Preskočiť na obsah

Milan Weiner

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Milan Weiner
český novinár a publicista
Milan Weiner v časopise Československý rozhlas a televise (1964)
Milan Weiner v časopise Československý rozhlas a televise (1964)
Narodenie29. marec 1924
Praha, Česko-Slovensko
Úmrtie25. február 1969 (44 rokov)
Praha, ČSSR
RodičiaBedřich Weiner
PríbuzníFerdinand Peroutka (strýko), Jana Šmídová (dcéra), Jiří Weiner (syn), Milan Šmíd (zať)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Milan Weiner

Milan Weiner (* 29. marec 1924, Praha – † 25. február 1969, Praha) bol český novinár a publicista, vedúci redaktor Redakcie medzinárodného života Československého rozhlasu počas obdobia tzv. pražskej jari.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z česko-židovskej rodiny. Kvôli rasovému pôvodu bol v roku 1940 vylúčený z gymnázia. Od roku 1942 do roku 1945 bol postupne väznený v Terezíne, Osvienčime a Buchenwalde, kde sa zoznámil okrem iného s Arnoštom Lustigom[1] a Milošom Pickom, s ktorým v závere vojny utiekol v Sudetoch z pochodu smrti.[2] Počas Šoa prišiel o otca (novinár Bedřich Weiner, spáchal samovraždu, aby sa vyhol transportu), brata, najlepšieho kamaráta a priateľku.[3]

V rokoch 1950 až 1951 pôsobil ako prispievateľ Českej tlačovej kancelárie a Rudého práva v Pekingu, kde vydal niekoľko publikácií. Počas svojho pôsobenia v Číne vyvolal pozdvihnutie, keď na besedu na Československej ambasáde pozval Mao Ce-tunga.[3]

V dobe procesu so Slánským bol rovnako ako Slánského brat Richard (toho času veľvyslanec v Číne) v rámci panujúcej protižidovskej vlny v roku 1952 odvolaný späť do Prahy a prepustený. V rokoch 1952 až 1957 sa liečil na tuberkulózu.[4] Do svojej rehabilitácie v roku 1963 pôsobil ako tlačový referent na Československo-sovietskom inštitúte a neskôr na Ministerstve výkupu.[3]

V rokoch 1963 až 1969 (období tzv. pražskej jari) pôsobil v Československom rozhlase ako vedúci redaktor Redakcie medzinárodného života. Medzi jeho vtedajších kolegov patrili Věra Šťovíčková, Jiří Dienstbier, Karel Kyncl, Luboš Dobrovský, Jaroslav Jírů, Čestmír Suchý, Karel Jezdinský, Jan Petránek a Ondřej Neff.[1][5]

Weiner počas svojho pôsobenia presadil množstvo zmien. Medzi tie najvýznamnejšie patrí zavedenie priameho odberu správ zo zahraničných zdrojov (AFP, Reuters, lokálne periodiká) namiesto doterajšej praxe, kedy rozhlas tieto správy dostával až v cenzurovanej podobe od ČTK.[4] Ďalej tiež do redakčnej praxe zavádzal rôzne organizačné zmeny vedúce k rozkladu dovtedy panujúcej cenzúrnej praxe;

„Nudné večerné správy nahradil Weiner komentovanou ‚dvadsaťdvojkou‘, ktorú sme prednášali ‚na vlastné ústa‘. Aj tento text, ako vtedy všetko, podliehal schváleniu cenzora. Lenže pod dohľadom Milana Weinera, v tomto ohľade úplne veľkorysého, sme text posielali cenzorovi v podzemí rozhlasu tesne pred odchodom do štúdia a jeho prípadné pripomienky prišli vždy neskoro. Za to nás Milan počúval doma, mal pustené ešte tri ďalšie stanice a dával pozor, či sme lepší ako oni, či sme na nič nezabudli.“[6]

Ďalšou z inovácií, ktorú Weiner v rozhlase zaviedol na začiatku roku 1968, bola relácia Písničky s telefonem;

Redaktori v ňom volali politikom, konzervatívnym aj progresívnym a spovedali ich. Dnes je to úplne bežné, ale vtedy to bola hotová revolúcia. Zažil som niečo, čo už určite neuvidím: nastúpil som na druhý deň ráno do električky a celý vagón si o tom rozprával.[6]

Od jari 1968 sa liečil na nádorové ochorenie mozgu, na ktorého následky vo februári 1969 zomrel.[4] Podľa dokumentov, ktoré počas svojho pôsobenia v KGB zhromaždil a v roku 1992 zverejnil Vasilij Nikitič Mitrochin bol Weiner v závere života touto spravodajskou službou v rámci operácie s krycím názvom „Progres“ sledovaný.[7]

Album G.T.

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Album G.T.

V roku 2021 vošlo do známosti, že vo Weinerovom dedičstve bol nájdený album 41 fotografií z Ghetta Terezín (G.T.).[8] Ide doposiaľ o unikátny materiál, vzhľadom na zákaz fotografovania väzňov pochádzali všetky fotografie života v gete z oficiálnej propagandy.

V spolupráci s Pamätníkom ticha, pražským Židovským múzeom, Pamätníkon Terezín, Pamäťou národa a ďalšími pamäťovými inštitúciami[9] bolo spustené pátranie usilujúce sa o stotožnenie osôb zachytených na fotografiách v albume. K začiatku roku 2022 bola identifikovaná grafička Lucie Weisbergerová, dohady panovali ohľadom identifikácie výtvarníka, básnika a dramatika Petra Kiena.[9] V rámci študentského projektu bola ďalej identifikovaná identita chirurga Jana Levita[10]

Diela

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Československo uctívá památku Jiřího Dimitrova, 1949
  • Lidová Čína, 1950
  • Vítězství čínského rolníka, 1951
  • Čína procitla: zápisky z cest po nové Číně, 1951

Ocenenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Milan Weiner – muž, který se poučil ze svého komunismu. Rozhlas.cz, 2014-03-06. Dostupné online [cit. 2020-09-13].
  2. ↑ PICK, Miloš. "Naděje se vzdát neumím": Sudety, aneb jak to bylo v dubnu 1945 [online]. Britské listy, 2010-12-18, [cit. 2020-09-13]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c WEINEROVÁ, Věra. Život a novinářská práce Milana Weinera (bakalářská práce). Praha : Univerzita Jana Amose Komenského Praha, 2009. 68 s. Dostupné online.
  4. ↑ a b c KOTALOVÁ, Zdeňka. Redakce mezinárodního života Československého rozhlasu v 60. letech (rigorózna práca). Praha : Karlova univerzita, Fakulta sociálních věd – Katedra mediálních studií, 2012. 107 s. Dostupné online.
  5. ↑ Milan Weiner získal Cenu Karla Kyncla. Lidovky.cz (MAFRA), 2009-10-09. Dostupné online [cit. 2020-09-12]. ISSN 1213-1385.
  6. ↑ a b JÍRŮ, Jaroslav. Vzpomínky na Milana Weinera. Svět rozhlasu, 2004, čís. 11, s. 48. Dostupné online.
  7. ↑ Jak se KGB snažila rozprášit Pražské jaro. Echo24.cz, 2014-07-09. Dostupné online [cit. 2020-09-13].
  8. ↑ Zapomenutá jména. Památník Ticha pátrá po osudech lidí, které fotograf zachytil v terezínském ghettu. radiozurnal.rozhlas.cz, 2021-05-12. Dostupné online [cit. 2022-08-16].
  9. ↑ a b Tváře na snímcích z Terezína hledají jména. pametnaroda.cz, 2022-01-29. Dostupné online [cit. 2022-08-16].
  10. ↑ V Terezíně byl lékařem i vězněm. Život chirurga popraveného v Osvětimi odkryl čtrnáctiletý student. iROZHLAS (Český rozhlas). Dostupné online [cit. 2022-08-27]. (po česky)
  11. ↑ Milan Weiner – muž, který se poučil ze svého komunismu. Rozhlas.cz, 2014-03-06. Dostupné online [cit. 2020-09-13].
  12. ↑ Milan Weiner získal Cenu Karla Kyncla. Lidovky.cz. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • IVASKOVÁ, Jarmila. Milan Weiner a jeho postavení v médiích : Životopisná studie (diplomová práca). Praha : Fakulta sociálních věd Univerzity Karlovy, 2022. 85 s. Dostupné online.

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Milan Weiner na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Milan_Weiner&oldid=7898403“