Preskočiť na obsah

Kominforma

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kominforma
Ďalšie informácie
SídloBelehrad, Juhoslávia (1947–1948)
Bukurešť, Rumunsko (1948–1956)

Kominforma či Informbyro (rusky: Коминформ, Коминформбюро, anglicky: Cominform, srbochorvátsky: Informbiro) oficiálne Informačné byro komunistických a robotníckych strán, rusky Информационное бюро коммунистических и рабочих партий, Informacionnoje bjuro kommunističjeskich i rabočich Partij) bola najvyššie postavená oficiálna organizácia komunistického hnutia pôsobiaca v rokoch 1947 až 1956. Táto medzinárodná organizácia mala koordinovať činnosť "bratských" (marxisticko - leninských) komunistických strán v Európe. V povojnovom období bola sovietskym vedením využívaná ako nástroj vplyvu vo vznikajúcom Východnom bloku počas studenej vojny.[1] Strany združené v Kominforme mali postupovať (pri budovaní komunizme) presne podľa sovietskeho vzoru. V prípade odklonu od tohto vzoru akým bola napr. roztržka s Juhosláviou v roku 1948 hrozili zúčastneným straníkom, strane ale aj celej krajine vážne dôsledky zo strany ZSSR (obdobie Infobiro 1948 - 1955 a titoizmu). Rovnako ako Kominterna (1919-1943), na ktorej činnosť nadväzovala, bola Kominforma jednoducho rozpustená v roku 1956.

Politická situácia po skončení druhej svetovej vojny

[upraviť | upraviť zdroj]

Rozdielne postoje krajín, ktoré oslobodila Červená armáda, predovšetkým Česko-Slovenska a Poľska, k americkému Marshallovmu plánu európskej obnovy, ktorý bol predstavený na prednáške na Harvarde 5. júna 1947, vyvolali obavu Moskvy, že v týchto krajinách stratí politický a ekonomický vplyv. Po prípravných jednaniach sovietsky minister zahraničných vecí V. Molotov začiatkom júla 1947 plán zamietol, predpovedal budúcu konfrontáciu s krajinami, ktoré sa stali alebo stanú spojencami USA a označil ich za nepriateľov ZSSR. V rovnakom čase bol minister zahraničných veci ČSR Jan Masaryk predvolaný do Moskvy, kde protirečil Stalinovi, ktorý zakazoval prijatie plánu. Na samotných jednaniach o pláne, ktoré sa začali 12. júla 1947 v Paríži sa nakoniec žiadna z krajín pod priamym sovietskym vplyvom nezúčastnila (nezúčastnilo sa ani neutrálne Fínsko z obavy z konfrontácie so ZSSR). Molotov na pôde OSN ešte v roku 1947 predstavil sovietsky alternatívny plán pomoci, z ktorého sa v januári 1949 v Moskve stala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) s členskými krajinami: ZSSR, Poľsko, ČSSR, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko. Cieľom bolo vytvorenie hospodársky, politicky i vojensky jednotného bloku krajín „socialistického tábora“. Týmito udalosťami sa konfrontácia medzi "Západom" a "Východom", ktorá sa ako ideologická začala hneď po skončení vojny, pretavila do súperenia a nepriateľstva nazývaného studená vojna. V Európe bola medzi týmito tábormi spustená železná opona a po vytvorení vojenských paktov (NATO a Varšavská zmluva) sa tento konflikt zmenil na boj o ovládnutie celého sveta.

Vznik a členstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako reakciu na spomínaný politický vývoj v Európe zvolal Stalin na september 1947 konferenciu vodcov komunistických strán do Szklarskej Poruby v Poľsku (blízko českých hraníc). Na tejto konferencii bola založená nástupnícka organizácia zrušenej Kominterny Informbyro.

Prítomní boli predstavitelia deviatich komunistických strán. Okrem Komunistickej strany Sovietskeho zväzu ďalej združovala komunistickej strany Bulharska, Československa, Francúzska, Maďarska, Talianska, Rumunska a Poľskú zjednotenú robotnícku stranu. Členom sa stala aj komunistická strana Talianska (taliansky Partito Comunista d'Italia) avšak nemecké komunistické strany ani Komunistická strana Číny členmi neboli. Španielska komunistická strana čelila represiám a frankistického režim bol v medzinárodnej izolácii, tak Informbyro len publikovalo materiály aj v španielčine.

Vylúčenie Juhoslávie z Kominformy

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Sovietsko-juhoslovanský konflikt

Informbyro bolo pôvodne umiestnené v Belehrade (v tom čase hlavné mesto Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky a Slobodného územia Terstu). Bol to priamo jeden z prvých piatich záverov hlavného referátu Ždanova na prvom stretnutí v Szklarskej Porube. Išlo vraj o Stalinov výslovný pokyn, ktorý odrážal významné povojnové postavenie Juhoslávie a jej vodcu Josip Broza Tita v očiach J. V. Stalina. Po vylúčení Juhoslávie v júni roku 1948 bolo sídlo presunuté do Bukurešti.

Počas roka 1948 sa postupne zhoršili vzájomné vzťahy Juhoslávie a Sovietskeho zväzu. Na základe toho bola prerušená z juhoslovanskej strany vzájomná hospodárska spolupráca a Kominforma ostro napadla Zväz komunistov Juhoslávie (Komunistickú stranu Juhoslávie - KSJ) formou depeší (listov), v ktorých sa stupňoval tlak na vedenie KSJ. V tom čase mala Juhoslávia zlé vzťahy nielen so Sovietmi, ale tiež aj so západnými krajinami, práve kvôli územným sporom okolo územia bývalého slobodného mesta Terst. V rovnakom čase sa radikálne zhoršovali aj vzťahy ZSSR so Západom. Napríklad berlínska blokáda začala 23. júna 1948.

Oficiálne bola Juhoslávia vylúčená na základe sovietskych obvinení z "titoizmu", odklonu od sovietskeho vzoru. Juhoslávia bola považovaná za nepriateľskú, pretože sa odmietla podriadiť sovietskej mocenskej dominancii a integrácii do Východného bloku ako sovietsky "satelitný" štát. Po vypuknutí konfliktu medzi Titom a Stalinom rezolúcia Kominformy z 28. júna 1948 (tretia schôdza konaná už v Bukurešti), obviňovala KPJ z „odchýlenia sa od marxizmu-leninizmu“, KPJ vykazuje „protisovietsky postoj“, „nepriateľské prijímanie kritiky“ a „odmietanie diskusie o situácii na stretnutiach Kominformy“. Táto rezolúcia prakticky vylúčila KPJ z Kominformy a výsledkom bolo, že Juhoslávia sa ocitla mimo priamu sovietsku sféru vplyvu (pozri východný blok) a „titoizmus“ sa začal používať nielen na označenie nezávislosti od sovietskej línie, ale Moskva takto označovala ak ďalších "zradcov" v iných krajinách.

21. až 28. júla 1948 sa uskutočnil 5. zjazd KSJ. Napriek tomu, že členstvo bolo stále ešte veľmi prosovietsky naladené vyslovili podporu Titovmu vedeniu. Vyjadrenie Kominformy boli označené ako nepravdivé. Zvolené bolo nové politbyro strany a Tito bol potvrdený vo funkcii jej predsedu. Nasledovala sovietska ekonomická blokáda, ktorá neprospela juhoslovanskému hospodárstvu. USA začali hospodársky podporovať Juhosláviu už v roku 1948.

V roku 1949 kritiku vystriedal slovník Kominformy označujúci celé politbyro KSJ za "špiónov západu" a vyzýval na zvrhnutie ich "krvavej diktatúry". Tito sa stal v propagande vrátane Československej "krvavý pes Tito".[2]

Americká bezpečnostná služba NSA v lete 1950 upozorňovala americkú vládu, že ZSSR "plánuje inváziu do Juhoslávie v podaní sovietskej armády a síl východoeurópskych satelitov." V tejto nečakanej situácii vycítili USA príležitosť, najmä po straty vlyvu v Číne, kde vojna skončila 1. októbra 1949 víťazstvom Komunistickej strany Číny pod vedením Mao Ce-Tunga, a začali podporovať Tita aj vojensky. Do polovičky 50. rokov hodnota americkej vojenskej podpory dosiahla pol miliardy dolárov. "Aby bola akákoľvek obrana Juhoslávie zo strany NATO životaschopná, vyžadovala by nukleárnu podporu. Bola by to tretia svetová vojna," písalo sa vraj v tajnej správe z roku 1950.[3] Napriek otvorenej podpore Juhoslávie Západom hrozba sovietskej agresie nezmizla. Naopak vynoril sa nový problém na východe, keď severokórejské jednotky podporované Stalinom 25. júna 1950 prekročili 38. rovnobežku a zaútočili na Južnú Kóreu, čím začala Kórejská vojna.

Tito nechodil na schôdze Kominformy aj preto, že sa bál atentátu. Juhoslovanská historiografia opisuje množstvo pokusov, u nás sa spomína sovietsky pokus z roku 1952.[4]

V celom východnom bloku sa uskutočňovali stranícke čistky proti podozrivým sympatizantom. Obdobie Informbira (Kominforma po srbochorvátsky) - napätých vzťahov medzi ZSSR a Juhosláviou trvalo do roku 1955, kedy bol podpísaná 2. júna 1955 spoločná deklarácia v Belehrade. Michail Gorbačov počas svojej návštevy v roku 1988 vystúpil v juhoslovanskom parlamente, kde povedal: „Dobré vzťahy medzi našimi krajinami boli narušené vinou sovietskeho vedenia“ Vedúci predstaviteľ ZSSR vtedy prvýkrát otvorene priznal vinu Sovietskeho zväzu za sovietsko-juhoslovanský konflikt v rokoch 1948 - 1949.

Konflikt medzi Titom a Stalinom

[upraviť | upraviť zdroj]

Titovo vedenie snívalo o tom, že sa im podarí uskutočniť dávnu predstavu mnohých ľavicových politikov o vytvorení balkánske federácie. Počítalo sa s tým, že by do tohto veľkého štátu mohli vstúpiť okrem republík Juhoslávie, Bulharska a Albánsko tiež Rumunsko, Maďarsko a po prípadnom víťazstve komunistických partizánov i Grécko.[5]

Veľkú aktivitu prejavovala JFĽR aj v medzinárodnom komunistickom hnutí. Privítali sovietsky plán založiť Informačné byro, nadnárodnú organizáciu so sídlom práve v Belehrade.[6] Prvé stretnutie Kominformy sa uskutočnilo v Belehrade v roku 1947 v priateľskej nálade.

Stalinovo jednanie urýchlili dve udalosti: V januári 1948 rozmiestnila juhoslovanská vláda bez konzultácie s Moskvou vojenský (letecký) pluk na albánskom území. Stalin však v októbri 1944 v Moskve uzavrel tajnú tzv. percentuálnu dohodu[7] s Churchilom (britské jednotky vstúpili do Atén 14. októbra 1944), ktorou za 90% vlyv v Bulharsku a Rumunsku ponechal 90%vplyvu v Grécku Veľkej Británii.

V rovnakej dobe vedúci bulharský komunistický predstaviteľ Georgi Dimitrov poskytol tlači rozhovor, v ktorom spomenul, že vznik federácie Bulharska, Juhoslávie a Albánska vidí ako reálny. Začiatkom februára 1948 preto sovietsky vodca naliehavo žiadal vedenie KSJ o vyslanie reprezentatívnej komisie do Moskvy. Počas druhého stretnutia Kominformy, ktoré sa uskutočnilo posledný krát v Belehrade, sa 1. februára 1948 len vymenila redakčná rada časopisu a Molotov pozval juhoslovanskú a bulharskú stranu do Moskvy na 10 februára. Na jednaní v Moskve apeloval Stalin, aby Bulharsko a Juhoslávia urýchlene vytvorili spoločný štát. Súčasní historici predpokladajú, že chcel infiltrovať jemu úplne podriadených bulharských komunistov medzi juhoslovanských, čím ich oslabí a tak získa kontrolu nad novovzniknutým štátom.[6] Podľa špekulácií Stalin ponúkal prítomným nahradenie Tita vo funkcii vodcu Juhoslávie a Albánsko k tomu.[8] Tito zvolal politické byro KSJ, ktoré 19. februára 1948 rozhodlo proti akejkoľvek federácii s Bulharskom. O dva dni neskôr sa Tito, Kardelj a Đilas stretli s Nikosom Zachariadisom, generálnym tajomníkom Komunistickej strany Grécka (KSG) a informovali ho, že Stalin je proti ozbrojenému boju KSG, ale napriek tomu mu sľúbili pokračujúcu juhoslovanskú podporu.[9]

Ústredný výbor KSJ 1. marca 1948 Stalinov návrh prerokovalo a zamietlo. Stalin nebol zvyknutý počuť nie, a rozhodol sa Titovo vedenie potrestať. Potom si sovietska komunistická strana a juhoslovanská komunistická strana (JKS) vymenili sériu listov s podrobnosťami o ich sťažnostiach. Medzitým 18.-19. marca 1948 ZSSR stiahlo svojich civilných a vojenských expertov z Juhoslávie.

Prvý list KSSS z 27. marca 1948 obvinil Juhoslovanov z hanobenia sovietskeho socializmu vyhláseniami ako „socializmus v Sovietskom zväze prestal byť revolučný“. Tvrdili tiež, že JKS nie je dostatočne demokratická a že nekoná ako predvoj, ktorý by krajinu viedol k socializmu. Stalin tvrdil: „Tento druh organizácie komunistickej strany nemôžeme považovať za skutočne marxisticko-leninskú alebo boľševickú. V juhoslovanskej strane človek nepociťuje žiadnu politiku triedneho boja.“

Priamo na juhoslovanského vodcu Stalin nezaútočil, ale za kacírov označil jeho najbližších spolupracovníkov - Djilasa, Rankovića, Kidriča a Svetozara Vukmanovića. Tito poznal Stalinove čistky a dobre si uvedomoval, čoho je jeho protivník schopný ale nehodlal sa vzdať všetkého, čo sa mu podarilo v povojnových rokoch vybudovať. Na schôdzi KSJ preto odmietol Djilasovu, Rankovičovovu a Kidričovovu rezignáciu. Dňa 12. (13.) apríla 1948 poslal do Kremľa odpoveď, v ktorej stálo, že sovietske vedenie má nepresné a nedostatočné informácie o situácii v Juhoslávii a nech k nim vyšle komisiu, ktorá všetko preverí.[5] Odpoveď obhajovala revolučný charakter strany a opätovne potvrdili vysokú mienku o Sovietskom zväze. KSJ však tiež poznamenala, že „bez ohľadu na to, ako každý z nás miluje krajinu socializmu, ZSSR, v žiadnom prípade nemôže milovať svoju vlastnú krajinu menej.“

Sovietska odpoveď zo 4. mája 1948 nabádala KSJ aby si priznali zlyhania a napravili svoje chyby a list pokračoval v obvinení KSJ z prílišnej hrdosti na svoje úspechy v boji proti fašistom, pričom zabudli, že len Červená armáda ich „zachránila pred zničením“. Odpoveď KSJ zo 17. mája ostro reagovala na sovietske pokusy devalvovať úspech juhoslovanského hnutia odporu a navrhla, aby sa táto záležitosť vyriešila na zasadaní Kominformy, ktoré sa uskutoční v júni 1948.

Obdobie Informbira začalo 28. júna 1948

[upraviť | upraviť zdroj]

Tito sa nezúčastnil ani stretnutia Kominformy v júni 1948 v obave, že by malo dôjsť k otvorenému útoku na Juhosláviu. 28. júna ostatné členské krajiny vylúčili Juhosláviu s odvolaním sa na „nacionalistické prvky“, ktorým sa „za posledných päť alebo šesť mesiacov podarilo dosiahnuť dominantné postavenie vo vedení KSJ“. Uznesenie varovalo Juhosláviu, že je "na ceste späť k buržoáznemu kapitalizmu kvôli svojim nacionalistickým postojom zameraných na nezávislosť". Úplný názov uznesenia bol Juhoslovanská komunistická strana v rukách špiónov a vrahov.

Týmto uznesením z 28. júna 1948 schváleným už v Bukurešti, sa prakticky prerušili dobré vzťahy medzi ZSSR a Juhosláviou, ktoré sa začali obnovovať až v roku 1955. Veľvyslanec Juhoslávie v ZSSR Vladimir Popović odišiel z Moskvy a neskôr sa stal veľvyslancom v USA ale USA začalo Juhosláviou ekonomicky podporovať už v roku 1948. V Juhoslávii sa toto obdobie (1948 až 1956) nazývalo obdobie Informbira. Tito začal svojich názorových oponentov podozrievať a potom aj prenasledovať.

Politický nátlak na Juhosláviu kulminoval v druhej polovici roka 1949. Koncom novembra (4 stretnutie v Maďarsku 27. novembra 1949) prijalo Informbyro rezolúciu, ktorá dovŕšila rozchod Kominformy s JKS. Rezolúcia opäť nazvala Titovo "vedenie bandou nájomných špiónov a vrahov". Označovala Tita a jeho spolupracovníkmi za fašistov a agentov medzinárodného imperializmu a vyzývala k zvrhnutiu ich krvavej diktatúry.[10]

Čistky v Juhoslávii

[upraviť | upraviť zdroj]

Tito po svojom rozhodnutí vzdorovať omnoho silnejšiemu Stalinovi pravdepodobne počítal s podporou širokej základne strany (JKS) vybudovanou partizánskym hnutím, ktoré osobne viedol. Odhaduje sa však, že až 20 percent členov KPJ podporovalo Stalina a nie Tita. Vedenie strany si to všimlo, čo viedlo k rozsiahlym čistkám, ktoré ďaleko presahovali najviditeľnejšie ciele ako boli komunisti Hebrang a Žujović (jediný, ktorý súhlasil so Stalinom v diskusiách ústredného výboru JKS). Tieto čistky sa začali označovať ako obdobie Informbira. Skutoční alebo domnelí Stalinovi prívrženci boli označovaní ako „kominformisti“ alebo „ibeovci“ (pejoratívna skratka tvrorená z dvoch prvých dvoch slov v oficiálnom názve Informačné Byro komunistických a robotníckych strán. Tisíce boli uväznené, zabité alebo vyhostené. Podľa ministra vnútra Rankovića bolo zabitých, uväznených alebo odsúdených na nútené práce 51 000 ľudí. Na zadržiavanie väzňov slúžilo množstvo miest vrátane väzníc a zajateckých táborov v Starej Gradiške a bývalého koncentračného tábora Ustaše v Jasenovaci. V roku 1949 boli na neobývaných jadranských ostrovoch Goli Otok a Sveti Grgur vybudované účelové väzenské tábory.

Prenasledovanie a čistky v iných krajinách

[upraviť | upraviť zdroj]

Rozhodnutia Komiterny a Informbyra zásadným spôsobom ovplyvňovali, ba až určovali politiku členských strán. Napríklad rezolúcia Informbyra z júna 1948 pri vylúčení Juhoslávie s tézou "o prechode kliky Tita-Rankoviča od demokracie k buržoáznemu nacionalizmu" bola základom kampane proti takzvaným buržoáznym nacionalistom aj v Česko-Slovensku. Pokiaľ pre Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku boli Gustáv Husák a Ladislav Novomeský zatknutí 6. februára 1951 už v roku 1950 sa skončil Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu.

Čistky neboli len našou špecialitou. Ďaleko najzaujímavejším vývojom, ktorý sa vo východnej Európe odohral od vytvorenia Kominformy, bola koncentrácia moci v rukách komunistov, ktorí strávili väčšinu svojho života v Rusku, na úkor miestnych komunistov, ktorých reputáciu vydobyli prácou v národných hnutiach. Patrascanu, rumunský minister spravodlivosti, bol odvolaný pre „buržoázne odchýlky“ a v januári 1948 sa ústredný výbor Bulharskej komunistickej strany, ktorý pozostával zo štrnástich členov, z ktorých iba štyria boli „Moskovčania“, zmenšil na sedem členov, z ktorých už piati boli „Moskovčania“. [11]

Po vylúčení Juhoslávie v júni 1948 padlo podozrenie najprv na Bulharsko (Trajčo Kostov) a Poľsko. Prijatie kritiky, prehodnotenie politiky nakoniec skončili prenasledovaním čelných predstaviteľov vo viacerých krajinách: Władysław Gomułka (Poľsko), Trajčo Rostov (Bulharsko), László Rajk (Maďarsko), Markos a Koçi (Albánsko). Už v júni 1948 došlo k novej vlne odvetných opatrení proti možným priaznivcom Tita. Už 15. júna 1948 bol Rajk prvý krát uväznený v Maďarsku.

V Poľsku bola 6. júla 1948 bola zvolaná schôdza pléna ústredného výboru poľskej robotníckej strany s cieľom diskutovať o "odchýlkach" Gomulky. Zadawski a Zamborovski predstavili „jasnú marxisticko-leninskú analýzu“. Plénum sa stretlo opäť 31. augusta - 3. septembra 1948. Gomulka sa priznal k chybám a zo zdravotných dôvodov sa vzdal funkcie. O dva týždne sa však vrátil, prehlásil, že je úplne zdravý a chopil sa nazad funkcie. V júli 1948 ho Ústredný výbor z funkcie stiahol. Vyšetrovať ho začali až o rok v júni 1949. Potom bol zatknutý, prepustený na slobodu a potom znovu uväznený. Potom ešte aj v roku 1951 došlo v jeho strane k mocenským bojom medzi jednotlivými frakciami, Gomułka bol označený za reakcionára a bol zo strany vylúčený. Na čelo sa dostal znovu v roku 1956.

Ústredný výbor bulharskej komunistickej strany 12. - 13. júla 1948 „jednomyseľne vyhlásil, že vedenie našej strany nikdy nepochybovalo o vedúcej úlohe, ktorú v demokratickom tábore hrá sovietska komunistická strana a Sovietsky zväz“. Uvedomili si, že neboli dosť ostražití voči juhoslovanskej komunistickej strane.

Ďalšia vlna útokov sa uskutočnila na jeseň toho istého roku, počas ktorej bol Rajk obesený, Gomulka zatknutý a Rostov obžalovaný. V decembri 1948 bol Koçi v Albánsku zadržaný a tajne odsúdený na smrť za spoluprácu s Juhosláviou s radom ďalších komunistických politikov vo vykonštruovanom procese v máji 1949. O mesiac neskôr bol zastrelený.

Už od začiatku roku 1949 sa v Maďarsku pripravoval proces s vnútornými nepriateľmi a v máji 1949 vedenie komunistov rozhodlo, že do čela procesu bude postavený Rajk. 30. mája 1949 bol Rajk zatknutý a následne v zinscenovanom procese so siedmymi ďalšími Maďarmi obvinený ako titoistický zradca a špión, ktorý chcel v Maďarsku nastoliť kapitalistický imperialistický systém.

Podľa novších konšpiračných zistení bol ako zdroj informácií využitý "americký špión" Noel Field. Mohol to byť americký agent, ktorý sa infiltroval do komunistického hnutia ešte pred vojnou (počas druhej svetovej vojny pracoval vo Francúzsku a vo Švajčiarsku na podpore židovských komunistických a antifašistických utečencov) alebo sovietsky agent na americkom ministerstve zahraničia v polovici 30. rokov alebo obidvoje. V máji 1949 ho vylákali do Prahy. V júni 1949 ho s Gotwaldovým súhlasom na Stalinov pokyn zatkli, uniesli ho a odovzdali maďarskej tajnej polícii. Po mučení a výsluchoch aj svojimi sovietskymi "poradcami" nasledovali „priznania“ Fielda, ktoré zahájili zničujúcu sériu procesov, na najvyšších československých, nemeckých, poľských a maďarských straníckych poschodiach. Field sa priznal, že bol počas vojny v spojení s Allanom Dullesom (śéf CIA) a tiež že finančne podporoval komunistov, že sa mnohí Maďari s pomocou Titových partizánov vrátili do Maďarska, aby uchopili moc v krajine. Prvými „hriešnikmi“ boli Gomulka a Kostov. Až po zatknutí Fielda začali vyšetrovať Gomułku.[12][13] Kostova 27. marca 1948 odvolali z postu podpredsedu vlády, zatknutý bol 20. júna 1949. V inscenovanej procese, ktorý prebiehal u bulharského najvyššieho súdu od 7. do 14. decembra 1949, bol Kostov spoločne s ďalšími desiatimi spolustraníkov obvinený z protisovietske propagandy v strane, z rozširovania protistraníckych metód a z nedôvery v bulharskú komunistickú stranu a jej predsedu Dimitrova. Ako jediný bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný dva dni po rozsudku.

Smrť Stalina a zánik Kominformy

[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Stalina sa 14. septembra 1953 stal novým generálnym tajomníkom KSSZ Nikita Sergejevič Chruščov, ktorý netrval tak nástojčivo na kopírovaní sovietskych vzorov, čo zmysel Infobyra oslabovalo. V apríli 1954 najprv prestal vychádzať v prekladoch[14] denník Informbyra "Za večný mier, za ľudovú demokraciu!" (rusky За прочный мир, за народную демократию!) a o dva roky 17. apríla 1956 bolo celé Informbyro rozpustené.[15] Archív je uložený v Ruskom štátnom archíve sociálno-politických dejín v Moskve (ulica Bolshaya Dmitrovka, 15.).

V roku 1953 zomrel Stalin a novým sovietskym vodcom sa stal Chruščov. Ten usiloval o zbližovanie s Juhosláviou a pripúšťal, že budovať socializmus nemožno len bezduchým kopírovaním sovietskej šablóny. To zmysel Kominformy oslabovalo, preto bola 17. apríla 1956 rozpustená.[1] Potom sa "Kádre" Kominformy (aj bývalej Kominterny) presunuli do medzinárodného oddelenia ústredného výboru KSSZ.

Archív je uložený v Ruskom štátnom archíve sociálno-politických dejín v Moskve.

Priebeh stretnutí Kominformy

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé stretnutie

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá časť Ždanovovej správy bola zahrnutá do záverečnej deklarácie, ktorá určuje úlohu komunistických strán ako „vziať do rúk vlajku obrany národnej nezávislosti a zvrchovanosti svojich krajín“. Nasledujúca časť v kombinácii s Gomulkovou správou tvorila preambulu uznesenia, ktorá podčiarkla nasledujúcich päť kľúčových bodov:

  1. že by mala byť zriadená informačná kancelária, ktorá by pozostávala z hovorcov deviatich zúčastnených komunistických strán,
  2. že by jej mala byť zverená výmena informácií a koordinácia, ak by to bolo potrebné,
  3. aby sa kancelária skladala z dvoch delegáti z každej z deviatich strán,
  4. predsedníctvo by malo pripravovať časopis, ktorý by najskôr vychádzal každé dva týždne, a každý týždeň po ňom,
  5. sídlo predsedníctva bude v Belehrade v Juhoslávii.

Dvom západným komunistickým stranám (francúzskej a talianskej) boli pridelené dve úlohy, ktoré boli:

1) znovu sa uchádzať o vedenie svojich krajín a pripraviť sa na tvrdý boj a

2) prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa „americká politika“ v západnej Európe neimplementovala.

Ich neefektívna politika sa mala zmeniť na politiku štrajkov, hromadných akcií a sabotáží. Prvý všeobecný „útok“ bol podniknutý vo Francúzsku 18. novembra 1947 a v Taliansku 12. novembra.

Druhé stretnutie

[upraviť | upraviť zdroj]

Druhé stretnutie sa uskutočnilo v Belehrade 1. februára 1948. Počas tohto stretnutia bola vybraná stála redakčná rada pre noviny „Za trvalý mier, za ľudovú demokraciu!“, Ktoré vyšli v Belehrade 1. novembra 1947. Táto redakčná rada predstavenstvo bolo pod vedením Pavla Yudina. Neskôr ho nahradil Mark Mitin.

Tretie stretnutie

[upraviť | upraviť zdroj]

Tretie stretnutie sa uskutočnilo v Rumunsku 28. júna 1948. Výsledkom bolo vylúčenie juhoslovanskej komunistickej strany. Tiež to viedlo k presídleniu ústredia Kominformu do Bukurešti a iniciovalo veľkú kampaň transformácie programov a kádrov východoeurópskych komunistických strán. V jednomyseľnom uznesení sa osem komunistických strán zhodli na tom, že juhoslovanská komunistická strana „sledovala nesprávny smer k hlavným otázkam vnútornej a zahraničnej politiky, smer primeraný iba nacionalizmu a predstavujúci odklon od marxizmu-leninizmu“. Schválili kroky sovietskej komunistickej strany a odsúdili juhoslovanskú politiku triednej diferenciácie medzi poľnohospodárskymi a priemyselnými robotníkmi „pričom jednotlivé roľníctvo bolo považované za jeden celok a dokonca tvrdilo, že roľníctvo bolo najstabilnejším základom ich štátu“ - úloha, ktorá mala proletariát.

Keďže Juhoslávia odmietla dodržiavať disciplínu Kominformu a ignorovala jej kritiku, tým vystúpila z „rodiny bratských komunistických strán“. Všetko, čo mohol Tito „infikovať“, malo byť vylúčené. Rozhodujúci postup proti nemu bol dohodnutý do konca júna. Na začiatku júla 1948 boli predvolané dve z komunistických strán, a to poľská a bulharská, aby prehodnotili svoju ideológiu. Prehodnotenia nakoniec skončili prenasledovaním čelných predstaviteľov vo viacerých krajinách (pozri vyššie Prenasledovanie a čistky).

Štvrté stretnutie

[upraviť | upraviť zdroj]

Nakoniec sa štvrté stretnutie uskutočnilo v Maďarsku 27. novembra 1949. Boli predložené dve správy, ktoré viedli k trom rezolúciám. Sovietsky delegát Suslov ohlásil správu „O obrane mieru a boji proti vojnovým štváčom“, ktorého časťou bolo odhaľovať skutočný zámer Titovej bandy ako inštrumentu agresívnych západných plánov.

Cieľom tohto imperialistického sprisahania bolo uskutočniť ďalekosiahle plány: zvrhnúť demokratický systém v Maďarsku a ďalších ľudových demokraciách pomocou fašistickej špionážnej Titovej kliky, ktorá sa stala agentúrou medzinárodnej reakcie, s cieľom vytrhnúť tieto krajiny z tábora mieru a demokracie; obnoviť tam reakčné fašistické režimy; premeniť krajiny juhovýchodnej a strednej Európy na bábky imperialistov a odrazové mostíky pre agresiu.[16] Odhalenie zradnej Titovej bandy na budapeštianskom procese s Rajkom a (Lazar Brankov (nar. 1912), ukázalo zlyhanie zákerných plánov na obnovenie kapitalizmu v ľudových demokraciách, ktoré osvedčili svoju silu a rozhodnosť.[16]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b Dějiny evropské civilizace II.. [s.l.] : [s.n.], 2002. ISBN 80-7185-473-5. S. 249.
  2. Josip Broz Tito. Jak se velký maršál proměnil v krvavého psa a jak to nakonec dobře dopadlo [online]. Plus, 2020-03-20, [cit. 2021-09-23]. Dostupné online. (po česky)
  3. Stalin chystal inváziu do Juhoslávie, hrozila svetová vojna a použitie atómoviek (Ako zdroj blog John R. Schindlera, ktorý v rokoch 1996 - 2004 pôsobil v NSA. Pozri de.wikipedia.org/wiki/John_R._Schindler) [online]. hnonline.sk, [cit. 2021-09-22]. Dostupné online.
  4. BUCHERT, Viliam. Krvavý pes, či svätý Josip? Tito unikol Stalinovi aj Hitlerovi. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2019-07-08. Dostupné online [cit. 2020-09-18]. ISSN 1336-1996.
  5. a b DOUBKOVÁ, Eliška. Pašerácká skupina Bolčić a spol. (Magisterská diplomová práce) [online]. is.muni.cz, [cit. 2020-09-14]. Dostupné online.
  6. a b Šesták, Miroslav a kol.: Dějiny jihoslovanským zemí. Lidové noviny 1998, str. 506.
  7. GÁLIS, Tomáš. Tam, kde sa delila Európa [online]. .týždeň - iný pohľad na spoločnosť, 2010-07-19, [cit. 2021-09-22]. Dostupné online.
  8. PALKO, Vladimír. Rudolf Lančarič – obeť Stalinovej honby na Tita [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2020-09-18]. Dostupné online.
  9. PEROVIĆ, Jeronim. The Tito–Stalin split: a reassessment in light of new evidence. Journal of Cold War Studies (MIT Press. 9 (2):), 2007, s. 32–63. Dostupné online [cit. 2021-09-22]. DOI10.5167/UZH-62735. (po anglicky)
  10. BÁRTA, Milan. Akce Jugoslavie. Státní bezpečnost v boji proti „agentům titoismu“ v letech 1948–1955 [online]. Ústav pro studium totalitních režimů (ustrcr.cz), paměť a dějiny 2011/01 (https://www.ustrcr.cz/publikace/pamet-a-dejiny-12011/) str. 65, [cit. 2020-09-21]. Dostupné online. (po česky)
  11. HEALEY, Denis. The Cominform and World Communism. International Affairs, 1948-07, roč. 24, čís. 3, s. 339–349. Dostupné online [cit. 2020-09-18]. ISSN 1468-2346. DOI10.2307/3018651. (po anglicky)
  12. SHARP, Tony. Stalin's American Spy: Noel Field, Allen Dulles and the East European Show-trials. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  13. BERNÁTH, Viliam. Jedna z príčin politických procesov vo východnej Európe (2) [online]. noveslovo.sk, 2002-05-29, [cit. 2020-09-18]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  14. Oznam v denníku «Правда» z 18 apríla 1954
  15. Dějiny evropské civilizace II.. Praha : Nakladatelství Paseka, 2002. 328 s. ISBN 80-7185-473-5. S. 249. (český)
  16. a b The Defense of Peace and the Struggle Against the Warmongers [online]. www.marxists.org, [cit. 2020-09-21]. Dostupné online.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kominforma na českej Wikipédii.