Preskočiť na obsah

Pontius Pilatus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Pontský Pilát)
Pontius Pilatus
prefekt Judey, sudca Ježiša Krista
Portrét Piláta na obraze Kristus pred Pilátom od Mihály Munkácsyho, olej na plátne, 1881, Déri Museum, Debrecín
Portrét Piláta na obraze Kristus pred Pilátom od Mihály Munkácsyho, olej na plátne, 1881, Déri Museum, Debrecín
Iné menáPontský Pilát, Poncius Pilát
Štát pôsob.Rímska ríša
Narodenie1. storočie pred Kr.
Úmrtiepo 37
Národnosťrímska
Známy vďakaodsúdenie Ježiša Krista
Aktívne roky26 – 36 (prefekt)
PríbuzníPontiovci
ManželkaProkula
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Pontius Pilatus

Pontius Pilatus (* 1. storočie pred Kr., možno 37 pred Kr.[1] – † po 37[2]) bol piaty rímsky prefekt provincie Judea. Úrad zastával približne v rokoch 26 – 36 po Kristovi, za vlády cisára Tiberia. Známy je predovšetkým pre jeho účasť v procese s Ježišom Kristom, ktorého podľa Biblie odsúdil na ukrižovanie.[3][2]

Zrejme v dôsledku apologetických apokryfných spisov bol Pilát Etiópskou a Koptskou cirkvou kanonizovaný.[4] Podľa legendy sa Pontiova manželka volala Claudia Procula. Pravoslávnymi cirkvami je považovaná za svätú.[3][5][6]

V slovenčine existuje viacero frazeologizmov, v ktorých Pilát vystupuje: napr. umývať si ruky ako Pilát, stáť ako Pilát, dostať sa niekam ako Pilát do Kréda, behať od Poncia k Pilátovi.[7]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Pilát, Pilát Pontský[8], Pontský Pilát[9], Poncius Pilát[10][11], staršie a nevhodne aj Pilát z Pontu[12][13]
  • latinské: Pontius Pilatus[1], možno Marcus Pontius Pilatus[3]
  • bibl. gréčtina: Πόντιος Πιλάτος – Pontios Pilatos, v apokryfoch aj: Πειλάτος – Peilatos[14]:439

Meno Pontius ako rodové meno (nomen gentile) naznačovalo spojenie s plebejským klanom Pontiovcov. Niekedy sa však používalo ako osobné meno (praenomen).[14]

Meno Pilát zrejme nebolo osobným menom. Mohlo označovať vetvu rodu Pontiovcov alebo mohlo ísť o prezývku, snáď zo slova pilum (oštep), menej pravdepodobne zo slova pileus (klobúk).[14]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa historických prameňov bol Pilát rímskym jazdcom samnitského klanu Pontiovcov. Intervenciou Seiana, obľúbenca rímskeho cisára Tiberia, bol v roku 26 menovaný za prefekta malej cisárskej provincie Judsko, kde nahradil Valeria Grata. Medzi úlohy prefektov patrila výstavba ciest a vodovodov. V oblasti súdneho konania mal Pontius ako prefekt spolupracovať s miestnymi orgánmi vrátane sanhedrinu, ale v oblasti trestného konania mal prednostné právo: cisár Pontiovi udelil najvyššiu moc v provincii (imperium) a ius gladii (právo ukladať hrdelné tresty).[11]:93n[2][3][14]

Ako prefekt mal Pilát dohliadať tiež na udržiavanie pokoja v provincii a na udržiavanie rovnováhy medzi národmi. K miernemu prístupu voči obyvateľstvu provincií vtedajších prefektov vystríhal dokonca samotný cisár. Ako správca slabšej rímskej provincie disponujúcej menším počtom vojakov[15] si Pilát pre vlastné bezpečie a politickú kariéru nemohol dovoliť vážnejšie nepokoje. Mocensky bol čiastočne pod vplyvom mocnejšej provincie Syria, ktorej velil legát Lucius Vitellius.[14][11]:96an

Už krátko po nástupe do úradu si Pilát proti sebe znepriatelil Židov, ktorých náboženské cítenie urazil, keď po Jeruzaleme rozvešal cisárske štíty, resp. obrazy a keď nechal raziť mince s pohanskými motívmi. Porušil tým výsady udelené Židom cisárom Augustom. Židovské obyvateľstvo taktiež popudil, keď pri stavbe akvaduktu čerpal peniaze z chrámového pokladu. Jeho postavenie sa ešte viac zhoršilo po páde svojho ochrancu Seiana v roku 31. Časť Židov preto pravdepodobne využila jeho zraniteľnosť na získanie rozsudku smrti pre Ježiša Krista (k tomu pozri viac nižšie).[2][3][16]

Po tom, čo okolo roku 36 zaútočil na Samaritánov na hore Gerizim, bol Židmi nahlásený sýrskemu prefektovi Vitelliovi, ktorý docielil u cisára jeho odvolanie. Bol nahradený Marcellom. Historické správy o ňom po návrate do Ríma miznú.[3][2][6] O Pilátovej smrti sa s istotou nič nevie. Podľa apokryfov mal byť zavraždený. Podľa Eusebia bol za Caligulovej vlády donútený spáchať samovraždu.[2][3][11]:96

Historické správy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zachovaná inskripcia s Pilátovým menom

Správy o Pilátovi pochádzajú z viacerých spisov. Flavius Iosephus (De bello iud. II, 169 – 177; Antiq. Iud. XVIII, 55 – 59,62) a Filón Alexandrijský (Leg. Gai., 301 – 302) ho vykresľujú ako skorumpovaného a krutého úradníka, tyrana a nepriateľa Židov. Nemal mať pochopenie pre ich zvláštne náboženské tradície.[6] Razba mincí s pohanskými symbolmi však nemusí byť nutne vysvetlená ako nepriateľský akt, keďže podobné mince boli v Judey razené už v minulosti. Ctenie cisárskych obrazov od prefekta bolo zase skôr než túžbou uraziť náboženstvo židov prejavom loajality.[14]

Stručnú zmienku o „prokurátorovi“ Pilátovi poskytuje Tacitus (Tac. Ann. XV 44). Mnoho vedcov považovalo tento fragment za neskoršiu kresťanskú interpoláciu, čo dokazovali aj pomocou anachronického pomenovania prokurátor. Napriek tomu grécky ekvivalent tohto titulu (epitropos) použil aj Iosephus a Filón z Alexandrie.[14]

Jednoznačný doklad o ňom však priniesol až archeologický nález Antonia Frovu z roku 1961. V Cesarei Prímorskej objavil nápis na bloku vápenca: „MARCUS? [-]NTIUS PILATUS [PRAEF]ECTUS IVDAE[A]E“ (slov. Pontius Pilatus, prefekt Judey). Stĺp bol zrejme súčasťou chrámu cisára Tiberia. Dnes sa nachádza v jeruzalemskom Izraelskom múzeu a je jediným archeologickým dôkazom o Pilátovej existencii.[16][11]:93

Pilát v biblických a apokryfných prameňoch

[upraviť | upraviť zdroj]
Antonio Ciseri, Ecce homo, olej na plátne, 1871, Galleria dell'Arte Moderna, Palazzo Pitti, Florencia

Kánonické evanjeliá

[upraviť | upraviť zdroj]

Pilát Pontský je známy predovšetkým ako človek, ktorý podľa kánonických evanjelií odsúdil Ježiša Krista. Pilátovo meno sa nachádza tiež v starokresťanských vyznaniach viery. Napriek tomu, že Pilát bol, na rozdiel od svojich kolegov, aktívnym tvorcom miestnych dejín, asi ťažko by vystúpil z „pokojného prítmia odbornej vedeckej publicistiky“, ak by nezastával v dejinách kresťanstva takú dôležitú (aj keď nie celkom pozitívnu) úlohu.[17]

Zmienky o jeho osobe môžeme v kánonických evanjeliách nájsť na miestach, na ktorých sa píše o Ježišovom súde a ukrižovaní. V každom evanjeliu je o ňom aspoň jedna zmienka Mt 27,1 – 37; Mk 14,53 – 15,15; Lk 23,1 – 25; Jn 18,28 – 19,16. Ježiš bol podľa týchto prameňov odsúdený na dvoch súdnych pojednávaniach: prvé bolo židovské (pred židovským súdnym dvorom) a druhé rímske: pred Pilátom ako miestodržiteľom.[18] Kánonické evanjeliá zdôrazňujú, že jeho rozhodnutie bolo spôsobené nátlakom Židov na jeho osobu (napr. Jn 19,12 alebo Mt 27, 24: „Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: ‘Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!’“[19] Väčšina zdrojov sa zhoduje v názore, že tento proces bol pre Piláta a jeho ďalšie pôsobenie zlomový.

Medzi obrazmi Piláta v evanjeliách existujú isté rozdiely. Podľa Matúša bol Pilát voči Ježišovi ľahostajný a bol veľmi priaznivo naklonený upokojiť židovských vodcov, avšak zodpovednosť za čin neprijal. Lukáš mu ako primárnu vlastnosť pripisuje slabosť. Jánov Pilát je manipulátor, človek istý si svojou autoritou, ktorý podporuje židovské túžby odsúdiť Ježiša pod podmienkou, že prijmú cisára za svojho jediného vládcu.[6]

Apokryfné evanjeliá

[upraviť | upraviť zdroj]
Nikolaj Ge, Čo je pravda? (Kristus pred Pilátom), olej na plátne, 1890, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva

V kresťanskej literatúre sa o Pilátovi začalo diskutovať od 2. storočia. Pôvod tejto literatúry bol rozmanitý a líšil sa v čase, mieste i jazyku. Jej ciele boli rôzne. Ospravedlňujúce záujmy neskorších kresťanov sprevádzali najmä túžba vyplniť medzery v tradícii a uspokojiť zvedavosť. Pilát v nich pôsobil ako pohanský svedok Ježišovho božstva.[6]

Medzi apokryfmi vyčleňujeme tzv. pilátovský cyklus, ktorý sa skladá z Rozprávania Jozefa Arimatejského (približne 2. stor., je mladšie ako Nikodémovo evanjelium[20]:315), Nikodémovho evanjelia a iných, kratších textov, ktoré pozostávajú z príbehov o Pilátových osudoch (medzi ne zahŕňame napríklad Pilátove listy – prvý a druhý, Správu vladára Piláta a texty o jeho potrestaní a smrti).

Nikodémovo evanjelium bolo písané grécky a delí sa na dve časti: Akty Pilátove s podnadpisom „Zápisy zo súdneho pojednávania nášho Pána Ježiša Krista, ktoré sa uskutočnilo za Piláta Pontského“ (doba vzniku je predmetom diskusií, pôvodná verzia mohla vzniknúť už v 2. storočí[20]:318) a Kristov zostup do pekiel (keďže je Mária zvaná titulom Theotokos, vznik sa predpokladá až po roku 431, keď sa uskutočnil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedone[20]:319). Čo sa týka Pilátovho vystupovania, je podobné s kánonom, na niektorých miestach dokonca zhodné.

Pilátove listy preložené z latinčiny však dokladajú udalosti po smrti Ježiša, ktoré sa v kánone nevyskytujú. Prvý list (Epistula Pilati prior) bol pripojený k latinskej verzii Nikodémovho evanjelia ako jeho XXIX. kapitola[20]:352. Druhý list pochádza najskôr až z 16. storočia.[20]:367 Pilát v nich píše cisárovi (v originálnych textoch je spomínaný Claudius v liste prvom a Tiberius v druhom) a snaží sa vysvetliť udalosti spojené s vynesením rozsudku: ospravedlňuje svoje konanie a zodpovednosť zaň prenecháva na Židoch.

O smrti Piláta máme v textoch apokryfných evanjelií rozporuplné zmienky. Prvá sa nachádza v texte Potrestanie Piláta, ktoré pochádza z gréčtiny, je pravdepodobne odrazom východnej tradície a naväzuje na dokument Správa vladára Piláta - ten pravdepodobne pochádza z 5. storočia[20]:361. Je možné, že tieto dva spisy napísal ten istý autor[20]:368. Pilát v nej umiera sťatím hlavy (ako cisárov trest za odsúdenie Ježiša), avšak po zmierení s Bohom.

Druhá, nazvaná Smrť Piláta, je stredovekou legendou a nadobúda protipilátovské tendencie. Bola vydaná na základe rukopisu Ambros zo 14. storočia. Spoločným znakom je, že je Ježiš považovaný za ozajstného Božieho syna a preto musí byť Pilát potrestaný. V tomto spise sa tak však udeje násilným utopením v rieke.[20]:315 – 377

Pilát v umení

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo výtvarnom umení

[upraviť | upraviť zdroj]

Neskorá antika a raný stredovek

[upraviť | upraviť zdroj]
Mozaika Kristus pred Pilátom v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo, 6. storočie, Ravenna

Postava Piláta inšpirovala umelcov už od raných kresťanských čias. Vznik obrazového typu Kristus pred Pilátom nie je do dnešných dní celkom objasnený.[21] Vyobrazenie Piláta sa prvýkrát objavuje na ranokresťanských sarkofágoch okolo roku 330 počas vlády cisára Konštantína I. Neskôr sa postava Piláta stala neoddeliteľnou súčasťou pašiových cyklov. Na najranejších vyobrazeniach si umýva ruky bez prítomnosti Ježiša ale na neskorších dielach je už znázornený akt v Ježišovej prítomnosti, ako napríklad slonovinový reliéf na Brescijskej skrinke približne z roku 400.[22][23]:2, 67 Na jednom z prvých vyobrazení sedí Pilát na vyvýšenom mieste, za ním stoja dvaja vojaci s rímskymi štandardami, vedľa stojaceho Krista sú súčasťou výjavu žalujúci Židia a skupina Rimanov.[21] Od 6. storočia sa tento motív objavuje v slonovinových reliéfoch, ilumináciách, na mozaikách alebo na sarkofágoch. Mozaika Kristus pred Pilátom v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo v Ravenne, okolo roku 500, zobrazuje Pilátovo umývanie rúk a posla jeho manželky.[22] Ikonografia Piláta ako sediaceho rímskeho sudcu pochádza z vyobrazení rímskeho cisára, vďaka čomu získal rôzne atribúty cisára alebo kráľa vrátane vyvýšeného sedadla či odevu.[23]:52an

Reliéf Kristus pred Pilátom na bronzových dverách (Bernwardové dvere) v Katedrále Panny Márie, 1015, Hildesheim, Nemecko

Starší byzantský model Pilát si umýva ruky sa objavuje už od 7. až do 10. storočia. Avšak nový ikonografický plán nie vždy zobrazuje akt umývania rúk. V ďalších vyobrazeniach bol motív Piláta založený skôr na súdobých stredovekých než na rímskych modeloch. Väčšina diel z karolovského alebo otonského umenia pochádza z dnešného Francúzska alebo Nemecka, najmä fresky alebo slonovinové reliéfy. Nový obrazový typ zahŕňal aj vyobrazenie Ecce Homo ako aj scény pochádzajúce z apokryfných Aktov Pilátových v Nikodémovom evanjeliu. Pilát bol vyobrazený na scénach, kde sa vôbec nespomína ako je napríklad bičovanie Krista.[23]:85 Ďalším dominantným typom bola Ježišova prítomnosť pri akte umývania rúk, najmä v cykloch Ježišovho života, ako napríklad nástenná maľba v benediktínskom Kláštore svätého Jána v Müstaire okolo roku 800, spolu s motívom bičovania Krista v Santa Maria in Pallara (dnes San Sebastiano al Palatino) z konca 10. storočia v Ríme alebo na nástenných maľbách niektorých kappadóckych kostoloch v údolí Göreme.[22]

V 11. storočí sa ikonografia Piláta rozšírila z dnešného Francúzska a Nemecka aj na Britské ostrovy a ďalej do východného Stredomoria. Vyobrazenie Piláta sa čoraz častejšie objavovalo na nových materiáloch ako je kov. Zatiaľ čo použitie slonoviny bolo na ústupe. Motív Piláta sa stal predmetom iluminácií rukopisov, evanjeliárov či žaltárov. Vyobrazenia boli naďalej vo veľkej miere ovplyvnené Aktmi Pilátovými. Od 11. storočia bol Pilát často predstavovaný ako židovský kráľ, ktorý má bradu a jarmulku na hlave. Na mnohých vyobrazeniach si už neumýva ruky v Ježišovej prítomnosti. Avšak obrazový typ Piláta sa objavuje v pašiových scénach, o ktorých sa Biblia nezmieňuje.[23]:144an Napriek tomu, že ho Koptská a Etiópska cirkev uctievajú ako svätca, existuje len veľmi málo diel s vyobrazení Piláta.[23]:415

Neskorý stredovek a renesancia

[upraviť | upraviť zdroj]
Iluminácia Kristus pred Pilátom v Bible moralisée, 13. storočie, Bibliothèque nationale de France, Paríž
Quentin Matsys, Kristus predstavený ľudu (Ecce Homo), olej na dreve, 1518 – 1520, Museo del Prado, Madrid

V 13. storočí dominovali vo všetkých formách umenia zobrazenia udalostí Kristovho umučenia. Pašiové cykly nezahŕňajú vždy Piláta, ale často ho vykresľovali so židovským črtami.[23]:227an Jedným z prvých príkladov Piláta ako Žida je z 11. storočia na bronzových dverách Katedrály Panny Márie v Hildesheime.[22] Zatiaľ čo niektorí historici predpokladajú, že Diabol na dverách je Žid v prestrojení. Ostatní historici umenia tvrdia, že diablovo spojenie so Židmi je o niečo menej priame, pretože motív Žida ako Diabla nebol v tom čase zavedený. Zvýšené napätie medzi kresťanmi a židmi vyvolalo pocit, že židia sú služobníci Diabla.[24] Pilát je zvyčajne zastúpený v štrnástich rôznych scénach z jeho života, avšak viac ako polovica všetkých vyobrazení z 13. storočia ukazuje na Ježišov súd. Pilát je tiež často zobrazovaný ako prítomný pri ukrižovaní Krista. Zatiaľ čo veľa obrazových typov stále čerpá z Aktov Pilátových. Hlavným zdrojom vyobrazenia Piláta od druhej polovice 13. storočia bola Zlatá legenda. Námet Kristus pred Pilátom sa často objavuje v ilumináciách, ako napríklad v Livres d’heures alebo Bible moralisée, ktoré obsahujú mnoho životopisných scén prevzatých z legiend. Najčastejšie zobrazovanou scénou bolo Pilátovo umývanie rúk.[23]:228 – 249 V Bible moralisée je Pilát všeobecne zobrazovaný ako Žid. Na mnohých ďalších dielach bol však zobrazený ako kráľ alebo so zmesou atribútov Žida a kráľa.[23]:293 Neskorší obrazový typ je sústredený k vzájomnému vzťahu Krista a Piláta, ktorý kladie ruku na Kristovo rameno alebo na Krista ukazuje. Výjav sa vždy odohráva pred budovou súdu, do ktorej Židia nesmeli vstúpiť. Častým motívom je Pilát s poslami svojej ženy, ktorí prinášajú jej varovanie pred odsúdením nevinného. V stredoveku sa výjav Krista pred Pilátom rozdelil na dva výjavy: rozhovor Krista s Pilátom a vypočutie Krista, a bol dobovo aktualizovaný narážkami. Dôležitým motívom západoeurópskeho umenia bol aj výjav Piláta umývajúceho si ruky na znamenie svojej neviny.[21]

V 14. a 15. storočí bolo menej časté vyobrazenie motívu Piláta. Niekedy je úplne nahradený postavami ako Herodes, Annáš a Kajfáš. Najbežnejšou scénou je Pilátovo umývanie rúk. Zvyčajne bol zobrazovaný podobne ako veľkňazi či starší bradatý muž, ktorý má jarmulku alebo niekedy korunu a žezlo. Motív Piláta bol obzvlášť populárny v Itálií, kde je však vždy vykreslený ako Riman. Námet bol naďalej zastúpený v rôznych ilumináciách rukopisov. Často s inovatívnou ikonografiou a niekedy zobrazujúcou scény z legiend o Pilátovi. Mnoho drevených rytín a drevorytov s motívom Piláta pochádza práve z nemeckých hovoriaci krajín 15. storočia. Námet Piláta sa objavuje v Biblia pauperum (Biblia chudobných) ako aj v Speculum humanae salvationis.[23]:296 – 323

Novovek

[upraviť | upraviť zdroj]
Gerard van Honthorst, Kristus pred veľkňazom (Kristus pred Pilátom), olej na plátne, 1617, National Gallery, Londýn

V novovekom umení bolo vyobrazenie Piláta menej časté. Počas 16. a 17. storočia bol Pilát vykreslený ako Arab, ktorý má na hlave turban, dlhé šaty a fúzy. Medzi pozoruhodné diela patrí Tintorettov obraz Kristus pred Pilátom z roku 1566/1567, v ktorom je Pilát vyobrazený ako staroveký filozof. Ďalším príkladom je obraz Kristus pred Pilátom od Gerarda van Honthorsta z roku 1617, ktorý bol neskôr chybne identifikovaný ako Kristus pred veľkňazom. Ikonografický typ Pilát odsudzuje Ježiša na smrť sa prvýkrát objavuje vo františkánskych kostoloch 17. storočia. Neskôr sa tento nový ikonografický typ stáva súčasťou prvého zastavenia krížovej cesty.[22][25]:38

V polovici 19. storočia sa stal motív Piláta veľmi obľúbeným, ako napríklad obraz Pilát si umýva svoje ruky od J. M. W. Turnera z roku 1830, na ktorom nie je viditeľný samotný Pilát ale iba operadlo jeho stoličky.[25]:182an Najvýznamnejším a najslávnejším obrazom Kristus pred Pilátom je od od maďarského maliara Mihálya Munkácsyho z roku 1881. V roku 1896 Munkácsy namaľoval druhý obraz s Kristom a Pilátom a Ecce homo, ktorý však nikdy nebol vystavený. Obidva obrazy zobrazujú Ježišov osud skôr v rukách davu ako Piláta. Ďalším významným obrazom je obraz Čo je pravda? od ruského maliara Nikolaja Ge z roku 1890. Maľba bola neskôr v Rusku zakázaná z dôvodu, že postava Piláta nápadne pripomínala absolutistickú vládu cárskeho Ruska. V roku 1893 Nikolaj Ge namaľoval ďalší obraz Golgota, na ktorom je Pilát zastúpený iba jeho veliacou rukou, ktorá odsudzuje Ježiša na smrť ukrižovaním.[25]:182an Motív Piláta či Ecce Homo sa objavuje aj v sochárstve, ako napríklad súsošie Ecce Homo pred schodiskom Svätých schodov v Ríme od talianskeho sochára Ignazia Jacomettiho z 19. storočia.[23]:392

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Pilát predstavoval jednu z hlavných postáv v románe Majster a Margaréta od Michaila Afanasieviča Bulgakova.[26]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Pontius Pilatus In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 253. Daný rok je však potrebné brať s rezervou, iné pramene o dátume narodenia v zásade mlčia.
  2. ↑ a b c d e f Pontius Pilate In: BUNSON, Matthew. Encyclopedia of the Roman Empire. Rev. Ed. New York : Facts On File, 2004. ISBN 0-8160-4562-3. S. 443.
  3. ↑ a b c d e f g Pontius Pilate In: Encyclopædia Britannica [online]. [Cit. 2021-07-25]. Dostupné online.
  4. ↑ Jeho sviatok pripadá podľa etiópskeho synaxára na „25. senne“, čo je v gregoriánskom kalendári 2. júl. Pramene zvyknú ale hovoriť o 19. alebo 25 júli. Pravoslavnaja enciklopedija 25. sene/säne označuje za 19. júl. V koptskom synaxári sa dnes nespomína.
  5. ↑ Pilate, Pontius In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 1287. (po anglicky)
  6. ↑ a b c d e PILATE In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:194 – 3:196.
  7. ↑ Pozri Pilát v slovenských slovníkoch. Dostupné online
  8. ↑ Pilát Pontský In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 225. [odkaz na Pontius Pilatus; odkazované heslo označuje toto meno za „nepresné“]
  9. ↑ Napr. Lk 3, 1, Evanjelický preklad, Ekumenický preklad, Roháčkov preklad.
  10. ↑ Lk 3, 1, Katolícky preklad. Dostupné online
  11. ↑ a b c d e VLADÁR, Vojtech. Proces s Ježišom Kristom pred Ponciom Pilátom podľa rímskeho práva. In: Súdne reči a veľké súdne procesy : podľa justiniánskych Digest a iných prameňov rímskeho práva : zborník príspevkov z 11. konferencie právnych romanistov SR a ČR. Trnava 15. - 16. máj 2009. Ed. Peter Mach, Matej Pekarik. Trnava : Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2010. ISBN 978-80-8082-334-4. S. 91 – 122.
  12. ↑ Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva: Antológia stredovekých literárnych textov. Bratislava : Tatran, 1984. Dostupné online. S. 131.
  13. ↑ KUKUČÍN, Martin. Dielo. Zväzok 18. Bratislava : Tatran, 1966. Dostupné online. S. 425n.
  14. ↑ a b c d e f g PILAT [ПИЛАТ] In: Pravoslavnaja enciklopedija [Православная Энциклопедия]. Tom. LVI. PETR DAMIANI – POVEČERIJE [ПЕТР ДАМИАНИ – ПОВЕЧЕРИЕ]. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“ [Церковно-научный центр «Православная Энциклопедия»], 2019. ISBN 978-5-89572-063-9. S. 427 – 443.
  15. ↑ Pomocné jednotky piatych kohort po 600 osôb od palestínskych Nežidov a jazda s posádkami herodiánskych pevností.
  16. ↑ a b Pilatus In: Das Reallexikon für Antike und Christentum. Ed. Georg Schöllgen. Band XXVII: Pelagius bis Porträt. Stuttgart : Anton Hiersemann, 2016. ISBN 978-3-7772-1622-5. S. 781 – 801.
  17. ↑ Märtin, Ralf-Peter, Pontius Pilatus: říman, jezdec, soudce, Brno: Nakladatelství Books, s. 7
  18. ↑ Thrilling, Wolfgang, Hledání historického Ježíše, Praha: Vyšehrad. 1993, s. 137.
  19. ↑ Mt 27, 24. Dostupné online
  20. ↑ a b c d e f g h Neznámá evangelia : Novozákonní apokryfy I. Ed. Jan Amos, Petr Pokorný. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2006. 461 s. (Knihovna rané křesťanské literatury; zv. 1.) ISBN 80-7021-406-6.
  21. ↑ a b c Pontius Pilatus In: BALEKA, Jan. Výtvarné umění - výkladový slovník: malířství, sochařství, grafika. Praha : Academia, 1997. ISBN 978-80-200-1909-7. S. 281.
  22. ↑ a b c d e Oskar Holl, Renate von Dobschütz, Volker Osteneck, Géza Jászai, Katja Laske. PILATUS. In: KIRCHBAUM, Engelbert, et al. Lexikon der christlichen Ikonographie: Allgemiene Ikonographie. Band: 3. Laban bis Ruth. Rom, Freiburg im Breisgau, Basel, Wien : Herder, 1971. ISBN 3-451-22568-9. S. 436 – 438.
  23. ↑ a b c d e f g h i j HOURIHANE, Colum. Pontius Pilate, Anti-Semitism, and the Passion in Medieval Art. Princeton, Oxford : Princeton University Press, 2009. ISBN 978-0-691-13956-2.
  24. ↑ COLUM, Hourihane. Pontius Pilate, anti-Semitism, and the Passion in medieval art. Choice Reviews Online (Princeton, Oxford: Princeton University Press), 1.12.2009, roč. 47, čís. 4, s. 876 – 877. ISSN 0009-4978.
  25. ↑ a b c WROE, Ann. Pontius Pilate. New York : Random House, 1999. ISBN 0-375-50305-6.
  26. ↑ Piłat Poncjusz In: Encyklopedia PWN. Warszawa: Wydawnictwo Naukowe PWN Dostupné online. [Cit. 2021-07-28] K tomu ďalej napr. MURÁNSKA, Natália, Pontský Pilát a majster a Margaréta In: Sborník prací Filozofické fakulty brněnské univerzity: Series Slavica litteraria : Slavica litteraria. Řada literárněvědné slavistiky. X. Brno : Masarykova univerzita, 2004. S. 69 – 81.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Heslá v encyklopédiách a slovníkoch

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PILATE In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:195 – 3:196. [Má tri časti: I. Pilate in tradition, II. Iconography., III. Apocryphal texts.]
  • PILATE, PONTIUS In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 11. Pau – Red. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 339.
  • Pilatus In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl Band 8. Pearson bis Samuel. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1999. ISBN 3-451-22008-3. S. 296 – 299. [Skladá sa z troch kapitol: I. Geschichtliche Zeugnisse II. Apokryphe Schriften, III. Ikonographish]
  • Pilatus In: Das Reallexikon für Antike und Christentum. Ed. Georg Schöllgen. Band XXVII: Pelagius bis Porträt. Stuttgart : Anton Hiersemann, 2016. ISBN 978-3-7772-1622-5. S. 781 – 801. [Obsah: A. Allgemeines 781. B. Nichtchristlich 782. C. Christlich 788 s ďalším členením na podkapitoly]
  • PILAT [ПИЛАТ] In: Pravoslavnaja enciklopedija [Православная Энциклопедия]. Tom. LVI. PETR DAMIANI – POVEČERIJE [ПЕТР ДАМИАНИ – ПОВЕЧЕРИЕ]. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“ [Церковно-научный центр «Православная Энциклопедия»], 2019. ISBN 978-5-89572-063-9. S. 427 – 443. [Obsahuje dlhší opis procesu s Ježišom Kristom, apokryfnú tradíciu i kult medzi Koptmi a Etiópčanmi]
  • PILÁT In: Nový biblický slovník. Ed. J.D. Douglas; preklad Alena Koželuhová et al. Druhé vydání Praha : Návrat domů, 2009. 1243 s. (Přeloženo z anglického originálu New Bible Dictionary). ISBN 978-80-7255-193-4. S. 775 – 776.
  • Pontius Pilate In: The Catholic Encyclopedia. Vol. 12. New York : Robert Appleton Company, 1991. Dostupné online.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]


Pontius Pilatus
Vladárske tituly
Predchodca
Valerius Gratus 		prefekt Judey
26 – 36 		Nástupca
Marcellus
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pontius_Pilatus&oldid=7468397“