Ján Svetlík (architekt)
| Ján Svetlík | |
| slovenský architekt | |
| Narodenie | 1. február 1912 Hybe |
|---|---|
| Úmrtie | 8. december 1997 (85 rokov) Bratislava |
Ján Svetlík (* 1. február 1912, Hybe – † 8. december 1997, Bratislava) bol slovenský architekt, tvorca areálu Slavína – jednej z dominánt Bratislavy.
Ján Svetlík patril ku generácii priekopníkov slovenskej architektúry a urbanizmu. Túto generáciu, ktorá odchádzala za architektonickým vzdelaním do Prahy, Viedne či Budapešti, pretože v tom čase nebola na Slovensku vysoká škola architektonického zamerania, tvorilo sotva desať slovenských študentov.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v Hybiach v maloroľníckej rodine otcovi Jánovi, za mlada murárovi, a matke Márii. Mal sestru Máriu. Detstvo prežíval v posledných rokoch monarchie a školské roky v období prvej republiky, pričom vychýrení liptovskí murári a vôbec murárčina rozhodli o jeho ďalšom smerovaní. Ľudovú školu navštevoval v Hybiach a maturoval roku 1933 na štátnej reálke v Košiciach. V rokoch 1935 – 1939 študoval na odbore architektúry a pozemného staviteľstva Českého vysokého učení technického (ČVUT) v Prahe. Medzi jeho profesormi boli Antonín Engel, Bedřich Mendl a Alois Mikuškovič. Koniec jeho štúdií spadá do obdobia rozpadu Československej republiky a vzniku Slovenskej republiky roku 1939. Kultúrne a spoločenské väzby, ktoré sa dovtedy kontinuálne rozvíjali, boli zrazu násilne prerušené. V oficiálnej vládnej kultúrnej politike to znamenalo orientáciu na Nemecko, čomu sa nevyhla ani architektúra. Po zatvorení českých vysokých škôl pokračoval v štúdiu na Nemeckej vysokej škole technickej v Prahe, ktoré ukončil roku 1941.
V roku 1940 odišiel do Prešova, kde do roku 1942 pôsobil na Vyššej škole staviteľskej ako stredoškolský profesor. V tom čase sa prvýkrát oženil. Z manželstva sa narodili deti Ján (* 1943) a Jela (* 1947).
V rokoch 1942 – 1945 pôsobil ako referent pre výstavbu vysokých škôl na ministerstve školstva v Bratislave. Po oslobodení Slovenska nastúpil na Povereníctvo SNR pre verejné práce v Košiciach, kde v rokoch 1945 – 1947 pracoval ako splnomocnenec s úlohou viesť obnovu vojnou poškodených miest a zničených obcí. Spolupracoval s architektmi Dušanom Martinčekom a Jurajom Tvarožkom. Mladí architekti boli zrazu postavení pred zodpovednú úlohu na ktorú neboli teoreticky ani prakticky pripravení, pričom neraz rozhodovala intuícia, pretože nemali čas preverovať si správnosť riešení. Situácia sa zlepšila až po roku 1948, keď územnoplánovaciu prípravu miest a obcí na Slovensku prevzali novozniknutý Stavoprojekt a Štátny ústav pre rajónové plánovanie, kde pri vzniku oddelení pre územné plánovanie pomáhal i Ján Svetlík.
V rokoch 1947 – 1949 bol vedúcim odboru regionálneho plánovania a výstavby miest a obcí na novozriadenom Slovenskom štátnom plánovacom a štatistickom úrade v Bratislave. Koncom 40. rokov sa oženil druhýkrát. S manželkou Emíliou, rod. Macúchovou, mali dcéru Vieru (* 1950).
V rokoch 1949 – 1950 založil oddelenie pre územné plánovanie na Oblastnom riaditeľstve Stavoprojektu v Bratislave. Roku 1950 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu na tému ľudové stavby na Slovensku. Roku 1952 ako docent prednášal na Fakulte architektúry na Ústave stavby miest Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave. V rokoch 1952 – 1953 spoluzaložil Zväz slovenských architektov a stal sa jeho prvým predsedom a súčasne prvým podpredsedom Zväzu česko-slovenských architektov.
V období pôsobenia na Stavebnej fakulte SVŠT a po osamostatnení Fakulty architektúry popri vedení Katedry urbanizmu a územného plánovania vykonával aj funkcie dekana a prodekana fakulty. Popri tom sa naďalej venoval i architektonickej práci, kde sa najvýraznejšie presadil v pamätníkovej tvorbe. Jeho pamätníky sa nachádzajú v rôznych lokalitách Slovenska. Jednoznačne medzi nimi dominuje Slavín – pamätník a cintorín sovietskych vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní Bratislavy a jej okolia. Roku 1956 vyhral súťaž na ústredný pamätník sovietskej armáde na Slavíne, ktorý sa do roku 1960 aj realizoval.
Patril k tolerantným, mimoriadne citlivým ľuďom. Napriek vysokým postom a funkciám, ktoré zastával, nemal sklony k autoritatívnemu presadzovaniu vlastného názoru, čo vytváralo v ním riadenom kolektíve, ale aj medzi jeho študentmi príjemnú tvorivú atmosféru. Uvedomoval si, že tvorivý potenciál architekta musí vychádzať z národných tradícií a tvorba architekta by mala odrážať charakteristické črty, znaky a estetické cítenie národa. Tieto myšlienky sa stali základom a krédom celého jeho ďalšieho tvorivého pôsobenia. Premietli sa aj v jeho odbornej práci, kde sa systematicky venoval problematike urbanizmu a územného plánovania.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Teoretické dielo
[upraviť | upraviť zdroj]V teoretickej rovine sa rozhodol prehĺbiť si svoje vedomosti v oblasti, ktorá sa ukázala v období po druhej svetovej vojne nesmierne aktuálna. Roku 1950 ukončil a následne obhájil kandidátsku dizertačnú prácu na tému Ľudové stavby na Slovensku. Táto skúsenosť sa prelínala s obnovou vojnou zničených obcí a miest na území Slovenska. Spracoval časť publikácie o ľudovej architektúre v diele Slovenské ľudové umenie (Tatran 1950).
Prakticky 30 rokov pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, kde zasvätil svoj odborný život problematike urbanizmu a územného plánovania. Napísal štyri vysokoškolské učebnice a skriptá. Roku 1978 napísal svoje najvýznamnejšie teoretické dielo – vysokoškolskú učebnicu Plánovanie a výstavba miest a obcí.
Pamätníková tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]Ján Svetlík v spolupráci s poprednými slovenskými sochármi realizoval vyše tridsať pomníkov a pamätníkov po celom území Slovenska. Sám architekt za najvýznamnejšie považoval pamätník SNP nad obcou Lubina pri Novom Meste nad Váhom, realizovaný roku 1960 (v spolupráci s Rudolfom Uhrom a Mariánom Struhárikom), pamätník SNP a 1.československého armádneho zboru v Žiari, pamätník SNP v Hanušovciach z roku 1972 (s Františkom Patočkom) a pomník architekta Dušana Jurkoviča na nábreží Dunaja v Bratislave (s Ladislavom Snopkom) z roku 1973. Všetky pomníky sa vyznačujú zakomponovaním sochárskeho diela do prostredia.
Architektúra
[upraviť | upraviť zdroj]Do roku 1945
- Obytný dom Slovenského rozhlasu v Prešove (1941)
- Obytný dom a dielne Zväzu hospodárskych družstiev v Bratislave na Čulenovej ulici
- Územný plán Ľubietovej (1941)
- Škola v Hybiach (1945)
Po roku 1945
- Realizoval v spolupráci so sochármi niekoľko pamätníkov.
- Územné štúdie a plány pre Štrbské Pleso s okolím, pre okres Liptovský Mikuláš, kúpeľný stred Trenčianske Teplice, rekreačno-športovú oblasť Nízke Tatry, Bratislavu, Modru a iné.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Architektúra na Slovensku, Martin Kusý, vydavateľstvo SFVU Pallas, 1971, Bratislava
- Majstri architektúry; M.Dulla, M. Stachová, J. Pohaničová, J. Krivošová, P. Vodrážka, H. Moravčíková, E. Lukáčová; vydavateľstvo Perfect 2005, Bratislava