Pavel Pavlovič Rodzianko

Pavel Rodzianko
Narodenie	11. december 1880 Petrohrad, Ruská ríša (dnes Rusko)
Úmrtie	17. apríl 1965 (84 rokov) Londýn, Anglicko
Prezývky	Paul
Štátne občianstvo	Ruská ríša Spojené kráľovstvo
Národnosť	ruská
Vojenská kariéra
Hodnosť	Plukovník
Účasť v bojoch
Vojny	Prvá svetová vojna Ruská revolúcia (Biele hnutie)

Plk. Pavel Pavlovič Rodzianko (rus: Павел Павлович Родзянко; * 11. december 1880, Petrohrad, Ruská ríša – † 17. apríl 1965, Londýn, Anglicko) bol ruský a britský vojak, diplomat, aristokrat a jazdec na koni. Počas Ruskej revolúcie bojoval na strane Bielej armády.

Životopis

Detstvo

Narodil sa v roku 1880 v Petrohrade v kasárňach určených pre armádnych dôstojníkov. Pochádzal zo vznešenej rodiny, jeho otec Pavel Rodzianko zastával vysokú pozíciu v Ruskej imperiálnej armáde a vlastnil mnoho pozemkov po celej Ruskej ríši. Jeho mama kňažná Mária Pavlovna bola zo zámožného rodu Golicynovcov. Detstvo strávil predovšetkým v Petrohrade, ale často cestoval do Odesy za príbuznými z matkinej strany. Počas pravidelných návštev si vybudoval rešpekt a obdiv ku Ukrajincom a ukrajinským roľníckym tradíciám. Vyrastal v opatere pestúnok z Veľkej Británie, a preto sa najskôr naučil rozprávať po anglicky, a až neskôr začal komunikovať v ruštine.

Ako chlapca ho prijali na vojenskú akadémiu v Petrohrade, jednu z najprestížnejších vzdelávacích inštitúcii v krajine, ktorá bola vyhradená pre chlapcov zo zámožných rodín. Na škole si vybudoval povesť vtipkára. Jedného dňa dostal nového učiteľa, pred ktorým celé týždne predstieral, že sa zajaká, aby nabudil dojem, že je mentálne zaostalý. Napriek žartom, častokrát až hraničiacim s nevychovanosťou, ho v máji 1896 rektor školy vybral, aby reprezentoval akadémiu a zúčastnil korunovácie novopečeného cára Mikuláša II. Rodzianko mal vtedy pätnásť rokov a prípravu k slávnostnej udalosti podstúpil v Kremli.

Z celej udalosti sa mu do pamäte zavše vryla Chodynská tragédia. Na oslavu korunovácie nechal cár na jednom z námestí postaviť 150 stánkov, v ktorých sa mali ľudu rozdávať klobásy, perníky, pivo a darčekové predmety s podobizňami cára Mikuláša II. a jeho manželky, cárovnej Alexandry Fiodorovny. Bohatá výslužka prilákala dav čítajúci niekoľko tisíc ľudí a stanové mestečko nezvládlo toľkú masu pojať. Na mieste vznikla tlačenica, a tá prerástla do davovej paniky, pri ktorej bolo vyše tisíc ľudí ušliapaných na smrť. Rodzianko sa v tej dobe nachádzal na mieste a neskôr priznal, že pohľad na mŕtvolu mladej ženy zvierajúcu v náruči mŕtve novorodeniatko, ho zostal prenasledovať v nočných morách až do dospelosti.

Raná dospelosť a jazdecká kariéra

Vojenskú akadémiu ukončil v roku 1901 a vstúpil do jazdeckého oddielu ruskej armády. Neskôr dostal povolenie od cára odcestovať do Talianska, aby absolvoval prípravu v miestnej svetoznámej jazdeckej škole. Popri koňoch pracoval aj na Ruskom veľvyslanectve v Ríme. Na Apeninskom polostrove sa Rodziankovo nadanie pre šport naplno rozvinulo a po roku 1910 patril medzi desať najlepších jazdcov na svete. Ruská reprezentácia pod jeho taktovkou získala hneď trikrát za sebou (1912, 1913, 1914) Zlatý pohár kráľa Eduarda VII. na jazdeckej súťaži Olympia v Londýne.

Vďaka dosiahnutým úspechom mal Rodzianko tvoriť kostru Ruskej reprezentácie na Letných olympijských hrách v Berlíne 1916. Rodzianko bol však všestranným športovcom a okrem jazdectva mal súťažiť aj v korčuľovaní, šerme a gymnastike, avšak kvôli prvej svetovej vojne sa olympiáda nikdy neuskutočnila. Samotného Rodzianka zastihol telegram o mobilizácii vojska, keď sa nachádzal v Rige, kde sa zdokonaľoval v plávaní, pretože aj tejto disciplíny sa chcel zúčastniť pod piatimi kruhmi.

Prvá svetová vojna a revolúcia

Počas bojov bol cárom osobne povýšený do hodnosti plukovníka. V prvých mesiacoch konfliktu sa dostal s ruskou armádou do Varšavy, zúčastnil sa aj bojov o Zvolen. V roku 1916 cár postavil Rodzianka do úlohy styčného dôstojníka na Talianskej fronte. Rodzianko mal odcestovať do Ríma na polročnú diplomatickú misiu, ale ešte predtým vyviezol svoju manželku a deti do Anglicka. Bol si vedomý nestále rastúcej frustrácie a revolučnej atmosféry prameniacej z neúspechov armády, ktorá pohlcovala ruský národ.

Abdikácia Mikuláša II. zastihla Rodzianka počas pôsobenia v Taliansku a predčasne ukončila jeho diplomatickú misiu. Odcestoval do Londýna, kde sa pridal k britskej armáde. Medzitým v rodnom Rusku boľševici prevzali moc od Dočasnej vlády. Veľká Británia sa obávala, že pod taktovkou komunistov sa z Ruska stane bábková vláda Nemecka, a tak Rodzianko dostal ponuku odcestovať s niekoľkými vojenskými jednotkami na Sibír, aby pomohli Bielemu hnutiu. Rodzianko súhlasil a spoločne s vojakmi z Anglicka, Kanady a Srbska sa cez Spojené štáty a Japonsko dostali do odľahlého Vladivostoku.

Počas občianskej vojny pôsobil na celom území ázijskej časti Ruska. Podľa vlastných slov medzi rokmi 1916-1918 cestu medzi Vladivostokom a Omskom absolvoval zo tridsať razy. Keď boľševici vyvraždili cársku rodinu držanú v zajatí v Jekaterinburgu, Rodzianko bol medzi prvými, ktorí po oslobodení mesta, vstúpili do Ipatievovho domu. Po telesných pozostatkoch cára, cárovnej a ich piatich detí pátral po dobu niekoľkých týždňov. Počas svojho vyšetrovania odhalil niekoľko masových hrobov, ale telo svojho zosnulého panovníka nikdy neobjavil.

Rodzianko zostával verný Bielemu hnutiu a neskrýval sklamanie nad počínaním britskej vlády, ktorá ho pôvodne poslala bojovať do Ruska. Rodzianko cítil, že zosadenie boľševikov sa môže podariť, veril, že im ľudia zachovávali väčšiu priazeň ako Červenej armáde a istý čas dosahovali prevahu aj na bojisku. O to väčšie bolo rozčarovanie, keď počas ťaženia na Moskvu dostali anglické a kanadské jednotky rozkaz, aby sa stiahli. Po smrti generála Kolčaka v roku 1920, kedy bolo zrejmé, že sa boľševici pri moci udržia, sa nalodil na trajekt vo Vladivostoku a vrátil za rodinou do Anglicka. Rodnú krajinu už nikdy viac nenavštívil.

Život po vojne

Prvé roky v exile prežil v domčeku pri Windsorskom paláci. Otvoril si vlastnú jazdeckú školu a medzi jeho žiakmi bol aj budúci kráľ Eduard VIII. Vo Windsore zostal až do Veľkej hospodárskej kríze, kedy bol nútený školu zavrieť a presťahovať sa. Istý čas žil v Dubline, kam si ho pozvali, aby pozdvihol miestne jazdectvo, neskôr sa vrátil do Anglicka. Zomrel v Londýne v roku 1965.

Rodzianko a Joy

Predtým než stratili kontrolu nad Jekaterinburgom, boľševici vyvraždili okrem cára a cárovnej aj ich päť detí, všetko služobníctvo a dokonca aj domáce zvieratá. Česko-slovenské jednotky, ako aj Biela armáda našli dom desivo prázdny. Zostali v ňom iba stopy po zaschnutej krvi a diery po nábojoch v stene. Jeden preživší obyvateľ sa ale našiel. Kokeršpaniel Joy patriaci cárevičovi Alexejovi sa skryl pod stoličkou, a pretože nikdy neštekal, boľševici si ho nevšimli. Predpokladá sa, že keď rodinu odviedli do pivnice a začul výstrely, zľakol sa a ušiel do neďalekého lesa.

Nasledujúci deň po poprave sa vrátil späť do Ipatievovho domu hľadajúc svoju rodinu. Miestni vojaci, ktorí sa vrátili do domu vyšetrovať, spoznali smutne blúdiaceho psa, a neskôr ho ponúkli do opatery Rodziankovi, ktorý bol známy svojou láskou ku zvieratám. Rodzianko sa ujal jeho výchovy a vzal ho so sebou do Anglicka. Predstavil ho aj kráľovi Jurajovi V, ktorý bol cárovým bratrancom. Joy, alebo tiež Radosť, prežil svoje posledné roky života na záhrade vo Windsorskom paláci, kde ho Rodzianko aj neskôr pochoval. Na drevený kríž mu vytesal nápis "Tu odpočíva Radosť".

Vo svojich pamätiach sa vyjadril, že hrob malého psíka sa pre neho stal symbolom konca Ruskej ríše.