Preskočiť na obsah

Mikuláš Gallicus

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mikuláš Gallicus
sienský rytec a zlatník
Štát pôsob.Neapolské kráľovstvo, Uhorsko
Narodenieasi koniec 13. storočia
Siena
Úmrtieasi druhá polovica 14. storočia
asi Spišská Nová Ves
Národnosťtalianska
RodičiaŠimon Gallicus
SúrodenciPeter Gallicus, Johana
Manželka?
DetiLadislav
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Mikuláš Gallicus
Cibórium zo Spišského Hrušova, kópia z roku 1916, pokladnica Kostola svätej Kataríny v Spišskom Hrušove

Mikuláš Gallicus[1][2] (iné mená pozri nižšie; * asi koniec 13. storočia, Siena – † asi druhá polovica 14. storočia, asi Spišská Nová Ves) bol sienský rytec a zlatník pôsobiaci na neapolskom a medzi rokmi 1318 – 1343 na uhorskom kráľovskom dvore.[3][4] Za verné služby mu uhorský kráľ Karol I. Róbert daroval obec Spišské Hanušovce[5] a v roku 1336 bol menovaný do úradu vicekapitána a kapitána Spišského hradu.[6] Po smrti staršieho brata Petra zastával úrad spišského podžupana, vicekastelána Spišského a Ľubovnianskeho hradu[5] i spišského grófa.[2] Pre farský Kostol nanebovzatia Panny Márie v Spišskej Novej Vsi zhotovil pacifikál, ktorý je považovaný za najstaršiu zlatnícku prácu na území dnešného Slovenska.[7]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]
  • V odbornej literatúre býva Mikuláš Gallicus spolu s jeho bratom označovaný titulom magister, čo môže naznačovať univerzitné vzdelanie.[8]
  • V Uhorskom prostredí výraz Gallicus alebo Latinus označoval ľudí románskeho pôvodu, najmä do 15. storočia sa vzťahoval na valónske alebo severofrancúzske a neskôr na talianske etnikum.[9]
  • V slovenskej odbornej literatúre sa možno stretnúť aj s inými formami mena: Mikuláš Gallicus zo Sieny,[10] Mikuláš zo Sieny,[11] Mikuláš Gálik[12][13] a Mikuláš Latinus.[8] V niektorých prípadoch sa možno stretnúť s latinským tvarom: Nicolaus Gallicus[14]
  • lat. Nicolaus Gallicus[13]
  • tal. Niccolò Gallicus di Siena, Niccolò di Simone da Siena,[15][16] Niccolo Gallico alebo Nicola Gallico[13]
  • maď. Gallicus Miklós[13]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Mikulášov život pred príchodom na neapolský kráľovsky dvor nie je veľmi známy. Okrem toho, že pochádzal zo Sieny[pozn. 1] a bol talentovaný zlatnícky majster (aurifaber).[17][18] Jeho otec Šimon Gallicus a rovnako starší brat Peter Gallicus boli zo sienskej zlatníckej rodiny Gallici. V roku 1318 sa spomína jeho činnosť na neapolskom kráľovskom dvore. Niekedy po roku 1318 prišiel spolu so starším bratom Petrom do Uhorska. Obaja bratia sa pravdepodobne najprv usídlili v Spišskom Podhradí[7] a neskôr pracovali v Spišskej Novej Vsi.[18] Medzi rokmi 1330 – 1340 Mikuláš zhotovil paficikál pre farský Kostol nanebovzatia Panny Márie v Spišskej Novej Vsi. V roku 1330 uhorský kráľ Karol I. Róbert daroval Mikulášovi za jeho verné služby obec Spišské Hanušovce a prijal ho medzi svojich familiárov.[5] Mikuláš bol neskôr v službách Drugetovcov. Vďaka osobnému príhovoru Viliama Drugeta získal Mikuláš do vlastníctva obec Hadušovce (dnes časť Spišských Tomášoviec).[19] V roku 1336 ho Karol I. Róbert menoval do úradu vicekapitána a neskôr kapitána Spišského hradu.[6] Po smrti Petra Gallica zdedili obec Jamník brat Mikuláš a sestra Johana. Medzi súrodencami došlo k sporom, pretože Mikuláš odmietal sestre vydať polovicu majetku a ročnú pozemkovú daň. Spor vyriešila v roku 1349 uhorská kráľovná Alžbeta.[8] V roku 1341 bol Mikuláš menovaný do úradu spišského podžupana, vicekastelána Spišského a Ľubovnianskeho hradu[5] a v roku 1342 do úradu spišského grófa.[2] Okolo roku 1360 Mikuláš Gallicus zhotovil cibórium pre farský Kostol svätej Kataríny Alexandrijskej v Spišskom Hrušove.[18] Mikuláš pravdepodobne zomrel v druhej polovici 14. storočia v Spišskej Novej Vsi. Po Mikulášovej smrti sa jediným pánom Spišský Hanušoviec, Hadušoviec a Jamníka stal jeho jediný syn Ladislav.[8][3]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
Pacifikál od Mikuláša Gallica, 1330 – 1340, pokladnica Kostola nanebovzatia Panny Márie, Spišská Nová Ves

Za prvú známu prácu na území Uhorska od majstra Mikuláša sa tradične považuje pacifikál zo Spišskej Novej Vsi, kde uplatnil techniku basse-taille – transparentný smalt na rytom podklade. Táto technika sa objavuje v práci jeho staršieho brata Petra Gallica a neskôr sa stala charakteristikou črtou pre uhorské devocionálie 14. a 15. storočia.[20] Ďalšou Mikulášovou prácou bolo cibórium zo Spišského Hrušova.[21] Majstrovi Mikulášovi sa prisudzuje niekoľko liturgických predmetov v Sedmohradsku alebo Aachene.[10][22] Patria sem prevažne strieborné tácky zdobené erbom uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého. Pravdepodobne šlo o dar od kráľa Ľudovíta I. Veľkého pre Uhorsku kaplnku v Aachene.[22]

Pacifikál zo Spišskej Novej Vsi

[upraviť | upraviť zdroj]
Viac informácií nájdete v hlavnom článku Pacifikál zo Spišskej Novej Vsi.

Pacifikál bol menší ozdobný kríž so schránkou na relikvie vyrobený pre farský Kostol nanebovzatia Panny Márie v Spišskej Novej Vsi medzi rokmi 1330 – 1340.[8] Ide o najstaršiu gotickú zlatnícku prácu na území dnešného Slovenska. Relikviárový kríž bol pravdepodobne zhotovený sienským zlatníkom Mikulášom Gallicom z tepaných plátkov striebra, pozlátených častí a vygravírovaných reliéfov pokrytými transparentným emailom.[7] V súčasnosti sa nachádza v pokladnici Kostola nanebovzatia Panny Márie v Spišskej Novej Vsi.[23]

Cibórium zo Spišského Hrušova

[upraviť | upraviť zdroj]

Ide o najstaršie gotické cibórium na území dnešného Slovenska. Autorstvo sa všeobecne pripisuje Mikulášovi Gallicovi. Cibórium bolo vyrobené okolo roku 1360 ako kráľovská respektíve biskupská objednávka pre farský Kostol svätej Kataríny Alexandrijskej v Spišskom Hrušove, ktorý založil uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký. Skladá sa z ihlanovitej kupy a hexagonálnej pyxidy stojacej na hexagonálnom drieku so štyrmi hrotitými výbežkami nodusu. Cibórium je zhotovené z pozlátenej medi. Jeho celková výška je 39 cm. Bočné plochy pyxidy sú zdobené gravírovaným christologickým cyklom ako: Zvestovanie, Kristus na Olivovej hore, Judášov bozk, Kristus pred Pilátom, Bičovanie Krista a Ukrižovanie Ježiša Krista. Na kupe sa nachádzajú postavy svätého Petra a Pavla a štyroch evanjelistov. Na vrchole cibória je kríž s rozširujúcimi ramenami z pozláteného strieborného plátu so strieborným korpusom. Kríž pravdepodobne nie je pôvodný a súvisí s opravou cibória v priebehu 16. a 17. storočia, čo potvrdzuje odlišný materiál a nápisová páska. Krucifix bol pravdepodobne kópiou pôvodného kríža. Cibórium reprezentuje kombináciu talianskeho a stredoeurópskeho lineárneho štýlu. Najbližšiu formálnu a proporčnú paralelu predstavuje cibórium z Kostola svätého Michala v Cisnădioara (Rumunsko).[24] Cibórium sa v roku 1916 dostalo do zbierok Maďarského národného múzea v Budapešti. Pôvodne cibórium bolo vo farskom kostole v Spišskom Hrušove okolo roku 1916 nahradené vernou kópiou.[25]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Niektorí historici podľa mena Gallicus usudzujú skôr o francúzskom pôvode.[14]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ GALLICUS, Mikuláš. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica, Národný biografický ústav, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. S. 51.
  2. ↑ a b c GALLICUS, Mikuláš. In: Slovenský biografický slovník: od roku 833 do roku 1990. Zväzok II. E – J. Martin : Matica slovenská, 1987. 592 s. S. 159.
  3. ↑ a b Gallicus, Nicolaus. In: Ungarisches biographisches Archiv. Ed. Ulrike Kramme, Želmíra Urra Muena. Band. 10. Galgoczy Istvan – Herbich Ferenc. München : K.G. Saur, 1999. ISBN 9783598337765. S. 570. (po nemecky)
  4. ↑ GALLICUS, Mikuláš. In: Malý slovenský biografický slovník A – Ž: generálny heslár SBS. Martin : Matica slovenská, 1982. S. 173.
  5. ↑ a b c d RUTTKAY, Alexander T. Farebné kovy v hmotnej kultúre stredoveku na Slovensku s osobitným zreteľom na využitie striebra. Zborník Slovenského banského múzea (Banská Štiavnica: Slovenské banské múzeum), 2002, roč. 29, s. 14.
  6. ↑ a b Ľuboslav Hromják. Bitka pri Rozhanovciach a jej vplyv na nástennú maľbu v katedrále v Spišskom Podhradí. In: Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Ed. Ferdinand Uličný, Drahoslav Magdoško. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2012. ISBN 978-80-7097-954-9. S. 257.
  7. ↑ a b c slovenské zlatnictví. In: Encyklopedie českého zlatnictví, stříbrnictví a klenotnictví. Praha : Libri, 2003. ISBN 80-85983-90-7. S. 464. (po česky)
  8. ↑ a b c d e ŽIFČÁK, František; ŽIFČAKOVÁ, Agnesa. Z histórie Jamníka. Jamník : Obecný úrad Jamník, 1997. ISBN 80-967789-3-5. Kapitola I. V dobách praveku a stredoveku, s. 13.
  9. ↑ MAREK, Miloš. Románske obyvateľstvo na Slovensku v stredoveku (Valóni, Francúzi, Taliani, Španieli). Historický časopis: vedecký časopis o dejinách Slovenska a strednej Európy (Bratislava: Historický ústav SAV), roč. 52, čís. 4, s. 602. ISSN 0018-2575.
  10. ↑ a b MARSINA, Richard, et al. Dejiny Slovenska. Vyd. 1. Zväzok 1. : Do roku 1526. Bratislava : Veda, 1986. S. 376.
  11. ↑ CHALUPECKÝ, Ivan; SMATANA, Marcel. Hrad Ľubovňa. Martin : Osveta, 1987. (Slovenské hrady.) S. 16.
  12. ↑ gotika. In: Encyklopédia Slovenska. Zväzok II. E – J. Bratislava : Veda, 1978. S. 184.
  13. ↑ a b c d Nicolaus Gallicus In: Allgemeines Künstlerlexikon: die Bildenden Künstler aller Zeiten und Völker [online]. De Gruyter, [cit. 2022-06-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. ↑ a b Evelyn Wetter. Kríž s relikviou v Spišskej Novej Vsi. In: Gotika: Dejiny slovenského výtvarného umenia. Ed. Dušan Buran. Bratislava : SNG, Slovart, 2003. ISBN 80-8059-080-X. Kapitola Zlatníctvo a liturgické výšivky, s. 805.
  15. ↑ SIENA In: Treccani (Enciclopedia dell' Arte Medievale) [online]. Roma: Istituto della Enciclopedia Italiana, [cit. 2022-05-22]. Dostupné online. (po taliansky)
  16. ↑ PRAJDA, Katalin. Network and Migration in Early Renaissance Florence, 1378 – 1433: Friends of Friends in the Kingdom of Hungary. Ed. Christopher Celenza, Samuel Cohn Jr., Andrea Gamberini, Geraldine Johnson, Isabella Lazzarini. Vol. 2. Amsterdam : Amsterdam University Press, 2019. (Renaissance history, art and culture.) ISBN 978-94-6298-868-2. S. 256. (po anglicky)
  17. ↑ TORANOVÁ, Eva. Zlatníctvo na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1983. (Umenie na Slovensku.) S. 22.
  18. ↑ a b c WAGNER, Vladimír. Vývin výtvarného umenia na Slovensku. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1948. S. 49.
  19. ↑ MAREK, Miloš. Románske obyvateľstvo na Slovensku v stredoveku (Valóni, Francúzi, Taliani, Španieli). Historický časopis: vedecký časopis o dejinách Slovenska a strednej Európy (Bratislava: Historický ústav SAV), roč. 52, čís. 4, s. 626. ISSN 0018-2575.
  20. ↑ SPEEL, Erika. Dictionary of Enamelling: History and Techniques. Milton : Routledge, 2018. (Routledge Revivals Series.) Dostupné online. ISBN 978-0-429-45857-6. (po anglicky)
  21. ↑ RUTTKAY, Alexander T. Farebné kovy v hmotnej kultúre stredoveku na Slovensku s osobitným zreteľom na využitie striebra. Zborník Slovenského banského múzea (Banská Štiavnica: Slovenské banské múzeum), 2002, roč. 29, s. 23.
  22. ↑ a b ZOLNAY, László. Kincses Magyarország: Középkori művelődésünk történetéből. Budapest : Magvető Könyvkiadó, 1977. ISBN 963-270-225-5. Kapitola Anjou-kori ötvöskincsek, s. 42 – 45. (po maďarsky)
  23. ↑ Church of the Assumption of the Virgin Mary in Spišská Nová Ves [online]. Košice región, [cit. 2022-06-30]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ HANUŠ, Martin. Ranogotický krucifix z Budmeríc (okres Pezinok). Archaeologia historica (Brno: Masarykova univerzita, Filozofická fakulta), 2021, roč. 46, čís. 1, s. 179. ISSN 0231-5823.
  25. ↑ KEJLOVÁ, Viera. Nová zlatnícka expozícia vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Historica Carpatica: zborník Východoslovenského múzea v Košiciach (Košice: Východoslovenské vydavateľstvo), 1984, čís. 15, s. 292.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • VAJDOVSZKY, János. Szepesvármegye művészeti emlékei: a műemlékek Országos Bizottsága támogatásával kiadja a Szepesvármegyei Történelmi Társulat. Budapest : A Stephaneum R. T. Nyomás, 1907. S. 11 – 21. (po maďarsky)
  • ŠOUREK, Karel, et al. Umění na Slovensku odkaz země a lidu: soubor dokumentů. Praha : Melantrich, 1938. Kapitola Práce v kovů a zlatnictví středověku, s. 34. (po česky)
  • Gallicus. In: Encyklopédia Slovenska. Zväzok II. E – J. Bratislava : Veda, 1978. S. 138.
  • Hona Cónová. Emailérstvo v liturgickom zlatníctve na území Slovenska. In: Galéria: Ročenka SNG v Bratislave. Ed. Dagmar Polačková. Bratislava : SNG, 2006. Dostupné online. ISBN 978-80-8059-124-3. S. 14.
  • BARTOŠOVÁ, Zuzana, et al. Umenie na Slovensku: stručné dejiny obrazov. Bratislava : Slovart, 2009. ISBN 978-80-8085-435-5. S. 236.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mikuláš_Gallicus&oldid=7921273“