Preskočiť na obsah

Holokaust

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Holokaust pozri Holokaust (rozlišovacia stránka).
Zajatí Židia z Varšavského geta násilne odvedení nacistickými jednotkami do koncentračných táborov.

Holokaust (z gréc. holokauston a angl. Holocaust), hebr. ekvivalent šoa (zničenie, záhuba) bola „štátom programovo riadená a plánovaná perzekúcia a genocída európskych Židov uskutočňovaná 1933–1945 nacistickým Nemeckom a jeho satelitmi“.[1] Nemci ju nazývali „konečné riešenie Židovskej otázky“ (nem. Endlösung der Judenfrage).

V širšom zmysle je slovom holokaust označovaný i celý nacistický perzekučný systém väzníc a táborov ako celok, respektíve nacistická perzekúcia všetkých etnických, náboženských a politických skupín. Tj. (chronologicky): politických odporcov (najmä komunistov a sociálnych demokratov), Svedkov Jehovových, telesne či mentálne postihnutých, homosexuálov, Židov, Rómov, Poliakov a občanov Sovietskeho zväzu. V rámci genocídy namierenej na židovské etnikum bolo vyvraždených okolo 6 miliónov Židov.[2][3] Pokiaľ pod pojmom holokaust chápeme nacistickú perzekúciu ako celok, hovoríme o počte obetí holokaustu medzi 11 až 17 miliónmi ľudí.[4]

Termín holokaust

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodné grécke i latinské slovo, z ktorého je odvodené moderné slovo holocaust, doslova znamenalo celkom spáliť, úplné spálenie – celopal (t.j. celá zápalná obeta - obeť spaľovaná celá bola typická napr. pre Židov). Takto je uvádzané i v gréckom alebo latinskom texte Biblie. Nie je to však význam moderného termínu holocaust / holokaust.[5]

Autorom termínu holocaust je nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel (1928-2016), ktorý ho použil vo svojom románe Noc (La Nuit, 1958). Slovo šoa, uvedené do spojenia s vyhladzovaním Židov Claudom Lanzmannom v dokumente Shoah (1985) znamenajúce Katastrofa nebolo prijaté, aj keď by lepšie vyjadrovalo skutočnosť.

Ideové východiská

[upraviť | upraviť zdroj]

Ideovým východiskom boli rôzne antisemitské teórie vrátane predstáv o biologickej menejcennosti židovskej rasy paradoxne prepojené s predstavou o mimoriadnej schopnosti Židov vytvárať sieť celosvetového sprisahania s cieľom zmocniť sa vlády nad Nemeckom a nad svetom.[1]

Rané antisemické názory, vznikajúce paralelne s postupnou právnou rovnosťou židov, vniesli do nemeckej do verejnej diskusie slovné spojenia ako "vyhubiť" (Ausmerzen), „vyradiť“ (Ausschalten), "odpratať" (Beseitigen), "odstrániť" (Entfernen), "zneškodniť" (Unschädlichmachen), "vyhubiť" (Vertilgen) alebo dokonca "vykynožiť" (Ausrotten) Židov. Pomocou týchto biologických metafor boli Židia dehumanizovaní a stavaní na úroveň patogénov, hmyzu alebo parazitov. V dôsledku toho boli proti nim navrhované rôzne profesionálne zákazy, nútená sterilizácia, zbavenie občianskych práv, obmedzenie voľného pohybu a hospodárske represie.[6]

Ako jeden z prvých v roku 1881 Eugen Dühring vo svojej populárnej, často publikovanej eseji Židovská otázka ako otázka rasy, morálky a kultúry požadoval "konečné riešenie židovskej otázky" (endgültige Lösung der Judenfrage“).

Einsatzgruppen

[upraviť | upraviť zdroj]
Príslušníci lotyšských nacistických jednotiek zhromažďujú pred popravou židovské ženy s deťmi na pláži blízko mesta Liepāja.

Počas ťaženia na východnom fronte postupovali za frontom špeciálne nacistické oddiely tzv. Einsatzgruppen, ktoré vraždili Židov, komunistov, komisárov, veliteľov Červenej armády aj celkom obyčajných miestnych obyvateľov na rôznych miestach najmä pomocou strelných zbraní. Po niekoľkých inšpekciách u týchto jednotiek Heinrich Himmler skonštatoval, že takéto spôsoby likvidácie škodia samotným vykonávateľom popráv a spolu so svojimi spolupracovníkmi začal hľadať iné spôsoby vraždenia, ktoré nakoniec zrealizovali vytvorením koncentračných táborov, kde prebiehala likvidácia pomocou ťažkej otrockej práce, prípadne jedovatých plynov. Odhaduje sa, že obeťou Einsatzgruppen bol najmenej milión ľudí.[7]

Koncentračné a vyhladzovacie tábory

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: koncentračný tábor a nacistický vyhladzovací tábor

Najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom nemeckého holokaustu boli vyhladzovacie tábory, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách.

1941 Na okupovanom území Poľska bolo zriadených niekoľko vyhladzovacích táborov:

Nacistické vyhladzovacie tábory prežilo 8 103 väzňov.

Oddiel väzňov pri likvidácii mŕtveho vyhladovaného tela v krematóriu koncentračného tábora Majdanek pri Lubline.

Označovanie väzňov v koncentračnom tábore Birkenau

[upraviť | upraviť zdroj]

V koncentračnom tábore Birkenau museli mať väzni na väzenskom odeve rovnoramenný farebný trojuholník, našitý hrotom dole. Farba trojuholníka označovala údajný dôvod väznenia z nacistického pohľadu (napríklad červená - "politickí odporcovia") a písmeno v trojuholníku znamenalo národnosť.[9] Žltá – označovala Židov, rozdiel bol ten, že vrchol ich žltého trojuholníka bol hore a cez žltý trojuholník vrcholom dole, bol ešte našitý niektorý z predchádzajúcich trojuholníkov. Takže niektorí Židia nosili šesťcípu dvojfarebnú hviezdu.

Rasová otázka

[upraviť | upraviť zdroj]
Žobrajúce, podvyživené židovské deti pred bývalou židovskou cukrárňou vo Varšavskom gete.

Ničenie Židov malo aj hospodárske príčiny. Nacisti sa tak najkratšou cestou zmocňovali dôležitých hospodárskych a politických pozícií, ktoré boli obsadené Židmi. Nacisti lúpením zhromažďovali kapitál potrebný pre svoje ďalšie ciele. Samostatnú skupinu tvorili Rómovia.

Zvláštnu skupinu takzvanej čistej rasy tvorili esesáci sami. Príslušníci iných ako nemeckých národov (kolaborujúci Valóni, Flámi, Nóri, Lotyši, Estónci, Ukrajinci, Rusi, Chorváti) tvorili asi polovicu ich početného stavu.Vernosť nacistickej ideológii sa posudzovala aj podľa surovosti, s akou vystupovali proti zajatcom. Ich nenávisť voči väzňom vyvrcholila v antisemitizmus najhrubšieho zrna.

Podľa obžaloby proti štyridsiatim osvienčimským vojnovým zločincom, ktorí boli súdení v decembri 1947 najvyšším národným tribunálom v Krakove bolo dokázané, že ničenie Židov bolo vykonané neslýchaným barbarským spôsobom a nacisti pritom ulúpili majetok obrovskej hodnoty. Napríklad v období od 1. decembra 1944 do 15. januára 1945 bolo len z Osvienčimu do Nemecka odvezených 92 022 kusov detských oblekov, 192 652 ženských šiat a 222 269 mužských oblekov. Mŕtvolám žien boli ostrihané vlasy a tie boli v množstve asi 60 000 kilogramov poslané do Nemecka. Hmotnosť zubotechnického zlata vyvezeného z Osvienčimu do Nemecka sa odhaduje na 6 000 kilogramov. [10]

Autori knihy Továrna na smrt v doslove knihy píšu :

„Touto knihou, týmto svedectvom sa vyrovnávame s nedávnou minulosťou, ktorej posledné roky, tie najhoršie, sme prežili v prekliatom osvienčimskom svete, vo svete najväčšej ľudskej zvrhlosti a zločinného vraždenia. Dva roky sme videli vo dne v noci plameň a dym z komínov, počuli sme nárek a krik nevinných žien a detí a dýchali sme vzduch otrávený zápachom z ľudských kostí a z ľudského mäsa.“[11]

Holokaust na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Dieter Wisliceny, príslušník SA, SS a SD, pracovník Hlavného úradu bezpečnosti (Sicherheitsdienstes - Hauptamt) a Referátu pre židovské záležitosti, ktoré sa od roku 1934 podieľali na registrácii a následnom vyhladzovaní židovského obyvateľstva najprv v Nemecku, prišiel na vtedajšie Slovensko 31. augusta 1940 ako špecialista a poradca pre židovské záležitosti (nemecky „Spezialist und Berater in jüdischen Angelegenheiten“).[12] S Augustínom Morávkom, bývalým tajomníkom bratislavských živnostenstiev a grémií, sa zoznámil počas svojej inštalácie u predsedu vlády V. Tuku. Morávek ešte ako vedúci Hospodárskej úradovne predsedníctva vlády, mal už vyše roka vypracovaný plán arizácií a konfiškovania židovského majetku, ktorý v podobe memoranda predložil V. Tukovi. Až zriadenie Ústredného hospodárskeho úradu 16. septembra 1940 mu umožnilo naplno realizovať jeho zámery[13] arizácie židovského majetku a ďalšie protižidovské akcie, ktoré v roku 1941 vyústili prijatím tvrdých protižidovských zákonov.

Vojnová Slovenská republika zaviedla prísne rasové zákony týkajúce sa Židov (židovský kódex) 9. septembra 1941. Zákon sa vzťahoval na Židov nie na základe ich náboženskej príslušnosti ale na základe rasového (národnostného) pôvodu. Týkal sa tiež zmiešaných manželstiev a polovičných Židov, čím bol ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony. Od Židov, ktorých pozbavil majetku a občianskych práv sa vyžadovalo aby nosili žltú 6-cípu hviezdu. Všetci vo veku od 16 – 60 rokov boli povinní nútene pracovať.[14] Na území Slovenska boli zriadené 3 pracovné tábory – Sereď, Vyhne a Nováky.[15] Súčasťou likvidácie Židov bola konfiškácia ich majetku, tzv. arizácia. V priebehu roka boli všetci Židia sústredení v getách a zberných táboroch, ktoré boli vybudované napr. vo Vyhniach, Žiline, Nitre, Lábe, Zohore a inde.

Deportácie Židov zo Slovenska

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1942 sa Vojtech Tuka a nemecký veľvyslanec Hanns Ludin dohodli na konečných krokoch smerujúcich k prvým deportáciám Židov zo slovenského územia do koncentračných táborov. Deportácie sa začali už 25. marca 1942 transportmi práceschopných mužov a žien do táborov Osvienčim a Majdanek. Slovenský vojnový štát navyše platil za každého vysťahovaného Nemecku 500 ríšskych mariek[14]. Až neskôr 23. mája 1942 odobril slovenský snem deportácie Židov z územia Slovenska zákonom č. 68/1942. Asi 20 000 Židov pred deportáciami ochránili výnimky, ktoré im udeľovala prezidentská kancelária ako výnimky pre hospodársky dôležité osoby. Do októbra 1942 bolo zo Slovenska vyvezených 57 752 Židov. Po októbri 1942 boli deportácie Židov zo Slovenského štátu prerušené. Po vypuknutí Slovenského národného povstania (29. august 1944) prebrali vykonávanie deportácií nemecké okupačné vojská, bez výnimiek.[16] Deportácie Židov z územia Slovenska okupovaného počas vojny Horthyovským Maďarskom sa začali až v máji 1944, po tom čo krajinu obsadili nemecké vojská.

Pre priebeh deportácií a bližšie informácie pozri článok Židia na Slovensku#Deportácie do koncentračných táborov.

Pozastavenie transportov a obhajoba predstaviteľov

[upraviť | upraviť zdroj]

Na vyžiadanie Slovenskej vlády mala ísť preveriť slovenská delegácia podmienky deportovaných. Zástancovia a obhajcovia Slovenského štátu argumentujú[17] výpoveďou Wislicenyho pred Norimberským súdom 3. januára 1946[18], v ktorej povedal, že „Slovenská vláda napriek tomu urobila pokusy pozrieť sa, či s týmito židmi bolo v skutočnosti zaobchádzané humánne; najmä sa pokúšala pomôcť takým židom, ktorí prestúpili na kresťanstvo“, že slovenskí predstavitelia (Mach, Tuka) nevedeli o osude odtransportovaných židov a zastavili transporty po Eichmannovej vyhýbavej odpovedi. Vo Wisliceného výpovedi je uvedný ako dôležitý argument aj to že "veľké množstvo Židov na Slovensku dostalo špeciálne výnimky zostať v krajine od prezidenta alebo rôznych ministerstiev".[18][19]

Počet deportovaných zo Slovenska

[upraviť | upraviť zdroj]

Len do koncentračného tábora Auschwitz bolo z územia dnešného (nie vtedajšieho) Slovenska deportovaných 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.[20] Auschwitz však nebol jediným vykynožovacím táborom kam boli Židia transportovaní. Celkovo bolo z územia vtedajšieho Slovenska deportovaných 68 000 až 71 000 Židov. Spolu s osobami deportovanými z území obsadených Maďarskom ich počet môže dosahovať až 100 000 ľudí, teda asi 75 % ich predvojnového počtu.[14]

Pokusy na živých ľuďoch

[upraviť | upraviť zdroj]

S experimentmi na väzňoch, chorých a duševne postihnutých začala Tretia ríša už pred vojnou. Cieľom pokusov bolo nájsť dôkazy o nadradenosti árijskej rasy, tieto experimenty však nemali žiadny medicínsky prínos. Druhá časť pokusov mala napriek nemorálnym a hrubým spôsobom vykonania, prispieť k získaniu medicínskych znalostí.[21]

Vrcholom predvojnových pokusoch na ľuďoch bol tzv. program eutanázia (oficiálne Aktion T4), ktorý si do októbra 1939 vyžiadal 70273 životov[22]. Podľa podrobných údajov väzenkyne číslo 1818, ktorou bola Sylvia Friedemanová z Prešova, sa v bloku číslo 10 v Osvienčime I konali pokusy so sterilizáciou a umelým oplodňovaním na mužoch aj ženách. Pokusy sa začali 18. decembra 1943 na asi 350 mladých ženách prevažne holandských a gréckych Židovkách. Ženám vstrekovali do maternice jodipidin a hneď po vstreknutí robili röntgenové snímky. Tieto pokusy opakovali viackrát. Ženy dostávali po každom vstrekovaní vysoké horúčky, zápaly vaječníkov, veľké bolesti a kŕče, ktoré často končili upadnutím do bezvedomia. Potom všetkým ženám vybrali jeden alebo obidva vaječníky. Odstraňovali im aj časti pohlavných orgánov. Pokusy riadil Dr. Wirths, šéflekár osvienčimských táborov. Jeho spolupracovníkom bol Dr. Weber, profesor Clauberg a oberscharführer Büning. Z väzňov bol ku spolupráci donútený profesor Dr. Samuel, ktorého do Osvienčimu deportovali z Holandska. V máji 1944 bol zastrelený. Profesori a lekári, ktorí sa na pokusoch podieľali, sa netajili tým, že cieľom pokusov je pripraviť sterilizáciu európskych neárijských národov, ktorú chceli uplatňovať po skončení vojny.[23]

Odškodnenie

[upraviť | upraviť zdroj]

V októbri 2002 slovenská vláda podpísala dohodu so židovskou komunitou o čiastočnej náhrade strateného majetku. Časť z 850 miliónov korún malo ísť na zdravotnú starostlivosť o 1450 preživších aj na rekonštrukciu židovských pamiatok. O reštitúciu bolo potrebné zažiadať do 31. decembra 2013.[24]

Spochybňovanie a popieranie holokaustu

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Popieranie holokaustu

Holokaust je často terčom spochybňovania, predovšetkým z radov kritikov štátu Izrael a neonacisticky a antisemitsky zmýšľajúcich ľudí. V mnohých štátoch sveta je toto hlásanie teórie tzv. Osvienčimskej lži hodnotené ako trestný čin. Historický revizionizmus sa snaží spochybňovať holokaust vedeckými metódami. Na Slovensku je spochybňovanie holokaustu od roku 2001 trestným činom.

Konštruktér Fred A. Leuchter vo svojom posudku tvrdí, že udávané počty popravených pomocou Zyklonu B sú príliš vysoké a technicky nezvládnuteľné. Okrem toho tvrdí, že v táboroch nebolo k dispozícii médium na spaľovanie, ako napríklad plyn. Táto správa bola už niekoľkokrát vedecky vyvrátená. Kritici jej taktiež vyčítajú, že bola vypracovaná na objednávku iného revizionistu – Ernsta Zündela (zaplatil za ňu 35 000 USD). Germar Rudolf (toho času väznený v USA, zatykač je na neho vydaný aj v Spojenom kráľovstve a Nemecku) na to predkladá výsledky svojich analýz, podľa ktorých vzorky odobraté z údajných popravných priestorov neobsahujú kyanid a odvodzuje z toho, že vyhladzovanie Židov Zyklonom B nikdy neprebehlo. Jeho práca bola odmietnutá.

20. februára 2006 bol vo Viedni odsúdený britský historik David Irving za popieranie holokaustu na tri roky väzenia. Najvyšší súd Rakúska v odvolacom konaní zmenil rozsudok tak, že dve tretiny väzby sa stali podmienečné. Keďže si David Irving už odsedel rok, po rozsudku Najvyššieho súdu Rakúska, 20. decembra 2006, bol prepustený na slobodu.

Holokaust opakovane spochybňuje aj bývalý iránsky prezident Mahmúd Ahmadínežád.

Trestnoprávna zodpovednosť za vyjadrenie svojho názoru, je podľa niektorých názorov aj napriek veľkej závažnosti holokaustu diskutabilnou témou.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b holokaust. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2010. 686 s. ISBN 978-80-970350-0-6. Zväzok 6. (His – Im), s. 124.
  2. ↑ Všeobecne používaný počet 6 miliónov židovských obetí vychádza z výpovedi Adolfa Eichmanna behom jeho procesu v Izraeli – Historici, ktorí sa danou problematikou zaoberajú, uvádzajú čísla v rozmedzí 5,1 (Raul Hilberg: The Destruction of the European Jews, 1961) až 6,2 milióna (Wolfgang Benz: Dimension des Völkermords. Die Zahl der jüdischen Opfer des Nationalsozialismus, 1996).
  3. ↑ Eichmann Trial: Complete transcripts [online]. nizkor.com, [cit. 2020-05-11]. Dostupné online.
  4. ↑ Donald Niewyk suggests that the broadest definition, including Soviet civilian deaths, would produce a death toll of 17 million. Google Books Estimates of the death toll of non-Jewish victims vary by millions, partly because the boundary between death by persecution and death by starvation and other means in a context of total war is unclear. Overall, about 5.7 million (78 percent) of the 7.3 million Jews in occupied Europe perished (Gilbert, Martin. Atlas of the Holocaust 1988, pp. 242–244). Compared to five to 11 million (1.4 percent to 3.0 percent) of the 360 million non-Jews in German-dominated Europe. Small, Melvin and J. David Singer. Resort to Arms: International and civil Wars 1816–1980 and Berenbaum, Michael. A Mosaic of Victims: Non-Jews Persecuted and Murdered by the Nazis. New York: New York University Press, 1990.
  5. ↑ WWW.ABCHISTORY.CZ, Zdeněk Bauer,. Jaký je význam slova holocaust / holokaust [online]. www.abchistory.cz, [cit. 2017-06-19]. Dostupné online. (po česky)
  6. ↑ Rainer Erb, Werner Bergmann: Die Nachtseite der Judenemanzipation. Der Widerstand gegen die Integration der Juden in Deutschland 1780–1860. Metropol Verlag, Berlin 1989, ISBN 3-926893-77-X (nemecky)
  7. ↑ Headland, R., 1992, Messages of Murder: A Study of the Reports of the Einsatzgruppen of the Security Police and the Security Service, 1941-1943. Fairleigh Dickinson University Press, Madison, 303 s.
  8. ↑ http://www.auschwitz-muzeum.oswiecim.pl prístup: 31.8.2008
  9. ↑ Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.45-46
  10. ↑ Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.130-131
  11. ↑ Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.275
  12. ↑ HRADSKÁ, Katarína. Prípad Wisliceny (Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku). [s.l.] : AEPress,, 2001. Dostupné online. ISBN 80-88880-29-7.
  13. ↑ HRADSKÁ, Katarína. Prípad Wisliceny (Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku). [s.l.] : AEPress,, 2001. Dostupné online. ISBN 80-88880-29-7.
  14. ↑ a b c Rothkirchen, L., Slovakia. in Laqueur, W., 2001, The holocaust encyclopedia. Yale University Press, Londýn, s. 595-600
  15. ↑ Jaslovský, M. Holokaust v Seredi [online]. sme.sk, 07.05.2011, [cit. 2012-09-09]. Dostupné online.
  16. ↑ Holokaust - edukačný leták ÚPN [online]. 2014, [cit. 2017-06-19]. Dostupné online.
  17. ↑ HRNKO, Anton. Výpoveď Dietera Wislicenyho [online]. Blog Antona Hrnka, 2008-07-01, [cit. 2019-03-26]. Dostupné online. Archivované 2019-03-26 z originálu.
  18. ↑ a b The trial of German major war criminals : proceedings of the International Military Tribunal sitting at Nuremberg Germany. 3 Jan. 1946 [online]. Archív Univerzity Yale, USA, [cit. 2021-08-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ ČARNOGURSKÝ, Ján. Palko a Sudor s odkrytým hľadiem [online]. blog.postoj.sk, [cit. 2021-08-19]. Dostupné online.
  20. ↑ Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.281
  21. ↑ Laqueur, W., 2001, The holocaust encyclopedia. Yale University Press, Londýn, s. 410-414
  22. ↑ Proctor, R.N., 1988, Racial Hygiene: Medicine under the Nazis. Harvard, s. 191
  23. ↑ Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.105 - 108
  24. ↑ Holocaust Restitution: Compensation & Restitution, by Country [online]. jewishvirtuallibrary.org, rev. 2005-11-18, [cit. 2014-12-28]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Holokaust

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Holokaust&oldid=7839316“