Tatra K5
| Tatra K5 | |
 Električka Tatra K5 v Káhire | |
| Výrobné údaje | |
|---|---|
| Typ | K5 |
| Výrobca | Tatra Smíchov |
| Prototyp(y) | 1967 (1968?) |
| Rok výroby | 1970 – 1973 |
| Počet vyrobených kusov | 200 |
| Technické údaje | |
| Dĺžka (bez spriahadiel) | 20 400 mm |
| Šírka | 2 500 mm |
| Výška | 3 050 mm |
| Pohotovostná hmotnosť | 22 200 kg |
| Max. rýchlosť | 60 km/h |
| Rozchod | 1 000 mm |
| Obsaditeľnosť | |
| Miest na sedenie | 56 |
| Miest na státie | 92 |
| Motory a elektrická výzbroj | |
| Motor | TE 022 |
| Výkon | 4×44,5 kW |
| Elektrická výzbroj | UA 14 |
| Napájacie napätie | 600 V DC |
 multimediálny obsah na Commons | |
Tatra K5 je obojsmerná dvojčlánková električka vyrábaná česko-slovenským podnikom ČKD Praha, závod Tatra Smíchov na začiatku 70. rokov 20. storočia. Tento typ, odvodený od jednosmernej električky Tatra K2, bol dodaný výhradne prevádzkovateľovi káhirskej električkovej siete v počte 200 kusov. Kvôli náročným klimatickým podmienkam a zlej údržbe sa ale vozne v prevádzke udržali približne jedno desaťročie.
Historické pozadie
[upraviť | upraviť zdroj]Za dodávkami česko-slovenských električiek Tatra K5, vyvíjaných od polovice 60. rokov 20. storočia, do Egypta na prelome 60. a 70. rokov stojí zrejme prehraná arabsko-izraelská vojna v roku 1967 a zblíženie egyptskej republiky so Sovietskym zväzom a ostatnými štátmi východného bloku.[1] Z vtedajšieho oficiálneho názvu Egypta, tzv. Zjednotenej arabskej republiky, je zrejme odvodený aj prídomok AR (označenie exportnej verzie), ktorý je v názve električky K5 často využívaný (ako Tatra K5AR).
Konštrukcia
[upraviť | upraviť zdroj]Tatra K5 je obojsmerný šesťnápravový dvojčlánkový vozeň, ktorého konštrukčné riešenie vychádzalo z jednosmerného dvojčlánkového vozňa K2, ktorý je dodnes prevádzkovaný v niektorých českých a slovenských mestách a ktorého prototyp bol vyrobený v roku 1966. Tatra K5 bol obojsmerný vozeň s kabínami vodiča na oboch koncoch. Vozová skriňa električky sa skladala z dvoch článkov, každý z nich bol usadený na vlastnom krajnom podvozku a spoločnom podvozku strednom, kde sa nachádzal aj kĺbový mechanizmus spájajúci obe časti karosérie. Krajné podvozky boli vybavené dvoma trakčnými motormi, z ktorých každý poháňal jednu nápravu (celkom teda štyri hnacie nápravy), stredný podvozok bol bežný (bezmotorový). Na každej strane karosérie sa nachádzali troje dvere: dvoje v prvom článku po smere jazdy a jedny v druhom článku. Zvláštnosťou bolo rozdelenie interiéru na triedy pre cestujúcich.[2] Prvá trieda bola od druhej oddelená retiazkou s koženým poťahom. Oproti K2 bolo možné vozy K5 spriahať do dvojíc; táto súprava sa testovala v Prahe a krátko po sprevádzkovaní aj v Káhire, ale tamojší prevádzkovateľ toho nevyužil.[3]
V interiéri boli použité v najvyššej miere diely z typov T3 a K2, oproti nim „Káhiry“ (ako sa prezýva K5AR) nemali v interiéri inštalované kúrenie a stanovište sprievodcu. Okná boli špeciálne upravené pre subtropické podnebie tým, že mala posuvnou vrchnú aj spodnú časť.[3]
Elektrická výzbroj typu UA 14 bola upravená pre ťažké klimatické podmienky subtropického pásma, vychádzala však z výzbroje vozov K2 (typ UA 12),[3] oproti typu K2 bol zvýšený výkon motorov. Elektrický prúd bol z trolejového vedenia odoberaný dvoma pantografmi; každý z nich bol umiestnený na streche jedného článku.
Dodávky a prevádzka
[upraviť | upraviť zdroj]| Súčasný štát | Mesto | Stránka | Typ | Roky dodávok | Počet vozňov | Evidenčné čísla
pri dodaní |
Poznámky | Zdroj |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Egypt
|
Káhira | článek | K5AR | 1970 – 1973 | 200 | 3001–3200 |
Prototyp električky typu K5 bol vyrobený v roku 1967[2] alebo 1968.[1] Sériová výroba vozňov prebiehala v rokoch 1970 až 1973, kedy bolo zároveň všetkých 200 vyrobených električiek K5AR dodaných do egyptského hlavného mesta Káhiry. Prvých 150 kusov bolo v zeleno-krémovom náteru (zelené boli bočnice a čela), posledná séria bola v klasickom červeno-krémovom náteru.[4] Výcvik káhirských vodičov prebiehal roku 1969 na električkách K2 v Brne.[4]
Väčšie množstvo vozňov typu K5 počas prevádzky v Egypte zhorelo, a aj zvyšok bol podľa zachovaných fotografií z roku 1976 v zlom stave, pretože údržba a starostlivosť o ne nebola na potrebnej úrovni.[4] Česko-slovenskí technici sa v rokoch 1975 – 1978 znovu ukázali v Káhire a začali s opravami cca 100 vozňov K5AR. Pri nich bola upravená výzbroj pre pomalú jazdu (do 30 km/h) a odstránené všetky nepotrebné funkcie podľa priania prevádzkovateľa.[4] K vyradeniu posledných električiek K5 došlo zrejme v roku 1981,[1] podľa iných zdrojov až v polovici 80. rokov 20. storočia.
Dôvodov pre ich krátku prevádzku mohlo byť niekoľko. Išlo o nedostatočnú údržbu alebo o zložité klimatické podmienky a v neposlednom rade česko-slovenským električkám nepomohla ani zmena orientácie Egypta na prelome 80. rokov a odklon od Sovietskeho zväzu, čo určite zapríčinilo nedostatok náhradných dielov pôvodne dodávaných z Česko-Slovenska.[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d VOBECKÝ, Jiří. Poslední jízdy tramvají K5 v Káhiře. Městská doprava, 2001, čís. 5, s. 13.
- ↑ a b Tramvajov� prototypy T a K [online]. tram.rusign.com, [cit. 2020-04-24]. Dostupné online.
- ↑ a b c BOREK, Vladislav. Technický popis tramvaje K5 AR. Svět železnic, 2004, čís. 10.
- ↑ a b c d Tramvaje K5 v Brně a Káhiře. Městská doprava, 2002, čís. 1, s. 21.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tatra K5
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tatra K5 na českej Wikipédii.