Preskočiť na obsah

Eduard VII.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Eduard VII.
kráľ Spojeného kráľovstva a britských domínií
Fotografia od W. & D. Downeyho, 0. roky 20. storočia
Fotografia od W. & D. Downeyho, 0. roky 20. storočia
Eduard VII., erb
Eduard VII., podpis (z wikidata)
Panovanie
DynastiaSasko-kobursko-gothajská
Panovanie22. január 1901 – 6. máj 1910
Korunovácia9. august 1902
PredchodcaViktória
NástupcaJuraj V.
Biografické údaje
Pôvodné menoAlbert Edward
Narodenie9. november 1841
Buckinghamský palác, Londýn
Úmrtie6. máj 1910 (68 rokov)
Buckinghamský palác, Londýn
Pochovanie20. máj 1910
Kaplnka sv. Juraja, hrad Windsor
Rodina
Manželka
Alexandra Dánska (od roku 1863)
Potomstvo
OtecAlbert Sasko-kobursko-gothajský
MatkaViktória
Ďalšie tituly
Cisár Indie
22. január 1901 - 6. máj 1910
PredchodcaViktória
NástupcaJuraj V.
Odkazy
Projekt
Guttenberg		Eduard VII.
(plné texty diel autora)
Spolupracuj na CommonsEduard VII.
(multimediálne súbory na commons)

Eduard VII. (Albert Edward; * 9. november 1841, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 6. máj 1910, Londýn, Spojené kráľovstvo) bol kráľ Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska a cisár Indie od 22. januára 1901 až do svojej smrti v roku 1910.

Eduard, najstarší syn kráľovnej Viktórie a princa Alberta Sasko-kobursko-gothajského, prezývaný „Bertie“, bol príbuzným kráľovských honorárov v celej Európe. Bol princom z Walesu a dedičom britského trónu takmer 60 rokov. Počas dlhej vlády svojej matky bol z veľkej časti vylúčený z politického vplyvu. Precestoval celú Britániu pri vykonávaní slávnostných verejných povinností a zastupoval ju pri zahraničných návštevách. Jeho turné po Severnej Amerike v roku 1860 a na indickom subkontinente v roku 1875 zaznamenali populárne úspechy, ale napriek súhlasu verejnosti jeho reputácia princa playboya zhoršila jeho vzťah s matkou.

Ako kráľ hral úlohu pri modernizácii britskej domovskej flotily a reorganizácii britskej armády po druhej búrskej vojne v rokoch 1899 – 1902. Znovu ustanovil tradičné obrady ako verejné výstavy a rozšíril okruh ľudí, s ktorými sa honorár stýkal. Podporoval dobré vzťahy medzi Britániou a ďalšími európskymi krajinami, najmä s Francúzskom, za čo ho ľudovo nazývali „Mierotvorca“, ale jeho vzťah so synovcom nemeckým cisárom Wilhelmom II. bol zlý. Eduardovská éra, ktorá pokrývala jeho vládu a bola pomenovaná po ňom, sa zhodovala so začiatkom nového storočia a predznamenala významné zmeny v technológiách a spoločnosti, vrátane pohonu parnými turbínami a nástupu socializmu. Zomrel v roku 1910 uprostred ústavnej krízy, ktorú nasledujúci rok vyriešil parlamentný zákon z roku 1911, ktorý obmedzil moc nevolenej Snemovne lordov.

Mladosť a vzdelanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Portrét Alberta Edwarda, princa z Walesu, od Winterhaltera, 1846

Narodil sa 9. novembra 1841 o 10:48 hod. ráno v Buckinghamskom paláci.[1] Bol najstarším synom a druhým dieťaťom kráľovnej Viktórie a jej manžela, princa Alberta Sasko-kobursko-gothajského. Bol pokrstený ako Albert Edward v kaplnke svätého Juraja na hrade Windsor 25. januára 1842. Meno Albert dostal po svojom otcovi a Edward po svojom starom otcovi z matkinej strany, princovi Eduardovi, vojvodovi z Kentu a Strathearnu. Po celý svoj život bol kráľovskej rodine známy ako Bertie.[2]

Ako najstarší syn britského panovníka bol po narodení automaticky vojvodom z Cornwallu a vojvodom z Rothesay. Ako syn princa Alberta mal tiež tituly princa Sasko-kobursko-gothajský a vojvoda Saský. 8. decembra 1841 bol vymenovaný za princa z Walesu a grófa z Chesteru, 17. januára 1850 za grófa z Dublinu,[3][4] 9. novembra 1858 za rytiera Podväzkového rádu a 24. mája 1867 za rytiera bodliaka. V roku 1863 sa vzdal svojich nástupníckych práv v Sasko-kobursko-gothajskom vojvodstve v prospech svojho mladšieho brata princa Alfréda.[5]

Kráľovná a princ Albert boli rozhodnutí, že ich najstarší syn by mal mať vzdelanie, ktoré by ho pripravilo na vzorného konštitučného panovníka. V siedmich rokoch sa Eduard vydal na prísny vzdelávací program, ktorý navrhol Albert a na ktorý dohliadalo niekoľko lektorov. Na rozdiel od staršej sestry Viktórie nevynikal v štúdiu.[6] Snažil sa splniť očakávania svojich rodičov, ale márne. Aj keď nebol usilovným študentom - jeho skutočným talentom boli schopnosti šarmu, spoločenskosti a taktu - Benjamin Disraeli ho označil za informovaného, inteligentného a milého človeka.[7] Po ukončení stredoškolského štúdia jeho učiteľa nahradil osobný guvernér Robert Bruce.

Po vzdelávacom výlete v Ríme, ktorý sa uskutočnil v prvých mesiacoch roku 1859, strávil Eduard leto toho roku štúdiom na univerzite v Edinburghu, okrem iných aj u chemika Lyona Playfaira. V októbri maturoval ako vysokoškolák v Christ Church v Oxforde.[8] Teraz, keď bol prepustený z prísnych vzdelávacích opatrení uložených jeho rodičmi, sa prvýkrát bavil štúdiom a uspokojivo vykonával skúšky.[9] V roku 1861 prestúpil na Trinity College v Cambridge,[10] kde ho učil dejepis Charles Kingsley.[11] Kingsleyho úsilie prinieslo najlepšie akademické výkony Eduardovho života a skutočne sa tešil na jeho prednášky.[12]

Raná dospelosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Eduard na Niagarských vodopádoch, 1860

V roku 1860 podnikol prvé turné po Severnej Amerike. Jeho geniálne dobrý humor a sebavedomá bonhomie spôsobili, že turné malo veľký úspech.[13] Inauguroval Victoria Bridge v Montreale cez rieku svätého Vavrinca a položil základný kameň Parliament Hill v Ottawe. Sledoval, ako Charles Blondin prekonal Niagarské vodopády, a tri dni zostal s prezidentom Jamesom Buchananom v Bielom dome. Buchanan sprevádzal princa na Mount Vernon, aby sa mohol pokloniť pri hrobe Georga Washingtona. Všade ho zdravili obrovské zástupy. Zoznámil sa s Henrym Wadsworthom Longfellowom, Ralphom Waldom Emersonom a Oliverom Wendellom Holmesom st. Modlitby za kráľovskú rodinu sa konali v Trinity Church v New Yorku po prvý raz od roku 1776. Štvormesačné turné po Kanade a Spojených štátoch výrazne zvýšilo jeho sebadôveru a sebaúctu a pre Veľkú Britániu prinieslo mnoho diplomatických výhod.[14]

Dúfal v kariéru v britskej armáde, ale jeho matka vetovala aktívnu vojenskú kariéru.[15] Dňa 9. novembra 1858 bol gazetovaným plukovníkov[16] - na svoje sklamanie, pretože si chcel vyslúžiť províziu skúškou. V septembri 1861 bol poslaný do Nemecka, aby vraj sledoval vojenské manévre, ale v skutočnosti preto, aby sa zorganizovalo stretnutie medzi ním a dánskou princeznou Alexandrou, najstaršou dcérou dánskeho princa Kristiána a jeho manželky Lujzy. Kráľovná a princ Albert sa už rozhodli, že sa majú Eduard a Alexandra vziať. Stretli sa 24. septembra v Speyeri pod záštitou jeho staršej sestry Viktórie, ktorá sa v roku 1858 vydala za pruského korunného princa.[17] Eduardova sestra sa podľa pokynov svojej matky stretla s Alexandrou v júni v Strelitzi; mladá dánska princezná na ňu urobila veľmi dobrý dojem. Eduard a Alexandra boli od začiatku priateľskí; stretnutie prebehlo dobre pre obe strany a manželské plány napredovali.[18]

Eduard si získal reputáciu playboya. Bol odhodlaný získať vojenské skúsenosti a absolvoval manévre v Írsku, počas ktorých strávil tri noci s herečkou Nellie Clifdenovou, ktorú jeho kolegovia ukryli v tábore.[19] Princ Albert, hoci bol chorý, bol z toho zhrozený a navštívil Eduarda v Cambridge, aby ho pokarhal. Albert zomrel v decembri 1861, iba dva týždne po návšteve. Kráľovná Viktória bola neutíšiteľná, zvyšok života nosila smútočné oblečenie a vinila Eduarda zo smrti jeho otca.[20] Spočiatku svojho syna považovala s nechuťou za ľahkovážneho, indiskrétneho a nezodpovedného. Svojej najstaršej dcére napísala: „Nikdy sa na neho nemôžem alebo nebudem pozerať bez toho, aby som sa zachvela.“[21]

Manželstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Svadba princa z Walesu s princeznou Alexandrou Dánskou, Windsor, 10. marec 1863

Po ovdovení sa kráľovná Viktória skutočne stiahla z verejného života. Krátko po smrti princa Alberta zariadila, aby sa Eduard vydal na rozsiahle turné po Blízkom východe, navštívil Egypt, Jeruzalem, Damask, Bejrút a Istanbul.[22] Britská vláda chcela, aby zabezpečil priateľstvo s egyptským vládcom Saidom Pašom, aby zabránil francúzskej kontrole nad Suezským prieplavom v prípade zrútenia Osmanskej ríše. Išlo o prvé kráľovské turné, na ktorom bol prítomný oficiálny fotograf Francis Bedford. Hneď ako sa Eduard vrátil do Británie, boli vykonané prípravy na jeho zasnúbenie, ktoré bolo spečatené v belgickom Laekene 9. septembra 1862.[23] Oženil sa s Alexandrou Dánskou v kaplnke svätého Juraja na hrade Windsor 10. marca 1863. Eduard mal 21 rokov; Alexandra mala 18 rokov.

Eduard a Alexandra v deň svadby, 1863

Pár si nechal postaviť Marlborough House ako svoje londýnske sídlo. Ich manželstvo sa v určitých rodinných kruhoch stretlo s nesúhlasom, pretože väčšina vzťahov kráľovnej Viktórie bola nemecká a Dánsko bolo s Nemeckom v rozpore o územie Šlezvicka a Holštajnska. Keď v novembri 1863 Alexandrin otec zdedil v Dánsku trón, Nemecký spolok využil príležitosť napadnúť a anektovať Šlezvicko-Holštajnsko. Po uzavretí manželstva vyjadrila kráľovná Viktória znepokojenie nad ich spoločenským životným štýlom a pokúsila sa im diktovať rôzne veci vrátane mien ich detí.[24]

Eduard mal po celý svoj manželský život milenky. Stýkal sa s herečkou Lillie Langtryovou; Lady Randolph Churchillovou; Daisy Grevilleovou, grófkou z Warwicku; herečkou Sarah Bernhardtovou; šľachtičnou lady Susan Vane-Tempestovou; speváčkou Hortense Schneiderovou; prostitútkou Giuliou Beneniovou (známa ako „La Barucci“); bohatou humanitárkou Agnes Keyserovou; a Alice Keppelovou. Predpokladá sa najmenej päťdesiatpäť stykov.[25] Keppelova pravnučka Camilla Parker Bowlesová sa stala milenkou a následnou manželkou Charlesa, princa z Walesu, pravnuka Eduarda. Povrávalo sa, že Camilinu starú mamu Sonia Keppelovú splodil Eduard, ale „takmer určite“ bola dcérou Georga Keppela, na ktorého sa podobala.[26] Eduard nikdy neuznal žiadne nemanželské deti.[27] Alexandra bola o týchto veciach informovaná a zdá sa, že ich prijala.[28]

V roku 1869 Sir Charles Mordaunt, britský poslanec, pohrozil, že v jeho rozvodovom konaní uvedie Eduarda ako spoločného respondenta. Nakoniec tak neurobil, ale Eduard bol v prípade povolaný ako svedok začiatkom roku 1870. Ukázalo sa, že Eduard navštívil dom Mordauntov, zatiaľ čo sir Charles sedel v Dolnej snemovni. Hoci sa nič ďalšie nedokázalo a Eduard poprel, že by sa dopustil cudzoložstva, náznak nevhodnosti bol pre neho a pre celú kráľovskú rodinu škodlivý.[29]

Právoplatný dedič

[upraviť | upraviť zdroj]
Eduard v čase, keď bol princom z Walesu

Počas vdovstva kráľovnej Viktórii bol Eduard priekopníkom myšlienky kráľovského verejného vystupovania - napríklad pri otvorení Temžského nábrežia v roku 1871, tunela Mersey v roku 1886 a Tower Bridge v roku 1894[30] - jeho matka mu však nedovolila aktívne pôsobiť pri chode krajiny až do roku 1898.[31][32] Boli mu zaslané súhrny dôležitých vládnych dokumentov, ona mu však odmietla poskytnúť prístup k originálom. Eduard naštval svoju matku, ktorá uprednostňovala Nemcov, tým, že sa v roku 1864 postavil na stranu Šlezvicko-Holštajnskej otázky s Dánskom, a v tom istom roku ju opäť naštval osobitným úsilím stretnúť sa s Giuseppe Garibaldim.[33] Liberálny premiér William Ewart Gladstone mu posielal dokumenty tajne. Od roku 1886 mu minister zahraničia Lord Rosebery zasielal odoslania zahraničného úradu a od roku 1892 mu boli otvorené niektoré dokumenty kabinetu.

V roku 1870 bol v Británii podporený republikánsky sentiment, keď bol francúzsky cisár Napoleon III. porazený vo francúzsko-pruskej vojne a bola vyhlásená tretia francúzska republika.[34] Avšak v zime roku 1871 viedlo Eduardove vyliečenie zo zákernej choroby k jeho zlepšenej popularite u verejnosti i jeho vzťahu s matkou. Počas pobytu v Londesborough Lodge, neďaleko Scarborough v Severnom Yorkshire, dostal týfus, chorobu, o ktorej sa predpokladalo, že zabila jeho otca. Vládli veľké národné obavy a jeden z jeho ďalších hostí (lord Chesterfield) zomrel. Eduardovo uzdravenie bolo privítané s takmer všeobecnou úľavou. Medzi verejné oslavy patril Festival Te Deum, ktorý zložil Arthur Sullivan. Eduard kultivoval ako svojich priateľov, tak aj politikov zo všetkých strán vrátane republikánov, a tým do veľkej miery rozptýlil akékoľvek zvyškové pocity voči nemu.[35]

Eduard (vľavo vpredu) v Indii, 1875 - 1876

26. septembra 1875 sa vydal na rozsiahle osemmesačné turné do Indie; po ceste navštívil Maltu, Brindisi a Grécko. Jeho poradcovia poznamenali jeho zvyk zaobchádzať so všetkými ľuďmi rovnako, bez ohľadu na ich sociálnu situáciu alebo farbu pleti. V listoch domov sa sťažoval na zaobchádzanie s domorodými Indami zo strany britských úradníkov: „Pretože má muž čiernu tvár a odlišné náboženstvo ako my, neexistuje dôvod, prečo by s ním malo byť zaobchádzané tak brutálne.“[36] Lord Salisbury, minister zahraničných vecí pre Indiu, následne vydal nové pokyny a najmenej jeden úradník bol odvolaný z funkcie. Po zastávke v Portugalsku sa 11. mája 1876 vrátil do Anglicka.[37] Na konci turné dostala kráľovná Viktória od parlament titul Indická cisárovná, čiastočne v dôsledku úspechu turné.[38]

Eduard bol na celom svete považovaný za arbitra na pánsku módu.[39][40] Podporoval módu nosenie tvídového oblečenia a spopularizoval nosenie smokingu.[41] Tradícia mužov, ktorí si nezapínajú dolné gombíky vesty, sa údajne spája s Eduardom, ktorý ho údajne kvôli veľkému obvodu nechal odopnutý.[42] Jeho pás meral krátko pred korunováciou 122 cm.[43] Zaviedol zvyk jesť k nedeľnému obedu hovädziu pečienku a opečené zemiaky s chrenovou omáčkou, čo zostalo najobľúbenejším nedeľňajšom jedlom Britov.[44] Nebol alkoholik, hoci pil šampanské.[45]

Eduard bol patrónom umenia a vied a pomáhal pri zakladaní Royal College of Music. Vysokú školu otvoril v roku 1883 slovami: „Trieda už nemôže byť oddelená od triedy ... Tvrdím, že hudba vytvára to spojenie citov, ktoré chcem veľmi podporovať.“ Zároveň sa rád venoval hazardným hrám a vonkajším športom a bol nadšeným lovcom. Nariadil, aby všetky hodiny v Sandringhame bežali pol hodiny dopredu, aby poskytli viac denného času na streľbu. Táto takzvaná tradícia sandringhamského času pokračovala až do roku 1936, kedy ju zrušil jeho vnuk Eduard VIII.[46] Taktiež založil golfové ihrisko vo Windsore. Do 70. rokov 19. storočia sa budúci kráľ veľmi zaujímal o dostihy a steeplechase. V roku 1896 jeho kôň Persimmon vyhral Derby Stakes a St Leger Stakes. V roku 1900 vyhral Persimmonov brat, Diamond Jubilee, päť pretekov (Derby, St Leger, 2000 Guineas Stakes, Newmarket Stakes a Eclipse Stakes)[47] a ďalší z Eduardových koní, Ambush II., vyhral Grand National.[48]

Eduard (úplne vľavo) so svojím dostihovým koňom Persimonnom, trénerom Richardom Marshom a džokejom Johnom Wattsom.
Eduard v októbri 1900

V roku 1891 bol Eduard zapletený do škandálu kráľovského baccaratu, keď vyšlo najavo, že v predchádzajúcom roku hral nelegálnu kartovú hru o peniaze. Princ bol nútený pred súd vystúpiť ako svedok po druhýkrát, keď jeden z účastníkov neúspešne žaloval svojich spoluhráčov za ohováranie po obvinení z podvádzania.[49] V tom istom roku bol Eduard zapojený do osobného konfliktu, keď lord Charles Beresford pohrozil, že prezradí novinám Eduardov súkromný život, na protest proti tomu, že Eduard zasahoval do Beresfordovej aféry s Daisy Grevilleovou, grófkou z Warwicku. Priateľstvo medzi týmito dvoma mužmi bolo nenávratne narušené a ich horkosť pretrvala do konca ich životov.[50]

Koncom roku 1891 sa jeho najstarší syn Albert Viktor zasnúbil s princeznou Viktóriou Máriou z Tecku. Len o pár týždňov neskôr, začiatkom roku 1892, Albert Viktor zomrel na zápal pľúc. Eduard bol postihnutý žiaľom. „Strata nášho najstaršieho syna,“ napísal, „je jednou z tých pohrôm, ktoré človek nikdy nemôže skutočne prekonať“. Svojej matke, kráľovnej Viktórií povedal: „Dal by som svoj život za neho, keďže som neprikladal nijakú hodnotu svojmu “.[51] Albert Viktor bol druhým z Eduardových detí, ktoré zomrelo. V roku 1871 zomrel jeho najmladší syn Alexander Ján iba 24 hodín po narodení. Eduard trval na osobnom uložení Alexandra Jána do rakvy so „slzami, ktoré mu tiekli po lícach“.[52]

Na ceste do Belgicka 4. apríla 1900 sa stal obeťou pokusu o atentát, keď na neho na protest proti druhej búrskej vojne strieľal pätnásťročný Jean-Baptiste Sipido. Sipido, aj keď je zjavne vinný, bol belgickým súdom oslobodený, pretože bol neplnoletý.[53] Vnímaná laxnosť belgických orgánov v kombinácii s britským znechutením z belgických zverstiev v Kongu zhoršila už aj tak zlé vzťahy medzi Spojeným kráľovstvom a kontinentom. V nasledujúcich desiatich rokoch však Eduardova príťažlivosť a popularita, ako aj využitie rodinných vzťahov pomohli Británii pri vytváraní európskych spojencov.[54]

Nástup na trón

[upraviť | upraviť zdroj]
Portrét od Sira Luka Fildesa, 1901

Keď 22. januára 1901 zomrela kráľovná Viktória, Eduard sa stal kráľom Spojeného kráľovstva, indickým cisárom a kráľom britských domínií.[55] Rozhodol sa vládnuť pod menom Eduard VII., namiesto Albert Eduard - čo bolo meno, ktoré preňho zamýšľala jeho matka[pozn. 1] - vyhlásil, že si neželá „podceňovať meno Albert“ a znižovať postavenie svojho otca, ktorého „meno by malo byť len preňho“. Číslo VII. bolo v Škótsku občas vynechané, dokonca aj národnou cirkvou, z dôvodu protestov proti tomu, že predchádzajúci Eduardovia boli anglickí králi. J. B. Priestley spomínal: „Bol som iba dieťaťom, keď v roku 1901 vystriedal Viktóriu, ale môžem svedčiť o jeho mimoriadnej popularite. Bol v skutočnosti najpopulárnejším kráľom, akého Anglicko malo od začiatku 60. rokov 17. storočia.“[56]

Karikatúra v časopise Puck, 1901

Eduard daroval dom jeho rodičov, Osborne na ostrove Wight, štátu a naďalej žil v Sandringhame.[57] Mohol si dovoliť byť štedrý; jeho súkromný tajomník sir Francis Knollys tvrdil, že bol prvým následníkom, ktorý na trón nastúpil s dôverou.[58] Eduardove financie šikovne spravoval sir Dighton Probyn, kontrolór domácnosti, a využili ich rady od jeho priateľov finančníkov, z ktorých niektorí boli židia, napríklad Ernest Cassel, Maurice de Hirsch a rodina Rothschildovcov.[59] V čase rozsiahleho antisemitizmu Eduard priťahoval kritiku za otvorenú socializáciu so Židmi.[60][61]

Eduardova korunovácia bola pôvodne naplánovaná na 26. júna 1902. Dva dni predtým mu však diagnostikovali zápal slepého čreva.[62] Ochorenie sa spravidla neliečilo operatívne. Priniesla vysokú úmrtnosť, ale vývoj v anestézii a antisepse za posledných 50 rokov umožnil chirurgický zákrok na záchranu života.[63] Sir Frederick Treves s pomocou lorda Listera vykonal vtedajšiu radikálnu operáciu vypustenia pinty hnisu z infikovaného abscesu malým rezom (cez hrúbku brušného tuku a stenu brucha o veľkosti 11,43 cm); tento výsledok našťastie ukázal, že príčinou nebola rakovina.[64] Na druhý deň sedel v posteli a fajčil cigaretu.[65] O dva týždne neskôr bolo oznámené, že je mimo nebezpečenstva. Treves bol poctený baronetstvom (ktoré kráľ zariadil pred operáciou)[66] a operácia slepého čreva vstúpila do hlavného prúdu lekárstva. Eduarda korunoval vo Westminsterskom opátstve 9. augusta 1902 80-ročný arcibiskup z Canterbury Frederick Temple, ktorý zomrel iba o štyri mesiace neskôr.

Zrekonštruoval kráľovské paláce, znovu zaviedol tradičné ceremoniály, ako napríklad štátne otvorenie parlamentu, ktorých sa jeho matka vzdala, a založil nové vyznamenania, ako napríklad vyznamenanie za zásluhy.[67] V roku 1902 navštívil Perzský šáh Muzaffaruddín Anglicko v očakávaní získania podväzkového rádu. Kráľ odmietol udeliť túto česť šáhovi, pretože príkaz mal byť v jeho osobnom dare a minister zahraničia lord Lansdowne mu to prisľúbil bez jeho súhlasu. Taktiež namietal proti uvedeniu moslima do kresťanského rytierskeho rádu. Hrozilo, že jeho odmietnutie poškodí britské pokusy o získanie vplyvu v Perzii,[68] ale Eduard mal odpor k pokusom svojich ministrov o zníženie jeho tradičných právomocí.[69] Nakoniec sa podvolil a Británia v nasledujúcom roku poslala k šáhovi špeciálne veľvyslanectvo s úplným podväzkovým rádom.[70]

„Strýko Európy“

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako kráľ spočívali Eduardove hlavné záujmy v oblasti zahraničných vecí a námorných a vojenských záležitostí. Ovládal plynulo francúzštinu a nemčinu a znovuobjavil kráľovskú diplomaciu početnými štátnymi návštevami po celej Európe.[71] Každoročné prázdniny čas v Biarritz a Mariánskych Lázňach. Jednou z jeho najdôležitejších zahraničných ciest bola oficiálna návšteva Francúzska v máji 1903 ako hosť prezidenta Émileho Loubeta. Po návšteve pápeža Leva XIII. V Ríme pomohla táto návšteva vytvoriť atmosféru pre anglo-francúzsku Entente Cordiale, dohodu vymedzujúcu britské a francúzske kolónie v severnej Afrike a vylúčenie akejkoľvek budúcej vojny medzi týmito dvoma krajinami. Dohoda bola uzavretá v roku 1904 medzi francúzskym ministrom zahraničných vecí Théophilem Delcassém a britským ministrom zahraničných vecí lordom Lansdownom. Znamenalo to koniec storočí anglo-francúzskeho súperenia a skvelú izoláciu Británie od kontinentálnych záležitostí a pokúsil sa vyvážiť rastúcu dominanciu Nemeckej ríše a jej spojenca, Rakúsko-Uhorska.[72]

Edward VII. odpočúvajúci na zámku Balmoral, fotografia je od jeho manželky Alexandry

Eduard bol príbuzný takmer každého iného európskeho panovníka a stal sa známym ako „strýko Európy“. Nemecký cisár Viliam II. a ruský cár Mikuláš II. boli jeho synovcami; španielska kráľovná Viktória Eugénia, švédska korunná princezná Margaréta, rumunská korunná princezná Mária, grécka korunná princezná Žofia a ruská cárovná Alexandra boli jeho neterami; nórsky kráľ Haakon VII. bol jeho synovcom aj zaťom; dánsky kráľ Frederik VIII. a grécky kráľ Juraj I. boli jeho švagrami; belgický kráľ Albert I., bulharský kráľ Ferdinand a portugalskí králi Karol I. a Manuel II. boli jeho druhými bratrancami. Mal rád svoje vnúčatá, a zaobstaral im, na ich zdesenie, vychovávateľky.[73] Existoval však jeden človek, ktorého Eduard nemal moc rád: Viliam II. Jeho zložitý vzťah so synovcom zhoršil napätie medzi Nemeckom a Britániou.[74]

V apríli 1908, počas jeho ročného pobytu v Biarritz, prijal rezignáciu britského premiéra Sira Henryho Campbella-Bannermana. Eduard požiadal nástupcu Campbell-Bannermana, H. H. Asquitha, aby pricestoval do Biarritzu, kde mal kráľovi pobozkať ruky. Asquith vyhovel, ale tlač kritizovala činnosť kráľa pri vymenovaní premiéra na zahraničnej pôde namiesto návratu do Británie.[75] V júni 1908 sa stal prvým vládnucim britským panovníkom, ktorý navštívil Ruskú ríšu, a to aj napriek odmietnutiu návštevy v roku 1906, keď boli anglo-ruské vzťahy napäté po rusko-japonskej vojne, incidente Dogger Bank a cárovom rozpustení Dumy.[76] Predchádzajúci mesiac navštívil škandinávske krajiny a stal sa prvým britským panovníkom, ktorý navštívil Švédsko.[77]

Ústavná kríza

[upraviť | upraviť zdroj]

V poslednom roku svojho života sa Eduard dostal do ústavnej krízy, keď konzervatívna väčšina v Snemovni lordov odmietla schváliť „ľudový rozpočet“ navrhovaný liberálnou vládou predsedu vlády Asquitha. Kríza nakoniec viedla - po Eduardovej smrti - k odstráneniu práva lordov vetovať právne predpisy.

Kráľovi sa nepáčili liberálne útoky na rovesníkov, medzi ktoré patril polemický prejav Davida Lloyda Georga v Limehouse.[78]

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Eduard pravidelne vyfajčil dvadsať cigariet a dvanásť cigár denne. Ku koncu života trpel zápalom priedušiek. V marci roku 1910 Eduard v Biarritze skolaboval. 27. apríla sa vrátil do Buckinghamského paláca, hoci stále trpel zápalom priedušiek. Jeho manželka sa vrátila z Korfu 5. mája. Nasledujúci deň bol postihnutý niekoľkými zástavami srdca, ale odmietol si ľahnúť. Večer stratil vedomie a zomrel.

Význam

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako kráľ Eduard VII. dosiahol väčší úspech než sa čakalo, patril k najmocnejším mužom sveta, vládol britskej ríši v dobe, kedy bola najväčšou priemyslovou i koloniálnou veľmocou na svete. Väčšiu časť svojho života však prežil mimo vladárske povinnosti, a preto sa venoval najmä cestovaniu. Jeho vláda trvala len 9 rokov a počas nej sa podarilo mierovou cestou vyriešiť viacero vojnových konfliktov v kolóniách, napr. v Južnej Afrike.

Potomkovia

[upraviť | upraviť zdroj]
Meno Narodenie Úmrtie Manželstvo/poznámky
Albert Viktor 8. január 1864 14. január 1892 (28 rokov) nikdy sa neoženil a nemal žiadnych potomkov
Juraj V. 3. jún 1865 20. január 1936 (70 rokov) 1893, princezná Mária z Tecku; mal potomkov
Lujza 20. február 1867 4. január 1931 (63 rokov) 1889, Alexander Duff, 1. vojvoda z Fife; mala potomkov
Viktória 6. júl 1868 3. december 1935 (67 rokov) nikdy sa nevydala a nemala žiadnych potomkov
Maud 26. november 1869 20. november 1938 (68 rokov) 1896, Haakon VII.; mala potomkov
Alexander Ján 6. apríl 1871 7. apríl 1871 narodil sa a zomrel v Sandringham House

Rodokmeň

[upraviť | upraviť zdroj]
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František Sasko-kobursko-saalfeldský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ernest I. Sasko-kobursko-gothajský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Augusta Reuss Ebersdorf
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princ Albert Sasko-kobursko-gothajský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Augustus Sasko-gothajsko-altenburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Lujza Sasko-gothajsko-altenburgská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Lujza Šarlota Meklenbursko-zverinská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eduard VII.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Juraj III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princ Eduard, vojvoda z Kentu a Strathearnu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Šarlota Meklenbursko-Strelická
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viktória, kráľovná Spojeného kráľovstva
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František Sasko-kobursko-saalfeldský (=8)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Viktória Sasko-kobursko-saalfeldská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Augusta Reuss Ebersdorf (=9)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Pod dvojitým menom nikdy nevládol žiadny anglický ani britský panovník.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Magnus, Philip (1964), King Edward The Seventh, London: John Murray, p. 1
  2. ↑ Bentley-Cranch, Dana (1992), Edward VII: Image of an Era 1841–1910, London: Her Majesty's Stationery Office, p. 1, ISBN 978-0-11-290508-0
  3. ↑ WEIR, Alison. Britains's royal families : the complete genealogy. London : Pimlico, 1996. (Rev. ed.) Dostupné online. ISBN 0-7126-7448-9.
  4. ↑ Debrett's Illustrated Peerage of the United Kingdom of Great Britain and Ireland. Notes and Queries, 1867-02-23, roč. s3-XI, čís. 269, s. 168–168. Dostupné online [cit. 2021-04-04]. ISSN 1471-6941. DOI: 10.1093/nq/s3-xi.269.168f.
  5. ↑ Van der Kiste, John (September 2004; online edition May 2007) "Alfred, Prince, duke of Edinburgh (1844–1900)", Oxford Dictionary of National Biography, Oxford University Press, doi:10.1093/ref:odnb/346, retrieved 24 June 2009
  6. ↑ Ridley, Jane (2012), Bertie: A Life of Edward VII, London: Chatto & Windus, pp. 17–19, ISBN 978-0-7011-7614-3
  7. ↑ Bentley-Cranch, p. 4
  8. ↑ Bentley-Cranch, p. 18
  9. ↑ Matthew, H. C. G. (September 2004; online edition May 2006) "Edward VII (1841–1910)", Oxford Dictionary of National Biography, Oxford University Press, doi:10.1093/ref:odnb/32975, retrieved 24 June 2009 (subscription or UK public library membership required)
  10. ↑ William of Wales, Duke of Cambridge, HRH Prince [online]. International Year Book and Statesmen's Who's Who, [cit. 2021-04-04]. Dostupné online.
  11. ↑ Bentley-Cranch, p. 35; Ridley, p. 50.
  12. ↑ Hough, Richard (1992), Edward and Alexandra: Their Private and Public Lives, London: Hodder & Stoughton, pp. 36–37, ISBN 978-0-340-55825-6
  13. ↑ Bentley-Cranch, pp. 20–34
  14. ↑ Hough, pp. 39–47
  15. ↑ Ridley, p. 37
  16. ↑ "No. 22198". The London Gazette. 9 November 1858. p. 4745.
  17. ↑ Bentley-Cranch, pp. 36–38
  18. ↑ Hough, pp. 64–66
  19. ↑ Ridley, pp. 54–55
  20. ↑ Ridley, pp. 59–63
  21. ↑ MIDDLEMAS, Keith. The life and times of Edward VII. London : Weidenfeld and Nicolson, 1993. Dostupné online. ISBN 0-297-83189-5.
  22. ↑ Bentley-Cranch, pp. 40–42
  23. ↑ Bentley-Cranch, p. 44; Ridley, p. 72
  24. ↑ Ridley, pp. 85, 87, 93, 104
  25. ↑ . They are listed at http://anthonyjcamp.com/page9.htm.
  26. ↑ Souhami, Diana (1996), Mrs Keppel and Her Daughter, London: HarpurCollins, p. 49
  27. ↑ ASHLEY, Michael. The mammoth book of British kings & queens. London : Robinson, 1999. Dostupné online. ISBN 1-84119-096-9.
  28. ↑ Middlemas, p. 89
  29. ↑ Priestley, pp. 22–23
  30. ↑ Bentley-Cranch, p. 97
  31. ↑ Edward VII, Official website of the British Monarchy, 11 January 2016, retrieved 18 April 2016
  32. ↑ Hattersley, pp. 18–19
  33. ↑ Bentley-Cranch, pp. 59–60
  34. ↑ Bentley-Cranch, p. 66; Ridley, pp. 137, 142
  35. ↑ Bentley-Cranch, p. 67 and Middlemas, pp. 48–52
  36. ↑ Edward to Lord Granville, 30 November 1875, quoted in Bentley-Cranch, pp. 101–102 and Ridley, p. 179
  37. ↑ "Itinerary of the Imperial Tour 1875–1876", Royal Museums Greenwich, retrieved 7 April 2018
  38. ↑ Bentley-Cranch, p. 104
  39. ↑ HURLOCK, Elizabeth B.. The psychology of dress; an analysis of fashion and its motive,. New York, : B. Blom, 1971. Dostupné online. ISBN 0-405-08644-X.
  40. ↑ MANSEL, Philip. Dressed to rule : royal and court costume from Louis XIV to Elizabeth II. New Haven : Yale University Press, 2005. Dostupné online. ISBN 0-300-10697-1.
  41. ↑ Bentley-Cranch, p. 84
  42. ↑ Ridley, p. 91
  43. ↑ Middlemas, p. 200 and Hattersley, p. 27
  44. ↑ Bentley-Cranch, p. 80
  45. ↑ Hattersley, p. 27
  46. ↑ Larking, Col Cuthbert, (28 Feb. 1842–30 Oct. 1910), JP for Herts; Gentleman Usher to the King, and Equerry to HRH the Duke of Connaught. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  47. ↑ Bentley-Cranch, p. 110
  48. ↑ Middlemas, p. 98
  49. ↑ Hattersley, pp. 23–25; Ridley, pp. 280–290
  50. ↑ Middlemas, p. 86; Ridley, pp. 265–268
  51. ↑ Middlemas, pp. 95–96
  52. ↑ List pani Elise Stonorovej kráľovnej Viktórii z 11. apríla 1871, citovaný v Battiscombe, s. 112 a Ridley, s. 140
  53. ↑ Ridley, pp. 339–340
  54. ↑ Middlemas, p. 65
  55. ↑ Lee, vol. II, p. 7; Middlemas, p. 104
  56. ↑ Priestley, p. 9
  57. ↑ The Duke of Windsor, p. 14
  58. ↑ Lee, vol. II, p. 26
  59. ↑ Middlemas, pp. 38, 84, 96; Priestley, p. 32
  60. ↑ ALLFREY, Anthony. Edward VII : and his Jewish court. London : Weidenfeld & Nicolson, 1991. Dostupné online. ISBN 0-297-81125-8.
  61. ↑ RIDLEY, Jennifer; MCCARTHY, John. Guest editorial. Language Awareness, 1997-01, roč. 6, čís. 2-3, s. 63–64. Dostupné online [cit. 2021-04-05]. ISSN 0965-8416. DOI: 10.1080/09658416.1997.9959917.
  62. ↑ Lee, vol. II, pp. 102–109
  63. ↑ Mirilas, P.; Skandalakis, J.E. (2003), "Not just an appendix: Sir Frederick Treves", Archives of Disease in Childhood, 88 (6): 549–552, doi:10.1136/adc.88.6.549, PMC 1763108, PMID 12765932
  64. ↑ Ridley, p. 365
  65. ↑ The Duke of Windsor, p. 20
  66. ↑ Bentley-Cranch, p. 127
  67. ↑ Bentley-Cranch, pp. 122–139; Ridley, pp. 351–352, 361, 372
  68. ↑ Hattersley, pp. 39–40
  69. ↑ Lee, vol. II, p. 182
  70. ↑ Lee, vol. II, p. 157; Middlemas, pp. 125–126
  71. ↑ Glencross, Matthew (2015), The State Visits of Edward VII: Reinventing Royal Diplomacy for the Twentieth Century, Palgrave Macmillan, ISBN 978-1-137-54898-6
  72. ↑ Nicolson, Harold (October 1954), "The Origins and Development of the Anglo-French Entente", International Affairs, 30 (4): 407–416, doi:10.2307/2608720, JSTOR 2608720
  73. ↑ The Duke of Windsor, p. 15
  74. ↑ Middlemas, pp. 60–61, 172–175; Hattersley, pp. 460–464; Ridley, pp. 382–384, 433
  75. ↑ Lee, vol. II, pp. 581–582; Ridley, pp. 417–418
  76. ↑ Middlemas, pp. 167, 169
  77. ↑ Lee, vol. II, pp. 583–584
  78. ↑ Heffer, pp. 276–277; Ridley, p. 437

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eduard VII.

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Eduard VII. na anglickej Wikipédii.


Eduard VII.
hannoverská
Vladárske tituly
Predchodca
Viktória 		kráľ Spojeného kráľovstva
22. január 1901 – 6. máj 1910 		Nástupca
Juraj V.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eduard_VII.&oldid=7891155“