Jean Chapelain
| Jean Chapelain | |
 Jean Chapelain – portrét neznámeho autora | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 4. december 1595 |
| Paríž | |
| Úmrtie | 22. február 1674 (78 rokov) |
| Paríž | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | básnik, kritik |
| Dielo | |
| Žánre | kritika, báseň |
| Obdobie | klasicizmus |
| Významné ocenenia | Prvý člen Francúzskej akadémie – 7. kreslo |
| Odkazy | |
 | Jean Chapelain (multimediálne súbory na commons) |
Jean Chapelain (* 4. december 1595, Paríž Francúzsko – † 22. február 1674, Paríž) bol francúzsky básnik, literárny kritik a prvý člen Académie des inscriptions et belles-lettres.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Bol synom notára. V mladosti si získal renomé niekoľkými básňami, čo bolo podporené aj jeho parížskymi známosťami. Vychovávateľ synov veľkého prepošta pána La Trousseho sa stal určitou literárnou autoritou, hoci sám nič vážne nenapísal. Potom, ako uverejnil niekoľko ód a jeden preklad pikareskného románu Guzman de Alfarache od autora Mateo Alemán, sa stal skutočným orákulom literatúry.
Viacero rokov pripravoval svoju epickú poému La Pucelle ou la France délivrée, ktorá sa stala známou kuriozitou spoločenských salónov. Témou bol život Johanky z Arku. Vďaka tomu, že autor deklamoval niekoľko veršov z tejto poémy, získal si značnú reputáciu a hovorilo sa o skvelom majstrovskom diele. Zatiaľčo dvanásť prvých spevov publikoval v roku 1656, dvanásť posledných nebolo počas jeho života vytlačených, čo spôsobilo všeobecné pohoršenie. Nicolas Boileau vytriedil autorove epigramy, ktoré síce nezískali veľkú slávu, no takto sa zachovali do dnešných čias.
Jean Chapelain zanechal výraznejšiu stopu po sebe vo francúzskej literárnej kritike, pre ktorú stanovil základné východiská a aplikoval empirické štandardy.
Chapelain sa stal obľúbencom dvora. Richelieu ho povolal do Francúzskej akadémie už pri jej založení a udelil mu penziu 3000 livrov. Poveril ho zostavovaním Dictionnaire et de la Grammaire de l'Académie a redigovaním kritiky divadelnej hry Cid od Pierra Corneilla. Jean-Baptiste Colbert ho poveril vytvorením zoznamu spisovateľov a vedcov, ktorí mali dôveru kráľa a ktorým boli udelené slobody a apanáže Ľudovítom XIV.
Jedna legenda hovorí, že Chapelain bol extrémny lakomec: hovorilo sa o ňom, že raz ochorel na smrť, lebo sa radšej brodil v rieke, než by mal platiť prevoznú taxu. Alebo, ako podčiarkuje s erudíciou Gustave Lanson, riaditeľ École Normale Supérieure: Bál som sa, že je veľa fantázie a legendy vo všetkých anekdotách, ktoré Tallement, Ménage a iní púšťali do obehu o Chapelainovom lakomstve. Je však pravdou, že nosil ošúchaný plášť a úbohú parochňu a že si robil príliš malý oheň vo svojom kozube. On sám sa nám zveril, že vykonával vzdialené návštevy počas dní keď mrzlo, aby sa neocitol v jaskyni. Dostával penzie, ktoré nazýval "určitými", od Richelieua, Mazarina, vojvodu de Longueville, princa de Contiho, od Ľudovíta XIV., po jeho smrti našli v jeho kufri päťdesiattisíc écu. Tento lakomec uprednostňoval vždy svoju hodnosť a prácu pred šťastím.
Richelieu ho chcel menovať tajomníkom ambasády v Ríme: on odmietol, pretože vyslanec pán de Noailles mu chcel zveriť domáce záležitosti. Jeho pýcha mu však kázala slúžiť len kráľovi. Mazarin mu ponúkol, že ho urobí s tým istým titulom sekretárom kongresu v Munsteri a urobí z neho štátneho radcu, čím získa vyššiu hodnosť. On však nevyťažil nič z týchto dobrých ponúk, hoci politiku vášnivo miloval. V roku 1662 odmietol miesto vychovávateľa dauphina, ktoré mu ponúkol Montausier. Vzhľadom k veku princa to bola len výnosná sinekúra. Rád požičiaval peniaze svojim priateľom, Flamarensovcom, Rambouilletovcom až do výšky tridsaťtisíc livrov.
S noblesou znášal dosť vysoké straty pri rôznych príležitostiach vysvetliac to tak, že muž, ktorý má vášeň pre peniaze vôbec nič nevykoná. V konečnom výsledku, Chapelain bol veľmi čestný muž, šetrný možno, no bez záujmu o peniaze, verný, bez ambícií a túžob, obetavý voči priateľom, úslužný voči cudzincom, ochrancom všetkých talentov.(citát: G. Lanson, Histoire de la Littérature française, Paris, 1894)
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]- Le Gueux, ou la Vie de Guzman d'Alfarache, rendue de l'original espagnol de Mateo Aleman (1619). Le Voleur, ou la Vie de Guzman d'Alfarache. Pourtrait du temps et miroir de la vie humaine. Piece non encore veuë, & renduë fidelement de l'original Espagnol de son premier & veritable Autheur Mateo Aleman. Seconde partie (1620)
- Lettre ou discours de M. Chapelain à M. Favereau, portant son opinion sur le poème d'Adonis du cavalier Marino (1623)
- Les Sentimens de l'Académie française sur la tragi-comédie du Cid (1638). Avec Valentin Conrart.
- Ode pour la naissance de Mgr le comte de Dunois (1646)
- Ode pour Mgr le duc d'Anguien (1646)
- La Pucelle, ou la France délivrée, poème héroique (1656)
Dielo vydané posmrtne
[upraviť | upraviť zdroj]- De la lecture des vieux romans (1870). Réédition : Slatkine, Genève, 1968. Texte en ligne
- Les Douze derniers chants du poëme de la Pucelle, publiés pour la première fois sur les manuscrits de la Bibliothèque nationale, par H. Herluison, précédés d'une préface de l'auteur et d'une étude sur le poème de la Pucelle par René Kerviler (1892)
- Opuscules critiques (1936)
- Soixante-dix-sept lettres inédites à Nicolas Heinsius : 1649 – 1658, publiées d'après le manuscrit de Leyde avec une introduction et des notes par Bernard Bray, M. Nijhoff, La Haye, 1966.
- Les Lettres authentiques à Nicolas Heinsius, 1649 – 1672 : une amitié érudite entre France et Hollande, édition établie, introduite et annotée par Bernard Bray, Champion, Paris, 2005.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean Chapelain
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jean Chapelain na francúzskej Wikipédii.
- Encyklopédia Britannica
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]| Predchodca - |
Kreslo 7 Francúzska akadémia 1634 – 1674 |
Nástupca Isaac de Benserade |
