Obliehanie Belehradu (1717)

Bitka pri Belehrade, ktorá sa odohrala v dňoch 19. júna až 18. augusta v roku 1717, bola známa ako rozhodujúca bitka počas rakúsko-tureckej vojny v rokoch 1716 až 1718. Zároveň išlo o ukážkový príklad vojvodcovských schopností maršala a generála cisárskych vojsk, princa Eugena Savojského.

Predohra

Ešte v čase, než došlo k podpísaniu mierových podmienok Satmárskeho mieru, ktorý ukončil stavovské povstania, zo strany Rakúska, hrozil ďalší konflikt s Osmanskou ríšou. Benátska republika vykonala taký krok, vďaka ktorému poskytla čiernohorskému vládcovi (vladyka) útočisko, čo osmanský sultán pochopil ako akt nepriateľstva. Dôsledkom tohto sa v roku 1714 rozpútala vojna medzi Benátskou republikou a Osmanskou ríšou. Rakúsko však ešte pred vypuknutím tohto konfliktu uzavrelo s Benátkami spojeneckú zmluvu proti Turecku. Cieľom Osmanskej ríše bolo získať Benátčanmi nedávno získaných území na polostrove Peloponéz a majetku obchodných faktórií v oblasti Stredomoria. Benátky sa teda obrátili na cisára Karola VI. Dôvodom bolo, že práve obsah zmluvy o vojenskej pomoci z roku 1684 bol stále v platnosti. Karol VI. žiadal mienku predsedu Dvorskej vojenskej rady, princa Eugena Savojského, ktorý odporúčal dodržať záväzok, keďže práve osmanskí Turci začali vojnu, francúzsky kráľ Ľudovít XIV. zomrel a štátna pokladnica bola na jeho území vyprázdnená, čo znamenalo, že nebezpečenstvo odtiaľ nehrozilo. Memoriál, ktorý bol vyslovený zo strany Savojského, znamenal pre samotného panovníka, že je potrebné vyriešiť otázku Temešváru a jeho okolia, ktorý na základe mierovej zmluvy podpísanej v Karlovaci zo dňa 26. januára roku 1699 ovládali stále osmanskí Turci. V apríli roku 1716 došlo k vyzvaniu zo strany cisára Karola VI. voči osmanskému sultánovi Ahmedovi III., aby vrátil obsadené územia Benátskej republike, pričom ďalším príkazom bolo jej odškodnenie.

Ukážka Karlovského mieru podpísaného dňa 26. januára roku 1699 v meste Sriemski Karlovci.

Budovanie opevnenia

V dňoch 13. až 14. júna roku 1717 sa takmer stotisícová habsburská armáda sústredila pri Pančeve, odkiaľ vyrazila v štyroch prúdoch k pevnosti Belehrad, ktorú obývalo v tom čase približne 10-tisíc obyvateľov, pričom jej vojenskú obranu zabezpečovala osmanská armáda v počte 32-tisíc vojakov. Kresťanské vojská mali proti nim taktiež zostavu, ktorú tvorili jednak vybrané prápory uhorského pešieho pluku pod velením Františka Ďulaja ale aj 25 švadrón zo všetkých piatich husárskych plukov. Po prekročení rieky Sávy a Dunaja, na čom sa nemalou mierou podieľali čajkári, lode dunajskej flotily a jednotky pontonierov, takmer celé habsburské vojsko dňa 19.júna obľahlo Belehrad z juhu, kde sa následne utáborilo. Eugen Savojský nariadil budovať dve línie, pričom tie sa opierali sprava o rieku Dunaj a zľava o Sávu. Obrana protiľahlých brehov a mostov bola zabezpečená najmä husármi. Vnútorná línia, ktorá bola určená na útok na hradby pevnosti mala dĺžku takmer sedem, kým tá vonkajšia ako obranná viac než deväť kilometrov. Obidve línie boli chránené priekopami, zátarasami ale aj šancami a boli v nich umiestnené taktiež delá a mažiare. Dňa 20. júla roku 1717 došlo k začiatku ostreľovania hradieb samotnej pevnosti zo strany cisársko-kráľovských vojsk.

Ukážka francúzskej mapy počas Obliehania Belehradu. Mapa zobrazuje pevnosť a okolie s pozíciami habsburských a osmanských armád

Obliehatelia ako obliehaní

Týždeň po začatí ostreľovania pevnosti cisárskymi zbraňami sa objavili predsunuté oddiely armád osmanských Turkov. Približne 140-tisícová armáda na čele s novým veľkovezírom Hadžim Chalilom sa dňa 1. augusta roku 1717 objavila pod Belehradom. Samotný veľkovezír jasne usúdil, že vojenské sily kresťanov sú príliš silné na to, aby ich napadol, pričom v dôsledku tohto rozhodnutia nechal pozdĺž ich vonkajšej línie vybudovať vlastné útočné pásmo, spoza ktorého chcel prostredníctvom delostreleckej paľby narušiť ich obranu. Práve v dôsledku týchto zakročení vznikla situácia, počas ktorej sa obliehatelia dostali do pasce z tyla. Eugen Savojský bol známy vďaka presadzovaniu nekonvenčných praktík vo vedení boja. Jeho reakciou na vybudovanie tureckej línie bolo, že časť diel dal prikázal presunúť na vonkajšiu líniu a začal ostreľovať Osmanov. Tí postupovali systematickým spôsobom, pričom sa im darilo postupne prekopávať k cisárskym postaveniam. Na niektorých miestach sa k nim dostali až tak blízko, že začali využívať aj streľbu z ručných zbraní. Situácia kresťanských vojsk bola čím ďalej tým horšia. Medzi vojakmi, ktorí boli stlačení do relatívne malého priestoru, v letnej horúčave vypukla epidémia.

Karta boja sa obracia

Cisársky maršal a generál Eugen Savojský však získal informácie o tureckých plánoch boja a po príchode tatárskych oddielov do tureckého tábora sa uistil, že sa pripravuje útok Osmanov. Stalo sa tak po tom, ako túto informáciu získal veliteľ jazdectva maršal Ján Pálfi od svojho zveda, niekdajšieho kuruca, slúžiaceho u Osmanov. Práve tento odkaz viedol k tomu, aby sa Eugen Savojský rozhodol sústrediť svoje vojenské sily predovšetkým proti vonkajšej zvierajúcej obruči Turkov. Spoliehal sa na to, že mu nebude hroziť závažnejšie nebezpečenstvo útoku do tyla zo strany belehradskej posádky z toho dôvodu, že dňa 14. augusta roku 1717 sa jeho cisárskemu delostrelectvu podarilo úspešne zasiahnuť ústredný sklad pušného prachu v meste, ktorý spôsobil natoľko veľké škody, v dôsledku ktorých vyletel do povetria. Po tomto výbuchu zahynulo takmer 3 000 mužov posádky. Cisársky maršal a generál Eugen Savojský zanechal teda 10-tisíc mužov, ktorých úlohou bolo zabrániť výpadu z pevnosti, pričom so 60-tisícami bojovníkov podnikol dňa 16. augusta roku 1717 zdrvujúci útok na prekvapených osmanských vojakov.

Epilóg boja a jeho dôsledky

Cisársky maršal a generál, princ Eugen Savojský počas Obliehania Belehradu v roku 1717. Autor: Johann Gottfried Auerbach. Bitka bola maršalovým posledným veľkým víťazstvom.

Nadránom, dňa 16. augusta roku 1717 v úplnej hmle uskutočnila habsburská pechota a jazdectvo silný, sústredený výpad proti osmanskému táboru. Útok podľa zásad lineárnej taktiky sa prejavil ako úspešný. Osmanská armáda, ktorá v prekvapení po ťažkom boji ustúpila, zanechala po sebe na bojisku všetky delá, munície, stany a proviant. Približne 10-tisíc osmanských vojakov padlo v boji, pričom takmer rovnaký počet skončil v zajatí. Ani cisárska strana sa nezaobišla bez veľkých strát. Podľa oficiálnych údajov zahynulo v bitke 1 857 mužov, z toho traja generáli a 93 dôstojníkov. Zranených skončilo 4 258 vojakov, pričom medzi nimi bolo taktiež 14 generálov (11 z jazdectva) a 225 dôstojníkov. Belehradská posádka deň po tejto udalosti kapitulovala a opustila mesto pod podmienkou slobodného odchodu. Jej vojaci tu zanechali do 500 diel a takmer 80 mažiarov. Vysoká Porta opätovne požiadala o mierové rokovania, s ktorými cisár Karol VI. tentokrát súhlasil. Dňa 21. júla roku 1718 bol podpísaný Požarevacký mier, ktorého výsledkom bolo, že habsburské hranice sa posunuli až do Valašska, cisár Karol VI. získal územie severného Srbska s Belehradom, časť Bosny a Temešský banát. Osmanský sultán Ahmed III. sľúbil toleranciu pre kresťanské obyvateľstvo sídliace na Turkami obsadených územiach. Habsburská monarchia takto dosiahla najväčší územný rozmach vo svojich dejinách.

Posledná nádej pre kuruckých emigrantov

Osmanský sultán Ahmed III. vládol v rokoch 1703 až 1730.

Cisársky maršal, princ Eugen Savojský očakával jednak vojenské víťazstvo nad osmanskými Turkami a zároveň aj rozšírenie cisárovej moci na Balkáne, pričom sa malo naveky skoncovať taktiež so snahami kuruckej emigrácie s cieľom obnoviť protihabsburský odboj. Úspechy cisárskych armád boli napokon jasným dôkazom konca nádejí voči kuruckým emigrantom, na čele s bývalým šarišským županom a sedmohradským kniežaťom, Františkom II. Rákocim pre ich úspešný návrat do rodnej vlasti. V úvode vojny, teda v lete roku 1716, keď vypukla rakúsko-turecká vojna, sa príslušníkom kuruckej emigrácie naskytla možnosť byť v službách osmanského sultána Ahmeda III. a zároveň dúfať v návrat do vlasti spolu s tureckými armádami, pokiaľ by však v konflikte zvíťazili. Vyše roka dochádzalo k príslušným vyjednávaniam so sultánom Ahmedom III., pričom práve v septembri 1717 opustili územie Francúzskeho kráľovstva, s tým, že sa vydajú za novým osudom, pričom nemali ani tušenie, že práve Osmanská ríša bude poslednou vlasťou ich života. Práve predtým, než stihli prísť do Istanbulu, došlo už k spomínanému vojenskému víťazstvu cisárskych armád pod velením generála, princa Eugena Savojského pri Petrovaradíne a Belehrade nad vojskami osmanských Turkov.

Vojenská porážka osmanských armád na bojovom poli teda znamenala začatie mierových rokovaní, pričom práve jednou z podmienok, ktoré boli kladené zo strany emisárov cisára Karola VI., bolo vydanie bývalého šarišského župana a sedmohradského kniežaťa Františka II. Rákociho spolu s generalissimom Mikulášom Berčénim a ich druhov. Samotný sultán Ahmed III. sa zachoval úprimne natoľko, že nepripustil, aby jeho chránenci padli do cisárových rúk. Práve po uzavretí Požarevackého mieru sa malá kolónia kuruckých emigrantov napokon usadila na brehu Marmarského mora v mestečku Rodošto (v súčasnosti Tekir Dag), západne od Istanbulu. Tu sa napokon aj skončila ich životná púť. Mikuláš Berečéni umrel v roku 1725. Dňa 5. apríla roku 1735 ho nasledoval aj samotný František II. Rákoci vo veku 59 rokov. Ešte pred svojím skonom si krátil čas písaním pamätí a umeleckým rezbárstvom, v ktorom sa prejavila neobyčajná zručnosť.

Rákociho múzeum v Rodošte (v súčasnosti Tekir Dag, Turecko) ako miesto exilu a posledných rokov života Františka II. Rákociho a jeho kuruckých druhov.

Odozva vojny na území Slovenska

Rakúsko-turecká vojna proti osmanským Turkom sa územia Slovenska priamo nedotkla. Na druhej strane však došlo k tomu, že práve stolice ako aj mestá boli povinné poskytnúť regrútov ale aj peniaze, taktiež zásoby pre armádu. Práve v rokoch 1716 až 1717 postihli severné časti krajiny zničujúce neúrody, keďže práve menej zvyčajné zimy a letné mrazy mali za následok zničenie obilnín. Práve z hladom postihnutej Trenčianskej, Oravskej, Liptovskej a Spišskej stolice odišli tisícky ľudí, ktorí v úrodnejších oblastiach krajiny hľadali obživu. Máloktorí sa vrátili domov.

Pozri aj

• Osmansko-habsburské vojny

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Siege of Belgrade (1717) na anglickej Wikipédii.