Pink Floyd

Pink Floyd
Pink Floyd v roku 1971. Zľava: Roger Waters, Nick Mason, David Gilmour a Richard Wright
Základné informácie
Pôvod	Cambridge, Anglicko
Žáner(-re)	art rock, psychedelický rock, progresívny rock, hard rock
Pôsobenie	1965–1995, 2005, 2007, 2013–2014, 2022–súčasnosť
Vydavateľstvá	Tower (USA: 1967 – 69) Harvest (USA: 1969 – 73; Európa: 1969 – 84) Columbia (USA: 1974 – 2000) Capitol (USA: 2001 – súčasnosť)
Webstránka	www.pinkfloyd.co.uk
Členovia skupiny
David Gilmour (1968 – súčasnosť), Nick Mason (1965 – súčasnosť),
Bývalí členovia
Roger Waters (1965 – 85) Syd Barrett (1965 – 68; † 2006) Bob Klose (1964 – 65) Richard Wright (1965 – 1981; 1987 – † 2008),
Hudobný portál  Britský portál

Pink Floyd je anglická rocková skupina, ktorá sa sformovala v Londýne v roku 1965. Kapela, ktorá sa na hudobnej scéne presadzovala ako predstaviteľ psychedelického popu, bola príznačná vetvenými hudobnými kompozíciami, experimentovaním so zvukmi, filozoficky zameranými textami a prepracovanými koncertnými vystúpeniami sa zároveň stala jedným z lídrov progresívneho rockového žánru. Pink Floyd patrí medzi komerčne najúspešnejšie a najvplyvnejšie skupiny v histórii populárnej hudby.

Skupinu Pink Floyd založili študenti polytechnickej univerzity v Londýne: Syd Barrett (gitara, spev), Nick Mason (bicie nástroje), Roger Waters (basová gitara, spev) a Richard Wright (klávesy, spev). Pod vedením ich vtedajšieho lídra, Syda Barretta štvorica vydala dva úspešné, rebríčkové single a debutový album, The Piper at the Gates of Dawn (1967). V decembri roku 1967 sa k skupine pridal spevák a gitarista, David Gilmour, v apríli nasledujúceho roku Syd Barrett z dôvodu duševného ochorenia z kapely odišiel. Primárnym autorom textov a lídrom tématického smerovania nasledujúcich najúspešnejších konceptuálnych albumov skupiny, The Dark Side of the Moon (1973), Wish You Were Here (1975), Animals (1977), The Wall (1979) a The Final Cut (1983) bol basgitarista Roger Waters. Okrem štúdiových projektov kapela nahrala aj niekoľko albumov s filmovou hudbou.

Po osobných nezhodách v roku 1979 od skupiny oficiálne odišiel Richard Wright. V roku 1985 Wrighta nasledoval Roger Waters. Po Watersovom odchode pod značkou Pink Floyd pokračovali Gilmour s Masonom, neskôr sa k nim opäť pripojil Wright. Trojica spolu vyprodukovala dva štúdiové albumy, A Momentary Lapse of Reason (1987) a The Division Bell (1994), ku ktorým boli organizované oficiálne koncertné turné. V roku 1994, po skončení druhého, The Division Bell Tour, sa skupina Pink Floyd na dlhšiu dobu odmlčala. V roku 2005 štvorica: Waters, Gilmour, Mason a Wright príležitostne v plnej zostave vystúpila na koncerte konanom v rámci podujatia Live 8. Syd Barrett zomrel v roku 2006, v roku 2008 zomrel Richard Wright. Posledný album skupiny Pink Floyd,, The Endless River (2014), obsahoval z veľkej časti nevydaný hudobný materiál z nahrávania projektu The Division Bell.

Skupina Pink Floyd patrila medzi priekopníkov britskej psychedelickej rockovej hudobnej scény a je všeobecne považovaná za tých čo významne ovplyvnili ďalšie hudobné žánre, ako je progresívny rock, či ambientná hudba. Štyri ich albumy sa dostali na vrchol hudobných rebríčkov v Spojených štátoch a v Spojenom kráľovstve, no len dva ich single, „See Emily Play“ (1967) a „Another Brick in the Wall, Part 2“ (1979), boli v prvej desiatke hudobných rebríčkov týchto dvoch krajín. V roku 2013 mala skupina na svete predaných viac ako 250 miliónov hudobných nosičov. Dva ich projekty, The Dark Side of the Moon a The Wall, sú medzi najpredávanejšími albumami hudobnej histórie.

Skupina Pink Floyd ovplyvnila rockovú hudobnú tvorbu hudobníkov 70. rokov ako boli David Bowie, Genesis či Yes; ako aj mnohých súčasných skupín ako sú Dream Theater, Tool, Radiohead, Porcupine Tree, The Orb, Anathema a Nine Inch Nails.

História skupiny

Vznik zoskupenia

Členovia kapely pochádzajú z Cambridge. Niektoré skladby z ich tvorby sú ovplyvnené atmosférou krajiny ich detstva stráveného v okolí Grantchester Meadows. Roger Waters a Nick Mason sa stretli počas štúdia architektúry na Polytechnickej univerzite na Regent Street v Londýne. Hudbu si spolu zahrali prvýkrát kapele, ktorú tvoril Keith Noble, Clive Metcalfe a Nobleho sestra, Sheilagh. Potom, ako sa neskôr v tom istom roku k skupine pridal ďalší zo spolužiakov, Richard Wright, vzniklo sexteto, ktoré si dalo názov Sigma 6. Roger Waters v tej dobe hrával na sólovú gitaru, Mason na bicie nástroje a Wright na rytmickú gitaru. Kapela vystupovala na súkromných akciách a skúšala v čajovni v suteréne Polytechnickej univerzity na Regent Street. Väčšinu ich repertoáru tvorili coververzie piesní skupiny The Searchers a materiál, ktorý pre nich napísal ich manažér a skladateľ, spolužiak Ken Chapman. Niekedy sa k skupine pridávali aj iní hudobníci, najčastejšie gitaristi, a tak sa podľa potreby menilo obsadenie hudobných nástrojov aj u stálejších členov. Juliette sa neskôr vydala za Ricka Wrighta, potom ona, Noble a Metcalfe z kapely odišli.

V septembri 1963 sa Waters a Mason presťahovali do bytu na Stanhope Gardens 39 blízko Crouch End v Londýne. Byt vlastnil Mike Leonard, ktorý mal vtedy okolo 35 rokov a na čiastočný úväzok bol učiteľom na neďalekej Hornsey College of Art a aj na Polytechnickej univerzite na Regent Street. Okrem architektúry sa Leonard zaujímal o umelecké prepojenie rytmu svetla a hudby pochádzajúcej hlavne z afrických perkusných hudobných nástrojov. Doma v byte na Stanhope Gardens v Highgate mal ateliér, kde konštruoval a skúšal svetelné prístroje , často konštruované z perforovaných diskov poháňaných elektromotormi. Cez disky prechádzalo svetlo, ktoré na stenách vytváralo rôzne efektné obrazce. Aj vďaka tomuto nadšencovi mala kapela k dispozícii v prednej izbe jeho bytu hudobnú skúšobňu, kde mohla so svojimi nápadmi voľne experimentovať. Mike Leonard si v tomto čase kúpil elektrický organ Farfisa Duo, na ktorom skupinu príležitostne aj sprevádzal. V akademickom roku 1964 zo skupiny odišiel Mason a v septembri toho istého roku prišiel do kapely hrať na gitaru Bob Klose. Vystriedal Watersa, ktorý v tom čase začal hrávať na basovú gitaru. Skupina Sigma 6 postupne menila názvy: sprvu boli Meggadeaths, potom The Abdabs, či Screaming Abdabs, potom Leonard's Lodgers, alebo aj Spectrum Five, kým sa jej členovia nezhodli na názve Tea Set. V roku 1964, potom ako zo skupiny odišli Metcalfe a Noble, ktorí sa rozhodli založiť si vlastnú kapelu, sa ku Klosovi a Watersovi pripojil nový gitarista, Roger (Syd) Barrett. Barrett, ktorý bol o dva roky mladší, prišiel v roku 1962 do Londýna študovať na umeleckú školu Camberwell College of Arts. Na tejto škole štúdoval jazyky iný jeho dávny známy, David Gilmour. Waters a Barrett boli kamaráti z detstva. Waters často navštevoval Barretta a sledoval, ako hráva v dome u jeho matky na gitare. Barettovi rodičia, otec Arthur a matka, Winfred, už od detstva syna podporovali v tom, aby sa venoval hudbe. Došlo to tak ďaleko, že Sydove prvé hudobné skupiny mohli skúšať priamo v obývačke ich domu v Cambridge. Syd v tomto období postupne prepadal ľahkým drogám a v spojení s obdivom ku východným vieram, či mystickým, rozprávkovým témam sa táto kombinácia prepájala do jeho predstavivosti a komponovaných diel. Mason o Barrettovi povedal, že „v časoch, keď každý bol kúlovým sebavedomým adolescentom, Syd bol mimo módnych konvencií, a pre Masona bolo nezabudnuteľnou spomienkou na prvé stretnutie so Sydom skutočnosť, že sa obťažoval prísť a predstaviť sa mu.“

Noble a Metcalfe odišli z Tea Set koncom roka 1963 a Klose predstavil skupine Chrisa Denisa, ktorý pracoval ako zubný technik na základni Royal Air Force (RAF) v Northolte, Denis mal skúsenosti s vystupovaním so známejšími skupinami vtedajšej hudobnej scény v Cambridge.. V decembri 1964 sa im podarilo cez jedného Wrightoveho kamaráta získať nahrávací čas v štúdiu vo West Hampstead. Wright, ktorý sa prestal venovať štúdiu, sa vtedy nahrávania nezúčastnil. Vznikli vtedy ich prvé štyri demonahrávky: R&B klasika „I'm a King Bee“ (originál od bluesmana Slima Harpa) a tri originály od Barretta: „Butterfly“, „Lucy Leave“ a „Double O Bo“. Začiatkom roku 1965 RAF poslala Dennisa do Bahrainu a Barrett sa stal fronmanom skupiny. Neskôr v tom istom roku bola skupina už stálym účinkujúcim v londýnskom klube Countdown Club neďaleko Kensington High Street kde od neskorej noci do skorého rána hrávali tri hudobné sady po 90 minútach. V tomto období sa, podľa vyjadrenia Masona, začali vyhýbať opakovaniu tých istých skladieb v každom takomto hudobnom bloku tým, že piesne predlžovali rozširovaním sól. Po tlaku rodičov a radách od vysokoškolských profesorov, Klose v polovici roku 1965 opustil kapelu a stal sa fotografom. Barrett po Kloseho odchode začal hrať na sólovú gitaru. Koncom roka 1965 sa kapela prvýkrát nazvala The Pink Floyd Sound. Barrett vtedy zareagoval na to, že na jednom z vystúpení mala tiež účinkovať iná skupina nazvaná Tea Set. Nový názov bol odvodený z mien dvoch bluesových hudobníkov, ktorých albumy mal Barrett vo svojej zbierke: boli nimi Pink Anderson a Floyd Council.

V októbri 1965 hrala skupina Tea Set v High Pines (Esher, Surrey) na oslave narodením dvojičiek Libby a Rosie Januaryových. Libby bola priateľkou Rogerovho a Sydovho spolužiaka z gymnázia, Storma Thorgersona, neskoršieho autora dizajnu vizuálneho stvárnenia väčšiny albumov skupiny Pink Floyd. Bola to pompézna oslava, na ktorej okrem Tea Set a iných umelcov vystupoval vtedy mladý pesničkár Paul Simon, či skupina Jokers Wild (s Davidom Gilmourom). V roku 1965 sa v anglických mestách začali presadzovať hudobné kluby, v ktorých sa prezentovalo undergroundové umelecké hnutie. V hudobnej sfére bol underground polovice 60. rokov charakteristický psychedelickou hudbou. Okrem predĺžených improvizácií hudobných sól, či zvukovými efektmi bola pódiová prezentácia muzikantov zvýrazňovaná rôznymi svetelnými efektmi, ako bolo premietanie olejových diapozitívov, niekedy šlo dokonca iba o domáce bodové svetlá, ktoré sa prepínali ručne. Efekt olejového diapozitívu a filmovej projekcie použila skupina na jednom vystúpení na Essexskej univerzite. Krátko po tomto vystúpení dostala skupina ponuku prvýkrát vystúpiť v undergroundovom klube s názvom Marquee.

Od roku 1966 repertoár kapely pozostával z hudby v štýle R&B. Od decembra dostali príležitosť vystupovať v londýnskom klube Marquee. Tam zaujali Petra Jennera, ktorý prednášal na ekonomickej škole v Londýne. Jenner bol fascinovaný zvukovými efektami, ktoré vytváral Wright s Barrettom a tak sa rozhodol, že sa spolu so svojim obchodným partnerom, Andrewom Kingom stanú manažérmi skupiny. Dvojica mala nejaké skúsenosti s fungovaním hudobného priemyslu, použila 1000 Libier (v roku 2019 by tento obnos predstavoval hodnotu 18000 Libier) z Kingovho dedičstva na založenie spoločnosti Blackhill Enterprises a na kúpu nových hudobných nástrojov pre kapelu. Približne v tomto čase dal Jenner návrh, aby kapela vyradil zo svojho názvu slovo „Sound“ a zostal im názov Pink Floyd. Pod Jennerovým a Kingovým vedením sa z kapely stala súčasť londýnskej undergroundovej hudobnej scény, ktorá najčastejšie účinkovala v kluboch ako boli All Saints Hall a Marquee. Počas pôsobenia v klube Countdown skupina experimentovala s dlhými inštrumentálnymi improvzáciami hudobných motívov, ktoré prezentovala s farebnými podomácky vyrábanými svetelnými efektami. Spoločenské styky, ktoré mali Jenner a King pomohli k tomu, že sa zmienky o skupine dostali aj do článkov novín, ako Financial Times a Sunday Times v ktorých sa zmieňovali o pulzujúcej hudbe Pink Floyd sprevádzanej farebným blikajúcim svetlom premietaným na plochu za kapelou a umocňujúcim psychedelickú atmosféru ich vystúpenia.

V roku 1966 sa posilnil obchodný vzťah skupiny s Blackhill Enterprises natoľko, že sa každý z jej členov spolu s Jennerom a Kingom stal vlastníkom šestiny podielu spoločnosti. Koncom roku 1966 ich hudobný repertoár pozostával iba z niekoľko štandardných skladieb v štýle R&B a z veľkej časti z Barrettových originálnych nápadov, z ktorých väčšina stačila na vydanie ich prvého albumu. Napriek tomu, že im výrazne stúpala frekvencia vystúpení, kapela ešte nebola vo väčšej miere akceptovaná. Po jednom predstavení v katolíckom mládežníckom klube ich majiteľ odmietol zaplatiť, pričom tvrdil, že ich predstavením nebola hudba. Keď ich manažment skupiny podal žalobu na súd proti majiteľovi klubu, sudca potvrdil jeho rozhodnutie. Lepšiu odozvu mal Pink Floyd v londýnskom klube UFO, kde si kapela postupne budovala vlastnú fanúšikovskú základňu. Barrettove vystúpenia v štýle spontánneho undergroundu oplývali nadšením, „preskakovali od šialenstva, inšpirácií k improvizáciám, prekonávali obmedzenia do oblastí, ktoré boli pre publikum zaujímavé. Nikto iný toto v tom čase nedokazoval.“

Podpis kontraktu s EMI

V roku 1967 začala skupina Pink Floyd priťahovať pozornosť hudobného priemyslu. K rokovaniam im pomohol manžér klubu UFO, Joe Boyd spolu s účtovníkom spolupracujúcim s kapelou, Bryanom Morrisonom, ktorí im vybavili nahrávanie v štúdiách Sound Techniques in West Hampstead. O tri dni neskôr podpísali zmluvu so spoločnosťou EMI a prevzali zálohu 5000 Libier (pre rok 2019 je to v prepočte 91400 Libier). Dňa 10. marca 1967 pod značkou spoločnosti Columbia vyšiel skupine Pink Floyd prvý oficiálny singel „Arnold Layne“, (B-strana, „Candy and a Currant Bun“). Obidve nahrávky vznikli v jeden deň, 29. januára 1967. V dňoch 11. a 12. januára skupina nahrala dlhú verziu skladby „Interstellar Overdrive“. Niekedy okolo 29. januára nakrútili v Sussexe krátky film, ktorý bol premietaný k piesni „Arnold Layne“. Odkaz v piesni „Arnold Layne“ k úchylke chlapa obliekať si šaty opačného pohlavia (cross-dressing) spôsobil, že niektoré rádiá odmietali jej hranie, no kreatívna manipulácia zo strany maloobchodu spôsobila, že sa singel aj napriek cenzúre médií dobre predával a dostal sa na 20. priečku britských hudobných rebríčkov.

Dňa 16. júna 1967 vyšiel skupine ďalší singel, „See Emily Play“. Táto nahrávka si viedla ešte lepšie ako „Arnold Layne“, vyšplhala sa v britských rebríčkoch na 6. miesto a zostala tam počas siedmich nasledujúcich týždňov. Skupina vystúpila aj v programe BBC Look of the Week, kde Waters a Barrett pútavo a s rozumom čelili tvrdému výsluchu moderátora Hansa Kellera. Účinkovali aj v ďalšom populárnom programe BBC Top of the Pops, kde od nich kontroverzne vyžadovali, aby obmedzili spev a hranie. Pink Floyd sa vrátili ešte na ďalšie dve vystúpenia, no pri treťom sa Barrett začal osobnostne rozpadávať a niekedy v tomto čase si skupina začala všímať významné zmeny v jeho správaní. Začiatkom roku 1967 Syd začal pravidelne užívať LSD a Mason ho opísal ako „kompletne izolovaného z okolitej reality“.

The Piper at the Gates of Dawn (1967)

Prvú nahrávaciu zmluvu so skupinou Pink Floyd a spoločnosťou EMI dohadoval Morrison s producentom Normanom Smithom. Súčasťou dohody bola aj výroba štúdiového albumu, ktorá mala byť zrealizovaná v lodýnských čtúdiách na Abbey Road. Mason hovorí, že rokovania boli bezproblémové. Smith nesúhlasí s tvrdením, že Barrett nereagoval na jeho návrhy a konštruktívnu kritiku. Prvý album skupiny Pink Floyd, The Piper at the Gates of Dawn, vydala spoločnosť EMI-Columbia v auguste 1967. V hudobných rebríčkoch Spojeného kráľovstva tento projekt kapely dosiahol šiestu priečku, na ktorej sa udržal štrnásť týždňov. Mesiac po svojom, vydaní album vydala aj nahrávacia spoločnosť Tower Records. Popularita koncertov kapely Pink Floyd v klube UFO priťahovala stále väčšie publikum, no Barrettov mentálny problém narastal do vážnych rozmerov. Skupina spočiatku dúfala, že jeho nevyspytateľné správanie je len prechodné, no niektorí, napríklad Jenner a jeho asistentka, manželka Marca Bolana June Child, ktorá to komentovala slovami: „našla som ho sedieť v šatni, bol úplane mimo. Spolu s Rogerom Watersom sme ho postavili na nohy a vyviedli na pódium... kapela začala hráť a Syd len stál. Mal na krku zavesenú gitaru a ruky mu viseli pri tele.“ King, ktorý bol nútený zrušiť vystúpenie skupiny Pink Floyd na prestížnom National Jazz and Blues Festivale, ako aj na niekoľkých ďalších hudobných podujatiach, informoval hudobnú tlač o tom, že Barrett je postihnutý nervovým vyčerpaním. Waters vybavil stretnutie u psychiatra, R. D. Lainga a napriek tomu, že ho osobne priviezol na stretnutie, Barrett nakoniec vystúpiť z auta odmietol. Ani pobyt vo Formentere u doktora Sama Hutta, ktorý bol známy pre undergroundovú hudobnú scénu k zlepšeniu Sydovho zdravotného stavu neviedol. Kapela v septembri absolvovala niekoľko koncertných vystúpení po Európe, v októbri nasledovalo turné v USA V Štátoch sa Barrettov stav neustále zhoršoval. Počas vystúpení v televíznych šou Dicka Clarka a Pata Boonea zarazil svojich hostiteľov tým, že nereagoval na otázky a hľadel do prázdna. V Boneho šou okrem toho odmietol hýbať ústami pri plejbeku počas vystúpenia s piesňou „See Emily Play“. Po takýchto trápnych situáciách sa King rozhodol návštevu USA ukončiť a poslať skupinu späť domov do Londýna. V novembri 1967 skupina Pink Floyd vydala singel „Apples and Oranges“. Krátko po návrate do Anglicka sa Pink Floyd zúčastnil ako jedna z predskupín turné Jimiho Hendrixa. Barrettove depresívne stavy sa aj počas tohto turné stále zhoršovali. Na niektorých vystúpeniach si skupina musela najať hudobníka Davida O'Lista.

1967 – 1978: Zmena a medzinárodný úspech

1967: Nahradenie Barretta Gilmourom

V decembri roku 1967 vyeskalovala kríza s Barrettovým účinkovaním do bodu v ktorom sa ho jej členovia rozhodli nahradiť piatym hudobníkom, gitaristom Davidom Gilmourom. Gilmour poznal Barretta z predchádzajúcich čias, zo začiaku 60. rokov keď študoval technickej škole v Cambridge. Cez obedné prestávky spolu hrávali na gitarách a ústnych harmonikách, neskôr cestovali stopom a vystupovali ako pouliční umelci na juhu Francúzska. V roku 1965, ešte ako člen skupiny Jokers Wild, poznal Gilmour skupinu Tea Set. Morrisonov asistent, Steve O'Rourke, mal Gilmoura vo svojom byte na podnájme za 30 libier na týždeň. V januári 1968 spoločnosť Blackhill Enterprises predstavila Gilmoura ako nového člena kapely s tým, že Barrett zostáva v kapele ako skladateľ. Jenner pôvodne plánoval Gilmourovým účinkovaním prekrývať Barrettove excesy, potom, ako zistil, že to nefunguje, chcel zostať pritom že Syd by mohol pre kapelu písať piesne. Jednou z prvých Gilmourových úloh bolo napodobňovanie hrania na gitaru do plejbeku v promo filme „Apples and Oranges“. Barrett vyjadril svoju frustráciu z toho, že nedokáže skomponovaním novej skladby nadviazať na úspech hitov „Arnold Layne“ a „See Emily Play“ kapele tým, že na koncertoch menil štruktúru piesne „Have You Got It Yet?“ natoľko, že ostatní členovia sa nedokázali k nemu v hre na nástrojoch pripojiť. V januári 1968 vznikla jediná séria fotografií všetkých piatich členov vtedajšej zostavy kapely, na ktorých je ale zjavná Barrettova izolovannosť a odvrátený Sydov pohľad.

Spolupráca s Barrettom sa nakoniec ukázala ako príliš zložitá. Problém uzavreli v januári pred cestou na koncert v Southamptone, keď sa niekto zo skupiny spýtal, či berú zo sebou aj Syda. Podľa Gilmoura niekto vtedy povedal, že „Nah, neobťažujme sa“... bol to prvý signál konca Barrettovho pôsobenia v skupine Pink Floyd. Waters neskôr hovoril, že „síce bol Syd ich kmarátom, no vtedy boli často v stave, že by ho dokázali zaškrtiť“. Začiatkom marca 1968 sa skupina Pink Floyd stretla so svojimi obchodnými partnermi, Jennerom a Kingom, aby sa poradili o tom, čo bude ďalej a Barrett odsúhlasil, že v skupine končí.

Jenner a King považovali Barretta za kreatívneho génia kapely. Preto sa ho rozhodli ďalej zastupovať a ukončiť svoj obchodný vzťah s kapelou Pink Floyd. Morrison predal svoj podiel firme NEMS Enterprises, ktorú vlastnil Brian Epstein a výhradným manažérom skupiny sa nakoniec stal Steve O'Rourke. Spoločnosť Blackhill oznámila Barrettov odchod 6. apríla 1968. Krátko po odchode sa Barrett ešte parkrát zúčastnil na vystúpeniach kapely. Po Barrettovi z väčšej časti zostal autorom umeleckých nápadov, textov a kompozícií Roger Waters. V začiatkoch pri plejbeku Barrettových skladieb v televíznych vystúpeniach otváral ústa Gilmour, no na koncerty kapela vyberala nakoniec predsa len repertoár, ktorého autorom bol Waters, či Rick Wright. Často hrávali napríklad piesne „It Would Be So Nice“, či „Careful with That Axe, Eugene“.

Barrett po odchode zo skupiny ešte nahral dva sólové albumy (na ktorých spolupracovali aj členovia skupiny) no nedosiahol s nimi nikdy taký úspech a popularitu ako so skladbami, ktoré tvoril pre skupinu The Pink Floyd.

A Saucerful of Secrets (1968)

V roku 1968 skupina sa Pink Floyd zišla opäť v Abbey Road Studios aby nahrala svoj druhý album A Saucerful of Secrets. Nachádza sa na ňom posledná nahrávka, ktorú zložil Syd Barrett, pieseň „Jugband Blues“. Waters na album autorsky prispel skladbami „Set the Controls for the Heart of the Sun“, „Let There Be More Light“ a „Corporal Clegg“, od Wrighta pochádzajú nahrávky „See-Saw“ a „Remember a Day“. Norman Smith členov kapely požiadal aby si pripravili svoje vlastné hudobné nápady a v domácom prostredí pripravili ich demonahrávky. Pod Smithovým vedením sa potom v štúdiu učili, ako využiť nahrávací potenciál pri realizácií svojich umeleckých vízií. Smith nebol výkonom kapely vôbec nadšený. Keď napríklad videl, ako sa Mason trápi s rytmikou v skladbe „Remember a Day“ nevydržal to, sadol si za bicie a nahral ich namiesto Nicka. Smithove správanie počas nahrávania neskôr komentoval Wright ako neustále poznámky o tom, že „nemôžu predsa nahrávať iba 20 minút smiešneho hluku“. Nakoľko nielen Mason, ale aj Waters nemali vzdelanie pre hudobnú kompozíciu, nepoznali ani noty, tak si vymysleli systém zápisu hudby. Gilmour neskôr ich spôsob porovnával s architektonickým náčrtom.

Album im vyšiel v júni 1968. Mal na svojom prebale psychedelický motív, ktorého autormi boli Storm Thorgerson a Aubrey Powell zo štúdia Hipgnosis. Bol to prvý z mnohých výtvarných návrhov, ktoré toto štúdio a jeho členovia pre túto kapelu vyrobili. Zároveň to bolo iba druhýkrát, čo firma EMI povolila niektorej kapele, aby si sama vybrala dizajnéra pre svoj obal albumu. V Spojenom kráľovstve sa album po svojom vydaní dostal na 9. priečku hudobných rebríčkov, kde sa udržal 11. týždňov. Britský hudobný časopis, Record Mirror dal albumu priaznivú recenziu, no dodal nakoniec poznámku, že nech „mládež zabudne na to, že si album bude vedieť púšťať na svojich večierkoch“. John Peel, ktorého by sme dnes mohli nzavať vtedajším influencerom pre poslucháčov modernej hudby poznamenal, že počúvanie titulnej skladby albumu je porovnateľné s „náboženským zážitkom“. Hudobný týždenník NME pre zmenu opisuje album ako „dlhý, nudný s malými odchýlkamiv monotónnom smerovaní“. Deň po vydaní albumu skupina Pink Floyd vystúpila prvýkrát bez nároku na honorár na koncerte v londýnskom Hyde Parku. V júli 1968 kapela druhýkrát navštívila Spojené štáty. Spolu so skupinami Soft Machine a The Who bolo vtedy uskutočnené prvé významné turné skupiny Pink Floyd. V decembri toho istého roku im vyšiel singel „Point Me at the Sky“, ktorý neprekonal úspechy ich predošlých singlov. Bol to zároveň ich posledný singel až do roku 1973, kedy im v limitovanej edícii vyšla singlová nahrávka skladby „Money“.

Ummagumma (1969), Atom Heart Mother (1970), a Meddle (1971)

Waters na pódiu v Leeds University Pink Floyd (1970).

Dvojalbum Ummagumma, ktorý vyšiel pod značkou vydavateľstva EMI v novembri roku 1969, je reprezentáciou odklonu kapely Pink Floyd od ich predošlého hudobného smerovania. Prvý hudobný nosič edície obsahuje nahrávky z koncertov Manchester College of Commerce, Mothers v klube v Birminghame. Druhé LP je zbierkou hudobných nápadov každého z členov skupiny. Po svojom publikovaní mal projekt pozitívne recenzie, v hudobných rebríčkoch Spojeného kráľovstva sa dostal na piatu priečku a udržal sa tam po dobu 21 týždňov.

V októbri 1970 skupina Pink Floyd vydala album Atom Heart Mother. Predošlé album skupiny boli nahraté na štvorstopový nahrávací systém, Atom Heart Mother bol ich prvým projektom, ktorý nahrali na osemstopový záznam. Prvotná verzia mala premiéru v januári vo Francúzsku. Skupina mala výhrady k jej výslednej mixáži a tak prizvala k spolupráci experimentálneho hudobníka a skladateľa, Rona Geesina. Geesin popracoval na vylepšení zvukovej stopy: k pôvodnej verzii so vstupom len od kapely, ktorá sa mu zdala nedostatočná, doplnil dychovú sekciu a pre chorálový spev najal vokálny zbor dirigenta Johna Alldisa. Smith zostal výkonným producentom albumu, no tento projekt označil za posledný na ktorom s kapelou Pink Floyd spolupracoval. Gilmour k tomu poznamenal, že to bol od neho len „jasný spôsob ako naznačiť, že pre tento album neurobil nič.“ Waters bol k albumu kritický, vyjadril sa, že „by bol radšej, keby bol hodený do koša a nikto ho už nikdy nepočúval“. Aj Gilmour mal odmietavý postoj k albumu, raz sa k nemu vyjadril, že „mali v tom čase obdobie, kedy robili veci vhodné do koša“. Album mal premiéru v júni 1970. Bol ich prvým LP nosičom, ktorý sa stal jednotkou v hudobných rebríčkoch Spojeného kráľovstva a na ich vrchole sa udržal 18 týždňov.

V roku 1970 skupina Pink Floyd vo veľkom koncertovala v Európe a v Spojených štátoch. Na tomto turné im v máji 1970 im zo skladu v New Orleanse ukradli aparatúru za 40 tisíc dolárov. V dosledku toho došlo vtedy takmer ku skončeniu koncertovania, no krátko potom, ako krádež oznámili FBI, polícia zlodejov vypátrala a kapela získala väčšinu svojej hudobnej techniky späť. V roku 1971 sa skupina Pink Floyd umiestnila na druhom mieste v čitateľskej ankete časopisu Melody Maker a po prvý raz začala dosahovať zisk. Mason a Wright si založili rodiny, stali sa otcami a kúpili si domy v Londýne, zatiaľ čo sa Gilmour, ktorý bol stále slobodný, presťahoval na farmu z 19. storočia v Essexe. Waters si vybudoval domáce nahrávacie štúdio v prestavanej kôlni na náradie, ktorú mal v zadnej časti svojej záhrady vo svojom dome v Islingtone. V januári 1971, po návrate z turné „Atom Heart Mother“, začali Pink Floyd pracovať na novom hudobnom materiáli. Keďže nemali ústrednú tému, pokúsili sa o niekoľko neproduktívnych experimentov. Zvukový inžinier John Leckie popisuje vtedajšie ich sedenia ako často začínajúce popoludní a končiace skoro ráno, „počas nich nič nevzniklo. Nahrávacia spoločnosť s nimi nebola v kontakte, okrem prípadov, keď sa ich hudobný manažér ukázal s pár fľašami vína a niekoľkými jointami.“ Skupina strávila dlhý čas s experimentovaním so zvukmi, či gitarovými rífmi. Tiež nejakú dobu boli v Air Studios, kde skúšali nahrávať hudbu použitím zvukov z rôznych objektov z domácností. Z týchto projektov neskôr čerpali pri výrobe albumov The Dark Side of the Moon a Wish You Were Here.

Album "Meddle, ktorý vyšiel v októbri 1971, podľa vyjadrenia redaktora Jeana-Charlesa Costu z časopisu Rolling Stone „nielenže potvrdzuje nástup sólového gitaristu Davida Gilmoura ako skutočnej formujúcej sily v skupine, ale zároveň dokazuje, že skupina je znovu na dobrej ceste svojho vývoja“. Nahrávanie albumu trvalo viac mesiacov. Prvá polovica nahrávok vznikala v apríli, neskôr nahrávali v štúdiách v Abbey Road v máji. Potom nahrávali a medzitým koncertovali po Veľkej Británii, Európe, v auguste boli v Austrálii a v septembri sa vrátili do Európy. V októbri nahrali koncertný film Pink Floyd: Live at Pompeii a v novembri odišli na turné do USA.

Podľa recenzie v NME je Meddle „výnimočne dobrý album“ a jeho hudobná nahrávka „Echoes“ je „zenitom ku ktorému Pink Floyd smeruje“. Michael Watts z časopisu Melody Maker ho naproti tomu považuje za rozporuplný „soundtrack k neexistujúcemu filmu“, krčí pri ňom plecami a opisuje ho ako „zmes zúrivosti a ničneznamenajúceho zvuku.“ Projekt Meddle je však vo všeobecnosti považovaný za prechod vývoja kapely ovplyvnenej Sydom Barrettom k tomu. čo bolo neskôr všeobecne známe ako hudba kapely Pink Floyd. Na celej jednej strane vinylového LP nosiča bola jedna kompozícia nazvaná „Echoes“. Z tohoto albumu je známa aj skladba „One of These Days“, ktorá sa na koncertoch skupiny Pink Floyd hráva dodnes. Po svojom uvedení na trh sa album dostal v britských rebríčkoch na tretie miesto a udržal sa tam 82 týždňov.

The Dark Side of the Moon (1973)

Pink Floyd v na turné v USA roku 1973, krátko pred vydaním albumu The Dark Side of the Moon

V januári 1972 mal v The Dome v Brightone Pink Floyd premiéru s novým plánovaným albumom, ktorý mal pracovný názov Eclipse. Skupina skladala a zdokonaľovala jeho hudobný materiál počas turné po Veľkej Británii, Japonsku, Severnej Amerike a po Európe. Živým hraním a neustálym vylepšovaním, dopĺňaním zvuku, sledovaním reakcií publika a kritík sa zdokonaľovala základná myšlienka a vzťah ostatných členov kapely k novému albumu.

Album skupina Pink Floyd spolu s technikmi tímu Alana Parsonsa nahrávala v štúdiách Abbey Road od mája 1972 do januára 1973. Parsonsovi pri nahrávaní asistoval producent Chris Thomas. Názov výsledného projektu, „The Dark Side of the Moon“, odkazuje skôr na šialenstvo ako na astronómiu. Počas nahrávania Roger rozdal rôznym ľuďom, ktorý sa vtedy v blízkosti štúdia nachádzali, kartičky s rôznymi otázkami typu: „Kedy ste boli naposledy agresívni?“, alebo „Kedy ste v poslednom čase niekoho zbili?“. Časti odpovedí možno počuť na pozadí niektorých skladieb. Na albume môžeme počuť okrem nich napríklad aj maniacky rehot Rogera „the Hat“ Manifolda, manažéra inej skupiny, či slová vrátnika štúdia na Abbey Road Jerryho Driscolla („There is no dark side of the moon, really. Matter of fact, it's all dark...“), no nebola napríklad použitá nahrávka odpovede Paula McCartneyho.

Obal albumu produkovalo grafické štúdio Hipgnosis. Je na ňom ikonické vyobrazenie refrakcie bieleho svetelného lúča cez optickú prizmu. Autorom tohto nápadu je grafický dizajnér, ilustrátor a pedagóg, George Hardie. Umelecky je nápad prezentovvaný ako lúč bieleho svetla, ktorý predstavuje jednotu, prechádzajúcu cez hranol, ktorý predstavuje spoločnosť. Lomený lúč farebného svetla za hranolom (spoločnosťou) symbolizuje jej rozptýlenie a absenciu spoločenskej jednoty. Výlučným autorom textov piesní na albume je Roger Waters. Názov albumu z Eclipse na Dark Side of the Moon bol zmenený preto, lebo v tomto období mala skupina Medicine Head vydaný album s týmto názvom. Názov „Eclipse“ bol nakoniec použitý iba pri poslednej skomponovanej skladbe albumu.

Hneď po svojom vydaní v marci 1973 bol album úspešný v hudobných rebríčkoch Spojeného kráľovstva, v Európe a dostal aj nadšené recenzie zo strany odbornej hudobnej kritiky. Roy Hollingworth z časopisu Melody Maker označil prvú stranu albumu za úplne zmätenú a ťažko sledovateľnú, druhú však chválil obdivoval pevnosť rytmov, zvukov a to ako ju na začiatku zvuk saxofónu vystrelil do vzduchu. Loyd Grossman z časopisu Rolling Stone ho opísuje ako „vynikajúci album s textovým a koncepčným bohatstvom, ktorý nielen pozýva, ale aj vyžaduje zapojenie.“ Celý marec 1973 bol obsah projektu The Dark Side of the Moon súčasťou amerického turné skupiny Pink Floyd. The Dark Side of the Moon patrí medzi najúspešnejšie rockové albumy všetkých čias. V americkom rebríčku Billboard 200 bol na prvej priečke a udržal sa sa tam po dobu viac ako 14 rokov. Na celom svete sa z tohto albumu predalo viac ako 45 miliónov kópií. V Spojenom kráľovstve sa album dostal na druhé miesto a v rebríčkoch sa udržal 364 týždňov. Dark Side of the Moon je tretí najpredávanejší album na svete a dvadsiatý prvý najpredávanejší album všetkých čias predávaný na hudobných trhoch v USA. Úspech tohto albumu priniesol členom kapely Pink Floyd obrovské bohatstvo. Waters a Wright si kúpili veľké vidiecke sídla, zatiaľ čo Mason sa stal zberateľom drahých automobilov. Po nezhodách v rokovaniach so svojou vtedajšou americkou nahrávacou spoločnosťou, Capitol Records, Pink Floyd a O'Rourke rokovali o novej zmluve so spoločnosťou Columbia Records, ktorá im údajne poskytla zálohu vo výške milión dolárov (roku 2019 je to po prepočítaní inflačných kurzov 5 184 211 dolárov) V Európe ich naďalej zastupovala spoločnosť Harvest Records.

Wish You Were Here (1975)

Časť komplexu štúdií Warner Bros. v Kalifornii, v ktorej bola fotografovaná snímka z obalu albumu Wish You Were Here.

Po návrate z turné Dark Side v Spojenom kráľovstve sa v januári 1975 kapela Pink Floyd vrátila do nahrávacieho štúdia a začala pracovať na svojom deviatom štúdiovom projekte, albume Wish You Were Here. Parsons odmietol ponuku pokračovať s nimi v spolupráci, venoval sa svojmu úspešnému zoskupenia, ktoré malo názov Alan Parsons Project. Technikom nahrávania tohto albumu sa preto stal Brian Humphries. V začiatkoch sa členovia skupiny borili s problémom ako zostaviť hudobný materiál, ktorý by mal úroveň dostatočnú na to aby nadviazal na úspech The Dark Side of the Moon. Cítili sa fyzicky a aj emočne vyčerpaní. Wright toto obdobie označoval ako veľmi zložie, Waters ho charakterizoval ako „kľukaté“. Gilmour mal záujem vylepšovať už existujúci hudobný materiál, Masonovi sa rozpadalo manželstvo, čo ho zanechalo v stavoch všeobecnej nevyrovnanosti a v apatii, ktorá sa premietala do jeho prístupu k hraniu na nástroje.

Napriek nedostatku kreatívneho smerovania začal Waters po niekoľkých týždňoch privádzať do reálneho života svoj nový koncept. V roku 1974 na sérii koncertov po Európe skupina predviedla tri pôvodné skladby. Tieto kompozície sa stali východiskovým bodom pre nový album. Gilmourom náhodne skomponovaná úvodná veta so štyrmi notami, náhodne evokovala Watersovi myšlienku na Syda Barretta. Štyri skladby boli dostatočným priestorom na to, aby v ňom mohli zhrnúť vzostup a pád svojho bývalého spoluhráča. Waters to komentoval slova: „Bolo to preto, lebo som sa chcel čo najviac priblížiť k tomu, čo som cítil... tou nedefinovateľnou, nevyhnutnou melanchóliou po zmiznutí Syda.“

Počas práce na albume Barrett nečakane navštívil štúdio. Storm Thorgerson k tejto udalosti spomínal, že Syd „posedel, trochu aj pohovoril, ale reálne ako keby tam nebol“. Výrazne sa zmenil aj jeho výzor, až natoľko, že ho skupina v prvej chvíli nespoznala. Waters bol po tomto zážitku údajne silne rozrušený. Krátko po nahrávaní sa Barrett zúčastnil na Gilmourovej predsvadobnej rozlúčke so slobodou, no po chvíli odtiaľ odišiel bez toho žeby to nejako komentoval, alebo sa s niekým pozdravil. Odvtedy sa s ním členovia kapely nevideli, okrem Watersa, ktorý ho zazrel počas behu okolo neho niekoľko rokov potom. Glen Povey v biografii skupiny Pink Floyd píše, že inšpiráciou pre titulnú snímku, ktorú pre obal albumu navrhol Thorgerson, je myšlienka, že ľudia majú tendenciu skrývať svoje skutočné city zo strachu, že sa „popália“. Preto sú na obrázku dvaja biznismeni, ktorí si podávajú ruky, pričom jeden z nich horí. Väčšia časť materiálu z albumu Wish You Were Here mala verejnú premiéru na festivale v Knebworthe. Album po svojom vydaní v septembri 1975 dosiahol vrcholy hudobných rebríčkov Spojeného kráľovstva, ako aj USA.

Animals (1977)

Budova elektrárne Battersea Power Station je na obrázku, ktorý štúdio Hipgnosis použilo na dizajn obalu albumu Animals

Maketa nafukovacieho prasaťa (známeho aj ako Algie) na koncerte Rogera Watersa v Holandsku.

V roku 1975 Pink Floyd kúpila trojpodlažnú skupinu kostolných sál na 35 Britannia Row Islingtone, ktorú prerobila na skladové priestory a nahrávacie štúdio. Rok 1976 bol prvým rokom, kedy skupina nemala žiadnu koncertnú šnúru od začiatku ich profesionálnej kariéry v roku 1967. Počas tejto prestávky Roger prepracoval dva songy, „Raving and Drooling“ a „You Gotta Be Crazy“, ktoré boli naživo hrané roku 1975 počas krátkeho turné k albumu Wish You Were Here. V roku 1976 vo svojom práve dokončenom štúdiu s 24-stopovým nahrávaním vyprodukovali svoj desiaty štúdiový album s názvom Animals. Technikom nahrávania albumu, ktorý bol hotový v decembri 1976, bol Brian Humphries. Koncept diela vymyslel Waters na základe Orwellovej politickej fabulácie, Zvieracej farmy. Slová piesní popisujú rôzne spoločenské triedy ľudí ako psov, prasatá a ovce. Obal albumu znovu vyrobilo kreatívne štúdio Hipgnosis. Realizovaný bol na ňom Watersov konečný koncept: obraz starnúcej elektrárne Battersea, medzi komínmi tejto technickej budovy sa vznáša prasa. Kapela dala na tento účel vyrobiť asi 9 metrov dlhý balón v tvare prasaťa a dňa 2. decembra ho odfotografovali. Pri snímaní sa prasa medzi komínmi vplyvom silného vetra vytrhlo z kotvenia. Po dlhšom voľnom lete pristálo v Kente, kde ho našiel miestny farmár. Vrátil im ho, ale bol údajne zúrivý, že vystrašil jeho kravy. Pre náročnosť takéhoto fotografovania sa nakoniec rozhodli vznášanie prasaťa nasimulovať fotomontážou.

Rozdelenie autorských honorárov za album bolo zdrojom konfliktov medzi členmi kapely, ktorí zarábali honoráre podľa jednotlivých piesní. Aj keď bol Gilmour z veľkej časti autorom skladby „Dogs“, ktorá zaberala takmer celú prvú jeho stranu, dostal menej tantiém, než Waters, ktorý, okrem ďalších skladieb, prispel oveľa kratšou dvojdielnou skladbou „Pigs on the Wing“. Wright to komentoval slovami: „Čiastočne to bola moja chyba, pretože som nepretlačil svoj materiál ... ale Dave mal čo ponúknuť a podarilo sa mu tam dostať iba pár vecí“. Mason dodal, že „Roger mal plno nápadov a Dava reálne držal dolu, čím ho zámerne frustroval“. Nahrávky „Pigs on the Wing“ sú odkazom na romantický vzťahý Watersa s Carolyne Anne Christie. Christie a Rock Scully, manažér skupiny Grateful Dead, v tom čase spolu uzavreli manželstvo. Z Watersovho manželstva s Judy neboli žiadne deti a v novembri 1976 mu porodila dieťa práve Christie. Gilmour bol tiež nesústredený, v rodine čakali prvé dieťa a tak na nahrávanie albumu prispel len málo. Podobne ani Mason a Wright sa autorsky na albume Animals nepodieľali. Wrigth tiež prechádzal manželskou krízou a jeho vzťahy s Watersom tiež neboli príliš dobré. Animals bol prvým albumom na ktorý Wright neprispel a on k tomu dodával, že „bol tým projektom, ktorý vo Watersovom myslení naštartoval vieru, že je exkluzívnym autorom hudobného materiálu kapely... ktorý patril iba jemu a jeho egu.“

Po vydaní v januári 1977 sa album Animals dostal na druhú priečku rebríčkov Spojeného kráľovstva a na tretiu priečku v USA. Časopis NME označil album za „jeden z najextrémnejších, najneoblomnejších, najdrsnejších a priam ikonoklastických hudobných kúskov“, a Karl Dallas z Melody Makeru ho nazval „nepríjemnou príchuťou reality v médiu, ktoré sa v posledných rokoch stávalo čoraz viac uspávajúcim.“ Väčšinu hudby z albumu Animals hrávala kapela Pink Floyd v roku 1977 počas In the Flesh Tour. Bola to ich prvá skúsenosť s hraním veľkých štadiónov, ktorých veľkosť spôsobovala v kapele nepokoj. Waters začal prichádzať na každé miesto sám, odchádzal ihneď po predstavení. Pri jednej príležitosti Wright odletel späť do Anglicka a hrozil, že kapelu opustí. Na koncerte na Olympijskom štadióne v Montreale Roger počas hrania videl na pletive oproti pódia, kde vystupovali zavesených fanúšikov, ktorí vlastne ani nevnímali hudbu, len nepríčetne kričali. Roger v tej chvíli pristúpil k jednému z nich, privolal si ho bližšie a napľul mu do tváre... Waters pritom nebol jediným človekom v depresii z hrania na veľkých koncertoch. Aj Gilmour v tú noc odmietol zahrať obvyklý záverečný hudobný prídavok kapely. Koncom turné bol pre Gilmoura v znamení úpadku. Bol v kríze a mal pocit, že skupina dosiahla ten maximálny úspech, ktorý hľadala, a už pred ňou neexistuje žiadny ďalší vrchol.

Táto historka sa uvádza ako jeden z dôvodov, impulzov pre vznik ďalšieho Rogerovho projektu, ktorý sa zapísal do rockovej histórie pod názvom The Wall.

1978 – 1985: Obdobie pod vedením Watersa

The Wall (1979)

V júli 1978, uprostred finančnej krízy ktorú skupine spôsobila investíciami z nedbanlivosti spoločnosť Norton Warburg Group (NWG), predstavil Waters dva nápady pre ďalší album kapely Pink Floyd. Prvým bolo 90-minútové demo s pracovným názvom Bricks in the Wall, druhý nápad sa stal neskôr známy ako sólový projekt Rogera Watersa, album The Pros and Cons of Hitch Hiking. Aj keď boli Mason aj Gilmour spočiatku zdržanliví, vybrali si napokon prvý z námetov. Bob Ezrin, ktorý sa spolupodieľal na koprodukcii, napísal k novému albumu štyridsaťstranový scenár. Založil ho na príbehu ústrednej postavy menom Pink - gestaltovanej postave inšpirovanej Watersovými zážitkami z detstva, z ktorých bola najvýznamnejšia smrť jeho otca v druhej svetovej vojne. Táto prvá metaforická tehla viedla Pinka k ďalším problémom. Stal sa drogovo závislým a depresívnym v hudobníkom, postupne sa z neho stával megaloman. Bol to vývoj čiastočne inšpirovaný úpadkom Syda Barretta. V závere albumu vidíme ako Pink na čele až fašisticky sfanatizovaného publika mení svoje postoje strháva múr, otvára sa okolitému svetu a opäť sa stáva bežným, vnímavým a otvoreným človekom.

V marci 1979 si zúfalá finančná situácia kapely vyžiadala, aby aspoň na rok opustili Spojené kráľovstvo a nahrávanie sa presunulo do Super Bear Studios blízko Nice. Briana Humphriesa po piatich rokoch spolupráce s kapelou v tom čase pre nahrávanie albumu nahradil, technik, James Guthrie. Počas nahrávania albumu The Wall začala postupne v kapele narastať nespokojnosť s laxným prístupom Richarda Wrighta k tvorbe, čo nakoniec vyvrcholilo jeho vyhodením. Gilmour to komentoval, že Wright bol vylúčený, pretože „na album neprispel ničím, čo by malo akúkoľvek hodnotu - urobil veľmi, veľmi málo“. Podľa Masona Wright sedel na na nahrávaní „bez toho, aby niečo robil, akoby bol len „producentom “. Waters uviedol, že skupina súhlasila s tým, že Wright bude musieť po dokončení albumu buď „dlho za seba bojovať“, alebo súhlasiť s „tichým odchodom“. Wright nakoniec prijal ultimátum a odišiel. Aj keď sa meno Wrighta na hotovom albume nikde neobjavilo, kapela Pink Floyd ho na nasledujúcom turné „The Wall“ zamestnala ako plateného hudobníka. Ku koncu nahrávania The Wall, Mason prenechal konečné mixovanie albumu Watersovi, Gilmourovi, Ezrinovi a Guthriemu, odcestoval do New Yorku, kde nahrával svoj debutový sólový album, Nick Mason's Fictitious Sports.

Album The Wall mal aj singel, „Another Brick in the Wall (Part II)“, ktorý bol prvým po dlhej dobe, odkedy vydali na singli nahrávku skladby „Money“. „Another Brick in the Wall (Part II)“ sa dostal na vrchol rebríčkov v Spojenom kráľovstve aj v USA. Dvojalbum The Wall vyšiel 30. novembra 1979. V americkom rebríčku Billboardu sa dostal na vrchol a udržal sa tam 15 týždňov, v Spojenom kráľovstve bol tretí. V Spojených štátoch je podľa certifikácií RIAA predajom viac ako 23 miliónov kópií na treťom mieste zoznamu najpredávanejších albumov na americkom trhu. Obal s ostrým obrazom tehlovej steny a názvom kapely bol prvým obalom albumu skupiny Pink Floyd od doby, kedy vydali The Piper at the Gates of Dawn, ktorého grafický návrh nevypracovalo štúdio Hipgnosis.

Ku grafickému stvárneniu projektu The Wall prispel anglický karikaturista a ilustrátor, Gerald Scarfe. Vyrobil aj série animácií, ktoré sa premietali počas Wall tour. Je tiež autorom zákazky na výrobu veľkých nafukovacích bábok predstavujúcich postavy z dejovej línie scenárov, medzi ktoré patrili napríklad „Matka“, „Bývalá manželka“ a „Učiteľ“. Kapela Pink Floyd používala tieto čiastočne nafukovacie bábky počas svojich vystúpení. Vzájomné vzťahy v rámci členov skupiny boli na historickom minime. Okrem účinkovania na koncertoch sa navzájom jeden druhému čo najviac vyhýbali. Wright, ktorý sa vrátil ako platený hudobník, sa stal jediným členom kapely, ktorý mal z turné zárobok, kapela bola na turné v tom čase stratová zhruba v sume 600 tisíc dolárov.

Scenár projektu The Wall bol adaptovaný aj do celovečerného filmu,Pink Floyd – The Wall. Fil bol pôvodne koncipovaný ako kombinácia živých koncertných záznamov a animovaných scén; koncertné zábery sa však pre film ukázali ako nepraktické. Réžii sa ujal Alan Parker, ktorý zvolil iný prístup. Animované sekvencie zostali, no scény, ktoré boli bez dialógov hrali herci. Pre hlavnú postavu robili najprv kamerové skúšky s Watersom, no čoskoro tento návrh zamietli a oslovili Boba Geldofa. Ten spočiatku scenár odmietol s pocitom, že to bude príšerný prepadák. Nakoniec pripustil, že by to mohol byť významný film, ktorý by mu mohol priniesť slušný zárobok a súhlasil. Bob Geldof sa stal neskôr známy ako kľúčová osobnosť pri koncertoch Live Aid, ku ktorým patrí aj akcia z roku 2005 nazvaná Live 8, kde sa došlo ku spoločnému vystúpeniu najúspešnejšej kompletnej štvorčlennej zostavy Pink Floyd. Waters si počas natáčania filmu vzal šesťtýždňovú dovolenku- Potom, ako sa vrátil zistil, že Parker využil svoju umeleckú licenciu a upravil častí filmu podľa vlastných predstáv. Waters sa rozčúlil, vznikol spor, v ktorom sa Parker vyhrážal, že od projektu odstúpi. Gilmour vyzval Watersa, aby prehodnotil svoj postoj, a pripomenul basgitaristovi, že on a ostatní členovia kapely sú akcionármi a manažérmi a môžu ho preto aj tak v rozhodovaní prehlasovať. Film Pink Floyd – The Wall, ktorý bol uvedený na filmovom festivale v Cannes v máji 1982, mal premiéru vo Veľkej Británii v júli 1982. Pre soundtrack k filmu vznikli špeciálne verzie skladieb z albumu The Wall.

Koncertná verzia albumu The Wall vyšla až v roku 2000 na dvoch diskoch pod titulom Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81). V tejto edícii bola limitovaná verzia s diskami vloženými do prebalu knižky, v ktorej sa nachádzajú vyjadrenia tvorcov projektu, fotografie a ilustrácie z vystúpení a reprodukcie výkresových projektov pódia na pauzovacom papieri.

The Final Cut (1983)

V roku 1982 prišiel s návrhom pre projekt, ktorému dal názov Spare Bricks (Náhradné tehly), ktorý bol pôvodne koncipovaný ako album k soundtracku k filmu for Pink Floyd – The Wall. Po vypuknutí sporu o Falklandy, ktorý v tomto roku vznikol medzi Spojeným kráľovstvom a Argentínou, zmenil názor a začal písať nový materiál. Vtedajšiu reakciu Margaret Thatcherovej na inváziu na Fakllandy považoval za jingoizmickú (jingoizmus je britský výraz pre nadmerné vlastenectvo, používa ako synonymum pre extrémny šovinizmus) a nevhodnú a vplyvom súvislostí medzi rozhodnutiami politikov a ich obeťami, venoval tento album svojmu zosnulému otcovi.Hneď po predstavení projektu vznikli spory medzi Watersom a Gilmourom, ktorý mal názor, že nový album by mal byť zložený z nového materiálu a nemal by recyklovať tému z The Wall. Gilmour pritom do nového projektu z hľadiska nápadov a textov prispieval minimálne. Mediácie v ich spore sa ujal Michael Kamen, ktorý kreatívne prispel k orchestrálnym aranžmánom predchádzajúceho projektu The Wall a v tom čase kapele fakticky nahrádzal postavenie, ktoré mal pred svojim vylúčením Richard Wright. Nahrávanie albumu The Final Cut prebiehalo v ôsmich štúdiách, vrátane Gilmourovho domáceho štúdia v Hookend Manor a Watersovho domáceho štúdia v East Sheen. Napätie v kapele rástlo, Waters a Gilmour na nahrávaní pracovali nezávisle. Gilmourove napätie narastalo, niekedy mával problém udržiavať sa v kľude. Po poslednej konfrontácii s Watersom, bolo Gilmourove meno vymazané zo zoznamu autorov albumu. Bol to výsledkom Watersovej nespokojnosti s Gilmourovým prispením na jeho tvorbu.

Aj keď boli Masonove hudobné príspevky k tvorbe albumu The Final Cut minimálne, bol aktívny hlavne v nahrávaní zvukových efektov pre experimentálny holofónny systém, ktorý využili pri jeho výrobe. Na obal tohto albumu kapela Pink Floyd znovu nevyužila spoluprácu grafického štúdia Storma Thorgersona, Waters sa rozhodol, že jeho dizajn navrhne sám. Album The Final Cut sa dostal na hudobný trh v marci 1983. V hudobných rebríčkoch Spojeného kráľovstva tento projekt debutoval na prvom, v USA na šiestom mieste. Waters wrote all the lyrics, as well as all the music on the album. Gilmour nemal na album pripravený žiadny materiál. Požiadal preto Watersa, aby nahrávanie odložil, kým niečo nepripraví, no Waters ho odmietol. Gilmour neskôr poznamenal: „Určite bola aj moja vina, že som bol lenivý...“ Napriek tomu, že sa Gilmourovo meno medzi autormi neobjavilo, dostal za projekt zaplatené ako hudobník a a aj jeho koproducent. Časopis Rolling Stone udelil albumu päť hviezdičiek a americký filmový kritik, autor, publicista, Kurt Loder, ho označil za „vynikajúci počin... a vrcholné umelecké dielo art rocku“. Loder považoval The Final Cut za „v podstate sólový projekt Rogera Watersa.“ Singel albumu „Not Now John“ s refrénom „Fuck all that“ s dodatkom „Stuff all that“ časopis Melody Maker vyhlásil „za míľnik v histórii hrôzy“...

Odchod Watersa a právne spory

V roku 1984 David Gilmour nahral svoj druhý sólový album, About Face. Vyjadril v ňom svoje postoje na rôzne témy: od vraždy Johna Lennona, či jeho vzťahy s Rogerom Watersom. Neskôr sa k albumu vyjadril, že sa vlastným projektom chcel dostať mimo kapely Pink Floyd. Krátko nato aj Waters vyrazil na koncertné turné k svojmu prvému oficiálnemu sólovému albumu, The Pros and Cons of Hitch Hiking. Obidva albumy boli vydané v roku 1984 a obidva dosiahli 30. pozíciu v rebríčku Billboardu. Richard Wright založil spolu s Davem Harrisom formáciu Zee a nahrali album Identity, ktorý zostal po svojom vydaní bez povšimnutia. Wright bol v tej dobe uprostred rozvodového konania, neskôr sa vyjadril, že album „produkoval v životnej etape, keď sa cítil stratený“. Mason v auguste 1985 vydával svoj druhý sólový projekt, album Profiles.

Po vydaní The Pros and Cons of Hitch Hiking, Waters verejne trval na tom, aby skupina Pink Floyd ukončila svoju existenciu. Kontaktoval O'Rourkeho, aby prediskutoval priebeh budúcich platieb licenčných poplatkov. O'Rourke sa cítil povinný informovať Masona a Gilmoura, čo nahnevalo Watersa, ktorý ho chcel odvolať z funkcie manažéra skupiny. Ukončil svoju manažérsku zmluvu s O'Rourkeom a do správy jeho záležitostí zamestnal Petra Rudgeho. Waters sa pustil do nahrávania soundtracku When the Wind Blows, ako aj druhého sólového albumu, Radio K.A.O.S.. Oznámil EMI a Columbia Records, že v skupine končí a požiadal o zrušenie zmluvných záväzkov. Gilmour to pochopil ako Watersov zámer urýchliť zánik skupiny Pink Floyd. Waters neskôr uviedol, že ak Pink Floyd neprodukuje nové albumy, bude to v rozpore so zmluvou, čo by znamenalo pozastavenie vyplácania licenčných poplatkov a tým ho ostatní členovia kapely prinútili vyhrážať sa žalobou. V snahe rozpustiť kapelu a zabrániť použitiu názvu Pink Floyd dal preto podanie na Najvyšší súd.

Keď Watersovi právnici zistili, že partnerstvo k značke Pink Floyd nebolo nikdy formálne potvrdené, Waters sa vrátil k Najvyššiemu súdu v snahe získať právo veta nad ďalším používaním tohto názvu skupiny. Gilmour odpovedal tlačovou správou, v ktorej potvrdil, že Pink Floyd bude naďalej existovať. Sporné strany dosiahli mimosúdnu dohodu, ktorá bola uzavretá na Gilmourovom hausbóte Astoria na Vianoce roku 1987. V roku 2013 Waters uviedol, že žalobu oľutoval a nedokázal oceniť, že názov skupiny Pink Floyd má komerčnú hodnotu nezávisle od členov kapely.

1985 – 1994: Obdobie pod vedením Gilmoura

A Momentary Lapse of Reason (1987)

Nahrávacie štúdio na hausbóte Astoria

Pink Floyd v roku 1989 na turné Momentary Lapse of Reason

V roku 1986 Gilmour začal oslovovať hudobníkov, ktorí s ním spolupracovali na nahrávaní projektu, ktorý sa neskôr stal prvým album bez Rogera Watersa, A Momentary Lapse of Reason. Boli to hlavne hudobníci Jon Carin a Phil Manzanera, ktorí v tejto produkcii spolupracovali s Bobom Ezrinom. Pre zapojenie Wrighta v kapele boli určité právne prekážky, no po stretnutí v Hampsteade bol do kapely Pink Floyd prizvaný aj on. Gilmour neskôr k tomu poznamenal, že Wrightova prítomnosť v kapele mohla posilniť legálnosť ich existencie, preto ho zamestnali s týždenným zárobkom 11-tisíc dolárov.

Výroba albumu bola zahájená v Gilmourovom nahrávacom štúdiu na Temži na hausbóte Astoria. Technikom nahrávania bol Andy Jackson. Skupina mala problém pokračovať bez kreatívneho prispenia Rogera Watersa, k hudobným nápadom im chýbali texty. Gilmour oslovil s viacerých potenciálnych autorov, medzi nimi boli mená ako Eric Stewart, či Roger McGough, nakoniec sa stal hlavným autorom textov albumu Anthony Moore. Príspevok Wrighta a Masona bol pri výrobe projektu minimálny. V skutočnosti sa skupina v obnovenej, neúplnej zostave objavila a plnohodnotne účinkovala až v nasledujúcom koncertnom turné, z ktorého bol vydaný album z tohoto obdobia pod názvom Delicate Sound Of Thunder.

Album A Momentary Lapse of Reason vyšiel v septembri 1987. Dizajn jeho obalu po dlhej dobe znovu produkoval Storm Thorgerson. Pre zdôraznenie pokračovania kapely Pink Floyd, boli prvýkrát od čias, keď vydali album Meddle, vo vnútri prebalu A Momentary Lapse of Reason vyobrazení jej aktuálni oficiálni členovia, David Gilmour a Nick Mason. Wrightove meno je len na obale v zozname účinkujúcich. Album sa dostal hneď na vrchol rebríčkov Spojeného kráľovstva a aj v Spjených štátoch. Waters to okomentoval: „Myslím si, že je to jednoduché, ale celkom šikovné falšovanie... Skladby sú všeobecne plytké ... [a] Gilmourove texty sú treťotriedne.“ Aj keď Gilmour pôvodne považoval album za návrat kapely k jej najlepšej forme, Wright s tým nesúhlasil a uviedol: „Rogerova kritika je férová. Vôbec nejde o album skupiny.“ Aj časopis Q označil A Momentary Lapse of Reason za „v podstate Gilmourov sólový projekt“.

Waters sa pokúsil rozvrátiť turné turné Momentary Lapse of Reason kontaktovaním a hrozbou žaloby promotérov v USA pre prípad použitia názvu Pink Floyd. Gilmour a Mason preto financovali počiatočné náklady priamo a na krytie finančnej zábezpeky poskytli Masonov Ferrari 250 GTO. Počiatočné skúšky k nadchádzajúcemu turné boli chaotické. Mason a Wright boli úplne mimo formy. Gilmour si uvedomil, že na seba vzal priveľa a o pomoc požiadal Ezrina. Stávalo sa, že počas turné kapely Pink Floyd po Severnej Amerike, bol v blízkosti Watersov koncert k albumu Radio K.A.O.S.., aj keď na oveľa menších miestach ako boli tie, ktoré organizovali predstavenia jeho bývalej kapely. Medziným ich Waters právne napádal za rozne jeho autorské práva. Napriklad na lietajúce prasa, Algie, načo kapela Pink Floyd reagovala tým, že pridala na spodnú časť ich verzii lietajúcej ošípanej samčie genitálie. Sporné strany nakoniec dosiahli právnu dohodu až dňa 23. decembra. Mason a Gilmour si podľa nej ponechali doživotné právo používať meno Pink Floyd a Waters dostal výhradné práva okrem iného aj na The Wall.

The Division Bell (1994)

Motív z obalu albumu The Division Bell

V nasledujúcich rokoch bola aktivita členov kapely Pink Floyd zameraná na ich vlastné projekty. Bolo to napríklad nakrúcanie dokumentu o automobilových pretekoch v Mexiku, La Carrera Panamericana a výroba soundtracku k reportážnemu filmu o tomto podujatí, na ktorom sa osobne zúčastnili Gilmour, Masonom a aj ich manažér Steve O'Rourke. Členovia kapely prežívali zmeny aj v svojom osobnom živote, Gilmour sa rozviedol s manželkou Ginger a Mason sa oženil s herečkou Annette Lyntonovou. V januári 1993 Wright, Gilmour a Mason šli do nahrávacieho štúdia, Britannia Row Studios, kde niekoľko dní škúšali nahrávať svoje improvizované nápady. Po dvoch týždňoch skúšok vzniklo približne 25 námetov, čo predstavovalo dostatok materiálu na možnú realizáciu nového štúdiového albumu. Spolu s koproducentom, Bobom Ezrinom sa potom presunuli do nahrávacieho štúdia na hausbóte Astória, kde medzi februárom až májom toho istého roka začali svoje nápady ďalej rozvíjať. Wright so skupinou nemal ako jej člen kontrakt, bol v situácii, kedy vlastne, podľa jeho vyjadrenia, „nechcel s nimi spolupracovať“, no nakoniec do tohto projektu prispel ako spoluautor štyroch nahrávok. Wright bol naposledy autorom skladieb kapely Pink Floyd v roku 1975, na albume Wish You Were Here. Ďaľšou autorkou piesní na tomto projekte bola aj Gilmourova budúca manželka, Polly Samson. Pomohla s viacerými textami, vrátane skladby „High Hopes“, ktorej spoločne komponované aranžmány spojili napätie z prvopočiatkov realizácie projektu. Podľa Ezrinových slov sa „skladba stala časťou, ktorá sformovala koncept celého albumu“. Jeho orchestrálne party aranžoval Michael Kamen, na nahrávaní sa zúčastnili aj Dick Parry a Chris Thomas. Autorom názvu albumu je anglický spisovateľ, scenárista, esejista, humorista, satirik a dramatik Douglas Adams, dizajnovými návrhmi projekt zastrešil Thorgerson, ktorý k nemu pre nadchádzajúce koncertné turné pre kapelu vyprodukoval za zadnú projekciu šesť nových filmový dokrútok. Inšpiráciu pre hlavný motív obalu albumu Storm čerpal z monolitov Moai z Veľkonočného ostrova. Štylizoval ich do dvoch protichodných jednoduchých profilov, ktoré sa spájajú do jednej zložitej tváre v čelnom náhľade. Komentoval to ako „už neprítomnú tvár z minulosti, ktorú sformovali Syd s Rogerom.“ Aby sa nedostali do kolízii s turné k iným projektom súvisiacim s členmi kapely Pink Floyd, naplánovali štart turné k albumu na apríl 1994. Album The Division Bell sa po svojom vydaní na hudobný trh dostal na vrchol rebríčkov v Spojenom kráľovstve ako aj v Spojených štátoch. V Spojenom kráľovstve sa album v rebríčkoch udržal 51 týždňov.

Predtým ako zahájili turné, dňa 29. marca 1994, kapela viac ako dva týždne nacvičovala svoj koncertný repertoár v San Bernardine v kalifornskom leteckom hangári Norton Air Force Base. Počas The Division Bell Tour s nimi spolupracoval takmer identický štáb, ktorý mali na predošlom turné k albumu Momentary Lapse of Reason tour. Hrali aj viacero osvedčených hitov kapely Pink Floyd, neskôr celý setlist zmenili tak, že k novému albumu pridali celý obsah albumu The Dark Side of the Moon. Počas turné po Európe pozvali aj Rogera Watersa, no ten im svoju účasť odmietol. Posledný koncert The Division Bell Tour bol dňa 29. októbra 1994. V roku 1995 vyšiel k turné koncertný album, Pulse, ako aj koncertné hudobné video. V roku 2004 Nick Mason vydal svoje spomienky na účinkovanie kapely Pink Floyd v knihe Inside Out: A Personal History of Pink Floyd.

2005 – 2016: Stretnutia, úmrtia a The Endless River

Stretnutie na Live 8

Waters (vpravo) 2. júla 2005, spolu s kapelou Pink Floyd na akcii Live 8 v Hyde Parku (Londýn)

Dňa 2. júla sa pôvodní členovia kapely Pink Floyd prvýkrát po 24 rokoch spolu stretli na koncertnom pódiu na akcii Live 8 v londýnskom Hyde Parku. Toto stretnutie zariadil organizátor podujatia, Bob Geldof. Potom, čo Gilmour jeho priamu ponuku odmietol, požiadal Geldof Masona, ktorý kontaktoval Watersa. Asi o dva týždne neskôr Waters zavolal Gilmourovi. Bol to ich prvý rozhovor po dvoch rokoch. Na druhý deň Gilmour so spoluúčinkovaním súhlasil. Vo svojom vyhlásení pre novinárov o motivácii na vystúpenie skupina zdôraznila myšlienku akcie Live 8, ktorá mala prioritu pred ich vzájomnými nezhodami. Zoznam skladieb, s ktorými budú účinkovať dohodli v londýnskom hoteli Connaught a nacvičili ich počas troch dní v štúdiách Black Island. Spoločné zohrávanie bolo dosť problematické, mali medzi sebou nezhody ktoré sa týkali štýlu a tempa precvičovaných piesní a o ich poradí sa dohodli až v predvečer vystúpenia. Pred zahraním piesne „Wish You Were Here“ Waters divákom povedal: „[Je] dosť emotívne, stáť tu s týmito tromi mužmi po všetkých tých rokoch a stáť tu s vami ostatnými. Robíme to aj pre všetkých, ktorí tu nie sú, a hlavne a samozrejme pre Syda.“ Na konci Gilmour poďakoval divákom a pobral sa preč z pódia. Waters ho zavolal späť a skupina sa spoločne chytila za plecia. Tento záber patril medzi najvýznamnejšie zábery, ktoré médiá zverejnili po odvysielaní podujatia Live 8. V týždni po ich vystúpení došlo k oživeniu komerčného záujmu o hudbu kapely Pink Floyd. Podľa britského maloobchodného reťazca s hudbou a filmami, HMV, vzrástol predaj kompilácie Echoes: The Best of Pink Floyd o viac ako tisíc percent, zatiaľ čo Amazon.com vykázal prudký nárast predaja albumu The Wall. Gilmour následne vyhlásil, že svoj podiel na zisku z tohto nárastu predaja dá na charitu, pričom vyzval ďalších pridružených umelcov a nahrávacie spoločnosti, aby urobili to isté. Waters o ich takmer 20 rokoch nevraživosti povedal: „Nemyslím si, že niekto z nás vyšiel po roku 1985 s akýmkoľvek kreditom... Bolo to zlé, negatívne obdobie a ľutujem že som sa na tom zúčastnil“.

Kapela Pink Floyd neskôr odmietla kontrakt na spoločné záverečné turné, za ktoré im bolo ponúknutých 136 miliónov libier. Waters pritom nevylúčil ďalšie vystúpenia, no naznačil, že by to mohlo byť iba z charitatívnych dôvodov. Gilmour však pre agentúru Associated Press uviedol, že k novému stretnutiu nedôjde a dodal že, „skúšky [Live 8] ho presvedčili [že] to nebolo niečo, čo by chcel ešte niekedy inokedy robiť... V živote a kariére ľudí sa stávajú rôzne okolnosti, v ktorých sa rozchádzajú, potom zas spájajú, ale myslí si, že môže s určitosťou povedať, že už nebude turné ani album, ktorého sa v tejto zostave zúčastní. Robil by to s pocitom nepriateľstva: Iba by bol prítomný a konal.“ Vo februári 2006 mal Gilmour interview pre talianske noviny La Repubblica, pre ktoré vyhlásil, že „Cíti so smutnými fanúšikmi. Správa je ale jasná. Značka Pink Floyd zanikla, končí, je definitívne mŕtva.“ Na otázku o budúcnosti Pink Floyd Gilmour dodal: „Je koniec... mám toho dosť. Mám 60 rokov... oveľa pohodlnejšie pre mňa je pracovať samostatne.“ Gilmour a Waters potom opakovane tvrdili, že už nemajú záujem znovu sa spájať. V roku 2006 mal Gilmour turné po menších koncertných sálach. Účinkoval s ním Wright a aj niekoľko ďalších hudobníkov z turné kapely Pink Floyd powatersovskej éry.

Smrť Barretta a Wrighta

Syd Barrett zomrel ako 60-ročný dňa 7. júla 2006 vo svojom dome v Cambridge. Pohreb mal v krematóriu v Cambridge dňa 18. júla 2006. Nikto z kapely Pink Floyd na pohrebe nebol. Wright k tomu povedal: „Skupina bola veľmi smutná, keď sa dozvedela o smrti Syda Barretta. Syd bol vedúcou silou počiatočnej zostavy kapely a zanechal v nej poznanie, ktoré ju inšpirovalo v ďalšej tvorbe.“ Napriek tomu, že Barrett v priebehu desaťročí upadol do zabudnutia, britské médiá si jeho prínos pre hudbu cenili. Barrett po sebe zanechal viac ako 1,25 milióna libier, ktoré boli rozdelené medzi jeho najbližšiu rodinu. Tá potom ešte vydražila časť jeho majetku a jeho umeleckých diel. Dňa 10. mája 2007 vystúpili Waters, Gilmour, Wright a Mason na koncerte „Madcap's Last Laugh“ v Barbican Centre v Londýne. Na tomto koncerte venovanom Sydovi Gilmour, Wright a Mason zahrali Barrettove skladby „Bike“ a „Arnold Layne“ a Waters uviedol verziu svojej sólovej piesne „Flickering Flame“.

Dňa 15. septembra 2008 vo veku 65 rokov zomrel na nezverejnenú formu rakoviny Richard Wright. Jeho bývalí spoluhráči vzdali hold jeho životu a dielu. Gilmour povedal: „V spleti hádok o tom, kto alebo čo bol Pink Floyd, sa často zabúdalo na Rickov obrovský prínos. Bol jemný, nenáročný a súkromný, ale jeho oduševnený hlas a hra boli životne dôležité, magické súčasti uznávaného zvuku hudby kapely Pink Floyd.“ Týždeň po jeho smrti v programe BBC Later... with Jools Holland vzdal Gilmour Wrightovi poctu zahraním jeho skladby „Remember a Day“ z albumu A Saucerful of Secrets. Klávesista Keith Emerson o Wrightovi vyhlásil že bol „chrbtovou kosťou“ skupiny Pink Floyd.

Ďalšie vystúpenia a reedície projektov

Dňa 10. júla 2010 vystúpili Waters a Gilmour na charitatívnej akcii pre nadáciu Hoping Foundation. Bola to akcia, ktorá organizovala finančnú zbierku pre palestínske deti. Konala sa v Kiddington Hall v anglickom Oxfordshire za účasti približne 200 divákov. Od 15. septembra 2010 do 21. septembra 2013 Roger Waters zorganizoval koncertné truné, 219 koncertov ktoré nazval The Wall Live. K tomuto turné sa na jednom z koncertov, dňa 12. mája 2011 v londýnskej O2 aréne pripojil David Gilmour, ktorý zaspieval vokály a zahral na sólovej gitare v skladbe „Comfortably Numb“. Hral aj na mandolíne v záverečnej spoločnej piesni koncertu, „Outside the Wall“, v ktorej na pódiu hral na tamburíne aj Nick Mason.

Dňa 26. septembra 2011 Pink Floyd a EMI zahájili kampaň pod názvom Why Pink Floyd ... ?, ktorá opätovne vydáva katalóg nanovo remastrovaných verzií, vrátane viacdiskových a multiformátových vydaní s prívlastkom „Experience“ a „Immersion“. Albumy remastroval James Guthrie, koproducent projektu The Wall. V novembri 2015 kapela Pink Floyd vydala limitovanú edíciu EP, 1965: Their First Recordings, ktorá obsahuje šesť piesní nahraných pred albumomThe Piper at the Gates of Dawn.

The Endless River (2014) a Nick Mason's Saucerful of Secrets

V roku 2012 Gilmour a Mason urobili revíziu nahrávok, ktoré boli urobené ešte s Richardom Wrightom počas zbierania hudobných nápadov pre projekt Division Bell a navrhli ich realizáciu pre nový album kapely Pink Floyd. Najali si štúdiových hudobníkov, ktorí prispeli k výrobe dokrútok a nových častí a „v plnej miere pritom využili modernú štúdiovú technológiu“. Roger Waters na projekte nespolupracoval. Mason označil album ako poctu Wrightovi. Komentoval to slovami: „Myslím si, že nahrávky sú vhodnou cestou, ako spoznať veľa z toho, čo Richard dokázal a akou významnou súčasťou zvuku kapely Pink Floyd bolo jeho hranie. Počúvanie nahrávok mi reálne vrátilo uvedomenie, akým výnimočným hudobníkom Rick Wright v skutočnosti bol.“

Album The Endless River vyšiel cez hudobné vydavateľstvo Parlophone dňa 7. novembra 2014. Z väčšej časti obsahuje inštrumentálne nahrávky, výnimkou je len jeho posledná skladba „Louder than Words“. Text tejto piesne napísala Gilmourova manželka, Polly Samson a naspieval ju David Gilmour. Napriek zmiešaným odozvám publika a kritiky mal album najvyššie množstvo predbežných objednávok v celej histórii fungovania spoločnosti Amazon UK. Album debutoval na prvých priečkach hudobných rebríčkov vo viacerých krajinách sveta. Vinylová edícia albumu bola najrýchlejšie predávanou vinylovou platňou vo Veľkej Británii za rok 2014 a najpredávanejšou vynilovou LP platňou od roku 1997. Gilmour k albumu The Endless River uviedol, že je posledným od skupiny Pink Floyd a dodal: „Myslím, že sme úspešne zmobilizovali to najlepšie, čo existovalo... Je to škoda, ale toto je už koniec“. K albumu nebolo plánované žiadne koncertné turné, Gilmour mal pocit, že by bez Wrighta nemalo význam. V roku 2015 Gilmour znovu zopakoval, že kapela Pink Floyd „skončila“ a že znovuzjednotenie by bolo bez Wrighta chybné. Mason v roku 2018 uviedol, že mysle Gilmoura a Watersa naďalej zotrvávajú v ich hlúpom spoločnom spore.

V novembri 2016 Pink Floyd vydali boxset The Early Years 1965–1972 pozostávajúci zo živých nahrávok, remixov a filmov zo začiatkov ich kariéry. Po ňom nasledoval v decembri 2019 projekt The Later Years, kompilácia nahrávok skupiny Pink Floyd vzniknutých po odchode Rogera Watersa. Set obsahuje remixovanú verziu albumu A Momentary Lapse of Reason s výraznejším prispením Wrighta a Masona a rozšírenú reedíciu koncertného albumu Delicate Sound of Thunder.

V roku 2018 Nick Mason založil novú skupinu, Nick Mason's Saucerful of Secrets, ktorá si dala za cieľ oživiť menej známy hudobný materiál z počiatkov účinkovania kapely Pink Floyd. Medzi známejšími členov kapely patrí Gary Kemp z formácie Spandau Ballet a dlhoročný spoluhráč skupiny Pink Floyd, basgitarista Guy Pratt. V septembri 2018 mala skupina turné po Európe, v roku 2019 koncertovali v Severnej Amerike.. Na newyorkskom koncerte v divadle „Beacon Theatre“ sa k skupine pripojil Roger Waters, aby si s ňou zaspieval v skladbe „Set the Controls for the Heart of the Sun“.

Hudobný prístup

Žánre

V počiatkoch svojho účinkovania na londýnskej undergroundovej hudobnej scéne bol Pink Floyd považovaný za jednu z prvých britských psychedelických kapiel. K centrám tejto hudobnej scény patrili klubby UFO a Middle Earth. V časopise Rolling Stone o nich písali, že „skupina do roku 1967 rozvinula nezameniteľný psychedelický zvuk. Hrali dlhé, hlučné hudobné suity, ktoré mali prvky hard rocku, blues, , country, folku a elektronickej hudby.“ V roku 1968, po nahraní skladby „Careful with That Axe, Eugene“, získal Pink Floyd reputáciiu art rockovej kapely. Ostatnými žánrami, ktopré sú pripisované k tejto skupine sú space rock, experimentálny rock, acid rock, proto-prog, experimentálny pop (pod Barrettovým vedením), psychedelický pop, a psychedelický rock.

Koncom 60. rokov označili médiá hudbu skupiny ako psychedelický pop, progresívny pop a progresívny rock;. V roku 1968 komentoval Richard Wright reputáciu kapely Pink Floyd, že „je pre neho ťažké pochopiť, prečo boli označovaní ako prvá britská psychedelická skupina. Nikdy sa tak nevnímali... vnímali to tak, že v podstate hrajú len pre zábavu... necítili sa byť viazaní na žiadnu konkrétnu hudobnú formu, hrali, len to, čo chceli... dávali dôraz len na spontánnosť a improvizáciu“. Waters tieto začiatky hodnotil menej nadšene: „Nebolo na tom nič veľkolepé. Boli sme na smiech. Bolo to nanič. Nevedeli sme vôbec hrať, takže sme museli hlúpo experimentovať. Syd bol génius, no ja som nechcel stále dookola celé hodiny hrať len „Interstellar Overdrive“.“ Kapela Pink Floyd sa neobmedzovala konvenčným popovými formátmi a aj v 70. rokoch rozvíjala progresívnu rockovú hudbu. Od 80. rokov ich hudba bola k ovplyvnená aj ambientnou hudbou.

Gilmourova gitarová tvorba

Spisovateľ Alan di Perna, zaoberajúci sa históriou populárnej hudby, sa v časopise Guitar World vyjadril, že pokiaľ bol v kapele Pink Floyd Roger Waters autorom textov a konceptov smerovania ich tvorby, bol David Gilmour jej hlasom a jedným z jej hlavných inštrumentalistov. Cení si jeho gitarovú techniku ako neoddeliteľnú súčasť hudby skupiny Pink Floyd, opisuje ako jedného z najdôležitejších gistaristov 70. rokov 20. storočia. Považuje ho za spojnicu medzi Hendrixom a Van Halenom. Podľa časopisu Rolling Stone je Gilmour štrnástym najlepším gitaristom všetkých čias. V roku 2006 o svojej technike hry na gitaru Gilmour hovoril, že „[Moje] prsty vydávajú charakteristický zvuk... [nie sú] veľmi rýchle, ale myslím si, že som okamžite rozpoznateľný... Spôsob, akým hrám melódie, má určitú spojitosť s tým, ako hrá Hank Marvin a the Shadows.“ Schopnosť Gilmoura používať menej tónov ako väčšia časť sólových gitaristov na to, aby sa vyjadrila bez vplyvu na silu alebo krásu, bola porovnávaná s jazzovým trubkárom Milesom Davisom.

V roku 2006 v časopise Guitar World Jimmy Brown píše o gitarovom štýle Gilmoura, že je „charakterizovaný jednoduchými, ohromne znejúcimi riffmi. Odvážnymi, dobre ladenými sólami a bohatými akordickými textúrami.“ Podľa Browna Gilmourove sóla v nahrávkach skladieb „Money“, „Time“ a „Comfortably Numb“ pretínajú hudobné dielo spôsobom akým laser prebehne hmlou. Opisuje sólo v skladbe „Time“ ako „majstrovské dielo frázovania a vývoja motívu... Gilmour sa v ňom pohybuje a stavia na svojej pôvodnej myšlienke skokom do horného registra v podobe slučky, ktorá je o jeden a pol kroku zatočená, oduševnená do tripletového arpeggia a typicky bezchybného barového vibráta. Brown opísal Gilmourovo frázovanie ako intuitívne, čo je možno jeho najlepším prínosom v pozícii sólového gitaristu. Gilmour svoj charkteristický spôsob hry opisuje: „Zvyčajne používam fuzz box, oneskorenie a jasné nastavenie hudobného ekvalizéra... [aby som dosiahol] spevný sustain... musíte hrať nahlas- na prahu spätnej väzby alebo blízko nej. Oveľa zábavnejšia hra je keď sa natiahnuté noty rozrežú priamo okolo vás ako žiletka“.

Experimenty so zvukom

Kapela Pink Floyd experimentovala so zvukmi počas celej svojej hudobnej kariéry. Dňa 12. mája 1967, počas premiéry singlu „See Emily Play“ v lodýnskej Queen Elizabeth Hall, hrala cez kvadorfónne zariadenie, ktoré sa nazývalo Azimuth Co-ordinator. Zariadenie umožňovalo tomu, kto ho ovládal, najčastejšie to bol Richard Wright, manipulovať zosilneným zvukom hudby kapely v 270-stupňovom uhle v okolí publika. Dosiahli tak zvukový vírivý efekt. V roku 1972 si dali na mieru vyrobiť pasívny audiosystém, ktorý obsahoval inovované štvorkanálové zvukové 360-stupňové pokrytie.

Waters vo viacerých skladbách kapely Pink Floyd experimentoval s prenosným analógovým syntetizátorom s flexibilnou semi-modulárnou hlasovou architektúrou VCS 3. Sú nimi skladby ako napríklad „On the Run“, „Welcome to the Machine“ a „In the Flesh?“. V skladbe „One of These Days“ upravil zvuk basovej gitary pomocou analógového magnetického bubnového záznamníka, binson echorec 2. Pri nahrávaní albumu Final Cut kapela Pink Floyd využila inovatívne zvukové efekty a najmodernejšiu technológiu nahrávania zvuku. Masonove príspevok do albumu sa takmer úplne obmedzil na prácu s experimentálnym holophonickým systémom, t.j. technikou spracovania zvuku používanou na simuláciu trojrozmerného efektu. Systém používal konvenčnú stereofónnu pásku na vytvorenie efektu u poslucháča s nasadenými slúchadlami aby mal pocit, že sa mu zvuk presúva okolo hlavy. Tento proces umožnil technikovi simulovať pohyb zvuku spoza, nad alebo vedľa uší poslucháča.

Filmová hudba

Kapela Pink Floyd nahrala aj niekoľko filmových soundtrackov. Prvým z nich bol v roku 1968 k filmu The Committee. V roku 1969 nakrútili hudbu k filmu nemeckého režiséra Barbeta Schroedera, More. Soundtrack bol nielen úspešný a zarobili na ňom, ale jeho hudobný materiál bol spolu s hudbou z albumu A Saucerful of Secrets na nejakú dobu súčasťou ich živých vystúpení. Počas nakrúcania hudby k soundtracku k filmu režiséra Michelangela Antonioniho Zabriskie Point, bývali členovia kapely takmer mesiac v luxusnom hoteli v Ríme. Waters tvrdil, že nebyť Antonioniho neustálych hudobných zmien, dokončili by dielo za menej ako týždeň. Nakoniec použil iba tri z ich nahrávok. Jedna nahrávka, ktorú Antonioni odmietol, nazvali „The Violent Sequence“, bola neskôr v roku 1973 pod názvom „Us and Them“ začlenená do playlistu albumu The Dark Side of the Moon. V roku 1971 Schroeder nakrútil film La Vallée, pre kroý kapela produkovala album Obscured by Clouds. Materiál skomponovali asi za týždeň v Château d'Hérouville neďaleko Paríža a po svojom vydaní sa stal prvým albumom skupiny Pink Floyd, ktorý sa dostal do top 50 amerického rebríčka časopisu Billboard.

Okrem spoločných albumov aj jednotliví členovia spolupracovali na výrobe soundtrackov k niektorým filmovým projektom. Napríklad Roger Waters nahral albumy Music from The Body, When the Wind Blows, alebo pieseň „Hello (I Love You)“, ktorú v roku 2007 nahral pre film Howarda Shorea The Last Mimzy. Takisto aj Nick Mason spolupracoval na soundtrackoch viacerých filmov: Life Could Be a Dream, White of the Eye , Body Contact, či Tank Malling.

Koncertné vystúpenia

Koncert k albumu The Dark Side of the Moon v Earls Court, krátko po vydaní v roku 1973: Gilmour, Mason, Dick Parry, Waters

Rotujúca zrkadlová guľa a jej okvetné lístky, ktorá sa používala na odrážanie reflektorov počas koncertov v rokoch 1975 až 1977 (obrázok z výstavy Pink Floyd: Their Mortal Remains)

Kapela Pink Floyd je považovaná za priekopníkov vývoja koncertných vystúpení v rockovej hudobnej histórii. Boli preslávení svojim bohatým pódiovým predvedením hudobných skladieb. Určili tiež vysoké štandardy v kvalite zvuku, pričom využívali inovatívne zvukové efekty a kvadrofonné reproduktorové systémy. Už od svojich začiatkov na pódiách používali vizuálne efekty, ktoré sprevádzali ich psychedelickú hudbu na vystúpeniach v UFO klube v Londýne. Boli medzi prvými, ktorí používali efekty premietaného svetla prenikajúceho cez farebné sklíčka, či vplyvom tepla rozpínajúcu sa farebnú kvapalinu medzi dvoma sklami pred svetlom reflektora. Tieto psychedelické efekty im pomohli v ich zviditeľnení a popularite na londýnskej undergroundovej scéne.

Pri slávnostnom uvedení prvého čísla časopisu International Times, ktorý v roku 1966 začala vydávať London Free School, vystúpila kapela Pink Floyd na koncerte v Roundhouse pred 2000 divákmi, medzi ktorými bol aj Paul McCartney, či Marianne Faithfull. V prvej polovici roka 1966 sa stal manažérom koncertov skupiny Peter Wynne-Willson, ktorý inovoval osvetľovacie efekty na vystúpeniach použitím polarizátorov, zrkadiel, ale aj natiahnutím kondómu cez objektív diaprojektora a jeho postriekanie farbou a olejom. Po podpise zmluvy s vydavateľstvo EMI si kapela kúpila dodávku Ford Transit, ktorú potom využívala výhradne na svoju prepravu počas koncertov. Dňa 29. apríla sa skupina Pink Floyd stala hlavným účinkujúcim na akcii nazvanej The 14 Hour Technicolour Dream, ktorá sa konala v londýnskej hale Alexandra Palace. Dorazili vtedy na festival po dlhej ceste dodávkou a trajektom z Holandska okolo tretej hodiny ráno a na na pódium vystúpili vo chvíli, keď začalo vychádzať slnko. V roku 1968 sa stal manažérom pre koncertné turné Pink Floyd Peter Watts. V júli 1969, nakoľko boli už známi svojou hudbou a textami súvisiacimi s vesmírom, s kapela Pink Floyd zúčastnila živého televízneho spravodajstva televízie BBC o pristátí misie Apollo 11 na povrch Mesiaca. Zahrali vtedy pre divákov inštrumentálnu skladbu, ktorú nazvali „Moonhead“. V novembri 1974 skupina Pink Floyd prvýkrát použila veľkú kruhovú premietaciu plochu, ktorá sa stala jedným zo základom ich koncertných vystúpení. V roku 1977 použili veľké nafukovacie plávajúce prasa, ktorej dali meno „Algie“. Algie bola naplnená héliom a propánom a vznášala sa počas koncertu nad publikom. Na turmé In the Flesh Tour sa im stalo, že im s ohlušujúcim hlukom nad hlavami explodovala. Správanie publika na vystúpeniach, ako aj veľkosť koncertných priestorov, mali významný vplyv na námet pre koncept ich albumu The Wall. Na turné k tomuto albumu, The Wall Tour, postavili medzi seba a publikum v priebehu hrania skladieb dvanásť metrov vysokú stenu, ktorá bola vyrobená z lepenkových tehál. Na túto stenu pritom premietali animácie a rôzne scény súvisiace s konceptom scenára albumu. S príbehom súviseli aj nafukovacie obrie figuríny, ktoré sa počas koncertu objavovali okolo steny na pódiu. Jedným z vrcholov koncertu bolo vystúpenie k piesni „Comfortably Numb“. Zatiaľ čo Waters spieval svoju úvodnú časť v tme, Gilmour čakal na svoju časť na vrchole steny. Keď to prišlo, náhle ho odhalili jasne modré a biele svetlá. Gilmour stál na krabici od aparatúry na kolieskach. Zo zadu ho vo výške pridržiaval len skrytý technik. Obaja stáli na plošine. Gilmour spomína na ten pocit keď hral svoje gitarové sólo so svetlom opretým o jeho chrbát a pred sebou videl svoj obrovský tieň, ktorý zakrýval časť publika pod ním.

Na The Division Bell Tour neznáma osoba, ktorá používala meno Publius, zverejnila v internetovej diskusnej skupine správu, v ktorej vyzvala fanúšikov, aby vyriešili hádanku údajne ukrytú v novom albume. Biele svetlá pred pódiom na koncerte skupiny Pink Floyd v East Rutherford uvádzali slová Publius Enigma. Počas televízneho koncertu v Earls Court 20. októbra 1994 niekto na scénu premietal veľkými písmenami slovo „ENIGMA“. Neskôr po udalosti Nick Mason priznal, že túto záhadu nazvanú „Publius Enigma“ vyrobila ich nahrávacia spoločnosť.

Témy textov

Časopis Rolling Stone označil podstatu Watersových filozoficky ladených textov ako „sprostredkovanie temných vízií“. Spisovateľ a filozof Jere O'Neill Surber textoch píše, že „ich zamenraním sú pravda a ilúzia, život a smrť, čas a priestor, príčinnosť a náhoda, súcit a ľahostajnosť.“ Waters za ústrednú tému v textov piesní kapely Pink Floyd označil empatiu. Spisovateľ George Reisch píše o psychedelickom opuse „Echoes“ z albumu Meddle že je „postavený na základnej myšlienke skutočnej komunikácie, sympatií a spolupráce s ostatnými“. Napriek tomu, že bol Waters označený za „najsmutnejšieho muža v histórii rocku“, autorka Deena Weinstein označila Watersa za existencialistu a odmietla nepriaznivú prezývku, ktorá podľa nej vychádza z nesprávnej interpretácie hudobných kritikov.

Dezilúzia, neprítomnosť a nebytie

Watersov text piesne „Have a Cigar“ z albumu Wish You Were Here sa zaoberá vnímaným nedostatkom úprimnosti zo strany zástupcov hudobného priemyslu. Pieseň ilustruje nefungujúci vzťah medzi kapelou a vedením vydavateľstva, ktorý skupine blahoželá k súčasnému predajnému úspechu. Poznamenáva, že sú v rovnakom tíme, ale zároveň poukazuje na to, že sa vydavateľ domnieva, že „Pink“ je meno jedného z členov kapely. Podľa spisovateľa Davida Detmera sa text albumu zaoberá „odľudšťujúcimi aspektami vo svete biznisu“, situáciou, ktorú musí umelec zniesť, aby sa dostal k svojmu publiku.

Absencia/ neprítomnosť ako téma textov piesní je v hudbe skupiny Pink Floyd bežná. V príkladoch sú zahrnuté okolnosti okolo neprítomnosti Barretta od roku 1968, či strata Watersovho otca, ktorý zomrel počas druhej svetovej vojny. Watersove texty tiež skúmali nezrealizované politické sľuby a neúspešné snahy. Soundtrack Obscured by Clouds, sa zaoberá stratou mladíckej bujarosti, ktorá prichádza s pribúdajúcim vekom. Dlhoročný dizajnér obalov albumov kapely Pink Floyd, Storm Thorgerson, opísal texty piesní na albume Wish You Were Here: „Nápad pochádza z odmietnutia toho, ako sa ľudia tvária, že sú prítomní, zatiaľ čo ich myseľ je skutočne inde a z nástrojov a motivácií, ktoré ľudia v svojej psychike používajú na potlačenie svojej prítomnosti. Všetko sa napokon scvrkáva na jednu tému, absenciu: Absenciu človeka, absenciu pocitu“. Thorgersonov návrh obálky Wish You Were Here obsahoval štyri strany, pričom počítal s vnútorným roztvorením, ktoré predstavovali štyri neprítomnosti súvisiace s klasickými kategóriami látok: zem, vzduch, oheň a voda. Jeho obal na album Dark Side of the Moon obsahuje lúč bieleho svetla, predstavujúci jednotu, prechádzajúci cez hranol, ktorý predstavuje spoločnosť. Výsledný lom lúča farebného svetla symbolizuje rozptyl jednoty a jednota prestáva byť prítomná. Absencia je kľúčovým prvkom v existencializme Alberta Camusa, ktorý absurditu definoval ako absenciu odpovede na potrebu jednoty jednotlivca. Waters poznamenal: „Je to o tom, že tam nikto z nás tam v skutočnosti nie je... malo by sa to v skutočnosti nazvať Wish We Were Here („Kiežby sme tu boli“)“.

O'Neill Surber po analýze textov piesní kapely Pink Floyd a vyhlásil, že ich spoločnou témou je otázka nebytia. Filozofia pochádza od gréckeho básnika Parmenidesa, ktorý napísal báseň, v ktorej sa hlavný hrdina vydáva na kozmický voz vedený bohyňou, a tá mu ukazuje, že v živote existujú iba dve cesty, bytie, ktoré vedie k pravde a nebytie, čo vedie k zmätku a nespokojnosti. Bohyňa tiež povedala Parmenidovi: „myšlienka a bytie sú jedno“. Waters sa v albume The Wall dovolával nebytia alebo neexistencie v texte piesne „Comfortably Numb“: „Kútikom oka som zahliadol letmý záblesk. Otočil som sa, aby som sa pozrel, ale bolo to preč, nemôžem dať teraz na to prst, dieťa dorástlo, sen je preč.“ Barrett sa vo svojom poslednom hudobnom príspevku pre kapelu, v piesni „Jugband Blues“, zmienil o nebytí nasledovne: „Som vám veľmi zaviazaný za to, že dávate najavo, že tu nie som.“

Vykorisťovanie a útlak

Spisovateľ Patrick Croskery opísal album Animals ako jedinečnú kombináciu „silných zvukov a sugestívnych tém“ s umeleckým odcudzením z Dark Side a z The Wal. Načrtol paralelu medzi politickými témami albumu a témou Orwellovej Zvieracej farmy. Animals začína myšlienkovým experimentom, ktorý sa pýta: „Ak ti bolo jedno, čo sa mi stalo. A ja som sa nestaral o teba,“ potom vyvinie bájnu šelmu založenú na antropomorfizovaných postavách, ktoré pomocou hudby odrážajú jednotlivé stavy mysle každého z nich. Texty nakoniec vykresľujú obraz dystopie, nevyhnutného výsledku sveta bez empatie a súcitu, zodpovedajúceho otázky v úvodných riadkoch.

Medzi postavy albumu patria „Dogs“ („Psy“), ktoré zastupujú vrúcnych kapitalistov, „Pigs“ („Ošípané“), ktoré symbolizujú politickú korupciu, a „Sheep“ („Ovce“), ktoré zastupujú vykorisťovaných. Croskery opísal „Ovce“ ako „ovce v stave ilúzie vytvorenej klamlivou kultúrnou identitou“, falošného vedomia. Falošné vedomie je termín používaný - predovšetkým marxistickými sociológmi na opis spôsobov, ktorými sa hovorí, že materiálne, ideologické a inštitucionálne procesy zavádzajú členov proletariátu a ďalších triednych aktérov v kapitalistických spoločnostiach, čím zakrývajú vykorisťovanie, ktoré je vlastné sociálnym vzťahom medzi triedami.. „Pes“ vo svojom neúnavnom hľadaní vlastných záujmov a úspechu končí v depresii a sám s nikým, komu by mohol dôverovať, a po živote vo vykorisťovaní mu úplne chýba emočné uspokojenie. Waters v texte použil meno Mary Whitehouse, ktorá bola britská bojovníčka za morálnu čistotu televízneho vysielania, ako príklad „ošípanej“. Bola niekým, kto podľa jeho odhadov použil vládnu moc na presadenie svojich hodnôt pre spoločnosť. Na konci albumu sa Waters vracia k empatii s textom: „Vieš, že mi záleží na tom, čo sa ti stane. A viem, že aj tebe záleží na mne.“ Uznáva však tiež, že „ošípané“ sú trvalou hrozbou, a odhaľuje, že on je „psom“, ktorý si vyžaduje prístrešie, čím naznačuje potrebu rovnováhy medzi štátom, obchodom a komunitou v porovnaní s prebiehajúcim bojom medzi nimi.

Odcudzenie, vojna a šialenstvo

Spisovateľ John Harris v knihe The Dark Side of the Moon cituje Watersove slová: „Keď poviem: „Uvidíme sa na temnej strane Mesiaca... myslím tým myslím, že ak máš pocit, že si jediný, zdá sa ti že si blázon, lebo si myslíš, že všetko je šialené, nie si sám.“ O'Neill Surber porovnáva slová piesne „Brain Damage“, „v mojej hlave niekto je, ale to nie som ja“, z albumu Dark Side of the Moon s Marxovou teóriou sociálneho odcudzenia. Marx považoval šialenstvo za konečnú formu odcudzenia. Text piesne „Welcome to the Machine“ z aôbumu Wish You Were Here naznačujú to, čo Marx nazval odcudzením veci: hlavný hrdina piesne sa zaoberá hmotným majetkom natoľko, že sa odcudzil sebe a ostatným. Narážky na marxistické odcudzenie spoločenských vrstiev človeka možno nájsť v obsahu albumu Animals, „Dog“ („Pes“) sa znížil na inštinktívny spôsob života, stal sa z neho nehumánny človek. David Detmer v knihe Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene! píše, že „Psy“ sa im odcudzili do takej miery, že ospravedlnili svoj nedostatok integrity ako „nevyhnutnú a obhájiteľnú“ pozíciu v „bezohľadnom svete bez priestoru pre empatiu alebo morálny princíp“. Odcudzenie od iných je konzistentnou témou textov piesní kapely Pink Floyd a je základnou myšlienkou koncepcie albumu The Wall.

Vojna, ktorá je považovaná za najvážnejší dôsledok prejavu odcudzenia sa ostatným, je tiež jednou zo základných námetov albumu The Wall a je aj opakujúcou sa témou v dielach kapely Pink Floyd. Watersov otec zomrel na bojisku počas druhej svetovej vojny, preto jeho hudobné texty na tému vojny často narážali. Sú to napríklad texty piesní „Corporal Clegg“ (1968), „Free Four“ (1972), „Us and Them“ (1973). Piesne „When the Tigers Broke Free“ a „The Fletcher Memorial Home“ sú spolu na redícii albumu The Final Cut (1983), ktorý je oficiálne venovaný jeho zosnulému otcovi a má podtitul A Requiem for the Postwar Dream. Témy a zloženie The Wall sú o Watersovej výchove v anglickej spoločnosti ochudobnenej o mužov po druhej svetovej vojne, čo malo negatívny vplyv na jeho osobné vzťahy so ženami.

Watersove texty v albume The Dark Side of the Moon sa zaoberajú tlakom moderného života a tým, ako tento tlak môže spôsobiť šialenstvo. Výklad duševných chorôb na albume považuje za dôkaz univerzálneho stavu. Waters však tiež chcel, aby album komunikoval pozitívne a označil ho ako „nabádanie aby sa prijalo to pozitívne a odmietlo negatívne.“ George Reisch píše o albume The Wall že „je menej o zážitku šialenstva, ale skôr o zvykoch, inštitúciách a sociálnych štruktúrach, ktoré šialenstvo vytvárajú alebo spôsobujú.“ Hlavná postava príbehu v projekte The Wall, Pink, nie je schopný vyrovnať sa s okolnosťami svojho života a prekonaný pocitmi viny sa pomaly uzatvára pred okolitým svetom vnútri bariéry, ktorú si buduje sám. Potom, čo dokončí odcudzenie pred svetom, si Pink uvedomí, že je „blázon, niekde za dúhou“. Potom dospieva k poznaniu, že príčinou jeho stavu je jeho vlastná chyba: „bol som celý ten čas na vine ja?“ Pink si uvedomuje svoj najväčší strach a je presvedčený, že všetkých sklamal, jeho starostlivá matka sa ho múdro snažila ochrániť, učitelia oprávnene kritizovali jeho poetické túžby a jeho manželka ho opustila právom. Potom sa postaví pred súd za „prejavovanie pocitov takmer ľudskej povahy“, ktoré ešte viac zhoršujú jeho spoločenské odcudzenie. Rovnako ako v spisoch francúzskeho filozofa a predstaviteľa postmodernej filozofie, Michela Foucaulta, aj Watersove texty naznačujú, že Pinkove šialenstvo je produktom moderného života, ktorého prvky, „zvyk, spoluzávislosť a psychopatológia“, podľa Reischa prispievajú k jeho pocitom úzkosti.

Historický význam

Výstava „The Wall“ skupiny Pink Floyd v Rokenrolovej sieni slávy

Pink Floyd je jednou z najpredávanejších a najvplyvnejších rockových kapiel všetkých čias. Na celom svete táto kapela predala viac ako 250 miliónov hudobných nosičov. 75 miliónov hudobných nahrávok z toho bolo na hudobných trhoch v Spojených štátoch, takmer 38 miliónov sa predalo v USA od roku 1993. V zozname tisícky najbohatších britov, Sunday Times Rich List, z roku 2013 je Roger Waters na 12. mieste (150 miliónov Libier), Gilmour je 27. (85 miliónov Libier), a Mason je je 37.  (50 miliónov Libier).

V roku 2004 americký spravodajský televízny kanál vlastnený spoločnosťou NBC, MSNBC, dal kapelu Pink Floyd na 8. priečku ich zoznamu „Desiatky najlepších rockových skupín všetkých čias“. V tom istom roku časopis Q na základe svojho „bodovacieho systému, ktorý meral predaj ich najúspešnejšieho albumu, rozsah ich najväčšej koncertnej šou a celkový počet týždňov strávených v hitparáde vo Veľkej Británii“, označil kapelu Pink Floyd za najlepšiu kapelu všetkých čias. Časopis Rolling Stone dal skupinu Pink Floyd na 51. miesto svojho zoznamu „Najlepších umelcov všetkých čias“. Televízny kanál VH1 ich dal vo svojom zozname stovky najlepších umelcov na 18. miesto. Britský spisovateľ, tvorca a redaktor Encyklopédie populárnej hudby, Colin Larkin, dal kapelu Pink Floyd na tretie miesto zoznamu „Najlepších päťdesiatich umelcov všetkých čias“. Toto poradie vzniklo na základe kumulatívnych hlasov za albumy každého umelca zahrnutého do zoznamu Tisíc najlepších albumov všetkých čias. V roku 2008 hlavný rockový a popový kritik z novín The Guardian, Alexis Petridis, napísal, že skupina zaujíma v progresívnom rocku jedinečné miesto, pričom uviedol: „Po tridsiatich rokoch je progresívny rock stále persona non grata[...] Iba Pink Floyd, nikdy nebola progresívnou rockovou kapelou. Je to bez ohľadu na ich záľubu v dlhých skladbách a ich „konceptoch“, no ich projekty aj tak patria do zoznamu stovky najlepších hudobných albumov.“

Kapela Pink Floyd získala viacero hudobných ocenení. V roku 1981 získal zvukový inžinier James Guthrie za prácu na projekte The Wall Cenu Grammy za „Najlepšie technické spracovanie neklasického albumu“ a Roger Waters dostal v roku 1983 od Britskej akadémii filmového a televízneho umenia cenu za „Najlepšiu pôvodnú pieseň napísanú pre film“. Bolo to za filmovú nahrávku skladby „Another Brick in the Wall“. V roku 1995 kapela Pink Floyd získala cenu Grammy z „Najlepšiu rockovú inštrumentálnu nahrávku“ za skladbu „Marooned“. V roku 2008 od švédskeho kráľa Karola XVI. Gustáva prevzala kapela Pink Floyd v Zastúpení Rogera Watersa a Nicka Masona Polar Music Prize za prínos pre modernú hudbu. Do Rokenrolovej sieni slávy bola kapela Pink Floyd uvedená v roku 1996, do UK Music Hall of Fame ich uviedli v roku 2005 a do Hit Parade Hall of Fame v roku 2010.

Kapela Pink Floyd ovplyvnila mnohých umelcov. David Bowie označil Syda Barretta za svoju významnú inšpiráciu, The Edge z kapely U2 si kúpil svoj „Delay audio pedál“ potom ako počul jeho efekt v úvodnom gitarovom akorde nahrávky „Dogs“ z albumu Animals. Medzi tými umelcami, ktorí ako svoju inšpiráciu označujú Pink Floyd sú aj Queen, Radiohead, Steven Wilson, Marillion, Queensryche, Nine Inch Nails, the Orb a The Smashing Pumpkins. Kapela Pink Floyd ovplyvňovala vývoj neo-progresívneho rockového subžánru, ktorý vznikal v 80. rokoch 20. storočia. Anglická rocková skupina Mostly Autumn vo svojej tvorbe spojila zvuk kapiel Genesis a Pink Floyd.

Pink Floyd boli obdivovateľmi komediálnej skupiny Monty Python a v roku 1975 financovali ich film Monty Python and the Holy Grail. V roku 2016 sa kapela Pink Floyd stala druhou po The Beatles, ktorá sa bola vyobrazená na sérii poštových známok vydaných pre Britskú kráľovskú poštu, Royal Mail. V máji 2017, pri príležitosti 50. výročia prvého singlu skupiny Pink Floyd, sa v londýnskom múzeu Victoria and Albert Museum v Londýne otvorila audiovizuálna výstava, ktorá mala názov Their Mortal Remains.. Výstava obsahovala analýzy dizajnov obalov albumov, konceptuálne rekvizity z koncertných vystúpení a fotografie z Masonovho osobného archívu. Táto výstava bola predĺžená o dva týždne od pôvodne plánovaného dátumu ukončenia, t.j. do 1. októbra 2017.

Zostava

• Syd Barrett (1965 – 1968)
• Roger Waters (1965 – 1985; 2005)
• David Gilmour (1968 – 2005, 2014)
• Richard Wright (1965 – 1980, 1989 – 2005, 2014)
• Nick Mason (1965 – 2005, 2014)

Časová os

Diskografia

Štúdiové albumy

• 1967 – The Piper at the Gates of Dawn
• 1968 – A Saucerful of Secrets
• 1969 – Ummagumma
• 1970 – Atom Heart Mother
• 1971 – Meddle
• 1973 – Dark Side of the Moon
• 1975 – Wish You Were Here
• 1977 – Animals
• 1979 – The Wall
• 1983 – The Final Cut
• 1987 – A Momentary Lapse of Reason
• 1994 – The Division Bell
• 2014 – The Endless River

Soundtracky

• 1967 – Tonite Let’s All Make Love in London
• 1969 – More
• 1970 – Zabriskie Point
• 1972 – Obscured by Clouds

Koncertné albumy

• 1969 – Ummagumma (prvý disk)
• 1988 – Delicate Sound of Thunder
• 1995 – P*U*L*S*E
• 2000 – Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81)

Kompilácie

• 1970 – The Best of the Pink Floyd
• 1971 – Relics
• 1973 – A Nice Pair
• 1974 – Masters of Rock
• 1981 – A Collection of Great Dance Songs
• 1983 – Works
• 1992 – Shine On (The Early Singles)
• 1997 – 1967 Singles Sampler
• 2001 – Echoes: The Best Of Pink Floyd
• 2011 – A Foot in the Door – The Best of Pink Floyd

Filmy, DVD

• Live at Pompeii
• The Wall
• Delicate Sound of Thunder
• La Carrera Panamericana
• London '66-'67
• The Making of The Dark Side of the Moon
• P*U*L*S*E
• The Pink Floyd and Syd Barrett Story

Koncertné turné

• Pink Floyd World Tour (1968)
• The Man and The Journey Tour (1969)
• Atom Heart Mother World Tour (1970)
• Meddle Tour (1971)
• Dark Side of the Moon Tour (1972–1973)
• French Summer Tour (1974
• British Winter Tour (1974
• Wish You Were Here Tour (1975)
• In the Flesh Tour (1977)
• The Wall Tour(1980–1981)
• A Momentary Lapse of Reason Tour (1987–1990)
• The Division Bell Tour (1994)

Ocenenia

Počas svojej kariéry skupina Pink Floyd dosiahla viacero ocenení:

• Silver Clef (Strieborný husľový kľúč)

Skupina Pink Floyd dostala ocenenie Silver Clef („Strieborný husľový kľúč“) za ich charitatívnu prácu pre The Nordoff-Robbins Music Center v roku 1980

• Grammy
• Skupina Pink Floyd bola viackrát nominovaná na cenu Grammy:
  • 1973 nominácia pre album roka
    • Dark Side of the Moon – vyhral album od Stevie Wondera Innervisions
  • 1980 nominácia pre album roka
    • The Wall—vyhral album od Christophera Crossa Christopher Cross
  • 1980 nominácia pre najlepšie rockové dielo naspievané duom, alebo skupinou
    • „Another Brick in the Wall (Part 2)“ – Grammy získal Bob Seger so skladbou „Against the Wind“
  • 1994 nominácia pre najlepšiu rockovú inštrumentálnu skladbu
    • „Marooned“ z albumu The Division Bell – skladba nomináciu vyhrala
• American Music Awards
• Skupina Pink Floyd bola nominovaná na American Music Award
  • 1995 nominácia na najlepšiu pop rockovú skupinu, alebo duo – vyhrali Ace of Base
• RIAA zlaté albumy:
  • Atom Heart Mother
  • Obscured by Clouds
  • A Nice Pair
• RIAA platinové albumy:
  • Ummagumma (1 000 000+)
  • Meddle – 2x (2 000 000+)
  • Dark Side of the Moon – 15x (15 000 000+)
  • Dark Side of the Moon DVD – 2x (100 000+)
  • Live at Pompeii VHS/DVD – 2x (100 000+)
  • Wish You Were Here – 6x (6 000 000+)
  • Animals – 4x (4 000 000+)
  • The Wall – 23x (11 500 000+)
  • A Collection of Great Dance Songs – 2x (2 000 000+)
  • The Final Cut – 3x (3 000 000+)
  • A Momentary Lapse of Reason – 4x (4 000 000+)
  • Delicate Sound of Thunder – 3x (3 000 000+)
  • Shine On - (9-CD boxed set) (1 000 000+)
  • The Division Bell – 3x (3 000 000+)
  • P*U*L*S*E – 2x (2 000 000+)
  • P*U*L*S*E VHS/DVD – 8x (400 000+)
  • Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81) (1 000 000+)
  • Echoes: The Best of Pink Floyd 3x (3 000 000+)
• Albumy Dark Side of the Moon, a The Wall získali diamantové platne za predaj nad 10 miliónov kópií.
• Počet predaných kópií albumov skupiny Pink Floyd v USA podľa RIAA 73,500,000+
• Počet predaných albumov skupiny na celom svete: 250 miliónov.
• Rock and Roll Hall of Fame
  • Skupina Pink Floyd bola uvedená do Rokenrolovej siene slávy v roku 1996
  • do UK Music Hall of Fame bola uvedená roku 2005.

Barret sa zo zdravotných dôvodov nezúčastnil žiadneho z týchto uvedení. Waters sa zo zdravotných dôvodov nedostavil na uvedenie roku 1996, ocenenie roku 2005 komentoval cez telemost. Gilmour a Mason boli na obidvoch akciách a Wright sa pre operáciu oka nemohol zúčastniť roku 2005.

• Ďalšie ocenenia:
  • V roku 2002 Q magazine označil skupinu Pink Floyd ako jednu z „50 Bands To See Before You Die“ („jedna z päťdesiat, ktoré by ste mali počas života vidieť“).
  • O dva roky neskôr tento istý časopis umiestnil skupinu Pink Floyd medzi najväčšie skupiny všetkých čias nad skupinu The Beatles, The Rolling Stones a Led Zeppelin. Hodnotilo sa podľa komplexného systému, ktorý porovnával skupiny podľa predaja albumov, umiestnení v rebríčkoch popularity, podľa vystúpení a návštevnosti koncertov.
• Po skupine je pomenovaná planétka '19367 Pink Floyd.

Zdroje a literatúra

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pink Floyd na anglickej Wikipédii.

• kolektív: Pink Floyd. Ilustrovaná biografie (Svojtka & Co., 2011, ISBN 9788025606452)
• Mason, Nick: Pink Floyd (BB art, 2007, ISBN 8073811112)
• Miles, Barry: Pink Floyd 1964 - 1974 (Volvox Globator, 2007, ISBN 8072076567)
• Povey, Glenn: Echoes. Úplná historie Pink Floyd (Volvox Globator, 2009, ISBN 9788072077304)
• Watkinson, Mike - Anderson, Pete: Šílený démant Syd Barrett a rozbřesk Pink Floyd (Volvox Globator, 2011, ISBN 8072074474)
• BLAKE, Mark. Comfortably Numb: The Inside Story of Pink Floyd. [s.l.] : Da Capo Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-306-81752-6.
• BRONSON, Fred. The Billboard Book of Number One Hits. 3rd revised. vyd. [s.l.] : [s.n.], 1992. Dostupné online. ISBN 978-0-8230-8298-8.
• BROWN, Jimmy. Sorcerer Full of Secrets. Guitar World, May 2006.
• DI PERNA, Alan. Shine On. Guitar World, May 2006.
• DI PERNA, Alan. Guitar World Presents: Pink Floyd. [s.l.] : Hal Leonard, 2002. ISBN 978-0-7546-6708-7. Mysterious Ways.
• CHAPMAN, Rob. Syd Barrett and British Psychedelia: Faber Forty-Fives: 1966–1967. [s.l.] : Faber & Faber, 2012. ISBN 978-0-571-29676-7.
• CROSKERY, Patrick. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. Pigs Training Dogs to Exploit Sheep: Animals as a Beast Fable Dystopia.
• DEROGATIS, Jim. Staring at Sound: The True Story of Oklahoma's Fabulous Flaming Lips. [s.l.] : Broadway Books, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-7679-2140-4.
• DETMER, David. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. Dragged Down by the Stone: Pink Floyd, Alienation, and the Pressures of Life.
• FITCH, Vernon. The Pink Floyd Encyclopedia. Third. vyd. [s.l.] : Collector's Guide Publishing, 2005. ISBN 978-1-894959-24-7.
• FITCH, Vernon. Pink Floyd: The Press Reports 1966–1983. [s.l.] : Collector's Guide Publishing Inc, 2001. ISBN 978-1-896522-72-2.
• FITCH, Vernon; MAHON, Richard. Comfortably Numb: A History of "The Wall", Pink Floyd, 1978–1981. 1st. vyd. [s.l.] : PFA Publishing, Inc., 2006. ISBN 978-0-9777366-0-7.
• The Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll. 2005 revised and updated. vyd. [s.l.] : Fireside, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-7432-9201-6.
• HARRIS, John. The Dark Side of the Moon. First Hardcover. vyd. [s.l.] : Da Capo, 2005. ISBN 978-0-306-81342-9.
• HIBBERT, Tom. Pink Floyd: Through the Eyes of the Band, Its Fans and Foes. [s.l.] : Da Capo, 1996. ISBN 978-0-306-80780-0. Who the hell does Roger Waters think he is?.
• Guitar World Presents: Pink Floyd. [s.l.] : Hal Leonard, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0-7546-6708-7.
• MABBETT, Andy. The Complete Guide to the Music of Pink Floyd. 1st UK paperback. vyd. [s.l.] : Omnibus Press, 1995. ISBN 978-0-7119-4301-8.
• MANNING, Toby. The Rough Guide to Pink Floyd. First. vyd. [s.l.] : Rough Guides, 2006. ISBN 978-1-84353-575-1.
• MASON, Nick. Inside Out: A Personal History of Pink Floyd. Paperback. vyd. [s.l.] : Phoenix, 2005. ISBN 978-0-7538-1906-7.
• PALACIOS, Julian. Syd Barrett and Pink Floyd: Dark Globe. [s.l.] : Plexus, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-85965-431-9.
• POVEY, Glenn. Echoes: The Complete History of Pink Floyd. [s.l.] : Mind Head Publishing, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-9554624-1-2.
• REISCH, George A. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. The Worms and the Wall: Michael Foucault on Syd Barrett.
• British Hit Singles & Albums. 18. vyd. [s.l.] : Guinness World Records Limited, 2005. ISBN 978-1-904994-00-8.
• ROSEN, Craig. The Billboard Book of Number One Albums. [s.l.] : [s.n.], 1996. ISBN 978-0-8230-7586-7.
• SCHAFFNER, Nicholas. Saucerful of Secrets. First. vyd. [s.l.] : Sidgwick & Jackson, 1991. ISBN 978-0-283-06127-1.
• SCARFE, Gerald. The Making of Pink Floyd: The Wall. 1st US paperback. vyd. [s.l.] : Da Capo Press, 2010. ISBN 978-0-306-81997-1.
• Pink Floyd: The Making of The Wall. Mojo Magazine, December 1999.
• O'NEILL SURBER, Jere. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. Wish You Were Here (But You Aren't): Pink Floyd and Non-Being.
• WATKINSON, Mike; ANDERSON, Pete. Crazy Diamond: Syd Barrett & the Dawn of Pink Floyd. First. vyd. [s.l.] : Omnibus Press, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-7119-2397-3.
• WATTS, Michael. Pink Floyd: Through the Eyes of the Band, Its Fans and Foes. [s.l.] : Da Capo Press, 1996. ISBN 978-0-306-80780-0. Pink's muddled Meddle.
• WEINSTEIN, Deena. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. Roger Waters: Artist of the Absurd.
• Frequently Asked Question (FAQ) – Pink Floyd Internet Reference List, Version 3.6 (August 1995), Originally compiled by David Schuetz, Currently maintained by Matt Denault

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pink Floyd

Externé odkazy

• Oficiálna stránka Archivované 2009-03-18 na Wayback Machine
• stránky českého fanklubu
• http://www.pinkfloydz.com/
• http://www.pinkfloydonline.com/
• Pink Floyd na Live 8
• Texty piesní