Detail atmosféry Jupitera na zábere zo sondy Voyager 2. Rôzne farebné chemické zlúčeniny vytvárajú pestro sfarbené oblačné štruktúry. Najväčšími štruktúrami v Jupiterovej atmosfére sú svetlé zóny a tmavé pruhy (pásy), ktoré sa utvorili následkom búrlivej konvekcie a rýchlej rotácie planéty.
Fázy Venuše. Venuša ako jedna z dvoch vnútorných planét prechádza pri pozorovaní zo Zeme rôznymi fázami podobne ako Mesiac. Môžeme ju vidieť ako kosáčik, v prvej štvrti, alebo takmer v splne. Na rozdiel od Mesiaca sa však s fázou Venuše mení aj jej zdanlivý rozmer, ktorý je najmenší v splne a najväčší v nove.
Prstence Uránu v nepravých farbách. Obrázok vznikol na základe údajov zo sondy Voyager 2, ktorá ich nasnímala zo vzdialenosti 4,17 milióna km. Na snímke je viditeľných 9 hlavných z celkového počtu 13 Uránovych prstencov.
Tmavá pologuľa mesiaca Japetus známa pod názvom Cassini Regio. Pologule Japeta majú veľmi odlišné albedo - jedna odráža 3 – 5 % dopadajúceho slnečného svitu, zatiaľ čo druhá až 50 %. Pozdĺž rovníka v Cassini Regio sa navyše tiahne horský hrebeň dlhý viac ako 1300 km a vysoký až 20 km. Čo spôsobilo vznik tak gigantického pohoria je doposiaľ nejasné rovnako ako rozdielna farba oboch pologulí mesiaca.
Planétka 951 Gaspra (hore) porovnávaná s mesiacmi Marsu Diemos (vľavo dole) a Phobos (vpravo dole). Oba Marsove mesiace sa veľkosťou, tvarom, ale aj chemickým zložením planétkam, takže je pravdepodobné, že to pôvodne boli asteroidy, ktoré Mars svojou gravitáciou zachytil.
Slnko s veľkou protuberanciou na okraji. Záber urobila v septembri 2008 sonda STEREO. Protuberancie sú obrovské výrony hmoty do slnečnej atmosféry, ktoré môžu nadobúdať rôzny tvar. Ich dĺžka môže dosiahnuť až 60 000 až 100 000 km a siahajú do výšky 14 000 až 100 000 km nad povrch Slnka.
Phobos, väčší z dvoch prirodzených satelitov Marsu, na zábere zo sondy Mars Global Surveyor. Zreteľne viditeľný je najväčší kráter na tomto mesiaci, Stickney, ktorého priemer je 10 km. Pri impakte, ktorý ho vytvoril, takmer došlo k rozlomeniu mesiaca; pri jeho vzniku sa tiež vytvoril celý rad lineárnych rýh, dlhých až 10 km a až 100 m hlbokých a 800 m širokých.
Zem a jej Mesiac. Fotografiu urobila sonda Galileo v decembri 1992. Na oboch telesách je zreteľne viditeľný temrinátor, rozhranie medzi ich osvetlenou a neosvetlenou stranou. Viditeľná jansomodrá, oceánmi pokrytá časť Zeme je prudkým kontrastom oproti suchému povrchu Mesiaca.
Jasná planéta Venuša sa odráža na hladine Tichého oceánu. Venuša je najjasnejším bodovým zdrojom žiarenia na oblohe a dokonca aj v minime svojej jasnosti je jasnejšia, ako hociktorá iná planéta vo svojom maxime. Podľa toho, či ju možno pozorovať ráno alebo večer, sa ľudovo nazýva Zornička alebo Večernica.
Jemné štruktúry Saturnovej atmosféry a jeho prstencov vystupujú na tejto detailnej fotografii zo sondy Cassini. V čase zhotovenia snímky (september 2009) bola na Saturne práve rovnodennosť. Farby na obrázku sú skutočné. Rozlíšenie snímky je 50 km na pixel.
Mladý impaktný kráter na Mesiaci (konkrétne oblasť Balmer basin). Z krátera vybiehajú lúče hornín vyvrhnutých pri dopade, čo je typické na telesách s menšou gravitáciou (pretože väčšia gravitácia nedovolí materiálu doletieť tak ďaleko). Tento záber urobila sonda Lunar Reconnaissance Orbiter.
Cumulonimbus mammatus, nezvyčajne tvarovaný oblak v podobe zaoblených výbežkov visiacich z neba. Cumulonimby sú vertikálne najvyššie, najhustejšie a najhmotnejšie oblaky, aké sa tvoria v zemskej atmosfére a mammatus je jedna z ich zvláštností.
Časť povrchu mesiaca Enceladus vo falošných farbách zo sondy Cassini. Povrch mesiaca je relatívne mladý (niektoré oblasti mladšie ako 100 miliónov rokov), obnovuje sa a preto sa predpokladá existencia aktívneho kryovulkanizmu a snáď aj podpovrchového oceánu v hĺbkach okolo 10 km.
Horné vrstvy atmosféry Titanu, mesiaca s najhustejšou atmosférou medzi mesiacmi. V pozadí je viditeľná malá časť osvetlenej strany Saturna. Oblaky na Titane sú tak tvorené pravdepodobne etánom, metánom a ďalšími jednoduchými uhľovodíkmi, ktoré spôsobujú charakteristickú oranžovú farbu mesiaca.
Lavína v blízkosti severného pólu Marsu, ako ju z obežnej dráhy zachytila sonda Mars Reconnaissance Orbiter. V severnej polárnej oblasti planéty sa sonde podarilo odfotografovať niekoľko zosuvov. Zosunutý materiál je pravdepodobne z väčšej časti tvorený ľadom a uvoľnil sa z okraja približne 700 metrov vysokého útesu.
Záber v blízkom infračervenom spektre z observatória ESO ukazuje planétu Urán, jej prstence a sedem jeho mesiacov. Štyri najjasnejšie mesiace ležiace takmer na priamke smerujúcej z ľavého horného rohu snímky do pravého spodného sú (zľava) Titania, Umbriel, Ariel a Oberon. Priamo nad planétou (zdanlivo nad jej pólom) svieti o niečo menej jasná Miranda.
Blízky pohľad na časť povrchu mesiaca Phoebe počas preletu sondy Cassini okolo tohto mesiaca. Cassini sa stretol s Phoebe na príletovej vetve k Saturnu 11. júna 2004 vo vzdialenosti 2068 km. Mesiac tvorí prevažne vodný ľad s prímesov silikátovýchhornín.
Fotografia z marťanského roveru Spirit ukazuje zaujímavý terén posiaty tmavými skalami. Tieto kusy horniny majú vulkanický pôvod. Na snímke je možné vidieť aj kúsok oblohy, ktorá má červené sfarbenie kvôli prachu vznášajúcemu sa v atmosfére.
Venuša v reálnych farbách. Záber urobila sonda MESSENGER pri svojom prelete okolo tejto planéty v roku 2007. Mraky, ktoré sa skladajú predovšetkým z oxidu siričitého a kvapôčok kyseliny sírovej, celkom obklopujú planétu a skrývajú ľudskému oku všetky detaily povrchu. Vo viditeľnom spektre je vonkajšia štruktúra mrakov pomerne nevýrazná. Kontrastnejšie sa zobrazí na snímkach zhotovených v ultrafialovom alebo infračervenom žiarení.
17P/Holmes, krátkoperiodická kométa, ktorá sa preslávila svojim nečakaným zjasnením v roku 2007. Po zjasnení bola jej hlava ľahko pozorovateľná aj voľným okom, chvost zložený z iónov sa však podarilo zachytiť len na dlho exponovaných snímkach.
Impaktný kráterKaali v Estónsku. Tento kráter je iba jedným z deviatich identifikovaných kráterov, ktoré utvoril meteorit rozpadnutý na viacero častí. Je možné, že kráterov bolo viac, ale nenašli sa alebo boli zahladené poľnohospodárskou činnosťou. Dno tohto hlavného krátera s priemerom 110 m je zaplavené vodou.
Saturnov mesiac Mimas (vpravo hore) nad vrchnými vrstvami atmosféry Saturna, na ktoré vrhajú tmavé tiene jeho prstence, zvlášť prstenec B. Jasný svetlý pás hneď nad Mimasom spôsobuje slnečné svetlo, ktoré svieti cez medzeru medzi prstencami známu ako Cassiniho delenie.
Mozaika záberov zo sondy MESSENGER zachytáva kráter Rembrandt na povrchu Merkúra. Rembrandt má priemer 715 km, celá oblasť zachytená na snímke 1000 km. Snímka vznikla v októbri 2008 počas druhého preletu sondy okolo planéty.
Štyri najväčšie mesiace Jupitera (Galileove mesiace: Io, Európa, Ganymedes a Kallisto) a ukážky ich povrchov. Napriek očakávaniam pred preletmi prvých sond sa ukázalo, že povrchy Galileovych mesiacov sú veľmi rôznorodé a aj v súčasnosti podliehajú aktívnym procesom.
Blízky pohľad na slnečnú škvrnu. Tmavšiu oblasť - umbru obklopuje svetlejšia penumbra, v ktorej sú pozorovateľné dlhé vláknité útvary - fibrily. V okolí škvrny sú dobre viditeľné tiež granuly, čo sú vrcholy konvektívnych prúdov.
Mesiac Io nad mrakmi Jupitera zachytený sondou Voyager 2. Io je najvnútornejším z Galileových mesiacov. Meno dostal podľa dcéry riečneho boha. So svojím stredným priemerom 3 640 km je tretím najväčším Jupiterovým mesiacom a teda len o málo väčší ako zemský Mesiac.
Trojrozmerný obraz netypických vulkánov v oblasti Alpha Regio na Venuši. Alpha Regio je prvá štruktúra na Venuši, ktorá bola zaznamenaná pozemským radarom. Povrch oblasti je silne deformovaný a vystupuje 1-2 km nad okolitý terén.
Pohľad na južnú pologuľu Neptúna širokouhlou kamerou sondy Voyager 2. Záber vznikol zo vzdialenosti 4,2 milliónov km, najmenšie detaily na ňom majú priemer 38 km. Viditeľné sú svetlejšie vysoko položené mraky a tiež tmavšie búrkové útvary.
Súmrak nad kozmodrómom Bajkonur s kosáčikom Mesiaca. Z Bajkonuru štartovala prvá umelá družica Zeme Sputnik 1 a tiež obrovské množstvo kozmických sond k Mesiacu a planétam slnečnej sústavy, vrátane historicky prvej vypustenej planetárnej sondy Venera 1, prvej sondy k Marsu (Mars 1), prvej sondy, ktorá pristála na povrchu planéty (Venera 3) a mnohých ďalších.
Mozaika planétky 951 Gaspra, ktorá vznikla zo snímok sondy Galileo urobených zo vzdialenosti asi 5 300 km. Sonda Galileo Gaspru nasnímala v roku 1991, keď okolo nej preletela na svojej ceste k Jupiteru. Zo snímok vyplynulo, že planétka má nepravidelný tvar s rozmermi 18×10×9 km a dobu rotácie 7 h.
Satelitný pohľad na kalderu sopky Nemrut Dağı v Turecku. Kaldera je 7-8 km široká, 155 metrov hlboká a čiastočne vyplnená vodou. V kaldere sa nachádza aj malé horúce jazierko (s teplotou až 60 °C), čo je dôkazom pretrvávajúcej aktivity sopky.
Jemná štruktúra vrchných vrstiev oblakov Saturna ako ju nasnímala sonda Cassini. Záber vznikol v auguste 2005. Konvektívne prúdy v atmosfére Saturna utvráajú biele škvrny a vlnové reťazce.
Jadro kométyWild 2, ktoré má veľkosť približne 5 km. Záber urobila sonda Stardust, ktorá sa k tejto kométe počiatkom roku 2004 priblížila na vzdialenosť len 236 km. Okrem 72 snímok jadra, ktoré urobila, zachytila prachové častice tejto kométy.
_rocket_with_Deep_Impact.jpg)
.jpg)
