Poľný Berinčok
| Poľný Berinčok | |||
| mesto | |||
 | |||
|
|||
| Štát |  Maďarsko
| ||
|---|---|---|---|
| Župa | Békešská župa | ||
| Obvod (Kistérség) | Békéssky | ||
| Súradnice | 46°46′46″S 21°06′37″V / 46,77944°S 21,11028°V | ||
| Rozloha | 118,53 km² (11 853 ha) | ||
| Obyvateľstvo | 11 121 (1. január 2011) | ||
| Hustota | 93,82 obyv./km² | ||
| Časové pásmo | SEČ (UTC+1) | ||
| - letný čas | SELČ (UTC+2) | ||
| PSČ | 5650 | ||
| KSH | 19628 | ||
  | |||
| Wikimedia Commons: Mezőberény | |||
| Štatistika: www.ksh.hu | |||
| Webová stránka: http://www.mezobereny.hu | |||
| OpenStreetMap: mapa | |||
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |||
Poľný Berinčok[1] (maď. Mezőberény, nem. Maisbrünn) je mesto v Maďarsku v Békešskej župe v Békésskom okrese, vo Veľkej dunajskej kotline. Mesto je na križovatke hlavnej cesty 47 z Debrecínu do Szegedu a železničnej trate z Budapešti do Bukurešti. Má rozlohu 11 853 ha a žije tu 11 121 obyvateľov (1. január 2011), z ktorých viacero má slovenský pôvod.
Názov
[upraviť | upraviť zdroj]Mező znamená pole alebo niva. Pôvod názvu Beren nie je jednoznačný. Najpravdepodobnejšie je to kmeňové meno pečenežského pôvodu. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1347 o tom, že Martin a Gregor zdedili dedinu, ktorá sa skladala z dvoch častí a mala kamenný kostol (ecclesia lapidea). V súčasnom Maďarsku celkovo 13 osád nesie meno súvisiace s Beren.
História znovuosídlenia
[upraviť | upraviť zdroj]Po bitke pri Moháči (1526), sa aj táto časť Uhorska stala súčasťou Osmanskej ríše a preto z nej ľudia utekali (obyvatelia boli v tom čase poddanským majetkom). Obec bola opäť úplne vyľudnená počas Rákóciho protihabsburského stavovské povstania trvajúceho v rokoch 1703 až 1711.
Po porážke v roku 1683 pri Viedni boli Osmani definitívne vytlačení z Rakúska a okolo roku 1700 po Veľkej tureckej vojne aj z väčšiny územia Uhorska. Po vytlačení Osmanov sa víťazným Habsburgovcom a Jagelovcom podarilo na území Uhorska odstrániť moc uhorskej šľachty a poraziť povstalcov. (Pozri 1708 - bitka pri Trenčíne, v auguste 1711 kapitulovala kurucká armády pri Satu Mare, kde bol podpísaný Satmársky mier, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad Uhorskom).
V roku 1719 zapožičal kráľ Karol Habsburský bývalému zásobovaciemu komisárovi svojich vojsk Jánovi Jurajovi Harruckernovi[2] 700 000 jutár (400 000 ha alebo 4 000 km², čo zodpovedá približne ploche jednej dvanástiny súčasného Slovenska) pôdy v Bekešskej, Čongrádskej a Arándskej župe.[3]:127 Zásluhu na osídľovaní Harruckerovho majetku mal M. Turóczi (impopulátor[4] = agent osídľovateľ[5]), ktorý okrem príchodu Slovákov riadil aj kolonizáciu Nemcov a Maďarov. Usiloval sa aby v každej dedine bývali podľa možnosti príslušníci rovnakého náboženstva.
Už v roku 1719 bolo v blízkej Békešskej Čabe (maď. Békéscsaba) väčšina z 22 rodín platiacich dane slovenská (spočítanie uskutočnený kráľovskou komorou). V roku 1730 v Čabe už odvádzalo dane vyše 170 hláv rodín a tak rokoch 1721, 1722 a 1723 opustilo Čabu niekoľko rodín a zúčastnili od roku 1722 na založení Berinčoku a Sarvaša (maď. Szarvas) a neskôr aj Slovenského Komlóša (vznik 1746). Dôkazom toho sú aj spoločné slovenské priezviská v týchto troch osadách (Kováč, Husár, Adamík, Benčík, Pavlík, Kmeťko, Nemčok, Poliak, Lipták, Oravec, Spišiak, Čiernik, Červenák, Sýkora, Kyseľ, Kožuch a ďalšie).[6]
Práve z Poľného Berinčoka sa zachovala popísaná predbežná zmluva medzi zemepánom a poddanými (najmä Slovákmi), ktorých lákal usadiť sa na svojom vtedy vyľudnenom území. Roku 1722 územná správa v Gyule vydala Laurentovi Metheldesovi a Jánovi Grenerstziusovi (neskorší učiteľ) povolenia osídliť neobývanú pustatinu Mezőberény. V roku 1723 sem prichádzali ďalší kolonisti zo žúp Novohrad, Hont, Gemer, najmä z obcí Hrachovo, Príboj a Vrboviec nad Rimavicou. V roku 1729 prichádzajú aj nemecké rodiny z Würtembergu a v roku 1731 aj maďarské.[3]:134 V roku 1729 získal Harruckern barónsky titul a vtedy už bol vlastníkom 95 sídiel (nemecky Ortschaften).
Slovenské obyvateľstvo
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1880 žilo v tejto národne zmiešanej obci 39,6 % Slovákov (4 505 z 11 368). Koncom 19. (a začiatkom 20.) storočia bola nemecká a slovenská menšina pomaďarčená.[7] Počet Slovákov bol znížený aj výmenou obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom (viacerí vysťahovalci smerovali do Kolárova). Stretnutia Slovenského spolku v Poľnom Berinčoku už niekoľko rokov prebiehajú len v maďarčine.
Medzi slovenských významných obyvateľov patril evanjelický kňaz Samuel Tešedík st. (1710 – 1749) otec známejšieho Samuela Tešedíka (1742 – 1820).[4]
Starostovia
[upraviť | upraviť zdroj]- 1994 - 1998: Pál Miklós Cservenák (nezávislý)
- 1998-2002:
- 2002-2006:
- 2006-2010:
- 2010 - 2014, 2014–2019, 2019: István Siklósi (nezávislý)
Slávni rodáci a obyvatelia
[upraviť | upraviť zdroj]- evanjelický kňaz Samuel Tešedík st. (1710 – 1749)
- maliar Orlai Petrich Soma sa tu narodil v roku 1822
- herec Ferenc Halmi sa narodil v roku 1850 (člen m. Národného divadla)
- narodil sa tu maliar a architekt József Csabai-Wágner (1888-1967)
- narodil sa tu András Somos (1911–1996) záhradný inžinier, prírodovedec, člen Maďarskej akadémie vied.
- narodil sa tu József Czakó (1923 - 1990) poľnohospodársky inžinier, zakladateľ maďarskej aplikovanej etológie
- narodil sa tu Sándor Piller (1932 - 2015), pedagóg, futbalista, tréner a športový manažér
- narodil sa tu v roku 1936 Márton Kaposi, filozof, estetik, člen Maďarskej akadémie vied
- narodil sa tu sochárka Anikó Udvardyová (1952)
- narodil sa tu Imre Lengyel (1954), ekonóm
- Mihály Bayer (1954) veľvyslanec
- Péter Bereznai (1955) maliar
Partnerské mestá
[upraviť | upraviť zdroj]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Exonymá obcí [online]. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, rev. 2011-06-01, [cit. 2015-08-01]. Dostupné online.
- ↑ Spomienka na Jána Juraja Harruckerna v Békešskej Čabe [online]. www.slovenskezahranicie.sk, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online. Archivované 2020-09-24 z originálu.
- ↑ a b SIRÁCKY, Ján. Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966. 297 s. (Edícia Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV; zv. 11.)
- ↑ a b Osídľovanie Uhorska po vytlačení Osmanskej ríše (Hosťom relácie bol historik Miroslav Kmeť z FF UMB). rtvs.sk. Dostupné online [cit. 2018-11-07].
- ↑ Časopis Frfľoš. docslide.net. Dostupné online [cit. 2018-11-07]. Archivované 2018-11-07 z originálu.
- ↑ DIVIČANOVÁ, Anna etal. ČABIANSKE PRIEZVISKÁ. BÉKEŠSKÁ ČABA : VÝSKUMNÝ ÚSTAV SLOVÁKOV V MAĎARSKU, 2015. Dostupné online. ISBN 978-615-5330-05-6. S. 12. Archivované z originálu.
- ↑ Károly Kocsis (DSc, University of Miskolc) – Zsolt Bottlik (PhD, Budapest University) – Patrik Tátrai: Etnikai térfolyamatok a Kárpát-medence határon túli régióiban, Magyar Tudományos Akadémia (Hungarian Academy of Sciences) – Földrajtudományi Kutatóintézet (Academy of Geographical Studies); Budapest; 2006.; ISBN 963-9545-10-4, CD Atlas, maďarsky
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Poľný Berinčok
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]
|
Tento článok týkajúci sa geografie Maďarska je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |