Ľudovít XIV.
Ľudovít XIV. | |
francúzsky a navarrský kráľ | |
Panovanie | |
---|---|
Dynastia | Bourbonovci |
Panovanie | 14. máj 1643 – 1. september 1715 |
Korunovácia | 7. jún 1654 |
Predchodca | Ľudovít XIII. |
Regent | Anna Habsburská |
Nástupca | Ľudovít XV. |
Ostatné tituly | dauphin de France (1638 – 1643) |
Biografické údaje | |
Pôvodné meno | Louis-Dieudonné de France |
Narodenie | 5. september 1638 Saint-Germain-en-Laye |
Úmrtie | 1. september 1715 (76 rokov) Zámok Versailles |
Pochovanie | Bazilika Saint-Denis, Paríž |
Rodina | |
Potomstvo |
Ľudovít, dauphin de France Anne-Élisabeth de France Marie-Anne de France Marie-Thérese de France Philippe-Charles, vojvoda z Anjou Louis-François de France, vojvoda z Anjou nelegitímne deti |
Otec | Ľudovít XIII. |
Matka | Anna Habsburská |
Odkazy | |
Ľudovít XIV. (multimediálne súbory na commons) | |
Ľudovít XIV. (* 5. september 1638, Saint-Germain-en-Laye – † 1. september 1715, zámok Versailles) bol francúzsky a navarrský kráľ z rodu Bourbonovcov, ktorý vládol v rokoch 1643 – 1715.
Za jeho vlády vrcholil vo Francúzsku kráľovský absolutizmus a barokové umenie. Jeho expanzívna zahraničná politika zatiahla do vojny väčšinu vtedajšej Európy. Za jeho vlády obsadilo Francúzsko Lotrinsko, Alsasko a Štrasburg. V rokoch 1701 – 1714 bojoval aj v slávnej vojne o španielske dedičstvo. Vo Francúzsku dal vybudovať architektonické skvosty ako zámok vo Versailles, Invalidovňu – nemocnicu a domov pre vojnových veteránov. Nákladný život a neustále konflikty Ľudovíta XIV. s väčšinou európskych mocností priviedli Francúzsko v 18. storočí na pokraj štátneho bankrotu.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa ako dlhoočakávané dieťa Ľudovíta XIII. a Anny Habsburskej, dcéry španielskeho kráľa Filipa III. a Margaréty Habsburskej.
Na kráľovskom tróne
[upraviť | upraviť zdroj]Kráľom sa stal ešte ako malý 4-ročný chlapec v roku 1643 a do doby jeho dospelosti vládla za neho ako regentka jeho matka Anna Habsburská a prvý minister kardinál Mazarin. Ten pokračoval v diele svojho predchodcu kardinála Richelieua a položil základy absolutistického francúzskeho kráľovstva, ktoré charakterizovala koncentrácia moci, oklieštenie moci stavovského parlamentu a vysokej šľachty a drancovanie peňažných prostriedkov štátu. Obdobie regentstva využila časť šľachty a zorganizovala odpor proti korune do vzbury zvanej fronda, ktorá však bola kardinálom Mazarinom potlačená.
Ľudovítova matka a kardinál spravovali krajinu až do roku 1651, keď Ľudovít dosiahol vek trinásť rokov. Bol vyhlásený za plnoletého a regentstvo jeho matky oficiálne skončilo. Na samostatnú vládu bol však primladý a preto menoval Mazarina prvým ministrom (premiérom) vlády. Po Mazarinovej smrti v roku 1661[1] zostal tento post neobsadený a kráľ prebral všetky práva i povinnosti a vládol sám. Korunovaný bol však 7. júna 1654[2] v katedrále Notre-Dame v Reims.
Na trón zasadol v čase vrcholiacej tridsaťročnej vojny, ktorá napriek obrovskému ľudskému utrpeniu priniesla pre mladého kráľa a jeho krajinu územný zisk a posilnenie jeho pozície v medzinárodnom meradle. Uzavretím vestfálskeho mieru v roku 1648 Francúzsko získalo Alsasko a zvrchovanosť nad troma biskupstvami – Metz, Verdun a Toul. Navyše v roku 1658 posilnilo svoju prevahu nad habsburskou monarchiou, keď drobné nemecké štáty vytvorili tzv. Rýnsky spolok pod ochranou Francúzska. V roku 1659 skončila vleklá vojna so Španielskom uzavretím tzv. pyrenejského mieru, ktorým Francúzsko získalo na severe grófstvo Artois a na juhu Roussillon. Gestom mierového urovnania sporu sa stal i Ľudovítov sobáš so španielskou infantkou Máriou Teréziou, ktorá sa však musela zriecť dedičských nárokov po svojom otcovi. Pyrenejský mier znamenal začiatok konca dovtedajšieho výsadného medzinárodnopolitického postavenia Španielska.
Ľudovítova expanzívna politika
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1665 zomrel španielsky kráľ Filip IV. a ako nástupcu zanechal iba štvorročného syna Karola. Francúzsky kráľ situáciu okamžite využil a pod zámienkou nevyplatenia manželkinho vena vzniesol požiadavku na Slobodné grófstvo burgundské a niekoľko belgických miest. 24. mája 1667 vpadol do Flámska. Rozpútal tak tzv. devolučnú vojnu (z „ius devolutionis“, t. j. dedičné právo), v ktorej spočiatku dosiahol značné úspechy. Bezohľadnosť, s akou riešil svoje územné požiadavky, však v európskych panovníckych kruhoch vyvolala veľkú nevôľu. Holandsko a Španielsko získali významného spojenca v Anglicku. Spojeneckou zmluvou z 23. januára 1668 sa vytvorila tzv. prvá protifrancúzska koalícia, ktorej Ľudovít nedokázal čeliť. Ešte v máji toho roku bol francúzsky kráľ prinútený vydať zabraté územia.
Napriek tomu však francúzsky kráľ túto záležitosť nepovažoval za uzavretú. Vedel, že situáciu zvráti vo svoj prospech iba rozdelením protivníkov. Získal na svoju stranu anglického kráľa Karola II. a švédskeho kráľa Karola XI. Osamotené Holandsko sa v roku 1672 stalo jeho ľahkou korisťou. Porážka Holandska však nebola definitívna. Jeho miestodržiteľ Viliam III. Oranžský sa v druhej protifrancúzskej koalícii spojil s Dánskom, Španielskom a habsburskou monarchiou a v roku 1674 vyhlásil Ľudovítovi XIV. vojnu. Francúzske jednotky napriek drvivej prevahe protivníka triumfovali. Výsledkom bolo uzavretie mieru v roku 1678 v Nijmegene, ktorým Francúzsko získalo opäť Burgundsko, takmer celé Lotrinsko a od habsburskej monarchie Freiburg a rozšírilo tak svoj vplyv až po rieku Rýn.
Napriek ohromnému úspechu sa však Ľudovít neuspokojil s dosiahnutým. V roku 1679 začal násilne obsadzovať územia patriace kedysi ku krajom, ktoré mu teraz patrili. Tak v roku 1681 získal Štrasburg a Luxembursko. Francúzsko sa na konci 17. storočia stalo najsilnejšou a najobávanejšou európskou krajinou.
Ľudovítovi na ceste k veľmocenskému postaveniu priala i medzinárodná situácia. Habsburská monarchia musela odolávať tureckému obľahnutiu Viedne a preto ťažko mohla hájiť svoje záujmy na západe Európy. Tento fakt Ľudovít využil a začal vojenské operácie proti okolitým krajinám: v decembri 1683 obsadil Katalánsko a v júli 1684 Luxembursko. V auguste 1684 boli cisár Leopold I. Habsburský a Španielsko nútení uznať francúzske výboje.
V snahe o elimináciu expanzívnej francúzskej politiky a v obave z jeho očakávaného útoku v ríši uzavrel cisár Leopold I. so Španielskom, Švédskom, Falckom, Saskom a ďalšími štátmi 9. júla 1686 v Augsburgu spojenectvo (tzv. Augsburskú ligu).[3] Účel vzniku tohto spojenectva potvrdili nasledujúce roky. Francúzske vojská i napriek jednoznačnej prevahe štátov združených v protifrancúzskej koalícii v septembri roku 1688 vpadli do Falcka a nemilosrdne ho vyplienili.[4]
V novembri vyhlásilo Francúzsko vojnu severnému Nizozemsku. Koaličné krajiny, od mája 1689 posilnené o Holandsko, Anglicko a Savojsko (vznik tzv. Veľkej aliancie), vyhlásili Francúzsku vojnu.
V priebehu prvého polroku 1690 dosahovali francúzske jednotky výrazné úspechy na väčšine bojísk; najvýznamnejšie bolo víťazstvo v bitke pri Fleuruse 1. júla 1690. Počas nasledujúcich rokov sa však prejavilo finančné vyčerpanie Francúzska a bojové sily sa vyrovnali. Sedem ďalších rokov pokračovala ničivá vojna nerozhodne. Až v septembri 1697 uzavrelo Francúzsko pod tlakom nepriaznivých okolností mier[5], ktorým odstúpilo Španielsku všetky územia, získané po nijmegenskom mieri.
Druhé obdobie vlády
[upraviť | upraviť zdroj]Osemdesiate roky 17. storočia sa niesli v znamení vrcholiacej moci Ľudovíta XIV. Kráľovský dvor posilňoval svoje postavenie i na úkor cirkvi. V novembri 1681 Ľudovít vydal nariadenie označované ako Deklarácia o duchovenstve Francúzska (Déclaration clergé de France), ktorej cieľom bolo obmedzenie pápežskej moci na území kráľovstva. Na základe tohto nariadenia prišlo k výraznému obmedzeniu vplyvu kléru a jeho podriadeniu sa moci korune. Bez kráľovho súhlasu nesmel žiadny duchovný opustiť Francúzsko a žiadny štátny úradník nesmel byť exkomunikovaný za skutky vykonané pri plnení svojich povinností.
Obrat v dovtedajšej úspešnej politike Ľudovíta XIV. nastal pred rokom 1690. V roku 1685 jeho nešťastné rozhodnutie, odvolanie nantského ediktu[6], krajinu veľmi vnútorne oslabilo. V dôsledku tohto rozhodnutia bolo viac ako dvestotisíc hugenotov nútených opustiť Francúzsko.
V roku 1683 zomrel Colbert, veľký strojca hospodárskeho vzrastu Francúzska. Napriek úsiliu priviesť krajinu na pozíciu prvej európskej veľmoci, svoj cieľ nedosiahol. Colbert bol ešte svedkom založenia rozsiahlej francúzskej osady pri ústí rieky Mississippi, nazvanej po Ľudovítovi XIV. Louisiana. Nahradil ho minister Louvois, ktorého politika viedla krajinu k novým vojnám a novým výdavkom. V dôsledku ním podporovaných Ľudovítových vojenských dobrodružstiev a následkom nákladného života kráľovského dvora bola štátna pokladnica vyčerpaná a na obzore sa črtali ďalšie vojny vyžadujúce ďalšie náklady. Ale tvrdenie, že Ľudovít XIV. priviedol krajinu takmer na pokraj štátneho bankrotu, je vzhľadom na historickú realitu nespravodlivé.[7] Po vysiľujúcej vojne o španielske dedičstvo bolo síce Francúzsko veľmi zadlžené, ale stále prosperujúce.[8] Štátny dlh v roku 1715 nebol výsledkom prehnanej obľuby luxusu a veľkých stavieb, ale najmä vleklého vojnového konfliktu, ktorý si vyžiadal obrovské finančné náklady. Dvakrát dal kráľ všetko striebro v krajine skonfiškovať, roztaviť a vyrobiť z neho mince, aby mohol zaplatiť vojsko. Až Lawov finančný systém od roku 1716, špekulácie v Amerike a nasledujúci kolaps bánk vo veľkej miere spôsobil takmer štátny bankrot.[9]
1. novembra 1700 zomrel bezdetný Karol II., posledný Habsburg na španielskom tróne. O španielske dedičstvo sa prihlásil Ľudovít XIV. i rímskonemecký cisár Leopold I. Obaja túžili po španielskej korune – Leopold chcel na trón dosadiť druhorodeného syna Karola VI. a Ľudovít vnuka Filipa. Práve Filipa určil vo svojom závete umierajúci Karol II. na Ľudovítov nátlak svojim nástupcom. Dodatkom k závetu bola Karolova požiadavka, aby sa Filip zriekol nárokov na francúzsku korunu. Keď Ľudovít XIV. s týmto vyhlásením otáľal, habsburská monarchia s Anglickom a Holandskom na jednej strane a francúzsko-španielska koalícia na strane druhej vstúpili proti sebe do vojny, ktorá od roku 1701 trvala s kratšími či dlhšími prestávkami trinásť rokov, stála obe bojujúce strany veľké obete a priniesla nesmierne utrpenie ľudí.
Na sklonku života
[upraviť | upraviť zdroj]V závere svojej vlády musel Ľudovít čeliť tzv. povstaniu camisardov (la Guerre des camisards), ktoré v rokoch 1702 – 1704 postihlo juhozápadné územia krajiny. Jeho aktéri sledovali prevažne protifeudálne ciele, i keď podnetom k ich odboju bolo prenasledovanie nekatolíkov po zrušení nantského ediktu. Kráľ musel vynaložiť veľké úsilie a nasadiť ohromné vojenské sily na potlačenie vzbury.
Ľudovíta na sklonku života sprevádzali i osobné tragédie, vplývajúce na samú podstatu kráľovskej moci – následníctvo. 14. apríla 1711 zomrel na mŕtvicu jediný kráľov syn, dauphin Ľudovít. V nasledujúcom roku, 18. februára, zomrel i dauphinov najstarší syn Ľudovít, vojvoda z Bourgogne, ktorý bol po otcovej smrti následníkom trónu a 8. marca jeho starší syn Ľudovít (pravnuk Ľudovíta XIV.). Z priamych potomkov tak ostal nažive iba jeho najmladší syn Ľudovít, vtedy dvojročný chlapec. Pretože Filip V. (mladší brat vojvodu z Bourgogne a vnuk Ľudovíta XIV.) sa musel pri podpise mierovej zmluvy vzdať nároku na francúzsky trón, bol Ľudovítovým následníkom tento jeho maličký pravnuk. Ľudovít XIV. vo svojom závete ustanovil regentom pravnuka Ľudovíta svojho synovca Filipa Orléanskeho.
Už začiatkom augusta 1715 sa u Ľudovíta objavili prvé bolesti v ľavej nohe. Ukázalo sa, že práve tie boli príčinou vzniku gangrény, ktorej Ľudovít XIV. 1. septembra 1715 vo veku sedemdesiatsedem rokov po vláde, ktorá trvala neuveriteľných sedemdesiattri rokov, podľahol. Pri lôžku umierajúceho kráľa bola iba jeho druhá manželka madame de Maintenon.
Osobnosť Ľudovíta XIV.
[upraviť | upraviť zdroj]Osobnosťou, ktorá na mladého kráľa mala, najmä v počiatkoch jeho vlády, najväčší vplyv, bol kardinál Mazarin. Najmä jednou jeho radou sa riadil celý život: záleží veľmi na ľuďoch, ktorým zverí moc. Ľudovít bol nedôverčivý, opovrhoval ľuďmi a podliehal vlastným predstavám o moci. Hoci jeho všeobecné vzdelanie bolo v mladosti zanedbané a Ľudovít sa v dospelosti snažil dohnať tento nedostatok usilovnosťou a vytrvalosťou, predsa jeho inteligencia sa nikdy nepovzniesla nad priemer a iniciatíva mu chýbala úplne. Všetkým vlastnostiam dominovala jeho bezmedzná pýcha. Ľudovít veril, že poddaní sú iba preto, aby vzdávali úctu kráľovi, ktorý môže konať, čo sa mu zachce a poddaní mu musia byť bezvýhradne poslušní. Veril, že kráľ je Bohom vyvolený a ustanovený, že je jeho zástupcom na zemi a iba jemu sa zodpovedá. Veril, že v jeho osobe je stelesnené celé Francúzsko. Všeobecne mu prisudzovaný výrok „L'Etat c'est moi“ (Štát som ja) je však historicky nepodložený.[10] Na druhej strane je nespochybniteľne doložený jeho výrok „Odchádzam, ale Francúzsko ostáva naveky“ vystihujúci druhú stránku jeho osobnosti. Ľudovít bol úprimne presvedčený, že panovník je nadradený nad všetkými smrteľníkmi. Kým z tohto presvedčenia odvodzoval pre svojich poddaných požiadavku absolútnej poslušnosti, pre seba potom vedomie mimoriadnej zodpovednosti, prejavom ktorej bola jeho enormná pracovitosť.
Ľudovít vo svojej márnomyseľnosti obdivoval sám seba a dospel až k istému stupňu sebazbožňovania, čoho odrazom sa stal i Ľudovítov prívlastok, ktorým vošiel do histórie – le Roi Soleil (Kráľ Slnko). Trval na tom, aby tak ako on, i jeho rodina zachovávala kráľovské dekórum a aby celá spoločnosť a svet okolo neho žili presne podľa vytýčených spoločenských predpisov. Sám seba postavil do pozície centrálneho bodu, okolo ktorého sa pohyboval život celého štátu. Napriek tomu, že sa úplne odlúčil od poddaných, bol všeobecne populárnym panovníkom.
Štátny systém
[upraviť | upraviť zdroj]Základnou zásadou vlády Ľudovíta XIV. bola úplná koncentrácia moci v panovníkových rukách. Iba kráľ mal rozhodovať nielen o vnútornej a zahraničnej politike, ale i o vydávaní zákonov či o slobode a neslobode svojich poddaných, ku ktorým počítal všetkých obyvateľov kráľovstva vrátane vysokej šľachty a kléru. Na to, aby mohol zodpovedne rozhodovať o takom rozsiahlom okruhu problémov, potreboval však rozsiahly aparát pomocníkov, ktorí vykonávali administratívne práce a pripravovali preňho informácie o záležitostiach, ktoré sa práve prerokúvali. Z toho vyplývalo, že výsledok konkrétneho rozhodnutia vo veľkej miere závisel od podkladov, ktoré k danej záležitosti dostal. I keď teoreticky o všetkom rozhodoval kráľ, nešlo o systém postavený na úplnej subjektívnej vôli vladára, ani o osobnú vládu v plnom slova zmysle. Skutočnú politickú moc mala nepočetná skupina radcov a pomocníkov – Conseil d'Etat (Štátna rada) – ktorých si kráľ vybral a vybavil ich špecifikovanou plnou mocou.
Prvým rozhodným činom jeho vlády bolo odstránenie dosiaľ všemocného vrchného intendanta financií Nicolasa Fouqueta. Bol prvým finančníkom krajiny a čelil obvineniu, že sa obohacoval na úkor celého národa. V roku 1661 bol zatknutý, postavený pred súd a odsúdený k doživotnému väzeniu. Vo väzení, kde strávil takmer dvadsať rokov, zomrel. Jeho úrad zveril Ľudovít XIV. Jeanovi-Baptistovi Colbertovi, mimoriadne vzdelanému mužovi, ktorý sa v ekonomických otázkach stal ozajstným odborníkom a v menovaní ktorého mal Ľudovít šťastnú ruku. Jeho zásluhou nastal hospodársky rast Francúzska a prílev štátnych financií.
Na tomto hospodárskom rozvoji a plnej štátnej pokladnici bola založená vojenská sila Ľudovíta XIV. Na čele vojenskej organizácie stál minister Louvois, ktorý v armáde zaviedol potrebné reformy. Treťou najdôležitejšou osobnosťou štátnej rady bol minister zahraničia Hugues de Lion, jeden z niekdajších najbližších spolupracovníkov kardinála Richelieua a vynikajúci znalec európskej politiky. I s jeho pomocou získaval mladý kráľ úspechy počas prvých desiatich rokov svojej vlády.
Zákonodarnú moc si Ľudovít uzurpoval úplne tým, že v roku 1665 odňal parlamentu hlavného mesta i provinčným zákonodarným orgánom právo vznášať pripomienky voči kráľovským rozhodnutiam. Do budúcnosti mali parlamenty novoprijaté zákony a nariadenia iba registrovať. V šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch 17. storočia prebehli právne a hospodárske reformy. Zaviedli sa nové spôsoby vedenia civilných z trestných procesov, nové druhy daní a ciel – napr. soľná daň (gabelle), daň z nápojov (aides), daň vyberaná na hraniciach medzi provinciami (traites) a i. Bez zmeny však ostali základné právne normy feudálnej spoločnosti – oslobodenie od daní šľachty a cirkvi. Výsledkom hospodárskych opatrení bolo zavedenie poriadku do štátnych financií a získanie nových príjmov.
Ak štátna pokladnica v priebehu vlády Ľudovíta XIV. zaznamenávala neustály rast, na jej konci sa financie v dôsledku nerealistickej zahraničnej politiky a neúmerných výdavkov kráľovského dvora dostali do katastrofálnej situácie. Vyriešiť problém mala novozavedená daň z hlavy, v roku 1694 najskôr stanovená ako jednorazová, ale od roku 1701 pravidelná. V roku 1710 bolo v krajine okrem toho zavedené platenie tzv. desatiny (dixième), podľa ktorej mal každý obyvateľ Francúzska platiť ročnú dávku vo výške jednej desatiny príjmu. Ani toto opatrenie však zhoršujúcu sa situáciu nezachránilo. Na dokumentáciu zúfalej situácie štátnych financií môže poslúžiť príklad z obdobia po skončení vojny o španielske dedičstvo: príjmy štátneho rozpočtu činili šesťdesiatdeväť miliónov livrejov, naproti tomu výdavky až stotridsaťdva miliónov. Štátny dlh vo výške 3,5 miliardy činil päťnásobok ročného štátneho príjmu.[11]
Ľudovít a život pri dvore
[upraviť | upraviť zdroj]Bourbonovci na francúzskom tróne | |
---|---|
V osemdesiatych rokoch 17. storočia bol Ľudovít XIV. na vrchole svojej moci. Paríž bol prvým mestom sveta. Francúzska metropola zažívala obrovský rozmach – vznikali nové bulváre a mohutné stavby, ulice boli po prvý raz osvetľované svietidlami. Nastal nebývalý nárast počtu jeho obyvateľov. Každý, kto v krajine niečo znamenal, žil v Paríži alebo v jeho bezprostrednej blízkosti. Na vidieku žili iba bezvýznamní či skrachovaní šľachtici a chudoba. Stredom dvorného života však nebol Paríž, ale Versailles.
Dvor Ľudovíta XIV. bol v celej Európe obdivovaný a napodobňovaný. Veľkolepé slávnosti, sprevádzajúce najmä prvú polovicu Ľudovítovej vlády, inšpirovali i panovnícke dvory ostatných európskych monarchií.
Život vo Versailles riadila prísna Ľudovítova etiketa. Bola premysleným systémom zákazov, hierarchie hodností, povinností a výsad, ale aj účinným nástrojom na ovládanie šľachty žijúcej pri dvore. Preslávené boli Ľudovítove „lever“ a „coucher“, verejné vstávanie a ukladanie sa na spánok, ktoré zamestnávalo veľké množstvo dvoranov. Počas dňa takmer nebolo chvíle, kedy by mal kráľ úplné súkromie. Početné zástupy služobníctva ho obklopovali neustále.
V duchu kráľovho videnia sveta sa riadil i život spoločnosti, stredobodom ktorej bola osoba panovníka. Jeho priazeň bola cenená nadovšetko. Ľudia túžili iba po tom, aby si ich kráľ všimol, a mnohí strávili veľa rokov v kráľovských predsieňach v nádeji, že ich kráľ poctí aspoň svojím pohľadom. Pri dvore žili nielen tí, ktorí k tomu boli nútení kráľovým rozhodnutím – vysoká aristokracia a úradníci, ale i tí, ktorí túžili po lepšom spoločenskom postavení. Kto nežil pri dvore, alebo nebol kráľovi neustále na očiach, nemal nádej na spoločenský rast. Pri dvore žili obdivovatelia a pochlebovači ale i kráľovi tajní nepriatelia. Dvorania sa združovali do komplotov a klík, ktoré sa na smrť nenávideli. Celý dvor bol presiaknutý škandálmi a klebetami, súbojmi ale i úkladnými vraždami. Neraz sa vyskytli i travičské aféry.
Favoritky Ľudovíta XIV.
[upraviť | upraviť zdroj]Osobitnou kapitolou Ľudovítovej vlády bol jeho vzťah k ženám, ktoré sa tešili mimoriadnej priazni kráľa. Jeho náklonnosť k nim bola u neho povestná, rovnako ako aj množstvo žien, ktoré sa vystriedali po jeho boku. Ľudovít ich striedal často a, okrem jednej výnimky, žiadnej nedovolil, aby si niektorá dlho zakladala na jeho priazni. Ľudovítove milostné škandály boli často ústrednou témou klebiet na panovníckych dvoroch celej Európy. Ženy preňho predstavovali zdroj rozptýlenia a zábavy a neskrývane to dával i najavo. Napriek tomu si ženy veľmi vážil a zvlášť si zakladal na svojej zdvorilosti voči nim.
V roku 1661 ho zaujala manželka jeho mladšieho brata Filipa, krásna Henrietta Anna, a aby zahladil podozrenie, začal sa dvoriť jej dvornej dáme, skromnej a prostej Louise de la Vallière, ktorá sa stala prvou z trojice najznámejších Ľudovítových favoritiek. Vzťah k Ľudovítovi jej neskôr vyniesol menovanie vojvodkyňou. Kráľa mala úprimne rada a porodila mu štyri deti. Vo svojej prostoduchosti jej boli cudzie škandály a dvorné intrigy, čo ju napokon stálo postavenie kráľovej milenky. Keď poznala, že jej hviezda pohasína, sama odišla od dvora a vstúpila do rádu karmelitánok. Jej dcéra, neskoršia kňažná de Conti, bola oficiálne uznaná za Ľudovítovu dcéru. Z troch synov ostal nažive iba jediný, najmladší, gróf de Vermandois; starší dvaja zomreli v detskom veku.
Louisino miesto zaujala krásna a duchaplná madame de Montespan, ktorá svojím podmaňujúcim pôvabom vládla nad dvorom i kráľom dvanásť rokov. Počas tohto času získala na dvore nesmierny vplyv (dokonca sama kráľovná ju niekedy žiadala o príhovor u kráľa). Napriek tomu, že už päť rokov bola vydatá za Louisa-Henriho de Gondrin, markíza de Montespan, neprekážalo jej, aby sa v roku 1668 stala oficiálnou Ľudovítovou milenkou. Už v nasledujúcom roku mu porodila prvé dieťa; do konca vzťahu ich nasledovalo ešte šesť, z ktorých však ostali nažive iba štyri. V sedemdesiatych rokoch 17. storočia sa jej meno spájalo s travičskou aférou, ktorej podľahlo niekoľko významných šľachticov. Aby Ľudovít odvrátil podozrenie od svojej osoby, v roku 1680 ju zapudil.
Poslednou z trojice najznámejších kráľových mileniek sa stala vychovávateľka Ľudovítových detí s markízou de Montespan, madame de Maintenon, skromná a vážená žena, osoba jemného a zbožného cítenia. V roku 1675 ako štyridsaťročná vdova po básnikovi Paulovi Scarronovi prišla k dvoru. Zatiaľ čo jej predchodkyňa pútala pozornosť svojím zjavom, pani de Maintenon si Ľudovítovu priazeň získala svojou povahou a čistotou ducha. Veľmi si obľúbila Ľudovítove deti z jeho predchádzajúcich vzťahov a stala sa im skutočnou matkou. Keď v roku 1683 Ľudovítova manželka Mária Terézia zomrela, urobil kráľ mimoriadne prekvapivé rozhodnutie: v októbri 1683 sa s ňou tajne oženil.[12] Toto manželstvo, ktoré nebolo nikdy potvrdené, bolo verejným tajomstvom.[13] Stala sa jeho manželkou, ale nie kráľovnou. Ostala pri kráľovi až do konca jeho života a hoci nemala vlastné deti, vychovávala jeho deti a na kráľovskom zámku vytvorila rodinné prostredie, ktoré Ľudovítovi samému ako dieťaťu veľmi chýbalo.
Trojicu najznámejších Ľudovítových favoritiek dopĺňali ďalšie ženy, ktoré sa na krátky či dlhší čas objavovali po jeho boku: Olympia Manciniová, Mária Manciniová, Hortensia Manciniová, Henrieta Anna Stuartová, Catherine-Charlotte de Gramont, Marie Angélique de Fontanges a Charlotte-Eléonore Madeleine de la Motte Houdancourt, vojvodkyňa z Ventadour.
Rodinné pomery
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1660 sa Ľudovít XIV. oženil so španielskou infantkou a svojou sesternicou Máriou Teréziou, najstaršou dcérou kráľa Filipa IV. a jeho prvej manželky Izabely Bourbonskej. Jej súčasníci ju opisovali ako malú prostoduchú osobu, bez akéhokoľvek intelektu. Sobáš to však bol výslovne dynastický, uzavretý ako potvrdenie pyrenejskej mierovej zmluvy z roku 1659. Napriek pozlátku, ktoré ich zväzok navonok zahaľovalo, bolo zrejmé, že láska je v tomto vzťahu neznámym pojmom. Mladá kráľovná, zvyknutá na prísnu španielsku etiketu, nevedela dobre po francúzsky a nevyznala sa v umení byť roztomilou manželkou. Ľudovítovi, nachádzajúcemu rozptýlenie v náručí početných favoritiek, to však neprekážalo. V manželstve sa narodilo šesť detí:
- Ľudovít (* 1. november 1661 – † 14. apríl 1711), dauphin ∞ 1680 bavorská princezná Mária Anna (* 1660 – † 1690)
- Anne-Élisabeth (* 18. december 1662 – † 30. december 1662)
- Marie-Anne (* 16. november 1664 – † 26. december 1664)
- Marie-Thérese (* 2. január 1667 – † 1. marec 1672)
- Philippe-Charles (* 5. august 1668 – † 10. júl 1671)
- Louis-François (* 14. jún 1672 – † 4. november 1672)
Po smrti Márie Terézie sa pravdepodobne v roku 1684 tajne oženil s markízou de Maintenon, ktorá ho prežila o takmer štyri roky. Toto morganatické manželstvo ostalo bezdetné.
Nemanželské deti
[upraviť | upraviť zdroj]Okrem šiestich legitímnych detí mal Ľudovít viacero ľavobočkov so svojimi favoritkami. Niektorým z nich sa dostalo pocty, keď kráľ uznal ich legitimitu.
- Charles (* 19. december 1663 – † 15. júl 1665), nelegitimizovaný
- Philippe (* 7. január 1665 – † 1666), nelegitimizovaný
- Mária Anna (* 2. október 1666 – † 3. máj 1739), vojvodkyňa de la Vallière, kňažná de Conti, legitimizovaná 14. 5. 1667 ∞ Louis-Armand de Bourbon-Conti
- Ľudovít (* 3. október 1667 – † 18. november 1683), gróf de Vermandois, legitimizovaný 20. 2. 1669, francúzsky admirál
2. s madame de Montespan
- Louise Françoise (* marec 1669 – † 23. február 1672)
- Ľudovít August (* 31. marec 1670 – † 14. máj 1736), vojvoda z Maine, legitimizovaný 20. 12. 1673, guvernér v Languedocu
- Louis-César (* 20. jún 1672 – † 10. január 1683), legitimizovaný 20. 12. 1673
- Lujza Františka (* 1. jún 1673 – † 16. jún 1743), vojvodkyňa de Bourbon, legitimizovaná 20. 12. 1673 ∞ 1685 princ Ľudovít III. Bourbon-Condé, vojvoda d'Enghien
- Louise Marie (* 12. november 1674 – † 15. september 1681), legitimizovaná v januári 1676
- Františka Mária (* 9. február 1677 – † 1. február 1749), legitimizovaná 22. 11. 1681 ∞ 1692 princ Filip II. Orleánsky (regent Ľudovíta XV.)
- Ľudovít Alexander (* 6. jún 1678 – † 1. december 1737), vojvoda z Penthièvre, legitimizovaný 22. 11. 1681, francúzsky admirál, guvernér Guyenne a Brittany ∞ 1723 vojvodkyňa Marie-Victoire de Noailles
3. s Claude de Vin, mademoiselle des Oeillets
- Louise de Maisonblanche (* okolo 1676 – † 12. september 1718)
4. s Marie Angélique, vojvodkyňou do Fontanges
- bližšie neznámy syn
Veda a umenie za Ľudovíta XIV.
[upraviť | upraviť zdroj]Obdobie panovania Ľudovíta XIV. bolo dobou veľkého rozkvetu francúzskej literatúry, vied, umenia a architektúry a patrilo k najvýznamnejším kultúrnohistorickým epochám v dejinách krajiny. Už v roku 1635 založil kardinál Richelieu Francúzsku akadémiu, ktorá mala združovať najväčších vtedajších spisovateľov. Ľudovít XIV. v pozdvihovaní kultúrnej a vedeckej úrovne krajiny pokračoval, keď v roku 1663 dal vzniknúť Akadémii maliarstva a sochárstva, v roku 1666 Akadémii vied a Akadémii historickej a archeologickej a v roku 1671 založil Akadémiu architektúry. Francúzsko bolo preslávené nielen svojím dvorom, ale i týmito ústavmi, na ktoré boli pozývaní najväčší učenci a umelci z celej Európy.
Éra Ľudovíta XIV. priniesla zrod významných dramatických diel, ktorými vynikli takí umelci ako Pierre Corneille, Jean Racine či Jean Baptiste Molière.
Za Ľudovíta XIV. sa vo francúzskej architektúre, maliarstve a sochárstve udomácnilo barokové umenie. Na začiatku jeho vlády žili ešte veľkí architekti francúzskej renesancie François Mansart a Louis Levau, významným maliarom epochy bol Hyacinthe Rigaud, najvýznamnejší Ľudovítov portrétista, a Charles Le Brun, ktorého dielom nastal zrod novej epochy vo francúzskom výtvarnom umení.
Najvýznamnejším architektonickým dielom doby Ľudovíta XIV. je bezpochyby zámok vo Versailles. Pôvodne skromný lovecký zámoček povýšil ešte kráľ Ľudovít XIII. na letnú kráľovskú rezidenciu. Ale až za jeho syna tu vyrástlo honosné kráľovské sídlo, ktoré sa stalo nedostižným vzorom pre panovnícke sídla v celej Európe. So stavbou Versailles sa začalo v roku 1661 a v roku 1682 sa doň Ľudovít XIV. presťahoval s rodinou, celým dvorom a vládou. Trvalo však ďalších päťdesiat rokov, než bol zámok dokončený tak, aby plne vyhovoval požiadavkám kráľa. Dokončením zámku bol poverený ďalší významný muž svojej doby – Jules Hardouin Mansart, riaditeľ kráľovských stavieb, neskôr povýšený do šľachtického stavu.
S Ľudovítovým menom je spojená i prestavba zámku Louvre v šesťdesiatych rokoch 17. storočia (architekti Louis Le Vau, André Le Notre), výstavba Invalidovne (architekti Libéral Bruant a Jules Hardouin Mansart), ústavu pre vyslúžilých a nezaopatrených vojakov (na konci Ľudovítovej vlády tu žilo okolo šesťtisíc ľudí).
Doba Ľudovíta XIV. bola i obdobím nových poznaní vo filozofii a organizácii vedeckej práce. Kým v tejto epoche pretrvával vplyv učenia starších filozofov – Reného Descarta a Huga Grotiusa, Ľudovítovým súčasníkom bol židovský mysliteľ Baruch Spinoza.
Hodnotenie doby Ľudovíta XIV.
[upraviť | upraviť zdroj]V histórii nie je veľa príkladov, kedy by bola krajina tak stotožnená s osobou svojho kráľa, ako je to v prípade Francúzska Ľudovíta XIV. Možno povedať, že Ľudovít XIV. predstavuje synonymum Francúzska druhej polovice 17. a začiatku 18. storočia.
Ľudovít XIV. na smrteľnej posteli povedal: „Riaďte sa zlým príkladom, ktorý som vám ukázal.“ Poukazujúc na tieto slová zdalo by sa, že Ľudovít sám seba hodnotil veľmi prísne. No história ukázala opak. Vcelku úspešnou politikou krajina získala maximálnu medzinárodnú prestíž. Na španielskom tróne vládol francúzsky princ, účinne sa mu podarilo posilniť vplyv Bourbonovcov v tejto časti Európy na úkor habsburskej dynastie[14], krajina sa stávala koloniálnou veľmocou. Negatívnym rysom jeho politiky bolo enormné, ale nie ruinujúce, zadlženie krajiny.[15]
Napriek všetkému Francúzsko na konci vlády Ľudovíta XIV. predstavovalo najsilnejšiu európsku monarchiu. Toto obdobie sa tiež považuje za začiatok éry moderného francúzskeho štátu.
Vplyv Francúzska v Európe pretrval i po Ľudovítovom odchode. Francúzsko začalo udávať tón spoločenského života v Európe. Prenikanie francúzskej kultúry, rozmach ktorej je spojený práve s obdobím Ľudovíta XIV., je badateľné v mnohých oblastiach života. Francúzsky spôsob života sa stal vzorom životného štýlu, francúzština vyberaným jazykom európskej elity. Francúzska architektúra, umenie a v neposlednom rade i móda mali rozhodujúci vplyv na utváraní životného štandardu zvyšku kultúrnej Európy.[15]
Osobitnú pozornosť zasluhuje absolutizmus Ľudovíta XIV. Jeho dvor sa stal strediskom duchovného života krajiny a poznačil ho svojou atmosférou. Kráľovo počínanie nadobúdalo čoraz výraznejšie črty despotizmu. V západnej Európe nebolo od čias rímskeho impéria štátnej moci, ktorá by mala takú neobmedzenú právomoc, akú mal francúzsky kráľ. Upevnením kráľovskej moci sa francúzsky absolutizmus premenil zo sily namierenej proti zvyškom feudalizmu na moc, ktorá hatila národný vývoj vo Francúzsku a napokon, na konci 18. storočia, viedla ku kríze.
Rodokmeň Ľudovíta XIV.
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Louis XIV [online]. Catholic Encyclopedia, 2007, [cit. 2000-01-19]. Dostupné online.
- ↑ www.reims-kathedrale.culture.fr: Chronologie der in Reims gekrönten französischen Könige zwischen 1027 und 1825 Archivované 2012-01-10 na Wayback Machine, 2. jún 2011
- ↑ Dunlop, Ian. "Louis XIV", s. 313, Pimlico London 2001.
- ↑ Lynn, John A., s. 192 – 193.
- ↑ Lynn, John A., s. 253.
- ↑ Klaus Malettke: Ludwig XIV. von Frankreich. Leben, Politik und Leistung. s. 116ff
- ↑ Olivier Bernier: Ludwig XIV. Die Biographie. s. 369
- ↑ François Bluche: Im Schatten des Sonnenkönigs. Alltagsleben im Zeitalter Ludwigs XIV. s. 2ff
- ↑ Betier de Sauvigny, Geschichte der Franzosen, s. 213 a 214
- ↑ Manfred Kossok: Am Hofe Ludwigs XIV. S. 25, Olivier Bernier: Ludwig XIV. Die Biographie. S. 110; Klaus Malettke: Ludwig XIV. von Frankreich. Leben, Politik und Leistung. s. 67ff
- ↑ kol. autorov: Dějiny Francie. Praha, Nakladatelství Svoboda 1988
- ↑ Buckley, Veronica. Madame de Maintenon: The Secret Wife of Louis XIV. London: Bloomsbury, 2008
- ↑ Morganatic and Secret Marriages in the French Royal Family [online]. [Cit. 2008-07-10]. Dostupné online. : Opis manželstva ako morganatické je nepresný, pretože francúzske právo nedefinuje takéto manželstvá.
- ↑ Klaus Malettke: Ludwig XIV. von Frankreich. Leben, Politik und Leistung. S. 122ff
- ↑ a b Olivier Bernier: Ludwig XIV. Die Biographie. S. 370
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Ľudovít XIV.
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ľudovít XIV.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- kol. autorov, Evropa králů a císařů, Nakladatelství Ivo Železný, Praha, 2005
- kol. autorov, Dějiny Francie, Nakladatelství Svoboda, Praha, 1988
- O. Dorazil, Vládcové nového věku, Amlyn, Klatovy, 1993
- M. V. Alpatov, Dejiny umenia 3, Tatran, Bratislava, 1981
- R. J. Johannsen, Slávne maľby, Slovart, Bratislava, 2004
- L. Moravčík, Ženy, ktoré menili svet, Regent, Bratislava, 2007
- kol. autorov, Politické dějiny světa v datech I. svazek, Nakladatelství Svoboda, Praha, 1980
Ľudovít XIV.
| ||
Vladárske tituly | ||
---|---|---|
Predchodca Ľudovít XIII. |
Francúzsky kráľ 1643 – 1715 |
Nástupca Ľudovít XV. |