Pika (Ochotona)

Pískavka (Ochotona) je rod cicavca z radu dvojitozubce z čeľade pískavkovité (Ochotonidae). Ide o jediný rod čeľade, ktorý sa zachoval dodnes. Na rozdiel od vyhynutého rodu Prolagidae, druhy z čeľade Ochotonidae sa vyznačujú tým, že stratili posledné stoličky v hornej čeľusti.

Vzhľadovo sú veľmi podobné bežným morčatám. Ich chrup sa skladá zo štyroch rezákov, šiestich črenových zubov a štyroch stoličiek v hornej čeľusti a z dvoch rezákov, štyroch črenových zubov a šiestich stoličiek v dolnej čeľusti. Chvost majú taký krátky, že ho prakticky nevidno, a ich telo pokrýva hustá a jemná srsť. Žijú v pomerne veľkých spoločenstvách na rovinách aj v horách a živia sa takmer výlučne trávou. V španielčine vznikol názov liebre silbadora, čo v preklade znamená pískajúci zajac, alebo, napríklad, v češtine existuje výraz pišťucha, a to vďaka svojmu zvuku, ktorý z času na čas vydáva. V Európe žije len jeden druh, Ochotona pusillus, ktorý sa vyskytuje aj v niektorých častiach Ázie. V skutočnosti je Ázia kontinent s najväčším počtom druhov tohto rodu, hoci niektoré sa vyskytujú aj v Severnej Amerike.

Charakteristika

Piky sú malé cicavce s krátkymi končatinami a zaoblenými ušami. V závislosti od druhu, ich dĺžka dosahuje približne 15 – 23 cm a vážia medzi 120 – 350 g. Podobne ako králiky, po skonzumovaní potravy najprv produkujú riedke zelené výkaly, ktoré pred konečnou tvorbou tuhých výkalov znovu zjedia, aby sa viac nasýtili. O druhu Ochotona collaris je známe, že ako potravu na zimu si vo svojich norách skladuje mŕtve vtáky a tiež konzumuje výkaly iných zvierat.

Tieto živočíchy sú bylinožravce a živia sa širokou škálou rastlinnej potravy, vrátane tráv, ostríc, vetvičiek kríkov, machov a lišajníkov. Podobne ako iné dvojitozubce, aj piky majú rezáky určené na hryzenie a nemajú očné zuby, pričom majú menej stoličiek ako zajace. Ďalšou podobnosťou, ktorú zdieľajú s inými dvojitozubcami je, že spodná časť ich labiek je pokrytá srsťou, a preto nemajú vankúšiky na labkách.

Piky žijúce na skalách majú malé potomstvo, zvyčajne menej ako päť mláďat, zatiaľ čo druhy žijúce v norách majú tendenciu rodiť viac mláďat a rozmnožovať sa častejšie, pravdepodobne kvôli väčšej dostupnosti zdrojov v ich pôvodných biotopoch. Mláďatá sa rodia po 25 – 30 dňoch gravidity.

Výskyt

Ochotona collaris na Aljaške.

Piky pochádzajú z chladných klimatických podmienok Euráziie a Severnej Ameriky. Väčšina druhov žije na skalnatých horských svahoch, kde využívajú množstvo štrbín na úkryt. Niektoré druhy piky si však stavajú jednoduché nory a iné pochádzajú z otvorených stepných oblastí. V horách Eurázie sa piky často delia o svoje nory so snehárkou vrchovskou, ktoré si v ich norách stavia hviezda. Piky potrebujú k životu nízke teploty. Ak sú vystavené teplotám nad 25,5 °C môžu uhynúť. Zmena teplôt prinútila niektoré populácie obmedziť svoju oblasť obývania na ešte vyššie nadmorské výšky.

Aktivita

Suchá vegetácia, ktorú si sušia, aby ju neskôr uskladnili vo svojich norách. Little Cottonwood Canyon, Utah.

Ochotona princeps s plnými ústami suchej trávy, národný park Sequoia, Kalifornia.

Ochotona alpina, Mongolsko.

Piky sú aktívne počas dňa aj noci, pričom druhy žijúce vo vyšších nadmorských výškach sú vo všeobecnosti aktívnejšie počas dňa. Najaktívnejšie sú tesne pred zimným obdobím. Nie je pre nich typický zimný spánok, preto v lete trávia čas zhromažďovaním a skladovaním potravy na zimu. Každá pika žijúca na skalách si skladuje svoju vlastnú „kôpku sena“ zo suchej vegetácie, zatiaľ čo druhy obývajúce nory sa často delia o svoje zásoby potravy so svojimi spoločníkmi v nore. Správanie pri zhromažďovaní suchej vegetácie je dôležité vo vyšších oblastiach. Mnohé zo zvukov a sociálnych správaní pík súvisí s obranou potravy.

Vplyv ľudskej činnosti na ekosystémy tundry, kde žijú piky, sa zaznamenáva od roku 1970. Namiesto zimného spánku si zbierajú trávu a iné druhy rastlinného materiálu, ktorý si uskladňujú do svojich úkrytov. Tento proces sa nazýva „zhromažďovanie a skladovanie sena“, ktorým sa živia počas zimného obdobia. Piky niekedy vnímajú človeka ako predátora, a preto reagujú rovnakým spôsobom, ako by skutočne reagovali voči iným predátorom. Takéto interakcie s ľuďmi sa spájajú so skráteným časom na hľadanie potravy, čo obmedzuje množstvo, ktoré si môžu uskladniť na zimné mesiace. Piky nie sú schopné znášať teploty ovzdušia nad 25 °C, a preto počas vysokých teplôt musia tráviť čas v tieni a mimo priameho slnečného žiarenia. Taktiež bola zistená súvislosť medzi zvyšovaním teploty vzduchu a stratou času na hľadanie potravy. V alpských krajinách, kde žijú piky, každým zvýšením teploty okolia o 1 °C stratia 3 % času na hľadanie potravy.

Euroázijské piky zvyčajne žijú v rodinných zoskupeniach a spoločne sa podieľajú na zhromažďovaní a strážení potravy. Niektoré druhy sa vyskytujú iba na určitých územiach. Severoamerické piky (Ochotona princeps a Ochotona collaris ) sú asociálne a mimo obdobia rozmnožovania vedú samotársky život.

Dĺžka života

Priemerná dĺžka života piky vo voľnej prírode je približne sedem rokov. Ich vek sa dá určiť podľa počtu rastových línii na okostici dolnej čeľuste. Priemerná dĺžka života sa medzi pohlaviami nelíši.

Zvuky

Piky vydávajú rôzne zvuky, ktoré sa líšia svojou dĺžkou. Môžu byť krátke a rázne, alebo o niečo dlhšie a zdĺhavejšie alebo môže ísť o dlhšie piskoty. V závislosti od geografickej variácie sa ich zvuky odlišujú. Piky načúvaním svojho okolia zistia, kedy je správny moment na vydanie krátkych zvukov. Zvuky vydávajú na rozpoznávanie jedincov, ako varovné signály pred predátormi, na obranu teritória alebo ako spôsob prilákania opačného pohlavia. Rôzne zvuky vydávajú aj v závislosti od ročného obdobia. Na jar, počas obdobia rozmnožovania, sú častejšie. Koncom leta sa zvuky menia na krátke piskoty. Vďaka rôznym štúdiám môžu byť akustické charakteristiky zvukov užitočným taxonomickým nástrojom.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ochotona na španielskej Wikipédii.