Malé javiskové formy

Pojem malé javiskové formy (MJF) vystihuje žánrovú orientáciu divadiel, ktoré boli malé nielen priestorom, v ktorých vznikali, ale aj žánrami, ktoré sa v nich prezentovali (text-appeal, kabaret, skeč, pantomíma, poézia a i.). Vznikali ako protiklad k veľkým “kamenným” divadlám, ich honosným, profesionálne pripraveným produkciám rovnako ako aj formám, ktoré sa v nich prezentovali (opera, opereta, balet, činohra, muzikál).

Začiatky tohto typu divadla je možné nájsť už v dvadsiatych rokoch minulého storočia v podobe forbín Osvobozeného divadla (Jiří Voskovec & Jan Werich, neskôr Jan Werich a Miroslav Horníček) a kabaretu.

Najväčší rozmach zaznamenali MJF u nás v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy vzniklo množstvo profesionálnych (v Česku napr. Semafor, Rokoko, Reduta, Divadlo Na zábradlí, Paravan; na Slovensku najmä Milan Lasica a Július Satinský, pantomíma Milana Sládka a Eduarda Žlábka a Radošinské naivné divadlo) a amatérskych divadiel (bratislavské Divadlo u Rolanda, EX LEX, AMFOR, Divadlo Pegasník, Modré divadlo, Pomimo, Labyrint, Slovo, Študentské divadlo FiF UPJŠ z Prešova, popradské OKO a i.).

Charakteristika

Ako uvádza Vladimír Štefko, „diferenciačný proces (oproti oficiálnym, kamenným divadlám) prebiehal v rovine estetickej i tematickej. MJF prakticky zavrhli postupy tradičnej činohry – kontinuálne rozvíjaný príbeh, komplexne vybavené postavy a nahradili ich montážnym princípom, skladačkou viacerých druhov, nielen divadelných. Okrem slova tu dostal priestor pohyb, hudba (blues, jazz, rock and roll) odlišná od bežnej pop music. Sled javiskových situácií smeroval k metaforizácii, významný zástoj tu mala paródia, persifláž, asociatívne spájanie významových rovín, v ktorých sa uplatňovali prvky výtvarné, tanečné i pantomimické či aspoň nemoherné. Oficiálne heslá a transparenty sa neraz stali zdrojom parodovania oficiálnej propagandy.“

Divadlá malých foriem prinášali aj odlišný prístup, nový vzťah diváka a herca. Herci v malých divadlách, ktoré boli často vytvárané v komorných, improvizovaných priestoroch, mali bližšie k divákovi nielen fyzicky, ale aj spôsobom práce. Hranie bolo bezprostredné, neformálnejšie, bez pátosu, vychádzalo z hovorenej reči, často stavalo na humore, recesii a hravosti.

Tomu zodpovedalo aj publikum, ktoré bolo ochotné viac komunikovať a reagovať na dianie na javisku „akoby išlo o komunikáciu „tu“ a teraz“; poviedka, pesnička, dialóg, skeč, pantomíma, bábka – to všetko boli len prostriedky k tomu najdôležitejšiemu, ku spoločnej komunikácii a k pocitu spolupatričnosti.“ .