Pink Floyd: The Wall
| Pink Floyd: The Wall | |
|---|---|
| Originálny názov | Pink Floyd: The Wall |
| Žáner | Dráma/muzikál/vojnový |
| Dĺžka | 95 minút |
| Štát | Veľká Británia |
| Pôvodný jazyk | anglický |
| Rok | 1982 |
| Filmový štáb | |
| Réžia | Alan Parker |
| Scenár | Roger Waters |
| Produkcia | Alan Marshall |
| Hudba | Bob Ezrin, David Gilmour, Nick Mason, Roger Waters, Richard Wright |
| Herecké obsadenie | |
Obsadenie
| |
Pink Floyd: The Wall je film režiséra Alana Parkera, ktorý bol nakrútený v roku 1982. Scenár k filmu napísal Roger Waters, hráč na basovú gitaru a spevák skupiny Pink Floyd. Film je silne metaforicky ladený a sú v ňom využité prvky symbolizmu. Jeho rysy sú virtuálne, nevyužíva dialógy, je založený na konkrétnej dejovej línii hudby a myšlienok skladieb albumu The Wall (vydaný roku 1979) od skupiny Pink Floyd.
Vo filme je zapracovaných aj 15 minút animovaných sekvencií politického karikaturistu a ilustrátora Geralda Scarfeho, ktoré zobrazujú strašidelné vízie nočnej mory z bombardovania Anglicka počas druhej svetovej vojny (skladba Goodbye Blue Sky).
Film opisuje postupný prerod postoja človeka ku spoločnosti. Objavovanie rozporu medzi predstieraným a skutočným okolitým svetom v období dospievania a mladosti (spoločenský systém, realita v školstve, vzťahy v neúplnej rodine, faloš v medziľudských vzťahoch, fetišizovanie materiálnych hodnôt...). Hlavný hrdina prepadá do dezilúzie a obklopuje sa pomyselným múrom izolácie a odcudzenia. Cíti však, že budovaním takéhoto múru sa dostáva do psychického napätia, správa sa sebadeštruktívne, pud sebazáchovy ho začína nútiť vyjsť z tejto izolácie - zrúcať tento múr.
Dej filmu
[upraviť | upraviť zdroj]
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Hlavná postava a zároveň rozprávač („spievač“?) deja filmu Pink je zobrazovaný v rôznorodých fyzických i mentálnych rovinách. Prvýkrát ho stretávame ako mladého anglického chlapca vyrastajúceho na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Jeho osud je veľmi ovplyvnený smrťou jeho otca v Druhej svetovej vojne a nezdravým vzťahom s jeho neurotickou matkou, ktorej prístup k nemu balansuje od starostlivosti po absolútnu citovú ignoranciu. Ako plynú roky z chlapca sa stáva úspešná rocková hviezda, ktorá prepadá do dezilúzie a mentálneho zmätku.
Od začiatku sa Pinkov život otáča okolo života nad priepasťou, stratou a izoláciou. Narodil sa v krajine, ktorá bola postihnutá svetovou vojnou, vojnou, ktorá mu zobrala otca, ktorý bol povinný odovzdať vlasti svoj život. Bol pod prehnanou ochranou matky, ktorá plytvala rovnakou mierou svojou láskou ako aj úzkostlivosťou nad svojím synom. Pink sa rozhodol budovať mentálnu stenu medzi ním a zvyškom sveta, veriac že dokáže žiť v nemennej, odcudzenej rovnováhe izolovanej od fyzických a emocionálnych problémov života. Každá príhoda, ktorá spôsobí Pinkovi bolesť sa stáva ďalšou tehlou v jeho neustále narastajúcom múre, ktorým sa obklopuje: detstvo bez otca, despotická matka, krajina, ktorá mu poslala opečiatkovaný certifikát o smrti jeho otca, podpísaný jej kráľom, povrchný život rockovej hviezdy, odcudzenie v manželskom živote, drogy, ktoré mu mali pomáhať oslobodiť sa od samoty... tehla za tehlou skladá kompletný múr, ktorý ho postupne izoluje od okolitého sveta.
Pink po pridávaní posledných tehál sa prepadá do šialenstva. Je stratený za stenou, a je zároveň nútený vznášať sa na dôsledkoch svojho náročného štýlu života obdivovanej hviezdy, podľa starého otrepaného vzoru pre rockovú filozofiu: „sex, drogy a rokenrol...“ t. j. gruppies, hýrenie, užívanie drog. Pink sa postupne prevteľuje vo svojom vnútri do role absolútneho vládcu, diktátora, obdivovaného masami, ktoré skandujú jeho slová, prisvojujú si jeho názory... reagujú na všetky jeho pokyny, nenávidia každého, koho nenávidí on, ničia vtedy, keď si to idol želá. Obrazy deja filmu silne pripomínajú nacistické prejavy: vodca (Pink) je oblečený v koženom kabáte, jeho „vojaci“ majú výzor skinheadov, v červeno-bielom kruhu prekrížené kladivá na vlajkách silne pripomínajú svastiku... Jeho prejav je mix medzi vystúpením nacistického diktátora a rockovej hviezdy, keď rozsieva hnev okolo seba a na masy bez tváre:
- That one looks Jewish!
- And that one's a coon!
- Who let all of this riff-raff into the room?
- There's one smoking a joint,
- And another with spots!
- If I had my way,
- I'd have all of you shot!
„Tamten vyzerá na Žida! A tento je neger! Kto sem vpustil všetok ten odpad? Tam jeden fajčí jointa! A ďalší má vyrážky! Keby bolo po mojom, dám vás všetkých zastreliť!“[chýba zdroj]
Všetci skandujú a prechádzajú do scény, ktorá pripomína nacistickú Krištáľovú noc (skladba Run Like Hell). Po tejto časti Pink upadá do pasivity a vo svojej izolácii "čaká na červov" (skladba "Waiting For the Worms"), kým nezvolá „STOP!“ a pokúsi sa o zvalenie múru...
Mimo steny vysvetlí v piesní „Outside The Wall“:
- All alone, or in twos,
- The ones who really love you
- Walk up and down outside the wall.
- Some hand in hand
- And some gathered together in bands.
- The bleeding hearts and artists
- Make their stand.
- And when they've given you their all
- Some stagger and fall, after all it's not easy
- Banging your heart against some mad bugger's wall.
„Celkom sami a či vo dvojiciach, tí, čo vás majú skutočne radi, kráčajú sem a tam vonku za múrom. Niektorí ruka v ruke a niektorí dokonca v skupinách. Stoja tam krvácajúcie srdcia a umelci. A keď vám už dali všetko, čo mohli, niektorí sa zakolíšú a padnú, nakoniec, nie je ľahké ísť srdcom proti nejakému bláznivému múru.“
História výroby filmu
[upraviť | upraviť zdroj]Prvé kroky
[upraviť | upraviť zdroj].jpg)
Nápad nahrať film The Wall vznikol ešte pred nahraním rovnomenného albumu skupiny Pink Floyd. Pôvodne chceli premietať na koncertoch niektoré scény z filmu a Scarfeho animácie. Hlavnú postavu mal hrať Roger Waters. Pôvodne oslovili firmu EMI, ktorá nesprávne pochopila, koncept celého projektu a nahrávanie filmu odmietla.
Záujem Alana Parkera
[upraviť | upraviť zdroj]Záchranou pre nakrútenie filmu bol záujem Alana Parkera. Parker bol fanúšikom skupiny a počas obchodného rokovania vo firme EMI sa spýtal aj na šance pre nakrútenie filmovej adaptácie albumu The Wall. Poslali ho za Rogerom Watersom, ktorý sa hneď chcel pustiť do výroby. Parker sa však rozhodol, že celú produkciu si vezme on. Určil prvé úlohy pre Scarfeho a pre kameramana Michaela Seresina. Waters sa pustil do písania scenára filmu. Spolu so Scarfem vyrobili špeciálne vydanie scenára a ilustrácií aby mali podklady pre presviedčanie potenciálnych investorov. Na ilustráciách bol v hlavnej postave Pinka zobrazovaný Roger. Po neúspešných kamerových skúškach bolo rozhodnuté, že Roger hlavnú postavu hrať nebude. Vybraný bol punkový hudobník Bob Geldof. Keďže Roger nemohol hrať hlavnú rolu, stala sa nepoužiteľnou aj myšlienka použiť zábery živých koncertov vo filme.
Dokumentárne filmy
[upraviť | upraviť zdroj]O výrobe filmu The Wall bol vyrobený dokumentárny film s názvom The Other Side of the Wall, v ktorom sú interview s Parkerom, Scarfem a Watersove videoklipy pre MTV z roku 1982.
Druhý dokument bol vyrobený roku 1999 pod názvom Retrospective. Sú v ňom okrem interview s Watersom, Parkerom a Scarfem aj s ďalšími členmi produkčného tímu The Wall. Obidva tieto dokumenty sa nachádzajú ako prílohy k vydanému DVD.
Výroba a dojmy z filmu
[upraviť | upraviť zdroj]Vo filme nie sú použité skladby „Hey You“ a „The Show Must Go On“. Materiál so skladbou „Hey You“ bol nakrútený, ale bol vystrihnutý Nachádza sa medzi prílohami na DVD.
Námetom pre postavu Pinka boli životné príbehy Rogera Watersa a Syda Barretta.
Roger Waters bol sklamaný výsledným spracovaním filmu. Už počas nakrúcania dochádzalo k hádkam s Parkerom, nakoľko sa režisér odkláňal od filozofickej podstaty Rogerových predstáv. Potvrdil to aj v rozhovore pre jedno austrálske rádio, že bol „trochu sklamaný s výsledkom, pretože na konci filmu necítil žiadnu sympatiu s hlavnou postavou a nedosiahol to že by sa divák s ňou stotožnil“. Napriek tomuto názoru tento film je považovaný väčšinou fanúšikov skupiny Pink Floyd za dôstojnú interpretáciu albumu a silný filmový zážitok.[chýba zdroj]
David Gilmour mal spory s Watersom, bol proti výrobe tohto filmu. V dokumentárnom filme Behind The Wall vraví, že „vo filme bol príbeh menej úspešne stvárnený oproti albumu a koncertom“.
Počas skladby The Happiest Days of Our Lives zoberie Pinkovi učiteľ papierik a číta pred celou triedou Pinkovu báseň, ktorá je v skutočnosti útržkom textu skladby „Money“ z albumu Dark Side of the Moon.
Počas demolačnej scény pri skladbe „One of My Turns“ si Bob Geldof skutočne poranil ruku no bol tak zabratý do „práce“, že neprestal. Štáb až do konca natáčania scény nezbadal, že sa Bobovi niečo stalo. Vo filme môžeme zbadať, že Bob na chvíľu zastal, pozrel si na ruku a potom pokračoval. Zvyšok scény mal ruku omotanú tričkom, alebo kúskom plachty. Žiaľ nebola to tá ruka, ktorú si postava porezala na konci scény. Dievča, ktoré hralo groupie nevedelo, že Bob hodí fľašu vína po nej. Prekvapenie potom ako sa táto fľaša rozbila o stenu bolo autentické.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]- The Wall (album)
- Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81)
- Roger Waters - The Wall – Live in Berlin
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Pink Floyd The Wall v Internet Movie Database (po anglicky)
- Pink Floyd: The Wall v Česko-Slovenskej filmovej databáze