Preskočiť na obsah

Kreón (Korint)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Kreón (starogr. Κρέων – Kreón, lat. Creon) je v gréckej mytológii syn Lykaitha, bol kráľ v Korinte.[1]

Korintský kráľ Kreón syn Lykaitha poskytol útočisko Iásonovi, ktorý bol nútený utiecť z rodného Iólku.

Iasón už predtým utiekol z Kolchidy, keď sa tam zmocnil zlatého rúna a na spiatočnej ceste sa oženil s Médeiou, ktorá mu pri tom pomohla. Oženil sa s ňou však skôr z vypočítavosti, lebo vedel, že mu ešte táto mocná čarodejnica môže byť neskôr užitočná. Bez nej by sa totiž Iásonovi nepodarilo zmocniť zlatého rúna a tiež uniknúť prenasledovateľom z Kolchidy. Zaľúbená Médeia, aby zdržala Kolchiďanov nechala dokonca zavraždiť aj svojho brata Apsyrta, len aby sa ich loď dostala až do Iasónovho rodného Iólku. V Iólku medzitým vládol kráľ Pelias, ale ten Iasónovi po príchode odmietol odovzdať vládu a preto ho Médeia pomocou kúziel a nevedomej pomoci jeho dcér pripravila o život. Tým však na seba privolala pomstu Peliovho syna Akasta a neostávalo jej nič iné len s Iasónom z Iólku utiecť.

Keď ich potom po dlhom putovaní korintský kráľ Kreón prijal, žili nejaký čas všetci v pokoji a Médeia porodila dvoch synov.[2] Ale Iasón, ktorý predtým v rodnom Iólku prišiel o kráľovský trón, zatúžil získať trón v Korinte. Rozhodol sa preto oženiť s mladou Kreontovou dcérou Glaukou[3] a tak získať nástupnícke právo. Kráľov súhlas mal,[2] ale tento plán neprijala Médeia. Jej láska k Iasónovi sa v okamihu premenila na nenávisť a následne zahubila Glauku tak, že jej poslala nádherný plášť napustený smrteľným jedom. Jej otec Kreón, ktorý sa jej snažil pomôcť bol otrávený tým istým jedom, keď ju umierajúcu objímal.[2] Potom Médeia dokonala svoje dielo a zabila aj svojich dvoch synov, aby Iasóna utrápila žiaľom.

Kreón, korintský kráľ, je známy predovšetkým z mýtov o Argonautoch. V niektorých verziách sa však nevyskytuje, v iných je jeho dcéra nazývaná Kreusa alebo Kreutis.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Diodoros, Bibliotheca historia, 4,53,3.
  2. a b c Hyginus, Fabulae, 25.
  3. Diodoros, Bibliotheca historia, 4,54,2.