a 9. storočím.[2] Jadro byzantského vojska sa skladalo z elitných profesionálnych oddielov nazývaných tagmy (tagmata), dislokovaných najviac v blízkosti Carihradu.[4] Išlo o pokračovanie neskororímskej cisárskej stráže (scholae palatinae, numeri). Veliteľom tagmát bol tzv. domestikos. Po zažehnaní arabského nebezpečenstva prechádzali Byzantínci približne od polovice 9. storočia pozvoľna do ofenzívy, kulminujúcej za panovania vojenských cisárov Nikefora II., Jána I. Tzimiska a Basileia II. v 10. storočí. V dôsledku expanzie stratila themy vo vnútrozemí svoje opodstatnenie, postupne sa demilitarizovali a boli podriadené civilnej správe.

Keď sa systém themovej domobrany v 11. storočí fakticky rozložil, Byzantínci sa museli v stále väčšej miere spoliehať na zahraničných žoldnierov.[5] S vytrvalým nedostatkom vlastných vojenských síl sa komnenovskí cisári snažili vyrovnať udeľovaním prónií, daňových výnosov z pôdy výmenou za vojenské služby.[6] Tým ale priživovali proces postupnej feudalizácie ríše, podkopávajúci autoritu carihradskej vlády. Počas väčšiny svojej existencie najímala byzantská armáda do svojich radov cudzích žoldnierov. V časoch kríz v 11. a ďalších storočiach sa potom neraz stretávala s ich nespoľahlivosťou a vzburami. Jazdu dopĺňali muži germánskeho, hunského, kumánskeho, alanského či turkického pôvodu, naproti tomu ťažká pechota sa regrutovala z bojovníkov pochádzajúcich zo severnej a západnej Európy. Asi najslávnejšou žoldnierskou jednotkou v Byzancii bola elitná varjažská garda.[7]

Popri pozemných silách spočívala obrana ríše na byzantskom námorníctve, vybavenom rýchlymi galérami, nazývanými dromóny, a používajúcom tajnú zbraň, pre ktorú sa vžilo označenie „grécky oheň“. Byzantská námorná prevaha v oblasti východného Stredomoria pretrvala do 11. storočia, keď vzrástla sila talianskych obchodných republík.[8]

Vojaci mali dobré vybavenie, pozostávajúce z meča, štítu a často aj oštepu, prilby a panciera. Počas trvania Byzantskej ríše sa vybavenie obmieňalo, no typickým na dlhú dobu ostáva lamelový pancier, klivanion a chrániče slabín pterygy. Byzantskí Gréci vynašli aj typickú zbraň stredoveku, tzv. katapult trebuchet.

Diplomacia

[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantskí cisári si podobne ako ich rímski predchodcovia nárokovali zvrchovanosť nad všetkou kresťanskou ekuménov, hoci realita sa od tejto teórie diametrálne odlišovala.[9] Po páde Ríma sa ríša musela potýkať s náporom rozmanitých nepriateľov, ktorých hrozivosť zvyšovala strategická nevýhodnosť geografickej polohy Byzantíncov nútených k boju na dvoch frontoch. Vzhľadom na počet protivníkov nepostačovala na ich elimináciu prostá vojenská sila. Byzantínci sa teda museli uchyľovať k diplomacii, ktorú pokladali za určitú formu vojny inými prostriedkami.

Väčšina národov, s ktorými ríša prichádzala na svojej severnej hranici do styku, pôvodne nemala formalizované štátne a spoločenské štruktúry. S postupným rozvojom základných politických, náboženských a hospodárskych inštitúcií sa tieto celky stávali predmetom intenzívnejšieho záujmu byzantskej diplomacie. Tá uplatňovala voči zahraničným subjektom škálu rozličných nástrojov: nepriateľskí vládcovia boli obdarovaní honosnými titulmi, členovia iných panovníckych rodov boli vyžadovaní do Carihradu, cudzie posolstvá bola zadržované na území ríše, na cudzincov pri tom neraz silno zapôsobilo bohatstvo a prepych Byzancie, a tým boli podnecovaní na prijímanie byzantských spoločenských hodnôt a postojov. Byzantínci neváhali vynakladať značné sumy peňazí na motivovanie odľahlejších kmeňov a národov k útoku na svojich susedov [10] a zasahovali do vnútorných pomerov iných štátov vyvolávaním povstaní a vzbúr.[11] Ako diplomatický prostriedok na zaistenie svojej bezpečnosti používali aj šírenie kresťanstva.

Hospodárstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantské hospodárstvo patrilo po celé storočia k najrozvinutejším v Európe a Stredomorí, pričom ekonomika západoeurópskych krajín sa byzantskej nedokázala vyrovnať až do neskorého stredoveku. Na rozdiel od Západorímskej ríše, kde sa mestský systém fakticky v 4. stor. zrútil a moc preberali lokálni magnáti, ktorí oslabovali centrálnu moc, sa Byzancia nemusela potýkať s týmito problémami a tak si mestské centrá udržali svoju antickú charakteristiku, až do slovanských a arabských vpádov, výnimku tvoril Konštantínopol, kde úpadok nenastal. Vláda ostala stabilná a nebola rozkladaná bohatými statkármi, tak ako na západe. Ekonomickej stabilite Byzancie uštedrila zásadný zásah arabská expanzia vedúca k prechodnému úpadku a stagnácii.[12] V druhej polovici 8. storočia nastal v tomto vývoji obrat smerom k pozvoľnému ekonomickému oživeniu.[13] Od 10. až do konca 12. storočia poskytovala Byzancia obraz blahobytu, ktorým boli oslnení cestovatelia z cudzích krajín, uchvátení bohatstvom nazhromaždeným v hlavnom meste. Opätovný pokles privodila štvrtá križiacka výprava, ktorá spôsobila hospodársku pohromu, z ktorej sa ríša nikdy úplne nespamätala. V priebehu 11. až 13. storočia si Benátky a Janov vynútili značné privilégiá, zvýhodňujúce ich voči byzantskej konkurencii. Vzrastajúci vplyv talianskych republík v celom regióne východného Stredomoria nútil ríšu k podriaďovaniu sa ich ekonomickým cieľom.[14] Palaiologovskí cisári sa usilovali o nastolenie podmienok umožňujúcich nový vzostup, hoci byzantský štát už nedokázal získať patričnú kontrolu nad vonkajšími ani domácimi ekonomickými činiteľmi.

Roľníci spodobnení v byzantskom evanjeliári z 11. storočia

Rovnako ako v Rímskej ríši aj v Byzancii spočívalo ťažisko hospodárskej produkcie v poľnohospodárstve.[15] Po väčšine byzantských dejín oscilovala sociálna štruktúra vidieckych oblastí medzi dvoma protipólmi: veľkostatky obhospodarované závislými roľníkmi (paroikoi) a dedinskými komunitami pozostávajúcimi zo slobodných držiteľov drobných usadlostí.[16] Dedinské spoločenstvá sa v snahe prispôsobovali neistým podmienkam nepretržitých vojen s Arabmi, naproti tomu veľkostatky zažívali svoj rozmach v pokojnejších pomeroch od 10. storočia a v ďalších storočiach úplne prevládali.[17] Súbežne s rastúcou rolou veľkostatkov sa stierali rozdiely v statuse slobodných roľníkov a paroikov, prevažne v neprospech prvo menovaných. Tento vyššie popisovaný systém mal základ v neskororímskej spoločnosti, pričom ale nevyústil do feudalizmu, tak ako v barbarských štátoch na území bývalej Západorímskej ríše.

K najdôležitejším hospodárskym odvetviam ríše sa radil obchod. Konštantínopolu prislúchalo postavenie jedného z kľúčových centier hodvábnej cesty, ktorá spájala rozľahlé oblasti Eurázie. Okrem hlavného mesta patrila pri sprostredkovaní výmeny tovaru zásadná rola emporiám, akými boli Solún, Trapezunt alebo Smyrna.[18] Zrejme najvýznamnejšiu exportnú komoditu tvorili textilné produkty. Hodváb, ktorého výroba a predaj bola podrobená cisárskemu monopolu, bol z Byzancie vyvážaný do Egypta a objavoval sa aj v Bulharsku a na Západe. Štátny aparát striktne dohliadal na vnútorný aj na medzinárodný obchod a mal výhradné právo razenia mincí. Vysoká miera centralizácie sa prejavovala pri kontrole vyšších úrokových sadzieb a regulácii aktivít remeselných a výrobných spoločenstiev, na ktorých produkciou prejavovala vláda obzvlášť veľký záujem. V časoch krízy uskutočňovali cisári a ich úradníci opatrenia na zabezpečenie zásobovania hlavného mesta a na udržanie nízkych cien obilnín.

Náboženstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Náboženstvo v Byzantskej ríši

Ťažiskovým rysom byzantskej civilizácie bola dôležitosť náboženstva v oficiálnej ideológii ríše, pričom štát a cirkev, reprezentovaní cisárom a carihradským patriarchom, nachádzali styčný bod v svojej oddanosti pravej viere. Ortodoxia fungovala ako kľúčový činiteľ spoločenskej a politickej súdržnosti Byzancie, hoci kresťania a cirkev v ríši netvorili homogénny celok, ale sa často vplyvom vyhrotených dogmatických sporov vnárali do vnútorných rozbrojov.

Interiér chrámu Hagia Sofia v Konštantínopole

Rané kresťanstvo sa prudko rozvíjalo v východných provinciách rímskej ríše a neskôr na území Byzancie sa teda stalo miestom vzniku početných heréz. V 4. storočí sa tu rozvinul arianizmus[19] a v nasledujúcom storočí nestoriánstvo, christologický smer presadzovaný konštantínopolským patriarchom Nestoriusom zavrhli koncilom v Efeze v roku 431[20]. Rozkol v cirkvi pokračoval po chalcedónskom koncile, konanom v roku 451, jeho závery odmietli kresťania v Egypte a Sýrii obviňovaní z monofyzitizmu.[21] Tým si vyslúžili tvrdé perzekúcie zo strany niekoľkých cisárov, ktoré ustali až s počiatkom islamskej expanzie v 7. storočí. Boli síce urobené isté kroky k zmiereniu sa s monofyzitmi príklonom ku kompromisnejším náukám, ako bol napríklad monoteletizmus, preferovaný Herakleiom a jeho vnukom Konstantom II., no na Treťom carihradskom koncile prebiehajúcim v rokoch 680681 bol monoteletizmus odsúdený.[22]

Ortodoxných kresťanov postihla veľká kríza v súvislosti s ikonoklastickým hnutím, tešiacim sa podpore cisárov v rokoch 730787 a znovu v rokoch 815843. Konflikt sa odohrával medzi ikonodulmi, zástancami uctievania ikon, a ikonoklastami, odporcami kultu obrazov. Ikony dal zakázať Lev III., čím začali rozhorčené konflikty dosahujúce najsilnejšiu intenzitu za Konštantína V. [23]. V roku 787 cisárovná Irena zvolala Druhý nicejský koncil, na ktorom boli ikony znovu povolené.[24] Irena dokonca zvažovala alianciu s Karolom Veľkým, usilujúcim sa o spojenie oboch polovíc kresťanstva, no tento zámer skončil bez úspechu. V úvode 9. storočia nastala nová fáza prenasledovania obrazov, trvajúca do roku 843, keď bol ikonoklazmus definitívne zapudený.[25]

Všetky tieto vnútorné sváry negatívne poznamenali vzťahy medzi východnými a západnými kresťanmi.[26] Krátko po skončení ikonoklastickej etapy byzantských dejín sa udiala Fotiova schizma, v rámci ktorej sa pápež a carihradský patriarcha Fotios vzájomne exkomunikovali.[27] Prehlbujúce sa odcudzenie vyvrcholilo v roku 1054, keď za patriarchu Michaela Kerularia došlo k cirkevnému rozkolu označovanému ako tzv. Veľká schizma. Roztržka bola zavŕšená v roku 1204 dobytím a vyplienením Carihradu počas štvrtej križiackej výpravy, načo bolo sídlo patriarchov dočasne presunuté do mesta Nikaia.[28] V 14. storočí získalo na význame mystické učenie hesychazmus, šíriace sa najviac v asketickom prostredí mníšskych komunít.[29] Okrem toho boli podniknuté pokusy o prekonanie schizmy, konkrétne v rokoch 1274 a 1439, ktoré však stroskotali na odpore ortodoxných kresťanov.[30]

Obyvateľstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantská ríša bola etnicky rôznorodým štátom, ktorého obyvateľstvo pozostávalo z Grékov, helenizovaných obyvateľov Anatólie, Arménov, Ilýrov, Slovanov, Aramejcov, Koptov a iných národov. Počet obyvateľov ríše možno určiť len s ťažkosťami, hoci sa dochovalo zanedbateľné množstvo informácií o jej demografii. Warren Treadgold odhaduje, že v polovici 5. storočia žilo vo Východorímskej ríši okolo 16 miliónov ľudí.[31] Následkom straty východných provincií, zavinenej arabskou expanziou, poklesol počet obyvateľov Byzancie koncom 8. storočia na asi 7 miliónov,[32] ale počiatkom 11. storočia vzrástla na 12 miliónov.[33] Po obnovení ríše za Palaiologovcov panovali byzantskí cisári na sklonku 13. storočia nad asi 5 miliónmi poddaných[34] a odvtedy počet obyvateľov sústavne ubúdal až do pádu Carihradu v roku 1453.

Najhustejšie zaľudnené regióny sa nachádzali v ázijskej časti ríše, predovšetkým pri egejskom pobreží Malej Ázie.[17] Čo sa týka miest, pozíciu najväčšej metropole zaujímal Carihrad, preukazujúci v 4. a 5. storočí výrazný nárast počtu obyvateľov. V čase svojho založenia mal okolo 30 000 obyvateľov, no za čias Justiniána I. sa tu tiesnilo takmer 400 000 ľudí.[35] Naproti tomu Rím vtedy obývalo nanajvýš 100 000 ľudí. Popri Carihrade existovalo ešte niekoľko porovnateľne veľkých centier, napríklad Alexandria s 300 000 obyvateľmi alebo Antiochia majúca zhruba 250 000 obyvateľov. Po nich nasledovali iné významné mestá, konkrétne Efez, Smyrna, Trapezunt, Edessa, Nikaia a Solún. V 6. storočí sa prihodila séria prírodných pohrôm a epidémií, ktoré spolu s nepretržitými vojnami negatívne poznamenali ľudnatosť ríše. O storočie neskôr Byzancia stratila Sýriu, Egypt a Afriku, naďalej teda kontrolovala iba dve dôležitejšie mestá: Carihrad a Solún.[36] Carihrad postihol kvôli problémom so zásobovaním a opakujúcim sa morovým nákazám v 6. a 7. storočí značný úbytok obyvateľstva. Až v polovici 8. storočia došlo v tomto smere k obratu, takže za macedónskej dynastie vzrástol počet obyvateľov hlavného mesta na 300 000 a za Komnenovcov sa zvýšil na 500 000. Od 13. storočia vykazoval vývoj počtu obyvateľov Carihradu v zásade zostupnú tendenciu a v čase dobytia mesta Turkami žilo v jeho hradbách okolo 50 000 ľudí.[37]

Najstarší úplný žaltár v koptčine

Z jazykového hľadiska bola pre neskoršiu antickú byzantskú spoločnosť typická diglosia. V armáde, na cisárskom dvore a v správe, rovnako ako v niektorých balkánskych provinciách sa hovorilo latinsky, no prevládajúcim jazykom najširších vrstiev obyvateľstva, používaným cirkvou a fungujúcim ako prostriedok literárneho vyjadrenia, bola gréčtina.[38]

Latinský element v ríši bol prechodne posilnený dobytím bývalých západných provincií za Justiniána I.[39] Latinčina zostala úradným jazykom do 7. storočia, keď ju za Herakleia nahradila gréčtina.[40] Medzi vzdelanejšími triedami na východe upadla spisovná latinčina pomerne rýchlo do zabudnutia,[41] hoci ju aj naďalej používali pri rôznych ceremóniách a ešte v 11. storočí sa objavovala na nápisoch a na minciach. Naproti tomu ľudová latinčina sa zachovala u určitých jazykových menšín: v trácko-rímskom prostredí viedla k vzniku protorumunského jazyka a pri západnom pobreží jadranského pobrežia sa postupne vyvinula na dalmatínčinu.

Najvšeobecnejším nástrojom dorozumievania na byzantskom území bola už pred zánikom Západorímskej ríše gréčtina,[42] ktorá sa vo východnom Stredomorí vyskytovala o celé storočia skôr než latinčina. Gréčtinu používali ako cirkevný jazyk, hovorili ňou vedci, filozofi a umelci a slúžila ako lingua franca pri diaľkovom obchode či pri diplomatických stykoch s cudzími národmi. Invázia Arabov a stratenie východných provincií zásadným spôsobom urýchlili helenizáciu ríše. Gréčtina v Byzancii, často označovaná ako stredoveká gréčtina, prípadne byzantská gréčtina, vychádzala z gréčtiny z obdobia helenizmu, z ktorej prešla na jazykový dualizmus. V literatúre pretrvávala archaizujúca forma atickej gréčtiny, kým v bežnej komunikácii sa používalo ľudové nárečie odvodené z koiné.[43]

V etnicky silno heterogénnej Byzantskej ríši sa vyskytovalo početné iné jazyky, z ktorých sa niektoré domohli v istých oblastiach polooficiálneho postavenia. V neskoršej antike sa medzi vzdelanými vrstvami obyvateľstva Sýrie a Palestíny rozšírila aramejčina a jej sýrsky dialekt.[44] Koptčina dominovala Egyptu, iným provinciám arménčina, gruzínčina a slovanské jazyky.

Pri téme jazyka je treba tiež brať do úvahy obdobia, do 7. stor. existovalo v ríši viacej jazykov, latinčina (Balkán, Itália, severná Afrika), koptčina, berberské jazyky, tráko-ilýrčina, a iné menej početné. Ale po strate rozsiahlych prevažne negréckych provincií v prospech Slovanov (Balkán), Arabov (Egypt, Sýria, severná Afrika) a Longobardov (severná Itália) disponovala Byzancia prevažne gréckym obyvateľstvom osídlenými oblasťami (Grécko, Malá Ázia, južná Itália a Sicília). Malá Ázia v tejto dobe bola takmer čisto homogénnym gréckym územím, jediný negrécky národ tu boli Isaurovia, ktorí však tiež boli neskôr helenizovaní. Do Malej Ázie sa však prisťahovali Arméni, ktorí sa popri grécky hovoriacom obyvateľstve stali veľmi dôležitou skupinou byzantského obyvateľstva a mnohí cisári mali arménsky pôvod. Práve Malá Ázia sa stala centrom stredovekého byzantského štátu, zdrojom pre najprivilegovanejšie skupiny obyvateľstva a v podstate až do začiatku 20. stor. centrum kultúry gréckeho národa.

Výtvarné umenie a architektúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské výtvarné umenie
Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantská architektúra
Byzantská ikona Panny Márie zo 7. storočia, nazývaná Blachernská, Tretiakovská galéria

Základy byzantskej architektúry vyrastajú z rímskej a ranokresťanskej architektúry. Vedľa hojných dokladov budov určených na náboženské účely sa zachovalo aj množstvo svetských stavieb, palácov a pevností. Pri chrámoch badať nápadné uprednostňovanie tehál ako stavebného materiálu, hoci z vonkajšej strany boli zakryté kamennými doskami, kým interiéry zdobili mozaiky. Pre cirkevné stavby bol príznačný pôdorys v tvare kríža, voľnejšie rozmiestnené mohutné stĺpy podopierajúce klenby, na ktorých boli posadené kopule.[45]

Dejiny byzantskej architektúry a umenia možno členiť do troch etáp. Prvá z nich spadá do obdobia Justiniána I., za ktorého boli v Carihrade vybudované chrámy Hagia Sofia, svätej Ireny či svätých Apoštolov.[46] Mimo hlavného mesta stojí za povšimnutie bazilika San Vitale v Ravenne alebo kláštor svätej Kataríny na Sinaji. Macedónska renesancia po sobe nezanechala v oblasti architektúry porovnateľné pamätihodnosti a nepriniesla ani žiadne zásadné inovácie. Ako predobraz vtedajších chrámov poslúžila dnes už neexistujúca Nea basilike. V 11. a 12. storočí sa byzantské vzory prejavujú na periférii byzantského sveta, v kaukazských a slovanských územiach, ako aj na Sicílii a v Benátkach.[47] Posledný rozkvet nastal po nástupe Palaiologovcov, keď došlo k obohateniu byzantskej architektúry o západné a ruské štýly. V tejto epoche bol vybudovaný komplex kostolov v Mystre na Peloponéze a ďalej sa vyvíjali kláštory na hore Athos.

Sochárstvu spočiatku dominoval neskorší rímsky štýl, v ktorom boli stvárnené početné carihradské plastiky vrátane nadživotnej jazdeckej sochy Justiniána. Zároveň sa presadzovali diela zhotovené zo slonoviny.[45] Sochárstvo sa venovalo hlavne výzdobe vnútorných priestorov, pričom sa do neho premietal vplyv kresťanstva. Plastiky ľudských postav sa vyznačovali strnulosťou a uniformitou. Mimoriadnej pozornosti sa tešila mozaika, jeden z prvkov rímskeho umenie zdedený a zdokonalený Byzantíncami. Prostredníctvom mozaiky boli znázorňované scény zo života cisárov, ale aj prostých ľudí a rôzne náboženské výjavy. V maliarstve sa medzi 5. a 7. storočím silno rozvinula ikonografia, alebo ikony, zobrazujúce Krista, Pannu Máriu, či svätých, sa stali predmetom uctievania kultu medzi veriacimi.[48] Byzantské maliarstvo a obdobné umenie ako celok utrpelo za ikonoklazmu, hlavne ničením obrazov a sôch. Po jeho skončení nadobudli ikony ešte viac na dôležitosti vo vybavení chrámov.

Veda, lekárstvo a právo

[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantínci výrazne prispeli k zachovaniu antických poznatkov a ich sprostredkovanie islamskému svetu a renesančnému Taliansku. Hoci byzantskí bádatelia po uzavrení aténskej Akadémie v roku 529 urobili len zanedbateľné pokroky, v istých obdobiach dosiahli skvelé úspechy v aplikácii vedy a neustále zotrvávali v úzkom kontakte s klasickou filozofiou, metafyzikou a matematikou.[49] Z mimoriadnych výkonov čerpajúcich zo skorších znalostí možno napríklad zmieniť vybudovanie chrámu Hagia Sofia architektmi Anthémiom z Trallu a Isidorom z Mílétu. Spisy antických autorov boli udržiavané v povedomí zásluhou klasických štúdií v Aténach, v Alexandrii a na Carihradskej univerzite.[50] Morové epidémie a výboje moslimov privodili byzantskej vede určitý útlm, prekonaný za macedónskej renesancie na konci prvého tisícročia. Nový rozmach bol podnietený arabským a perzským vplyvom, najmä v smere prírodných vied.

V porovnaní so svojimi grécko-rímskymi predchodcami sa Byzantínci zdokonalili v medicíne a nezanedbateľnou mierou pôsobili na islamské lekárstvo. V oblasti právnej vedy nadviazali na rímske právo, súčasne sa stále silnejšie prejavovalo kresťanstvo. Z kodifikácie Corpus iuris civilis, uskutočnenej za Justiniána I.,[51] boli odvodené zákonníky Ekloga, vydaný za Leona III.,[52] a Basilika, dokončený za Leva VI. Múdreho.[53]

Posledný vzostup byzantskej vedy sa udial v záverečných storočiach dejín ríše. V tomto období sa Trapezunt stal strediskom pre štúdium astronómie, matematiky a medicíny. Vtedajší byzantskí bádatelia a učenci, ako bol napríklad novoplatónsky filozof Georgios Gemisthos Plethon, mali značný podiel na rozšírení antických gramatických a literárnych textov v ranom renesančnom Taliansku.[54]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantská literatúra
Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantská filozofia
Dvojhlavý orol ako symbol konštantínopolského patriarchátu, prevzatý z palaiologovskej insígnie Byzantskej ríše

Rok 1453 sa dodnes vníma ako jeden z míľnikov značiacich zavŕšenie stredoveku. Západná historiografia dlho zastávala veľmi negatívny postoj voči Byzantskej ríši, pretože ju považovala za úpadkovú orientálnu despociu. No práve Byzancia chránila po stáročia Európu pred hrozbami prichádzajúcimi z východu tým, že zadržiavala Peržanov, Arabov, seldžuckých Turkov a istý čas aj Osmanov.[55] Paradoxne devastujúce vydrancovanie Carihradu križiakmi v roju 1204 razantne podlomilo schopnosť ríše odolávať útokom Turkov.

Zásadná zásluha byzantskej civilizácie, ktorú Georg Ostrogorsky definoval ako syntézu rímskej štátnej formy, gréckej kultúry a kresťanskej viery,[56] tkvie v zachovaní dedičstva univerzálnej Rímskej ríše v temnom období západoeurópskeho včasného stredoveku. Mimoriadny počin predstavovala v tomto smere kodifikácia rímskeho práva, slávna zbierka Corpus iuris civilis. Byzancia zohrala kľúčovú úlohu v odovzdaní kultúrnych hodnôt a znalostí klasickej antiky západnej Európe, sčasti prebiehajúcom za arabského sprostredkovania. Zapôsobila na hociktorých európskych mysliteľov, akými bol napríklad Tomáš Akvinský, a obzvlášť v 15. storočí ďalej pozdvihla záujem o antiku.[57] Veľa významných gréckych vzdelancov sa odobralo do Talianska a západnej Európy, čím napomohli rozvoju renesancie.[58] Na gréckej pôde sa byzantské tradície udržali na Benátčanmi ovládanej Kréte do jej dobytia Osmanmi v roku 1669.[59]

Najviac zapustila byzantská kultúra korene u východoeurópskych Slovanov a na Kaukaze, a aj po arabských výbojoch ovplyvňovala koptských, etiópskych, sýrskych a arménskych kresťanov. Byzantínci urýchlili proces christianizácie vo východnej Európe:[60] misiou Konštantína a Metoda sa stala výrazným impulzom evanjelizácie len povrchne christianizovanej Veľkej Moravy. Od 9. storočia bolo do byzantského civilizačného rámca začleňované Bulharsko a zhruba v tom istom období nadviazala Byzancia čulé hospodárske a diplomatické styky s Kyjevskou Rusou, v dôsledku čoho prijali Rusi v roku 988 kresťanstvo v jeho pravoslávnej podobe. Byzantskí kňazi a mnísi stáli pri zrode cyrilike odvodenej z gréckeho písma. Na východoslovanskom území boli vystavené veľkolepé kostoly a chrámy vychádzajúce z byzantského vzoru, ktoré vtisli ruskej architektúre a umeniu vedľa škandinávskych a čisto slovanských rovnako byzantské rysy.[55]

Krátko po páde Carihradu bola na dvore moskovských veľkokniežat prevzatá byzantská ceremoniálna etiketa spoločne s imperiálnym emblémom dvojhlavého orla. Nároky moskovských veľkokniežat na nástupníctvo po byzantských cisároch sa zvýšili po svadbe Ivana III. so Zoe Palaiologinou, neterou posledného byzantského cisára.[61] Stále častejšie sa presadzovala aj idea „tretieho Ríma“, podľa ktorej by sa Moskva stala význačným politickým centrom a strážkyňou ortodoxnej viery.[61] V nasledujúcom storočí sa Ivan IV. Hrozný ako prvý moskovský vládca dal korunovať za cára (cisára). Už pred ním sa Mehmed II., osmanský premožiteľ Byzancie, vyhlásil za Kayser-i Rum, doslova cézara Ríma.[62] Jeho nasledovníci sa pokladali za legitímnych dedičov byzantských panovníkov až do zániku Osmanskej ríše na začiatku 20. storočia.

Pre kapitoly Názov, Charakteristika, Dejiny a Zriadenie:

  • ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.
  • Dostálová, R.: Byzantská vzdělanost, Vyšehrad, Praha, 1990
  • Hradečný, P. et al.: Dějiny Řecka, Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1998
  • Havlík, L. E.: Přehledné dějiny Byzance, Univerzita J.E. Purkyně, Brno, 1979
  • Runciman, S.: Pád Cařihradu, Epocha, Praha, 2003
  • Žukov, J. M. et al.: Dějiny světa v deseti svazcích 3, 1960 (ruský originál: Vsemirnaja istorija v desjati tomach 3)
  • byzantská filozofia, byzantská hudba, byzantská literatúra, Byzantská ríša, byzantské mince, byzantské výtvarné umenie a architektúra in: Encyclopaedia Beliana, druhý zväzok Bell – Czy, Encyklopedický ústav SAV a Veda, vydavateľstvo SAV, 2001
  • Byzantská ríša. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 141 – 143.
  • What if anything is a byzantine
  • Kashdan, A.: The Oxford Dictionary of Byzantium I-III, Oxford University Press, New York, 1991
  • Bury, J. B. et al.: The Cambridge Medieval History, zv. 1 – 8 (najmä zv. 4), 1911 – 1936, online (zv. 4): http://www.third-millennium-library.com/MedievalHistory/Cambridge/IV/Eastern-Door.html Archivované 2010-11-27 na Wayback Machine
  • The New Cambridge Medieval History, Vol. 1 – 7, 1998 - 2005
  • Nicol, D. M.: The Last Centuries of Byzantium, 1261–1453, Cambridge, 1993
  • Treagold, W.: A History of the Byzantine State and Society, Stanford University Press, Stanford, 1997
  • Mango, C. A.: The Oxford History of Byzantium, Oxford University Press, Oxford, 2002
  • Rosser, J.H.: Historical Dictionary of Byzantium, Scarecrow Press, 2001
  • Byzantine Empire in: Catholic Encyclopedia (pozri aj články Byzantine architecture, Byzantine Art, Byzantine Literature)
  • De Imperatoribus Romanis
  • Ostrogorsky, G.: Geschichte des byzantinischen Staates, C.H.Beck, Mníchov, 1963
  • Lilie, R.-J.: Byzanz – Das zweite Rom, Berlin, 2003
  • Maier, F. G.: Fischer Weltgeschichte – Byzanz, Fischer Taschenbuchverlag, 1973
  • Lexikon des Mittelalters Online (v súčasnosti na: http://www.brepolis.net/; knižné vydanie vyšlo vo vydavateľstvách Artemis & Winkler Verlag/ LexMA-Verlag v rokoch 1980 – 1999)
  • Byzantinisches Reich in: Brockhaus - Die Enzyklopädie in 30 Bänden. 21., neu bearbeitete Auflage. Leipzig, Mannheim: F. A. Brockhaus 2005-06

Pre kapitoly Vojsko, Náboženstvo, Obyvateľstvo, Hospodárstvo, Diplomacia, Jazyk, Odkaz, Výtvarné umenie a architektúra, Veda:

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Byzantská říše na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).; článok uvádza ako zdroje:
  • ČEŠKA, Josef. Zánik antického světa. Praha : Vyšehrad, 2000. ISBN 80-7021-386-8.
  • DUPUY, R. Ernest; DUPUY, Trevor N.. Historie vojenství: Harperova encyklopedie. Od roku 3500 př. Kr. do roku 1700. Praha : Forma, 1996. 667 s. ISBN 80-7213-000-5.
  • GIBBON, Edward. Úpadek a pád římské říše. Praha : Levné knihy KMa, 2005. ISBN 80-7309-189-5.
  • HALDON, John F. Byzantium in the Seventh Century: The Transformation of a Culture. Cambridge : Cambridge University Press, 1990 ISBN 978-0521319171
  • HARVEY, Alan. Economic Expansion in the Byzantine Empire, 900-1200. Cambridge : Cambridge University Press, 2003. ISBN 978-0521371513
  • HRADEČNÝ, Pavel, a kol. Dějiny Řecka. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. ISBN 80-7106-192-1
  • MANGO, Cyril A. The Oxford History of Byzantium. Oxford : Oxford University Press, 2002. ISBN 0-19-814098-3
  • MEIER. Mischa. Justinián : život a vláda východořímského císaře. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. ISBN 978-80-86818-88-7
  • OSTROGORSKY, Georg. Geschichte des byzantinischen Staates. München : C.H.Beck, 1963
  • TREADGOLD, Warren. A History of the Byzantine State and Society. Stanford : Stanford University Press, c1997. ISBN 0-8047-2630-2
  • ZÁSTĚROVÁ, Bohumila a kol. Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8
  • Glykatzi-Arveler: Sas milao gia ton Vyzantio.
  • Glykatzi-Arveler: Giati to Vyzantio?

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Dupuy (1996), s. 166
  2. a b Dupuy (1996), s. 234
  3. Zástěrová a kol. (1992), s. 93 – 95
  4. Treadgold (1997), s. 358 – 359
  5. Treadgold (1997), s. 591
  6. Treadgold (1997), s. 680
  7. Ostrogorsky (1963), s. 254
  8. Mango (2002), s. 197
  9. Zástěrová a kol. (1992), s. 14
  10. Vasiliev, Alexander A. Relations of the Byzantine Empire with the Bulgarians and Magyars
  11. Zástěrová et al. (1992), s. 302
  12. Treadgold (1997), s. 402
  13. Treadgold (1997), s. 572
  14. Hradečný (1998), s. 209
  15. Haldon (1990), s. 26
  16. Harvey (2003), s. 6 – 9
  17. a b Treadgold (1997), s. 540
  18. Zástěrová a kol. (1992), s. 269
  19. Češka (2000), s. 62 – 63
  20. Češka (2000), s. 199 – 201
  21. Treadgold (1997), s. 99
  22. Vasiliev, Alexander A. The Sixth Ecumenical Council and religious peace. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  23. Treadgold (1997), s. 366
  24. Ostrogorsky (1963), s. 149
  25. Treadgold (1997), s. 446
  26. Hradečný (1998), s. 136
  27. Treadgold (1997), s. 558
  28. Vasiliev, Alexander A. Beginnings of the Empire of Nicaea and the Lascarids. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  29. Zástěrová et al. (1992), s. 319
  30. Attempts at reunion of the Greek and Latin Churches Archivované 2011-02-12 na Wayback Machine. Cambridge Medieval History - Vol.IV - The Eastern Roman Empire (717—1453), [cit. 2010-07-05].
  31. Treadgold (1997), s. 137
  32. Treadgold (1997), s. 403
  33. Treadgold (1997), s. 570
  34. Treadgold (1997), s. 841
  35. Treadgold (1997), s. 405
  36. Mango (2002), s. 148
  37. Zástěrová a kol. (1992), s. 311
  38. Zástěrová a kol. (1992), s. 370 – 371
  39. Treadgold (1997), s. 243
  40. Zástěrová a kol. (1992), s. 93
  41. Vasiliev, Alexander A. The Legislative Work of Justinian and Tribonian
  42. Treadgold (1997), s. 242
  43. Zástěrová a kol. (1992), s. 373
  44. Treadgold (1997), s. 249
  45. a b Vasiliev, Alexander A. Justinian the Great and his successors (518-610) : Literature, learning, and art. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05]
  46. Meier (2009), s. 67
  47. Zástěrová a kol. (1992), s. 453 – 455
  48. Mango (2002), s. 152
  49. Dickson, Paul. Mathematics Through the Middle Ages Archivované 2008-05-13 na Wayback Machine Medieval Mathematics, [cit. 2010-07-05].
  50. Treadgold (1997), s. 265
  51. Hradečný (1998), s. 112
  52. Treadgold (1997), s. 350
  53. Treadgold (1997), s. 462
  54. Zástěrová a kol. (1992), s. 329
  55. a b Adena, Louise. The Enduring Legacy of the Byzantine Empire Archivované 2020-04-13 na Wayback Machine. Clio History Journal, [cit. 2010-07-05]
  56. Zástěrová a kol. (1992), s. 7
  57. Vasiliev, Alexander A. Byzantium and the Italian Renaissance. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  58. Gibbon (2005), s. 289
  59. Zástěrová a kol. (1992), s. 337
  60. Treadgold (1997), s. 556 – 557
  61. a b Zástěrová a kol. (1992), s. 336
  62. Mehmed II (1432-1481). OttomanEmpire.info, [cit. 2010-07-05].

Ostatné knihy a heslá

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Byzantsko in: Encyklopédia Slovenska
  • Šusta, J. (ed.): Dějiny lidstva od pravěku k dnešku, diely 2, 3, 4 (1936, 1937, 1942), Nakladatelství Melantrich, Praha
  • Byzantské císařství. In: Ottův slovník naučný, čtvrtý díl, Vydavatel a nakladatel J. Otto, Praha, 1891
  • Kryštof: Úvod a přehledné dějiny Byzantského státu. Byzantologie 1, Prešov, 1995
  • Múcska, V.: Dejiny európskeho stredoveku I, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2006
  • Byzantinoslovaca I. Bratislava : Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK, 2006
  • Byzantinoslovaca II. Bratislava : Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK, 2008
  • Byzantinoslovaca III. Bratislava : Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK, 2010
  • DIEHL, Charles: Postavy z byzantských dejín, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 1942/2009
  • VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri, 2011. 552 s. ISBN 978-80-7277-485-2. (po česky)
  • DVORNÍK, František. Fotiovo schizma: Historie a legenda. Preklad Tereza Heiderová. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2008. 575 s. (Prameny spirituality; zv. 5.) ISBN 978-80-86715-94-0. (po česky)
  • SCHREINER, Peter. Konstantinopol: dějiny a archeologie. Praha : Pavel Mervart, 2012. 195 s. (Pro Oriente; zv. 15.) ISBN 978-80-7465-008-6. (po česky)
  • Hunger, H., Koder, J. (eds.): Tabula Imperii Byzantini, od roku 1976
  • Hussey, J. M. (ed.): The Cambridge Medieval History (The Byzantine Empire),.zv. 4, 1966 a1967, Cambridge.
  • Shephard, J. (ed.): The Cambridge History of the Byzantine Empire c. 500-1492, Cambridge University Press, Cambridge, 2008

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]