Jozef Májek

Jozef Májek
slovenský učiteľ a interbrigadista
Narodenie	15.03.191115. marec 1911 Viedeň, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	23. november 1936 (25 rokov) Madrid, Španielsko
Biografický portál

Jozef Májek (* 15. marec 1911, Viedeň, Rakúsko – † 23. november 1936, Madrid, Španielsko) bol slovenský učiteľ a interbrigadista, ktorý bojoval v Španielskej občianskej vojne. Bol zaradený v guľometnej rote práporu Thälmann 12. medzinárodnej brigády spolu s Ladislavom Holdošom. Neskôr sa stal veliteľom roty. Zomrel ako 25-ročný pri prestrelke s príslušníkmi Falangy pri bitke o Madrid. Je pochovaný v Španielsku. Posmrtne bol vyznamenaný 1. triedou Radu bieleho leva za boj proti fašizmu.

Osobný život a rodina

Jozef Májek bol pokrstený vo Viedni ako Josef Matthäus v kostole Maria Treu - piaristický kostol, tiež známy ako kostol Maria Treu, je barokový farský kostol Rádu piaristov (Patres Scholarum Piarum) vo Viedni v Rakúsku. Nachádza sa v 8. viedenskom obvode - Josefstadt.

Rodičia Jozefa Májeka boli Helena Májeková (rodená Bílková, 1882 – 1960) a Jozef Májek starší (1881 – 1964) a pochádzali z Bílkovích Humeniec na Záhorí. Jozef Májek starší bol členom ružomberského katolíckeho kruhu.

Jozef mal starších súrodencov Helenu (1905 – 1997, učiteľka), Annu (1908 – 1998, učiteľka) a mladších súrodencov Františka (1913 – 1999, právnik), Máriu (1915 – 2006, riaditeľka detskej ozdravovne v Železnôm, vrchná zdravotná sestra v Ružomberku), Júliu (1919 – 1991, prekladateľka a redaktorka, držiteľka cien J. Hollého a Martinus Nijhoff Vertaalprijs), Bertu (1922 – 2012, učiteľka) a Jána (1924 – 1996, ekonóm).

Koncom roka 1921 sa rodina Májekovcov presťahovala do Ružomberka, Jozef Májek mladší začal navštevovať ľudovú školu v Ružomberku. Od roku 1922 začal navštevovať ružomberské reálne gymnázium.

Od 1. Apríla 1932 nastúpil na miesto náhradného učiteľa v ľudovej škole vo Vlkolínci. Ľudová škola vo Vlkolínci patrila v tej dobe k najmenším na Liptove. Pôsobenie Jozefa Májeka na Vlkolínci skončilo 28. Júna 1932 zápisom do ďalšieho ročníka a odovzdaním vysvedčenia.

Prvá strana obvinenia z otvoreného pacifizmu.

Jozef Harajevič na vlkolínske pôsobenie Jozefa Májeka spomína: „Vlkolínec je dedina, pricapená so svojim živorením i chalúpkami o boky najhlbších liptovských hôr. Náleží pod Ružomberok. Z Ružomberka ta hore výjsť znamená urobiť 8 dlhých kilometrov, hore i dolu dolinami po strmých i podmytých horských cestičkách. Po nich autom alebo vozom ani poriadneho kroku neurobíš. A túto cestu Jožo Májek každý deň premeral. Hore i dolu. Spával totiž v Ružomberku u rodičov, aby to bolo lacnejšie. On učil deti. Ale aj deti učili jeho. Pomáhal ako sa dalo. Nejednému zo svojho chatrného platu kúpil ceruzu, grifeľ, písanku, knižku i cukríkov. A tak ako zrástol s deťmi, tak iste zrástol Jožo Májek i s dospelými ľuďmi a ľudia s ním. Mali sa koho opýtať čo a ako s exekútorom, fiškálom, s vojnou, s porciami, s interesom s excesami alebo s mestským domom. A vraj Jožo Májek všetko s láskavosťou vypočul. Každému poradil. Každého poučil. A keď mohol, zašiel na mestský dom, zahrozil a pomohol.“

Po skončení školského roku 1931 - 1932 Jozef Májek nastupuje na povinnú vojenskú službu. V Októbri 1932 narukoval do Košickej kadetky. Na jeho pôsobenie spomína ružomberský staviteľ Ladislav Króner, ktorý s ním narukoval a slúžil: „Po čase je z neho jeden z najlepších, vojakov. Ale máva aj také dni, keď napríklad po skvele riešenom úkole na cvičisti dostáva pochvalu od najvyšších predstavených a v ten samý deň, tí istý predstavený ho potrescú, lebo sa opovážil použiť hlavné schodisko, ktoré je pre mužstvo zakázané – miesto vedľajšieho a úzkeho. Rozdáva svoje ostatné cigaretle i ostatný kus domáceho koláča od mami medzi kamarátov. Je vždycky veselý a mysliaci. Pritom je disciplinovaným vojakom, hoci nepatrí medzi ľudí, ktorý s ochotou vedia vtesnať svojho ducha do vojenských paragrafov.“

Kadetku Jozef Májek skončil ako čatár ašpirant. Následne bol prevelený do Lučenca, kde bol za otvorený pacifizmus odsúdený a degradovaný na šesť týždňov do Banskobystrického väzenia. Po pobyte vo väzení je Jozef Májek označovaný za politicky podozrivého, čo mu znemožnilo po skončení vojenskej služby pokračovať na pozícii učiteľa. Po skončení vojenskej služby je Jozef Májek nezamestnaný.

Neskôr sa mu podarí dostať miesto v Ľudovej banke v Ružomberku.

• 
  Rodný list
• 
  Jozef Májek po narodení - rodičia - Helena a Jozef, súrodenci - z ľava Anna, Jozef, Helena
• 
  Jozef Májek so súrodencami - z ľava František, Jozef, Helena, Anna
• 
  Májekovci - rodinná fotografia po roku 1936 - horný rad - Anna, Helena, František, Mária - stredný rad - Júlia, Helena (matka), Ján, Jozef (otec) - dolný rad - Berta
• 
  Jozef Májek - maturitná fotka 1931-1932

Cesta do Španielska

Jozef Májek získal pas 15. Septembra 1936 a z Ružomberka smerovala jeho cesta do Prahy.

O cestách prvých dobrovoľníkov z Československa sú uvedené zmienky v prezidiálnych spisoch, títo dobrovoľníci cestovali obyčajne bez batožiny a len s najnutnejšími peňažnými prostriedkami. Jazdné lístky majú vystavené od československej hranice cez železničné stanice Buchs, Bazilej, Belfort, Paríž. U niektorých dobrovoľníkov boli nájdené pri osobnej prehliadke vizitky s menom „Navrátil“, ktoré dobrovoľníci používali po prekročení štátnych hraníc.

V Paríži 28. Októbra 1936 poslal Ladislav Holdoš list úradníkovi slovenskej banky Hermanovi Strauszovi a napísal, že v ceste budú pokračovať. Na spomínanom liste bol podpísaný aj Jozef Májek a Mikulec.

Keď sa dobrovoľníkom podarilo dostať do Francúzska, miestne spojky ich kontaktovali v Paríži, kde ich nasmerovali do ústrednej kancelárie interbrigád. Tam sa o československých dobrovoľníkov staral istý „Max“. Jednalo sa pravdepodobne o Samuela Botha, ktorý neskôr sám odišiel do Španielska a v septembri 1938 padol v bojoch pri rieke Ebro.

Presun dobrovoľníkov z Paríža do Španielska bol v prvých mesiacoch relatívne jednoduchou záležitosťou a to vďaka benevolencii francúzskych úradov a dobre fungujúcou organizáciou transportov. Pozemná trasa väčšinou používala bežnú vlakovú linku číslo 77, ktorá odchádzala večer z Paríža a na druhý deň ráno už bola v Perpignane. Napriek tomu, že funkcionári nabádali k najvyššej opatrnosti a utajenia cieľa cesty, hlavne francúzsky dobrovoľníci na to vôbec nedbali a dávali otvorene najavo kam majú namierené. O tom ako bol tento spôsob dopravy známy, svedčia aj ľudové prezývky tejto linky „Vlak dobrovoľníkov“ alebo „Červený expres.“ Proti týmto transportom francúzska polícia prakticky nijako nezakročovala. V Perpignane prestúpili dobrovoľníci do pripravených autobusov, ktoré ich previezli do Figueres pohraničného mesta v provincii Girona v severovýchodnom Katalánsku. Ani na hraniciach medzi Španielskom a Francúzskom nenastávali komplikácie, pretože colníci nemali žiadnu vôľu kontrolovať prichádzajúcich, mnohí s bojom republikánov priamo sympatizovali.

Vo Figuerese v starej vojenskej pevnosti dobrovoľníci čakali na presun do strediska interbrigád v Albacete.

V Španielsku

Po príchode do strediska medzinárodných brigád v Albacete je Jozef Májek zaradený ako pešiak do práporu Thälmann.

V prápore Thälmann bolo mnohonárodné zloženie, najviac dobrovoľníkov bolo nemeckého pôvodu ale netvorili ani polovicu mužstva. Súčasťou práporu Thälmann boli Poliaci, Maďari, Slováci, Angličania, Bulhari a príslušníci národov, ktoré žili v juhoslovanskom kráľovstve, zdravotný personál z Francúzska a Belgicka.

Streleckú rotu tvorili najmä dobrovoľníci z Nemecka a Anglicka, druhú streleckú rotu tvorili dobrovoľníci z Poľska, poslednú streleckú rotu tvorili dobrovoľníci z Juhoslovanských národov Bulharov, Maďarov a Slovákov. Súčasťou Thälmannovho práporu bola guľometná rota, jej súčasťou boli aj dobrovoľníci Jozef Májek a Ladislav Holdoš.

Posledné hodiny Jozefa Májeka opísal jeho spolubojovník Ladislav Holdoš.

Posledná známa fotografia Jozefa Májeka a kríže označujúce hroby Nemca Kaupeho, Slováka Májeka a Rakúšana Magera.

Pamätná tabuľa vo Vlkolínci.

Formovanie medzinárodných brigád bolo komplikované, hlavne spočiatku bol veľký problém s materiálnym a vojenským vybavením.

Medzinárodná brigáda bola urýchlene poslaná na pomoc obliehanému Madridu. 12. Medzinárodná brigáda sa 11. novembra presunula vlakom do Villacanas, ďalej ale nemohla postupovať vlakom lebo Aranjuez bol v rukách Frankistov (podľa generála Franca, ktorý sa v priebehu vojny stal ich hlavným vodcom).

Počas presunu sa niektorý vojaci učili prvý krát narábať zo zbraňami. Vo Villacanas sa k 12. Medzinárodnej brigáde presunuli nákladné automobily, na ktorých sa mala brigáda presunúť až k hlavnému mestu Madrid. Brigáda ale bola následne na nákladných automobiloch presunutá do La Maňarosi a pahorku pahoroku Cerro de los Ángeles, na vrchole ktorého sa nachádzala kláštorná pevnosť.

Ladislav Holdoš na boje o Cerro de los Ángeles spomína: „Jozef Májek prevzal velenie roty. Prvý útok na pozície fašistov. Zaháňame ich na ústup. Pred večerom rota správne vedená temer bez strát dostáva sa na 200 m od silných múrov starého kláštora na Anjelskom vrchu. Pre nedostatočnú výzbroj nemôžeme múry preliezť. Strieľa sa len z pušiek a guľometov. V noci prijíma Jožko Májek rozkaz k ústupu. Organizuje ho bezvadne. Fašisti urobili súčasne výpad a za praskotu výstrelov je čuť stony a volanie ranených. Jožko sám, lezúc po štyroch vodí na tieto miesta vojakov zdravotnej služby a zachraňuje ranených vedľajšej roty. Po polnoci odchádza posledný z pozícií.“

Operácia proti Cerro de los Ángeles splnila svoj diverzný cieľ, podarilo sa jej ohroziť krídlo Frankistických plukov útočiacich na Madrid, tým uvoľnili nápor povstaleckých vojsk, ktoré priamo útočili na hlavné mesto.

Podľa plánov mala 12. Medzinárodná brigáda prejsť do ofenzívy smerom na Casa de Velázquez. Následne došlo k zmene plánov a 12. Medzinárodná brigáda zo severu obchádza Madrid až k rozhraniu univerzitného mesta a západného parku, kde má vymeniť unavené jednotky 11. Medzinárodnej brigády.

Po útokoch z 15. a 16. Novembra sa Frankistickým vojskám podarilo obsadiť Casa de Campo a vniknúť medzi pavilóny univerzitného mesta. V univerzitnom meste im kládla odpor 11. Medzinárodná brigáda Edgar André.

Dobrovoľníci 12. Medzinárodnej brigády prišli na tento úsek frontu 18. Novembra. Podarilo sa im obsadiť výšiny Campo del Polo, Buena Vista a Fuente de la Reina. V noci 19. Novembra sa 12. Medzinárodná brigáda dostala na niekoľko stoviek metrov k bojovej línii. Za úlohu mala dobiť Palacete, hlavne úsek pri takzvanom Bielom a Červenom dome. Na boje v okolí Bieleho domu československý interbrigadisti spomínajú „Kamarát Májek, ako jediný z nás, ktorý má školu pre dôstojníkov v zálohe, sa svojej úlohy zhostil nadmieru dobre. Podarilo sa mu posunúť guľomety na dvadsaťpäť až tridsať metrov od Bieleho domu. Po počiatočnom úspechu, keď sa nemeckým a talianskym jednotkám interbrigád podarilo dobyť niekoľko budov, vrátane Bieleho domu, zareagovalo nepriateľské delostrelectvo masívnou paľbou a dobité budovy zachvátili plamene. Po následnom protiútoku Frankistických vojsk hrozilo medzinárodnej brigáde obkľúčenie. 12. Medzinárodná brigáda sa musela následne stiahnuť z dobitých pozícii. Ďalší útok podnikla 12. Medzinárodná brigáda 21. Novembra. Útok začal o 10:45 hod. a jednotkám medzinárodnej brigády sa podarilo dobyť budovy na ľavej strane Palacete, ale napriek tomu útok na Biely dom nebol úspešný. Po prvej strate Bieleho domu sa Jozef Májek spolu s niekoľkými ďalšími spolubojovníkmi prihlásili ako dobrovoľníci k nočnej úlohe, kde sa mu podarilo zachrániť niekoľkých ranených spolubojovníkov a vzácne tankové strelivo z Odesy. O jeho obetavosti sa zmieňuje aj jeden z prvých bulletinov Thälmannovho práporu.

Na ďalší deň jednotky 12. Medzinárodnej brigády začali opevňovať svoje pozície, kopali obranné zákopy, kryty a spojovacie zákopy. V ten deň generál Lukacs vydal rozkaz, aby na ďalší deň 23. Novembra 12. Medzinárodná brigáda znova podnikla útok na budovy v komplexe Palacete. Útok bol naplánovaný na siedmu hodinu za podpory troch tankov. Útok sa podľa pôvodného plánu mierne zdržal a začal až o 8:30 hod. Pri bráne do Palacete bol zasiahnutý prvý tank a začal horieť, tým následne upchal cestu pre ďalšie tanky. Ďalší tank vyradila porucha pri nabíjaní. Posledný tank sa po niekoľkých zásahoch a poškodení stiahol z boja. Ďalší útok bol naplánovaný na 16:45 hod. ale aj napriek vysokým stratám nebol úspešný. Po neúspešnom útoku medzinárodných brigád dňa 23. novembra Frankistické vojská podnikli protiútok. Počas protiútoku padol slovenský interbrigadista Jozef Májek.

Artur G. London v knihe „Španielsko, Španielsko“ opísal obranu univerzitného mesta v Madride nasledovne:

„23. novembra. Na rozkaz generála Lukacsa mal Thälmannovho prápor znovu dobyt Biely dom, ktorý bol deň predtým stratený. Májek vo funkcii veliteľa roty zabezpečoval guľometmi útok peších rôt. Keď guľomet na pravom krídle na palacetskej rovine onemel, pretože strelec Julius Kaupe i ostatná obsluha padli, priskočil a zaľahol zaň Májek. Ale Maxim (pozn.: guľomet) sa už neozval.

V noci boli ich telá odnesené kamarátmi a Nemec Kaupe a Slovák Májek boli pochovaní po boku Rakúšana Magera, ktorý padol dva dni predtým. Boli pochovaní pri viadukte trati Madrid-Palacete, ... V tejto starej kastílskej zemi ležia vedľa seba Nemec, Slovák, Rakúšan, ďaleko od svojej vlasti a svojich rodín, padli za rovnakú vec ako toľko statočných synov Španielska.”

Od začiatku roku 1937 bola na jeho počesť pomenovaná 2. delostrelecká batéria „Jožko Májek“.

Historický odkaz

Jozef Májek - Rad Bieleho leva

Jozef Májek sa stal symbolom antifašistických bojovníkov v Španielsku. V novinách Slovenské zvesti vyšla báseň Jána Poničana „Májkovská“ ktorá bola venovaná jeho pamiatke. Spisovateľ, básnik a publicista Ladislav Novomestský napísal báseň „Španielska krajina“, ktorú taktiež venoval Jozefovi Májekovi.

V nemeckom časopise Volks-Illustrierte vychádzajúci pod vedením Erwina Kubiceka, bola vytlačená fotomontáž, ktorá sa mala stať symbolom boja medzinárodných dobrovoľníkov. Symbolom toho, že za republikánske Španielsko nebojujú zďaleka len komunisti. Zmienená montáž známeho nemeckého výtvarníka Johna Heartfielda symbolizovala štyroch interbrigadistov: nemeckého komunistu Hansa Beimlera, belgického sociálneho demokrata Brecheta, španielskeho anarchistu Buenaventuru Durrutiho a tiež Jozefa Májeka, predstaviteľa antifašistických katolíkov.

Jozefovi Májekovi bol in memoriam udelený prezidentom republiky Rad Bieleho leva 1. stupňa za boj proti fašizmu a vynikajúce zásluhy o československý štát.

Po druhej svetovej vojne bola v Ružomberku na budove Liptovského múzea odhalená pamätná tabuľa venovaná pamiatke Jozefa Májeka. V roku 1974 bola vo Veľkej Fatre na kopci Malinô Brdo postavená turistická chata, ktorá dodnes nesie meno Jozefa Májeka. Ďalšia tabuľa na počesť padlého interbrigadistu bola odhalená na budove školy vo Vlkolínci, ktorá dnes slúži ako Galéria ľudového umenia. V Bratislave je po Jozefovi Májekovi pomenovaná ulica v Starom Meste (Májkova ulica).