Preskočiť na obsah

Jean-Claude Brialy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jean-Claude Brialy
francúzsky herec, režisér,
scenárista a spisovateľ
Jean-Claude Brialy
Narodenie30. marec 1933
Aumale, Alžírsko
Úmrtie30. máj 2007 (74 rokov)
Monthyon, Francúzsko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Jean-Claude Brialy

Jean-Claude Brialy (* 30. marec 1933, Aumale, Alžírsko – † 30. máj 2007, Monthyon, Francúzsko) bol francúzsky herec, režisér, scenárista a spisovateľ, držiteľ Césara.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa do rodiny dôstojníka francúzskej armády v vtedajšom Francúzskom Alžírsku,[1] v roku 1942 rodina presídlila do Francúzska. Pôvodne začal študovať na vojenskej strednej škole, maturoval však na konzervatóriu v Štrasburgu a s tamojším umeleckým súborom sa potom zúčastnil turné po juhovýchodnom Francúzsku.[1] Následne absolvoval u armádnej filmovej služby základnú vojenskú službu,[1] v roku 1954 sa presťahoval do Paríža[2] a po krátkom vystupovaní v miestnom divadle Daunou[1] hneď v roku 1954 debutoval v krátkometrážnom filme Paris, mon copain.

Čoskoro sa stal jedným z najvýraznejších hercov francúzskej novej vlny[2] a do svojich filmov ho obsadili najvýzamnejší režiséri tohto smeru, napríklad Éric Rohmer, Jean-Luc Godard, Louis Malle, François Truffaut, Agnès Varda či Jacques Rozier, najmä ale Claude Chabrol, ktorý si ho v päťdesiatych rokoch vybral do svojich filmov Krásny Serge (1958) a Bratranci (1959). Jeho typickou rolou potom bola rola milovníkov alebo uhladených, šarmantných a väčšinou i cynických alebo ironických mužov. Odklon od tohto typu postáv znamenalo až účinkovanie v Rohmerovom filme Klárino koleno (1970).

Herecká kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1972 debutoval ako režisér filmom ​​ Églantine z detského prostredia, za ktorý získal ocenenie na Filmovom festivale v San Sebastiane. Odvtedy režíroval ešte niekoľko málo filmov, ktoré sa však už nestretli s tak priaznivým ohasem.

V sedemdesiatych rokoch sa stal jedným z najobsadzovanejších francúzskych filmových hercov. V roku 1976 vytvoril komediálnu úlohu v poslednom Gabinovom filme Svätý rok a stvárnil úlohu cynického prokurátora Villedieua v Tavernierovom filme Sudca a vrah, za ktorú bol nominovaný na Césara. Z ďalších významných režisérov spolupracoval napríklad s Rogerom Vadimom, Claudom Lelouchom, alebo Luisom Buňuelom. V osemdesiatych rokoch pokračoval v bohatej filmovej kariére a v roku 1988 získal Césara za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe za postavu homosexuálneho dirigenta vo filme Les Innocents.

Jeho posledným filmom bol televízny film Monsieur Max (2007) v ktorom stvárnil úlohu homosexuálneho žida, ktorý konvertuje na katolícku vieru, napriek tomu však neskôr zomiera v koncentračnom tábore.[2]

Počas celého svojho života hral rovnako v divadle, kde sa predstavil napríklad v hrách Georgesa Feydeaua a v niekoľkých drámach francúzskeho divadelníka Sacha Guitryho. Jedna z jeho najúspešnejších divadelných kreácií bola práve v Guitryho hre Iluzionista v roku 1989.[2] Neskôr sa stal riaditeľom parížskeho divadla Hébertot a v roku 1986 divadla Bouffes-Parisiens.[1] Taktiež riadil divadelný festival v Anjou[2] a istú dobu mal vlastnú televíznu reláciu kam si pozýval osobnosti francúzskeho umenia a kultúry.[1]

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Vydal dve autobiografické knihy Le Ruisseau des singes (2000) a J'ai Oublie de vous dire (2004) a neskôr o sebe prezradil, že je bisexuál.[3] Bol nositeľom niekoľkých vysokých francúzskych štátnych vyznamenaní (Čestná légia, Rad za zásluhy, Rád umenia a literatúry) a monackého kultúrneho vyznamenania Ordre du Mérite Culturel.[4] V rokoch 1974 a 1984 bol hosťom na filmovom festivale v Karlových Varoch.[1]

Zomrel na rakovinu.[2] Na jeho pohrebe na parížskom cintoríne Montmartre bol prítomný vtedajší francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a mnoho významných osobností francúzskeho filmu a kultúry.[5]

Filmografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Herecká filmografia (výber)

[upraviť | upraviť zdroj]
Filmy
Televízia
  • 1980: Arsène Lupin joue et perd, seriál, réžia Alexandre Astruc
  • 1995: Sandra, princezna rebelka (Sandra princesse rebelle), seriál, réžia Didier Albert
  • 1998: Le Comte de Monte Cristo, réžia Josée Dayan
  • 2000: La Bicyclette bleue, seriál, réžia Thierry Binisti
  • 2004: Le Président Ferrare: L'affaire Pierre Valéra, réžia Alain Nahum
  • 2005: Les Rois maudits, seriál, réžia Josée Dayan
  • 2006: Le Président Ferrare: L'affaire Denise Chabrier, réžia Alain Nahum
  • 2006: Le président Ferrare: L'affaire Gilles d'Aubert, réžia Alain Nahum

Réžia (výber)

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1972 : Églantine
  • 1974 : Un amour de pluie

Publikácie

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e f g FIKEJZ, Miloš. Slovník zahraničních filmových herců konce XX. století. Zväzok 1. Praha : Volvox Globator, 2002. 2 zv. (1500 s.) ISBN 80-7207-489-X. S. 199 – 200.
  2. a b c d e f g h i BERGAN, Ronald. Jean-Claude Brialy [online]. The Guardian, 2007-06-01, [cit. 2013-12-23]. Dostupné online. (anglicky)
  3. Têtu, júl-august 2007, s. 22. ISSN 1265-3578. (francúzsky)
  4. Ordonnance Souveraine n° 15.565 du 18 novembre 2002 portant promotions ou nominations dans l'Ordre du Mérite Culturel [online]. 2002-11-18, [cit. 2013-12-13]. Dostupné online. (francúzsky)
  5. Obsèques de Jean-Claude Brialy: des centaines d'anonymes, des stars et le président Sarkozy [online]. 2007-06-04, [cit. 2014-01-03]. Dostupné online. (francúzsky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jean-Claude Brialy na českej Wikipédii.