Preskočiť na obsah

Pantokrator

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Kristus vševládca)
Mozaika Krista Pantokrata v apside Katedrály premenenia Pána, 1130, Cefalù, Taliansko

Pantokrator[1] alebo Kristus Pantokrator[2][3] (iné názvy pozri nižšie) je v kresťanskej ikonografii najčastejšie zobrazenie Ježiša Krista z christologického cyklu. Prevažne vo východnej cirkvi predstavuje aj teologický koncept alebo titul Boha, ktorý sa vzťahuje na Ježiša Krista ako víťazného Pána a univerzálneho vládcu. Naopak menej bežným v západnej cirkvi.[4][5][6]

Názov

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Kristus všemohúci[1]
  • Kristus vševládca[7]
  • novogr. Παντοκράτωρ/Χριστὸς Παντοκράτωρ – Pantokrator/Christos Pantokrator[5]
  • lat. Pantocrator/Christus Pantocrator[8]
  • rus. Вceдeржитeль – Vsederžiteľ[5]
  • v preklade z gr.: „Vševládca" v preklade z lat.: „Všemohúci"[9]

Terminológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Ikonografický typ Pantokrata získal v priebehu niekoľkých storočí na Západe rôzne označenia, ktoré zvýrazňovali určitú myšlienku ako napríklad: Maiestas Domini, Kristus sudca, Christus Rex regum, Rex gloriae alebo Kozmokrator či Tetramorf.[5][1] V byzantskej terminológii sa používali epitetá ako: Kristus Chalkites, Kristus Eurgetes, Kristus Antifonetes, Sotér alebo Filantropos či Zoodotes.(Spasiteľ, Ľudomil a Životodarca).[6] V pravoslávnej terminológií sa na označenie obrazového typu Pantokrata používajú varianty ako: Spas v silách, Kristus žehnajúci alebo Jaroje oko/Prísne oko Pána.[1]

Etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]
Ikona Pantokrata (dva rôzne výrazy tváre na oboch stranách majú zdôrazniť Kristove dve prirodzenosti ako Boha a človeka), enkaustika na paneli, 6. storočie, Kláštor svätej Kataríny

Termín Pantokrator je grécke označenie pre vládcu/udržiavateľa sveta a vesmíru.[1] Skladá sa zo slova „πας/παν“ – pas/pan – všetko a slovesa „κράτωρ“ – kratos – (ak je v akuzatíve) uchopiť, chytiť, držať, zadržať, podržať, objímať, zachovávať; (naopak v genitíve má význam) vládnuť, panovať alebo spravovať. Slovo Pantokrator má spodstatnenú slovesnú väzbu „ὁ των πάντωρ κρατωρ“ – „ho tón pantor krator“, ktorej odpovedá preklad: „ten ktorý nad všetkým vládne, panuje a všetko spravuje." Termín sa používal ako epiteton Boha v predkresťanských pohanských textoch, ale aj v Starom zákone (najmä v Septuaginte). Odtiaľ sa preniesol do Nového zákona a neskôr do liturgického a piaristického jazyka.[5] Rovnocenným môže byť hebrejské slovo אל שדי el Šadaj, čo znamená Boh všemohúci a odpovedá gréckemu termínu παντοδύναμος pantodynamos – vševládny alebo všemocný.[10][1] Z gréčtiny sa prekladal rôzne, napríklad do latinčiny ako omnipotens – všemohúci[pozn. 1] a do germánskych jazykov pod vplyvom latinčiny ako der Allmächtige alebo allmighty, zatiaľ čo ho Wulfila v 4. storočí preložil ako Allwaldands. Odkiaľ pochádza stredoveké Alowaldo a moderné Allwaltende, z ktorého čiastočne vychádza Alleinherscher. V starej ruštine sa prekladá ako Вceдeржитeль – Vsederžiteľ.[5] Termín Pantokrator sa používa prevažne na Východe, kým Kristus všemohúci/Kristus Pantokrator na Západe.[1]

Teologické východiská

[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem Pantokrator v teológii označuje tvorivú všemohúcnosť Boha. V Septuaginte sa vyskytuje asi 180 krát slovo Všemohúci, ktoré je podľa Montevecchia nesprávny preklad hebrejského slova יהוה (Jehova) alebo צבאות (Sabaoth) – Boh všetkých svetov. Na druhej strane Montevecchi pripúšťa, že v teologickom výklade ide o univerzálne slovo, ktoré je vrcholom sémantickej evolúcie Písma. V Novom zákone sa vyskytuje iba 10 krát. Z toho len 9 krát v Zjavení apoštola Jána a vždy v chválospevnom kontexte.[10] Najstaršie zmienky o Pantokratovi ako „Bohu všemohúcom" sa nachádzajú v Knihe proroka Barucha (Všemohúci Pane, Bože Izraela, úzkostlivá duša a zlomený duch volá k tebe. Bar 3, 1) a v Zjavení apoštola Jána. Tieto texty označujú Boha v jeho všemohúcnosti ako toho, ktorý bol, je a má prísť(Ja som Alfa a Omega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci. Zjv 1,8; ..."Svätý, svätý, svätý Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!" Zjv 4,8).[11] Pantokrator sa pôvodne vzťahoval na všetky tri božské osoby. Ďalej zmienka v Druhom liste Korinťanom (a budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán. 2 Kor 6,18). Neskôr v textoch Atanáza Veľkého a ďalších raných teológov.[12] Atanáz termín Pantokrator používal v spore s Ariom o podstate Krista, ktorý považoval Syna Božieho za Dynamis a odoprel mu titul Pantokrator.[13]

Starogrécky termín Pantokrator bol v ranokresťanskej literatúre prevzatý ako titul alebo ekvivalent epiteta Boha.[14] Najstaršie potvrdenia použitia sa nachádzajú v textoch Theofila z Antiochie alebo Hippolyta Rímskeho.[10] V kristologickom spore bol titul Pantokrator prenesený na osobu Krista, aby zvýraznil jeho božskú prirodzenosť. Diskusie o sile Boha Stvoriteľa boli odkazmi stoických filozofov, ktorí rozlišovali univerzálneho vládcu ako tvorcu a zachovávateľa.[14] Piaristické texty umožňujú pozorovať toto postupné rozlišovanie konceptu. Počnúc odkazom na Boha Otca, ktorý je rozdielny od Ježiša Krista v Nicejskom-carihradskom vyznaní viery až po odkaz jediného Boha obsiahnutého v troch osobách. V tomto prípade boli rozhodujúce texty Klementa Alexandrijského.[10] V Byzancii sa Pantokrator vzťahoval na Boha všeobecne, ale aj oddelene na jednotlivé osoby Najsvätejšej Trojice. Najmä na Boha Otca, ktorý vládne nad celkom na rozdiel od Kozmokrata alebo Diabla. Keď sa na Krista aplikoval koncept Pantokrata bol úzko spojený s jeho majestátom Boha Syna a Vykupiteľa. Označenie sa používalo vo vyznaní viery alebo liturgických textoch. Zvláštnosťou je, že titul Pantokrator chýba v zozname božských mien, obsahuje približne 700 epitet a synoným, ktorý dal zostaviť nicejský cisár Teodor II. Laskaris.[13] Svätý Augustín rozlišoval medzi omnipotens a omnitenens, pričom na latinskom Západe prevládlo prvé označenie. Avšak kresťanský Západ nebol úplne spokojný s prekladom termínu Pantokrator ako omipotens, preto svätý Augustín navrhoval ako alternatívu v podobe omnitenens. Epiteton Pantokrator získal najtrvalejšie prijatie ako forma oslovenia Boha v byzantskej a pravoslávnej liturgii.[14][10]

Ikonografický vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod zobrazenia

[upraviť | upraviť zdroj]
Basreliéf zobrazujúci uvedenie šáhinšáha Adrašíra II. na trón, naľavo boh Mitra s pozdvihnutým barsomom posväcujúci nástup na trón, 3. storočie pred Kr., Tak-e Bustán neďaleko Kermánšáhanu, Irán

Východiskom pre zobrazenie Pantokrata bol pravdepodobne staroperzský boh Mithra, ktorý bol spodobňovaný s gloriolou siedmich lúčov nad hlavou. V ľavej ruke držal zemeguľu a pravou žehnal.[1] Niektorí historici naopak považujú námet Pantokrata za kresťanskú úpravu zobrazenia gréckeho boha Dia, ako napríklad Diova socha v Olympii.[15] Ďalším zdrojom námetu môže byť vízia proroka Ezechiela alebo Zjavenie apoštola Jána.[1] Ikonografický typ Pantokrata mohol byť čiastočne inšpirovaný imperiálnym zobrazením cisára, ktorý sa presadzoval do 4. storočia. Väčšinou v sebe spája identifikačné prvky ako trón, žezlo, plášť (chitón) a fyziognomické črty ako je brada alebo husté vlasy.[10] Podľa umelecko-historickej konvencie sa obrazový typ Pantokrata vzťahuje na postavu Ježiša Krista, ktorý je zobrazený v kráľovskej pozícii s hrozivým výrazom tváre. Sedí na malom oblúku alebo na tróne, vzácne na nebeskej sfére.[14][1] Pantokrator je často zobrazený ako polofigúra, prípadne ako celá figúra stojaca alebo sediaca.[16] Pravá ruka (strana milosti) je zodvihnutá vo vyučovacom alebo žehnajúcom geste. V ľavej ruke drží otvorenú alebo zatvorenú Knihu života či zvitok. Pantokrator niekedy drží nebeskú sféru alebo žezlo. Okolo hlavy má svätožiaru s vpísaným krížom ako znamenie druhej božskej osoby. Menej častá je koruna na hlave. Na rozdiel od tejto historickej formy existuje do 12. storočia len niekoľko diel, ktoré sú opísané ako Pantokrator. Bežnejšie sú názvy ako Ho On, Ho Onta, Emanuel alebo Eleemon či Hyperagratos. Až v postbyzantskom období sa udomácnil termín Pantokrator. Počiatky vyobrazenia Pantokrata siahajú až do neskoroantického obdobia, kedy je zvyčajne zobrazený ako tróniaci Kozmokrator[pozn. 2] nad Caelom alebo ako portrét Boha uprostred klenby medzi písmenami Alfa a Omega či nápisom ICXC[pozn. 3]. Zvyčajne sa vyobrazoval na mozaikách, rukopisoch, nástenných maľbách, sochárstve/kamenárstve (reliéf), drevorezbách, drevorytoch, niekedy na vitráži, textiliách alebo na iných úžitkových predmetoch.[14][1]

4. – 9. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]
Mozaika zobrazujúca Krista ako Pantokrata v konche apsidy Baziliky San Vitale, 6. storočie, Ravenna, Taliansko

Od 4. storočia sa zobrazenie Pantokrata stalo významnou témou ranokresťanského umenia. Vychádzalo z obrazového typu Krista ako Apolóna alebo sediaceho antického filozofa so zvitkom v ruke, ktorý odkazoval na učiteľstvo a kreslo na súdnu moc. Koncept univerzálnej vlády je jasne vyjadrený v zobrazení sediaceho Krista na nebeskej sfére. Pantokrator sa zvyčajne nachádzal v konche apsidy alebo kalote kupoly. Uprostred evanjelistov alebo ich symbolov. Častejší helenistický typ zobrazuje Krista ako mladíka bez brady, napríklad na mozaike v apside Baziliky San Vitale. Ježiš Kristus je zobrazený ako mladík bez brady a oblečený do fialovej tuniky. Sedí na nebeskej sfére umiestnenej v rajskej záhrade, ako to prezrádza motív štyroch rajských riek. V ľavej ruke drží zvitok a v pravej mučenícku korunu, ktorú mu podal svätý Vitalis. Tento obrazový typ sa na Východe veľmi neujal.[1][17] Naopak tzv. sýrsky typ zobrazuje Krista s bradou, ako napríklad na mozaike baptistéria v Neapole. Ikonografický typ Ježiša Krista s bradou bol odvodený z vyobrazenia mandylia.[17] Tento typ Pantokrata podobný Diovi je známy z najstarších enkaustických ikon z Kláštora svätej Kataríny na Sinaji z polovice 6. storočia.[6] Práve enkuastická ikona Pantokrata z Kláštora svätej Kataríny sa považuje za najstaršiu, ktorá unikla dvom fázam obrazoboreckého obdobia v Byzantskej ríši. Pravdepodobne jej predlohou bola ikona Pantokrata nad bránou Chalké v Konštantínopole, ktorá bola odstránená a nahradená symbolom kríža na príkaz byzantského cisára Leva III.[10]

Mozaika zobrazujúca Krista ako Pantokrata v kupole Monastiera Dafni, okolo roku 1100, Atény, Grécko

V Bazilike Sant’Apollinare Nuovo (6. storočie) v Ravenne sa na južnej strane hlavnej lode nachádza Kristus s bradou na tróne zahalený cisárskym rúchom. Pôvodne držal otvorenú knihu s nápisom: EGO SUM REX GLORIAE. Podobné zobrazenia sa nachádzajú na slonovinových diptychoch konštantínopolskej dielne. Predpokladá sa, že rozhodujúcim faktorom na šírenie tohto ikonografického typu bola prítomnosť zobrazenia Pantokrata na minciach cisára Justiniána II.,[10][6] kde je zobrazená polofigúra bradatého Krista. V ľavej ruke drží knihu a pravou žehná. Na minciach sa nachádza nápis: REX REGNATIUM. Podobné vyobrazenia sú v manuskripte Knihy Jób (Kódex č. 171) z Kláštora svätého Jána na ostrove Patmos z 9. storočia. Ďalej vyobrazenie Krista v mandorle na malom oblúku ako Kozmokrator v diele Christianiké topografia (Kresťanský miestopis) zo 6. storočia od byzantského kupca Kosma Indikopleusta.[17] Nakrátko sa začal objavovať portrét Krista na víťaznom oblúku, ako napríklad v Bazilike Sant’Apollinare v Classe (7. storočie) a potom od 9. storočia v kupolách a apsidách ďalších chrámov.[10]

10. – 15./16. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]
Emailová doštička s vyobrazením Pantokrata na svätoštefanskej korune, 11. storočie, Országház, Budapešť

Medzi 5. a 10. storočím je rozšírený obrazový typ Maiestas Domini, ako napríklad mozaika na klenbe Zenovej kaplnky v Bazilike Santa Prassede v Ríme okolo roku 800. Mozaika poskytuje určité paralely na písomné doložené zobrazenia v kupolách chrámov z 9. – 10. storočia v Konštantínopole.[14] Námet Pantokrata sa začal v monumentálnej maľbe objavovať krátko po obrazoboreckom období. Prevládalo umiestenie v kalote kupoly alebo konche apsidy.[11] Pravdepodobné prvé zobrazenie Pantokrata so sprievodnými postavami (deésis) bolo v Hagii Sofii v Konštantínopole. Od 11. storočia sa námet Pantokrata rozšíril do chrámov ďalších krajín, ako napríklad mozaika v Chráme svätej Sofie v Kyjeve (1046), Monastieri Dafni (okolo roku 1100), Chráme Santa Maria dell'Ammiraglio v Palerme (1143), Monastieri Pammakaristos (okolo roku 1315), Chráme svätého Spasiteľa v Chóre (1316 – 1321) Lesnovskom monastieri (1349) alebo početné fresky v monastieroch na Hore Athos.[14] V sicílskych chrámoch bez kupoly bol Pantokrator umiestnený v konche apsidy, napríklad Katedrála premenenie Pána v Cefalù (1130) alebo Katedrála nanebovzatia Panny Márie v Monreale (1180 – 1190). V ľavej ruke drží otvorenú knihu s latinským a gréckym textom (Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života. Jn 8, 12).[11] Zobrazenie Pantokrata v klenbe kupoly podporovalo myšlienku, že Boh sa na ľudí pozerá zhora. K opisom vyobrazenia sú často pripojené citáty z Knihy žalmov, ako napríklad v ekfráze byzantského cisára Leva VI., ktorý opisuje monumentálny portrét Krista ako nekonečnú veľkosť Boha. Konštantínopolský patriarcha Fótios v námete Pantokrata spoznával Boha, ktorý premýšľa o poriadku, vláde, stvorení a nad starostlivosťou o ľudí. Väčšina textov reprezentovala bohatú zásobu foriem inventára maliarskych a ikonopiseckých dielní, ako napríklad tzv. Kniha Dionýza z Fumy z hory Athos.[pozn. 4] Obrazová výpoveď sa čoraz viac posúvala k prísľubu spásy.[14] Na Západe nebol tento typ zobrazenia veľmi bežný okrem románskych portálov chrámov, kde Pantokrata zvyčajne sprevádzajú svätci a anjeli.[18]

Ikona Spas v silách (Pantokrator), pripisovaná Andrejovi Rubľovi, 15. storočie, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva

Do 11. storočia existuje len veľmi málo diel opísaných ako vyobrazenie Pantokrata, napríklad freska v Chráme Anargyroi v Kastorii. Datovanie je do dnešného dňa veľmi problematická. V prípade ikonografie zobrazenia sa historici rozchádzajú. K. Wessel považuje diela označené za vyobrazenie Pantokrata bez nápisov za opodstatnené ale nie jednoznačné. Pre mnoho zobrazení tróniaceho Krista (bez nápisu Pantokrator) sa termín Pantokrator javí ako vhodný vzhľadom na ikonografické detaily a kontext, ako napríklad Pantokrator na emailovej doštičke svätoštefanskej koruny (1074 – 1077). Capizzi, Aurenhammer a ďalší tvrdia, že je všeobecné správne ich označiť za zobrazenie Pantokrata, ako napríklad na minciach Bazila I. s nápisom: REX REGNATIUM, enkolpion s vyobrazením Pantokrata z kryštálu (cca. 11./12. storočie) alebo na ikone Pantokrata z Cypru (1520). Prvá ruka je v žehnajúcom geste a ľavej ruke drží otvorenú knihu s textom z Evanjelia podľa Jána.[pozn. 5] Niekedy objavili aj iné texty, ako napríklad na freskách z prvej polovice 14. storočia v Chráme Krista Pantokrata Monastiera Visoki Dečani. Kristus je niekedy zobrazený ako drží v ľavej ruke zvitok namiesto knihy, ako napríklad ikona Pantokrata z Ochridu (1262 – 1263) alebo ikona Pantokrata z Monastiera Vatopedi (13. storočie). Gesto pravej ruky je v blízkosti hrudníka otočené smerom von alebo dnu. Umiestenie námetu Pantokrata sa líši. Preferované miesta sú kupola, koncha apsidy alebo nad vchodom medzi nartexom a naosom. Na freske v Bojanskom chráme má Kristus otvorenú knihu s textom z Deuteronómia.[pozn. 6] Námet Pantokrata s gréckym nápisom/textom alebo prívlastkom (Ľudomil alebo Spasiteľ) bol široko používaný v palaiologovskom a postbyzantskom období, ako napríklad na freske v Chráme Omorfekklésia v Galatsi (14. storočie), katolikon (1535) a kaplnka svätého Mikuláša (1560) vo Veľkej lavre na Hore Athos. Ďalej na freskách zo 16. storočia v Sedmohradsku a Valašsku, ako napríklad v Kostole zvestovania Panny Márie v Lunca-Stăneşti, Kostole najsvätejšej Trojice v Surpatele alebo v Monastieri Călui.[14]

Od prelomu 15. a 16. storočia

[upraviť | upraviť zdroj]

V ruskej monumentálnej maľbe námet Pantokrata v kupole sprevádzali texty v ráme medailónu, ako napríklad freska od Teofana Gréka v Chráme Premenenia Pána vo Velikom Novgorode (1378). Obsahuje citát z Knihy žalmov (Veď Pán hľadí zo svojej vznešenej svätyne a z nebies pozerá na zem; čuje nárek zajatých a odsúdeným na smrť vracia slobodu... . Ž 102,20 – 21). Ďalej freska v Chráme nanebovzatia Panny Márie na Volotovskom poli z 80. rokov 14. storočia (dnes zničená) obsahovala citát z Knihy proroka Izaiáša (A jeden druhému volal: "Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy." Iz 6,3). Ikony Pantokrata s ďalšími postavami pripomínajú ikonografické zobrazenie námetu deésis.[11]

Zobrazenie Pantokrata ako portrét Kristovej tváre sa ikonopisectve rozšíril počas palaiologovského a postbyzantského obdobia, ako napríklad ikony z Monastiera Pantokrator na Hore Athos (14. – 18. storočie) alebo z Ochridu. Od 15. storočia sa na ruských ikonách objavoval na otvorenej knihe ruský text z Evanjelia podľa Matúša (Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Mt 11, 28). Prvýkrát sa objavuje na ikone Spasiteľ na tróne (14. storočie).[11] Ruské ikony zo 16. storočia používali obrazový typ Spas v silách alebo Všedržitel. Na Západe sa pre tento obrazový typ Krista obklopený anjelmi používa termín Rex gloriae. Kristus je zobrazený ako polofigúra alebo ako celá postava, ktorá stojí alebo sedí na tróne. Pravou rukou žehná alebo ukazuje na otvorenú knihu v ľavej ruke. Zobrazenie je často doplnené o nápis ICXC alebo písmena Alfa a Omega. Iným ruským variantom Pantokrata je Jaroje oko/Prísne oko Pána.[1] Zobrazuje hlavu Krista s ramenami a prenikavým alebo prísnym pohľadom. Ikonopisecká príručka Dionýza z Furny predpisovala zobrazovať Pantokrata spolu s textami z Deuteronómia, Knihy proroka Izaiáša alebo s titulmi ako Všemohúci či Všedržitel.[11]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Tento preklad je však veľmi zavadzajúci, kvôli odlišnostiam starej latinčiny, kde omnipotens znamenal v predkresťanskej dobe aj omnidominans.
  2. ↑ Ide o obrazovú obdobu Pantokrata. Predstavuje vládcu vesmíru, ktorý tróni na malom oblúku, nebeskej sfére alebo tróne. Kozmokrator je obklopený mandorlou, symbolom zmluvy medzi človekom a Bohom a symbolmi štyroch evanjelistov.
  3. ↑ Ide o formu skratky Kristovho mena a nie o christogram, pretože jednotlivé slová sa neprelínajú a nevytvárajú žiaden obrazec.
  4. ↑ Väčšinou ide o texty z Deuteronómia alebo Knihy proroka Izaiáša, ako napríklad: Ja som učinil zem a človeka na nej som ja stvoril. Moje ruky roztiahli nebesá a rozkázal som všetkému ich vojsku. Iz 45,12.
  5. ↑ Texty ako napríklad: A Ježiš im zasa povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ Jn 8,12; Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Jn 10,9 alebo Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom. Jn 15,17.
  6. ↑ Pozrite: Ja som sám jediný a niet Boha okrem mňa; ja zabíjam, aj život navraciam, zraňujem, aj uzdravujem; a niet toho, kto by z mojej ruky vykĺzol! Dt 32,39.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m KRISTUS VŠEMOHÚCI/PANTOKRATOR. In: ŽÚBOROVÁ, Mária; ŽÚBOR, Peter. Christologický cyklus I. [online]. [Cit. 2022-01-12]. (Encyklopédia kresťanského umenia.) S. 97 – 98. Dostupné online.
  2. ↑ Kláštor svätej Kataríny. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2022-12-01]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  3. ↑ Theofan Grék In: Pyramída, s. 5592.
  4. ↑ Pantokrator. In: Ottova všeobecná encyklopédia M – Ž. Zväzok 2. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-4-0. S. 195.
  5. ↑ a b c d e f C. Capizzi. PANTOKRATOR. In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 666 – 667.
  6. ↑ a b c d Pantokrator. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri, Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 379 – 380.
  7. ↑ JEŽIŠ KRISTUS. In: ŽÚBOROVÁ, Mária; ŽÚBOR, Peter. Christologický cyklus I. [online]. [Cit. 2022-01-12]. (Encyklopédia kresťanského umenia.) S. 1a. Dostupné online.
  8. ↑ PANTOKRATOR. In: KOCH, Wilfried. Evropská architektura: encyklopedie evropské architektury od antiky po současnost. Praha : Ikar, 1998. ISBN 80-7202-388-8. S. 476.
  9. ↑ RATZINGER, Joseph. Úvod do kresťanstva prednášky o Apoštolskom vyznaní viery. Preklad František Rábek. Trnava : Dobrá kniha, 2007. 306 s. ISBN 978-80-7141-562-6. S. 51.
  10. ↑ a b c d e f g h i Francesco Pieri. PANTOCRATOR. In: DI BERARDINO, Angelo. Nuovo dizionario patristico e di antichità cristiane. 2. vyd. Vol. 3. P – Z. Genova : Marietti 1820, 2008. ISBN 978-88-211-6742-3. S. 3820 – 3822.
  11. ↑ a b c d e f GOSPOĎ VSEDERŽITEĽ. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 12. Gomeľskaja i Žlobinskaja jeparchija – Grigorij Pakurian. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2006. [Cit. 2022-01-18]. Dostupné online. ISBN 5-89572-017-X. S. 179 – 181.
  12. ↑ GRINBERG, M. V.. PANTOKRATOR. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Tom. 25. Moskva : Naučnoje izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija, 2014. [Cit. 2022-01-18]. Dostupné online. S. 237. Archivované 2022-05-26 z originálu.
  13. ↑ a b G. P.. PANTOKRATOR. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexandr Petrovič Každan. Vol. 3. Nike – Zygo. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1574.
  14. ↑ a b c d e f g h i Pantokrator. In: BUCHBERGER, Michael; KASPER, Walter, et al. Lexikon für Theologie und Kirche. 3. vyd. Band. 7. Maxmilian bis Pazzi. Freiburg im Breisgau : Herder, 1998. S. 1320 – 1322.
  15. ↑ LATOURETTE, Kenneth Scott. A History of Christianity. Vol. 1. to A. D. 1500. New York : Harper & Row, 1975. ISBN 0-06-064952-6. S. 572.
  16. ↑ Pantokrator. In: BALEKA, Jan. Výtvarné umění: výkladový slovník (malířství, sochařství, grafika). Praha : Academia, 1997. ISBN 978-80-200-1909-7. S. 262.
  17. ↑ a b c KIRCHBAUM, Engelbert, et al. Lexikon der christlichen Ikonographie. Band. 1. A bis Ezechiel. Freiburg im Breisgau : Herder, 1968. (Allgemiene Ikonographie.) ISBN 3-451-22568-9. Kapitola 2) Christus – Pantokrator, s. 392 – 394.
  18. ↑ PANTOCRATOR. In: MURRAY, Peter; MURRAY, Linda. The Oxford Companion to Christian Art and Architecture. Oxford : Oxford University Press, 1996. ISBN 9780198602163. S. 367 – 368.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PANTOKRATOR. In: BROBY-JOHANSEN, Rudolf. Umenie okolo nás. Bratislava : Obzor, 1970. S. 195 – 196.

Heslá v encyklopédiách

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Pantokrator. In: Malá československá encyklopedie. Svazek 4. M – Pol. Praha : Academia, 1986. S. 778.
  • Leslie Brubaker. PANTOKRATOR. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 9. Mystery Religions – Poland. New York : Charles Scribner's Sons, 1987. ISBN 9780684182759. S. 362.
  • PANTOKRATOR. In: RULÍŠEK, Hynek. Postavy, atributy, symboly: slovník křesťanské ikonografie. České Budějovice : Alšova jihočeská galerie, 2005. ISBN 80-85857-48-0. S. 341.
  • Oliver Boulnois. Omnipotence, Divine. In: Encyclopedia of Christian Theology. Ed. Jean-Yves Lacoste. Vol. 2. G – O. New York : Routledge, 2005. ISBN 9781281276285. S. 1150 – 1152.
  • Maria Gwyn McDovell. Pantocrator Icon. In: The Encyclopedia of Eastern Orthodox Christianity. Ed. John Anthony McGuckin. Vol. 2. N – Z. Oxford : Wiley-Blackwell, 2011. ISBN 978-1-4051-8539-4. S. 432.
  • Dorothy Verkerk. Christ, iconography of. In: The Oxford Dictionary of Late Antiquity. Ed. Oliver Nicholson. Vol. 1. A – I. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-0-19-881624-9. S. 329.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pantokrator

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pantokrator&oldid=7902071“