Preskočiť na obsah

Predsokratovská filozofia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Predatická filozofia)
Dejiny západnej filozofie
Západná filozofia
Podľa éry
Predsokratovská filoz. • Staroveká filoz.
Stredoveká filoz. • Renesančná filoz.
Novoveká filoz.  • Súčasná filozofia

Podľa storočia
Filozofia 17. stor. • Filozofia 18. stor.
Filozofia 19. stor.  • Filozofia 20. stor.
Pozri aj
z  d  u

Predsokratovská filozofia alebo raná grécka filozofia bola prvou etapou vývinu starovekej gréckej filozofie. Predstavitelia tejto filozofie pôsobili cca v rokoch 600350 pred Kr., teda zväčša ešte pred verejným účinkovaním Sokrata (cca 470 – 399 pred Kr.), resp. neboli ovplyvnení jeho filozofiou. Od čias nemeckého romantizmu sa preto nazývajú predsokratici.[1] Ojedinele sa tiež možno stretnúť s označením predatická filozofia, keďže jej centrom neboli Atény (Atika), ale bohaté mestá v gréckych kolóniách v západnej časti Malej Ázie a južnom Taliansku.

Nijaké dielo predsokratikov sa nezachovalo kompletné. Všetky známe informácie tak pochádzajú od neskorších starovekých autorov, ktorí vo svojich spisoch buď priamo citujú výroky predsokratikov alebo vysvetľujú či kritizujú ich názory.

Aristoteles (384 – 322 pred Kr.) považoval predsokratikov za prírodných filozofov (gr. φυσικοί). Theofrastos z Eresu (371 – 287 pred Kr.) vo svojom diele Náuky prírodných filozofov (gr. Φυσικῶν δόξαι) ako prvý predstavil ucelený obraz o filozofických konceptoch predsokratikov. Významnejšiu pozornosť venuje predsokratikom aj historik starovekej gréckej filozofie Diogenes Laertios (3. storočie po Kr.).

Z dostupných informácií vyplýva, že centrálnou témou predsokratickej filozofie bola otázka o pôvode všetkých vecí, o tzv. arché (gr. ἀρχή). Odpovede na ňu sa však u jednotlivých filozofov už značne odlišujú. Predsokratici sa venovali tiež etike, teológii a politickej filozofii. Mnohí z nich sa zaoberali aj matematikou a prírodnými vedami.

História a logika pojmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofi, dnes známi ako predsokratici, boli v staroveku označovaní ako „prví filozofi“[2] alebo „prírodní filozofi“[3]. V stredovekej latinčine sa im hovorilo jednoducho philosophi ante Socratem (filozofi pred Sokratom). Výraz „predsokratici“ (nem. Vorsokratiker) po prvýkrát použil nemecký filozof Johann August Eberhard v roku 1788.[4] V 19. storočí sa o rozšírenie tohto pojmu v nemeckej jazykovej oblasti zaslúžil predovšetkým Friedrich Schleiermacher. Definitívne ustálenie termínu predsokratici možno datovať do roku 1903, kedy Hermann Diels publikoval svoje, vskutku rozsiahle, dielo – Die Fragmente der Vorsokratiker (Fragmenty predsokratikov).[5]

Sokratovo učenie zásadným spôsobom ovplyvnilo charakter a smerovanie antickej gréckej filozofie. Tento paradigmatický obrat evidentne vnímal už aj Cicero, keď povedal, že Sokrates zniesol filozofiu z neba na zem.[6] Z uvedeného teda vyplýva, že je oprávnené a zmyslupné rozlišovať filozofiu pred a po Sokratovi.

Členenie a dejiny predsokratovskej filozofie

[upraviť | upraviť zdroj]

Predsokratikov je možné roztriediť do určitých skupín alebo filozofických škôl. Zároveň však uplatňovanie odlišných klasifikačných kritérií nevyhnutne vedie k odlišným klasifikáciám. Kruciálny význam pre štúdium predsokratickej filozofie dodnes majú Dielsove Fragmenty predsokratikov.[7]

Siedmi mudrci

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Siedmi mudrci

Legendárnych Siedmich gréckych mudrcov možno v istom zmysle považovať za predchodcov samotných predsokratikov. Podľa antickej tradície nimi začínajú dejiny gréckej filozofie a kultúry. Jedná sa o skupinov mužov – učencov, filozofov, zväčša však politikov –, obdivovaných pre ich múdrosť a prezieravosť. Rôzni autori však ponúkajú rôzne zoznamy členov tejto ctihodnej skupiny: Platón v dialógu Protagoras (343a) uvádza mená siedmich filozofov, iné pramene ponúkajú iné zoznamy s rozličným počtom mien. Všetci autori sa ale zhodujú, že Táles z Milétu, tradične považovaný za „prvého filozofa“, bol jedným zo Siedmich mudrcov. Mnohé všeobecne známe a veľmi rozšírené výroky – ako napr.: „Poznaj seba samého!“, „Cti si staršieho!“, „Maj mieru!“, „Rozpoznať správny okamih.“, „Najviac je zlých.“ – pochádzajú práve z filozofickej tradície týchto mudrcov.[8]

Milétska škola

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavných článkoch: Milétska škola, Táles, Anaximandros, Anaximenes z Milétu, Iónska filozofia

Grécka filozofia (a teda aj západná filozofia vôbec) vznikla v starovekých gréckych koloniálnych mestách na západnom pobreží dnešného Turecka. V 6. storočí pred Kr. pôsobili v meste Milét traja filozofi – Táles, Anaximandros a Anaximenes –, ktorí ako prví v histórii ľudstva verejne prezentovali alternatívu voči mytológii, a to v podobe racionálneho, „vedeckého“ vysvetľovania sveta.

Táles z Milétu, tradične označovaný ako „prvý filozof“, sa venoval matematike, úspešne predpovedal zatmenie Slnka a pokúsil sa racionálne vysvetliť záplavy v oblasti toku Nílu.

Aristoteles v súvislosti s predsokratikmi zdôrazňuje predovšetkým ich hľadanie „najhlbšieho základu“ resp. „prvopočiatku všetkých vecí“ (gr. arché). Táles z Milétu považoval za „pralátku“ vodu; jeho žiak Anaximandros však tvrdil, že onou „pralátkou“ je akési nemateriálne apeirón, „nekonečné“, „neohraničené“, „neobmedzené“. Anaximenes zas na počiatku všetkého videl vzduch.

V dejinách filozofie sa milétski filozofi niekedy označujú aj ako „starší iónski prírodní filozofi“.

Pytagoreizmus

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavných článkoch: Pytagoras, Pytagoreizmus

V 6. storočí pred Kr. založil Pytagoras zo Samu v gréckej kolónií Kroton, v dnešnom juhotalianskom meste Crotone, vlastnú filozofickú komunitu. Členovia tohto spoločenstva sa z úcty k svojmu zakladateľovi nazývali pytagorejci. Pytagorovo učenie sa rozšírilo aj do ďalších gréckych koloniálnych miest v južnom Taliansku, samotní pytagorejci sa angažovali i politicky.

Pytagorejci sa, na rozdiel od iných predsokratikov, nezaoberali hľadaním „pralátky“, ale venovali sa číslam a matematickým vzťahom, ktoré považovali za kľúč k všeobsiahlemu poznaniu a pochopeniu sveta. Vychádzali z predpokladu, že základné princípy univerza možno uchopiť, vyjadriť a porozumieť im pomocou mier, čísiel a proporcií. Ako príklad sa v tejto súvislosti často spomína tón vibrujúcej struny (ľubovoľného strunozvučného) hudobného nástroja. Zmenou dĺžky struny podľa daných matematických princípov proporcií je možné docieliť vznik harmonických tónov.

Pytagorejci verili, že kozmos, vytváraný protikladmi, drží pokope práve vďaka (akejsi) harmónii.

Vzťah čísel k fyzikálnym objektom bol v pytagorejskej ontológii vysvetľovaný rozlične. Spektrum výkladov siahalo od názoru, že pomery čísiel sú akýmsi (nemateriálnym) princípom sveta, až po tvrdenie, že svet v skutočnosti pozostáva z „materiálnych čísiel“.[9]

Samotný Pytagoras je považovaný za zakladateľa západnej teórie čísiel a objaviteľa princípov hudobnej harmónie.

Pytagorejcov navzájom vždy spájalo verné priateľstvo. Dôkazom toho je napr. starogrécke rozprávanie o Damónovi a Pytiovi, ktoré sa, mimochodom, stalo námetom Schillerovej balady Rukojemník (Die Bürgschaft), alebo aj zmienka Diogena Laertia, že Platónovi počas jeho tretej cesty na Sicíliu v rokoch 361360 pred Kr., po tom, čo upadol u syrakúzskeho tyrana Dionýza II. do nemilosti, zachránila život až intervencia pytagorejca Archytasa z Tarenta.[10]

Pytagoreizmus sa stal jedným z najvplyvnejších filozofických smerov antického Grécka.[11] Pytagorejské myslenie významne ovplyvnilo predovšetkým Platóna a Euklida. Pytagoreizmus možno právom pokladať za predchodcu dnešných prírodných vied, obe totiž spája snaha opísať svet pomocou čísiel a matematických vzorcov.

Pytagorejci Filolaos z Krotóna a Hiketas zo Syrakúz ako prví tvrdili, že Zem rotuje, a odmietali súdobí geocentrický model vesmíru, avšak bez toho, aby predstavili alternatívu v podobe heliocentrického modelu. Mikuláš Kopernik uvádza názory týchto dvoch pytagorejských filozofov ako príklad toho, že geocentrizmus mal svojich oponentov už v antickom Grécku.[12]

Hérakleitos z Efezu

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hérakleitos z Efezu

V osobe Hérakleita dosiahla predsokratovská filozofia svoj prvý vrchol.[13]

Hérakleitov spôsob myslenia býva označovaný ako polárny[13], dialektický či paradoxný; jeho slová pôsobia, akoby mali „dvojakú gravitáciu“[14]. Dochované výroky a literárne fragmenty tohto efezského filozofa majú charakter sentencií, niekedy bývajú označované aj ako gnómy. Hérakleitos evidentne často hovoril v tajuplných hádankách, svedčí o tom aj prímenie „Temný“ (gr. ὁ Σκοτεινός), pod ktorým bol známy už u svojich súčasníkov.

Charakteristickým znakom Hérakleitovej filozofie je vedomie skrytej jednoty protikladov. Hérakleitos hovoril, že jedna a tá istá vec sa niekedy, aj bez akejkoľvek predchádzajúcej zmeny, zdá byť niečím iným, dochádza k zmene aspektov, ba dokonca sa táto vec javí ako svoj protiklad.

Dalo by sa teda povedať, že imanentnou súčasťou každého fenoménu je aj jeho protiklad. Hérakleitos zdôrazňuje, že realitu konštituujú protikladne pôsobiace sily. Pod takýmto zorným uhlom sa Hérakleitos následne snaží analyzovať nielen vesmír a objekty, ale aj človeka a jeho vedomie, myslenie a jazyk.

Podľa Héraklita však existuje absolútny, najhlbší a nemenný základ a princíp, jediný a večný poriadok (logos; gr. λόγος) neustále sa meniaceho a vyvíjajúceho sa diania, celého procesu stávania sa. Vlastným symbolom tohto trvalého princípu, logos-u sveta, je „oheň“. Hérakleitos však, na rozdiel od staršej iónskej filozofie, nechápe „oheň“ ako akúsi „pralátku“, ale práve ako symbol najjemnejšej štruktúry univerza, ako symbol ducha. „Oheň“ nám pomáha pochopiť univerzálnu štruktúru samotného bytia, no zároveň reprezentuje aj tajomstvo myslenia.

Ďalšími významnými symbolmi sú pre Hérakleita: „blesk“ – symbol nečakaného, náhleho zvratu; „vojna“ resp. „spor“ – symbol napätého vzťahu protikladov, ktorý je konštitučným prvkom nášho sveta; „sen“ – symbol všeobecnej nerozumnosti.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Héraklitove myšlienky sú rôznorodé a náznakovite sa dotýkajú problematík rôznych filozofických disciplín.

Hérakleitos nikdy nezaložil vlastnú filozofickú školu v prísnom zmysle slova. Niektorí autori v súvislosti s ním hovoria o tzv. „Efezskej škole“, iní ho, z čisto formálneho hľadiska, keďže sa narodil v maloázijskom Efeze, zaraďujú k tzv. iónskym filozofom.

Na Hérakleitove myšlienky však každopádne nadviazali mnohí antickí filozofi, predovšetkým Kratylos, ktorý bol, ešte pred Sokratom, učiteľom samotného Platóna. Hérakleitos ovplyvnil aj viacerých novovekých filozofov, menovite G. W. F. Hegela, F. Nietzscheho a M. Heideggera.

Eleatská škola

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Eleatská škola

Tzv. „Eleatská“ filozofická škola vznikla v starogréckom koloniálnom meste Elea (lat. Velia), ktoré sa nachádzalo na západnom pobreží antickej provincie Lukánia. Eleatskí filozofi – elati – hlásali principiálnu jednotu a nemeniteľnosť bytia; popierali reálnu existenciu mnohosti, pohybu a vývoja.

Za zakladateľa eleatskej školy sa považuje Parmenides.

Parmenides – mimochodom Hérakleitov súčasník – zastával názor, že všetky vnímateľné zmeny a rozdiely sú len čírou ilúziou. Najhlbšou skutočnosťou nášho sveta (gr. ἀλήθεια) je nemenné a nemeniteľné bytie.

Nie je známe, či Parmenides a Hérakleitos o sebe navzájom vôbec vedeli. Každopádne, ťažko nájsť v dejinách starogréckej filozofie dva protikladnejšie pohľady na svet.

Ďalšími významnými eleatmi boli: Zénon z Eley, ktorý sa preslávil svojími paradoxmi, a Melissos zo Samu.

V minulosti sa za zakladateľa eleatskej školy mylne považoval Xenofanes z Kolofónu. Napriek tomu, že pôsobil v Eley, nemožno ho – na základe súčasného stavu poznania – priamo spájať s (Parmenidovou) eleatskou filozofickou školou. Xenofanes sa preslávil predovšetkým svojou kritikou súdobých antropomorfných predstáv o bohoch. Bol stúpencom henoteizmu, t. j. názoru, že existuje jeden najvyšší boh, ktorý sa úplne vymyká ľudským predstavám, čo však nevylučuje existenciu a uctievanie nižších, jemu podriadených božstiev. Známym sa stal jeho výrok, ktorým (dokonale) vystihol problém náboženského antropomorfizmu: „Keby mali kone nejakých bohov, títo bohovia by vyzerali ako kone.“

Atomisti (mladší iónski prírodní filozofi)

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Atomizmus, Antický atomizmus

Všetky veci sa podľa atomistov v konečnom dôsledku skladajú z nepatrných, nedeliteľných (gr. ἄτομος) čiastočiek, nazývaných atómy, ktoré majú rôzne tvary a veľkosť, pohybujú sa sami od seba v prázdnom priestore, spájajú sa a rozpájajú, a tak vytvárajú mnohotvárnosť javov.

Predstavitelia atomistickej filozofie považovali atómy za onú bájnu „pralátku“ (arché). Atóm ako taký je abstraktum; základný element každého súcna; neviditeľná, najsubtílnejšia materiálna štruktúra vecí, postihnuteľná len rozumom. Svet je matematicky uchopiteľný a prísne deterministický.

V princípe je táto antická teória dodnes základom mechanistického resp. materialistického chápania sveta.

Zakladateľmi atomistickej filozofickej školy boli Leukippos z Milétu a jeho žiak Démokritos z Abdér.

Atomizmus stojí na dvoch postulátoch:

  1. Existujú elementárne stavebné kamene hmoty, tzv. „atómy“; ich veľkosť je konečná a najmenšia možná.
  2. Atómy sa pohybujú v „prázdnote“, ich kombináciou vzniká mnohorakosť. Prázdnota je teda nevyhnutnou podmienkou „výstavby“ sveta.

Atomisti, usilujúc sa o akúsi strednú cestu medzi eleatskou a Hérakleitovou filozofiou, nahradili predstavu „nemeniteľného bytia“ konceptom „večne existujúcich atómov“, pojem „ničota“ výrazom „prázdnota“, predstavu „nehybnosti“ a „jednoty“ konceptom „pohybu“ a „mnohotvárnosti“.

V dôsledku atomistickej filozofie sa svet po prvýkrát stal zrozumiteľným aj bez metafyziky.

V myšlienkach atomistických filozofov sa nachádzajú o. i. aj prvé náznaky úvah o zrážkach telies, gravitácii, kauzalite, princípe zachovania hmotnosti a hybnosti či zákone akcie a reakcie, atď. Stretávame sa tu dokonca s jednoduchými vedeckými modelmi (t. j. zámerne simplifikovanými obrazmi reálnej skutočnosti).

Ďalšími predstaviteľmi atomizmu boli: Nessas, Metrodoros z Chiosu, Diogenes zo Smyrny, Anaxarchos, Hekataios z Abdér, Apollodoros z Kyziku, Nausifanes z Teosu, Diotimos, Bion z Abdér, Bolos z Mendesu.

Atomistické myšlienky ovplyvnili aj Platónovu a Epikurovu filozofiu.[15]

Poeleatská prírodná filozofia – pluralizmus

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Poeleatská prírodná filozofia

Poeleatskí prírodní filozofi, nazývanej aj „pluralisti“, sa pokúšali zmieriť Parmenidovu náuku o iluzórnosti zmien s reálnou skúsenosťou zjavne existujúcich, zmyslami vnímateľných zmien vonkajšieho sveta. Pluralizmus je teda syntézou iónskej a eleatskej filozofie: uznáva reálnu mnohosť na bytostnej úrovni a pohyb.

Hlavnými predstaviteľmi tohto filozofického smeru boli Empedokles a Anaxagoras. Niektorí autori však považujú za podmnožinu poeleatskej prírodnej filozofie aj atomizmus.

Empedokles nadviazal na filozofiu milétskej školy, pričom do nej vniesol pytagorejské, eleatské i hérakleitovské prvky. Je autorom najznámejšej formulácie starogréckej náuky o štyroch elementoch (oheň, voda, vzduch, zem).

Anaxagoras priniesol iónsku filozofiu do Atén. Známymi sa stali aj jeho žiaci Archelaos a Metrodros z Lampsaku.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sofisti

Sofisti boli poslednými predsokratickými filozofmi. Za skutočné arché považovali ľudskú kultúru, ba dokonca samotného človeka. Ponúkali konkrétne rady pre dobrý, šťastný a úspešný život. Dôraz kládli na prepojenie teórie s praxou. Veľký význam u sofistov zohrával aj koncept areté (gr. ἀρετή).

Myšlienky jednotlivých sofistov sú po každej stránke natoľko odlišné, že nemožno hovoriť o akejsi jednotnej „sofistickej náuke“. Napriek tomu však mali sofisti niekoľko spoločných znakov: boli to potulní učitelia, odborníci vo svojich oblastiach, kozmopoliti, no zároveň však i veční cudzinci bez občianskych práv, ktorí záujemcom sprostredkúvali vedomosti len za určitú odmenu.[16] Hlásali, že každý človek je sám v sebe jediným kritériom svojej interpretácie sveta. Známy je Protagorov výrok: „Človek je mierou všetkých vecí.“ Zdôrazňovali rozdiel medzi prirodzeným právom a spoločenskými konvenciami.[17] Základom poznania je podľa sofistov zmyslové vnímanie.

Hoci sú dochované výroky sofistov často až priveľmi vágne a neurčité, predsa len možno konštatovať, že osvietené pôsobenie sofistov malo pre ľudí onej doby blahodarný význam.[18][19]

Každopádne, sofistom primárne išlo o právne a rétorické víťazstvá, poznanie pravdy bolo pre nich druhoradé. Príkladom takéhoto prístupu je aj známy paradox „Protagoras contra Euathlus“.[20]

Jedným z najznámejších predstaviteľov sofistov bol filozof Gorgias z Leontín. Vo svojom diele O nesúcne alebo o prírode obhajoval tézu, že nič nie je, a ak by aj niečo bolo, bolo by to nepoznateľné, a ak by aj predsa len niečo bolo poznateľné, nebolo by to vyjadriteľné slovami, a teda by nebolo možné sprostredkovať túto informáciu druhému človekovi.

Hodnotenie sofistov bolo a stále je veľmi kontroverzné. Podľa Platóna[21]Sokrates kritizoval ich neúnosný, neprimeraný, deštrukčný relativizmus a skepticizmus. Naopak, uznania sa sofistom dostalo v 19. storočí, napr. aj zo strany nemeckého filozofa G. W. F. Hegela.[22] V súčasnosti však opäť prevládala Sokratov resp. Platónov pohľad.[23]

S istotou možno konštatovať, že pôsobenie sofistov významnou mierou prispelo k zániku tradičných spoločenských hodnôt. Otázkou zostáva, či boli sofisti v skutočnosti akýmisi „antickými osvietencami“ alebo len obyčajnými predajnými relativistami.

K sofistom patrili aj filozofi Alkidamas z Elaie, Lykofrón, Thrasymachos z Chalcedónu, Kallikles z Atén, Kritias, Prodikos, Hippias z Elidy, Antifón z Atén, Diogenes z Apollónie.

Mnohých predsokratických filozofov nie je možné jednoznačne zaradiť do žiadnej z uvedených skupín. Nasledujúci zoznam ponúka mená niektorých z nich:

V dejinách sa stretávame s najrôznejšími názormi na predsokratovských filozofov.

V staroveku, počnúc Platónom, resp. Sokratom, cez helenizmus, až po novoplatonizmus a rímsku filozofiu, sa predsokratikom venovala veľká pozornosť.

Diela starovekých autorov sa v stredoveku uchovávali v kláštorných knižniciach, veľký význam mali v arabskom i byzantskom kultúrnom okruhu.

Začiatkom novoveku vznikli prvé zbierky antických textov, zaslúžili sa o to najmä takí učenci ako Poggio Bracciolini, Henricus Stephanus, Erazmus Rotterdamský alebo Johann Albert Fabricius.

Prvé vydanie fragmentov predsokratických filozofov pochádza z roku 1573.[24] Cenným prameňom textov prvých starogréckych filozofov sú rozsiahle historicko-systematické práce nemeckého protestantského teológa a filozofa Johanna Jakoba Bruckera (1696 – 1770).[25] V 18. storočí tak postupne stúpal záujem o predsokratickú filozofiu, seriózne štúdium predsokratikov však začína až Friedrichom Schleiermacherom[26] a G. W. F. Hegelom. U Friedricha Nietzscheho[27] už zohrávajú kľúčovú úlohu.

V 20. storočí obohatili reflexiu predsokratickej filozofie nové impulzy, ktoré vychádzali či už zo strany historickej vedy, klasickej filológie a Nábožensko-dejinnej školy alebo Heideggerovej filozofie a filozofickej hermeneutiky.

Filozofi však reflektovali predsokratikov dlhú dobu, pod vplyvom rôznych predsudkov, veľmi selektívnym spôsobom. Do predsokratickej filozofie si mnohí neskorší filozofi len projektovali svoje vlastné myšlienky. Nemožno zabúdať, že predsokratici sú mimoriadne heterogénnou skupinou, často zastávajú odlišné, ba až protikladné postoje. Veľkú úlohu tu zohráva aj fakt, že nijaké dielo nijakého predsokratika sa nezachovalo kompletné. Všetko, čo o nich vieme, pochádza zo zmienok v spisoch neskorších autorov. Tí však myšlienky oných ctihodných mudrcov neraz modifikovali či dokonca dezinterpretovali, aby nimi mohli podoprieť svoje vlastné filozofické názory. Niektorí predsokratickí filozofi sa stali všeobecne známymi, iní postupne upadli do zabudnutia.

V predsokratickej filozofii dnes už nikto nehľadá bájne „korene“ západnej racionality a kultúry. Je totiž zrejmé, že aj predsokratici museli vychádzať z poznatkov, kultúry a myslenia predchádzajúcich generácií. Tvrdenie, že zrod gréckeho myslenia je výsledkom prechodu od mýtu k logosu[28], je v súčasnosti považované za hrubú simplifikáciu. Pretože, čo je v skutočnosti logos a čo je v skutočnosti mýtus? Nemôže sa v istom momente ukázať, že mýtus je v skutočnosti (už) logosom a zdanlivý logos (ešte) mýtom?

Správnejšie je preto zrejme hovoriť, že predsokratici stoja kdesi uprostred. Zaiste si so sebou prinášajú čosi zo starodávnych čias, no usilujú sa to rozvíjať. Avšak, nerozvíjajú náhodou z veľkej časti skôr rôzne (zdedené) metafyzické idey a mýticko-náboženské predstavy? Predsokratici, vychádzajúc z úvah o arché, filozoficky rozpracovali pojmy ako „svet“, „bytie“, „stávanie sa“, „číslo“ alebo „logos“. Je však existencia arché vôbec dokázaná? Takýmto a podobným kritickým otázkam sa jednoducho nie je možné vyhnúť.

Každopádne, predsokratici „pripravili pôdu“ pre neskorších veľkých filozofov. Čo však, samozrejme, neznamená, že by ich myšlienky dnes neboli aktuálne: Xenofanova kritika antropomorfných predstáv bohov je súčasťou modernej kritiky náboženstva, moderná psychoanalýza sa nevyhne reflexii Empedoklovej náuky o láske a nenávisti, Zénonove paradoxy dodnes zamestnávajú filozofov, matematikov i fyzikov. Nad výrokmi predsokratických filozofov uvažovali vo svojich dielach aj také osobnosti ako Friedrich Hölderlin[29], Samuel Beckett, Karl Marx[30] alebo Karl Popper[31]. Filozofi Martin Heidegger a Friedrich Nietzsche a astronóm Carl Sagan hodnotili predsokratikov pozitívne, ba dokonca si neodpustili ani niekoľko kritických poznámok na adresu Platóna a Aristotela.

Nietzsche a Heidegger totiž tvrdili, že západná metafyzika, počnúc Platónom, si v skutočnosti, žiaľ, nikdy neosvojila jednu z najpodstatnejších intencií predsokratickej filozofie – t. j. snahu vnímať a poznávať svet nie len rozumom.[32] Nemožno nespomenúť, že tento postreh významne ovplyvnil modernú reflexiu predsokratickej filozofie.

Nietzsche vo svojom diele Filozofia v tragickom období Grékov o. i. kritizuje aj tradičné rozlišovanie medzi svetom fyzikálnym a svetom metafyzickým, pričom vychádza predovšetkým zo zradikalizovanej podoby Hérakleitovej náuky o „stávaní sa“.

Martin Heidegger nadväzuje na Nietzscheho úvahy. Samotné predsokratické myslenie dokonca považoval za prameň svojej vlastnej filozofie. Heidegger sa chcel zámerne vrátiť k tým princípom predsokratickej filozofie, ktoré tradičná metafyzika, podľa neho na škodu veci, zanedbala resp. zavrhla: rozdiel medzi bytím a súcnom (základ Heideggerovej náuky o ontologickej diferencii), časová ohraničenosť existencie, analýza existencie cez optiku smrti a chápanie pravdy ako „toho, čo nie je skryté“ (ἀ-λήθεια).

Nietzschemu a Heideggerovi sa podarilo vrátiť myšlienky predsokratických („pred-metafyzických“) filozofov do centra filozofickej diskusie.[33] I keď ich obaja často len zužitkovávali pre potreby vlastnej filozofie.

Karl Jaspers vo svojom Úvode do filozofie píše:

„Predsokratici majú ono osobité čaro, ktoré je charakteristické pre „začiatky“. Vecne im porozumieť je nesmierne ťažké. Treba sa preto pokúsiť oprostiť od akéhokoľvek „filozofického vzdelania“, ktoré by nám rozličnými myšlienkovými alebo jazykovými štruktúrami neumožňovalo vnímať bezprostrednosť ich myslenia. Myšlienky predsokratikov sú výsledkom sformulovania najstarších dojmov ľudstva z „dotyku s bytím“. Sme pri tom svedkami prvého „osvietenia mysle“. Každý z týchto veľkých mysliteľov má takú charakteristickú, sebe vlastnú, prísnu jednotnosť štýlu, aká sa už od oných čias vskutku neobjavila. Keďže sa z ich diel zachovali len zlomky, väčšina interpretov nedokáže odolať pokušeniu čosi pridať. Každopádne, je to všetko akési tajuplné.“[34][35]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • DIELS, Hermann – KRANZ, Walther (ed.). Die Fragmente der Vorsokratiker. Berlin: Weidmannsche Buchhandlung, 1903. 3 zväzky: I., II., III. (dostupné online)
  • WEBER, Franz Josef (ed.). Fragmente der Vorsokratiker. Paderborn: Schöningh, 1962.
  • NESTLE, Wilhelm (ed.). Die Vorsokratiker in Auswahl übersetzt und herausgegeben. Jena: Diederichs, 1908. (dostupné online)
  • CAPELLE, Wilhelm (ed.). Die Vorsokratiker. Fragmente und Quellenberichte. Stuttgart: Kröner, 1935.
  • MANSFELD, Jaap (ed.). Die Vorsokratiker. Stuttgart: Reclam, 1983. 2 zväzky:
    • Band 1: Milesier. Pythagoreer, Xenophanes, Heraklit, Parmenides.
    • Band 2: Zenon, Empedokles, Anaxagoras, Leukipp, Demokrit.
  • KIRK, Geoffrey – RAVEN, John E. – SCHOFIELD, Malcolm (ed.). Die vorsokratischen Philosophen. Einführung, Texte und Kommentare. Stuttgart: Metzler, 1994. (do nemčiny preložil Karlheinz Hülser)
    • KIRK, Geoffrey Stephen; RAVEN, John Earle; SCHOFIELD, Malcolm. Předsókratovští filosofové : kritické dějiny s vybranými texty. Preklad Filip Karfík, Petr Kolev, Tomáš Vítek. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2004. 663 s. (Dějiny filosofie; zv. 1.) ISBN 80-7298-110-2.
  • MARCIANO, Laura Gemelli (ed.). Vorsokratiker. Düsseldorf: Artemis & Winkler, 2007 – 2010. 3 zväzky:
    • Band 1: Thales, Anaximander, Anaximenes, Pythagoras und der Pythagoreer, Xenophanes und Heraklit.
    • Band 2: Parmenides, Zenon und Empedokles.
    • Band 3: Anaxagoras, Melissos, Diogenes und die Atomisten.
  • DAIBER, Hans (ed.). Aetius Arabus. Die Vorsokratiker in arabischer Überlieferung. Wiesbaden: Harrassowitz, 1980.

Sekundárna literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BUCHHEIM, Thomas. Die Vorsokratiker. Ein philosophisches Porträt. München: Beck, 1994.
  • FLASHAR, Hellmut (ed.). Frühgriechische Philosophie (Grundriss der Geschichte der Philosophie. Die Philosophie der Antike. Band 1). Teilbände 1 und 2. Basel: Schwabe, 2013. ISBN 978-3-7965-2598-8.
  • FRÄNKEL, Hermann. Wege und Formen frühgriechischen Denkens. München: Beck, 1955.
  • GADAMER, Hans-Georg. Der Anfang der Philosophie. Stuttgart: Reclam, 1996.
  • GIGON, Olof. Der Ursprung der griechischen Philosophie. Von Hesiod bis Parmenides. Basel und Stuttgart: Schwabe, 1968.
  • GUDOPP-VON BEHM, Wolf-Dieter. Thales und die Folgen. Vom Werden des philosophischen Gedankens. Anaximander und Anaximenes, Xenophanes, Parmenides und Heraklit. Würzburg: Königshausen & Neumann, 2015.
  • HÖLSCHER, Uvo. Anfängliches Fragen. Studien zur frühen griechischen Philosophie. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 1968.
  • LONG, Anthony A. (ed.). Handbuch frühe griechische Philosophie. Von Thales bis zu den Sophisten. Stuttgart: Metzler, 2001.
  • LUDWIG, Ralf. Die Vorsokratiker für Anfänger. Eine Lese-Einführung. München: Deutscher Taschenbuch Verlag, 2002.
  • MANZ, Hans Georg von. Vorsokratiker. In: GERABEK, Werner E. (ed.). Enzyklopädie Medizingeschichte. Berlin/ New York: De Gruyter, 2005. ISBN 3-11-015714-4. S. 1459 – 1461.
  • RAPP, Christof. Vorsokratiker. München: Beck, 2007.
  • SCHADEWALDT, Wolfgang. Die Anfänge der Philosophie bei den Griechen. Die Vorsokratiker und ihre Voraussetzungen. Frankfurt: Suhrkamp, 1978.
  • VOLKMANN-SCHLUCK, Karl-Heinz. Die Philosophie der Vorsokratiker. Der Anfang der abendländischen Metaphysik. Würzburg: Königshausen & Neumann, 1992.
  • STAPELFELDT, Gerhard. Mythos und Logos: Antike Philosophie von Homer bis Sokrates. Hamburg: Kovac, 2007.
  • TAYLOR, Christopher Charles Whiston (ed.). From the Beginning to Plato. Routledge History of Philosophy. Bd. 1. London: Routledge, 1997.

Bibliografie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PAQUET, Léonce – ROUSSEL, M. – LAFRANCE, Y. Les Présocratiques: Bibliographie analytique (1879 – 1980). 2 zv. Montreal: Bellarmin, 1988 – 1989.
  • NAVIA, Luis E. The presocratic philosophers. An annotated bibliography. New York: Garland, 1993.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Slovenské slovníky [online]. slovniky.juls.savba.sk, [cit. 2017-10-31]. Dostupné online.
  2. ARISTOTELES. O duši. [s.l.] : [s.n.]. 426a20.
  3. ARISTOTELES. Metafyzika. [s.l.] : [s.n.]. 1000a9; 986b14; 1006a2f.; 1071b27; 1075b26f.
  4. EBERHARD, Johann August. Allgemeine Geschichte der Philosophie zum Gebrauch akademischer Vorlesungen [online]. Halle: 1788, S. 47, [cit. 2017-10-31]. S. 47. Dostupné online.
  5. Porov. aj: HÜHN, Helmut. Vorsokratisch; Vorsokratiker. In: RITTER, Joachim (ed.): Historisches Wörterbuch der Philosophie. Band 2. Basel, 2001. S. 1222 – 1226. Porov. tiež: MARCIANO, Laura Gemelli (ed.). Die Vorsokratiker. Band 1. Düsseldorf, 2007. S. 373 – 383.
  6. CICERO. Tusculanae disputationes. [s.l.] : [s.n.]. V 10.
  7. DIELS, Hermann; KRANZ, Walther (ed.). Die Fragmente der Vorsokratiker. Zväzok 3. Berlin : [s.n.], 1960. S. 491 ff.
  8. Fragmente der Vorsokratiker, Snell 107, Diogenes Laertios 1,87 a 88. Pozri aj: ALTHOFF, Jochen – ZELLER, Dieter. Die Worte der sieben Weisen. Darmstadt, 2006.
  9. ARISTOTELES. Metafyzika. [s.l.] : [s.n.]. XIII, 6, 1080b 17.
  10. LAERTIOS, Diogenes. Životopisy slávnych filozofov. [s.l.] : [s.n.]. VIII, 79.
  11. RIES, Wiebrecht. Die Philosophie der Antike. Darmstadt : [s.n.], 2005. S. 26.
  12. KOPERNIKUS, Nikolaus. De revolutionibus orbium coelestium. Nürnberg : [s.n.], 1543. (K tejto problematike pozri predhovor k dielu venovaný pápežovi Pavlovi III.).
  13. a b RIES, Wiebrecht. Die Philosophie der Antike. Darmstadt : [s.n.], 2005. S. 29.
  14. GADAMER, Hans-Georg. Der Anfang des Wissens. Stuttgart : [s.n.], 1999. S. 61.
  15. KRÄMER, Hans Joachim. Platonismus und hellenistische Philosophie. Berlin : [s.n.], 1972. S. 231.
  16. Porov.: LAERTIOS, Diogenes. Životopisy slávnych filozofov IX, 52. PLATÓN. Menon 91d.
  17. RIES, Wiebrecht. Die Philosophie der Antike. Darmstadt : [s.n.], 2005. S. 47.
  18. NESTLE, Wilhelm. Vom Mythos zum Logos. Stuttgart : [s.n.], 1975. S. 261.
  19. STEENBLOCK, Volker. Kleine Philosophiegeschichte. Stuttgart : [s.n.], 2002. S. 36.
  20. LENZEN, Wolfgang. Protagoras contra Euathlus. Betrachtungen zu einer so genannten Paradoxie [online]. [Cit. 2017-10-31]. Dostupné online.
  21. PLATÓN. Menon 91c; Sophistes 232c.
  22. HEGEL, G. W. F. Die Sophisten. In: Vorlesungen über die Geschichte der Philosophie. Hamburg : [s.n.], 1989. S. 110 – 127.
  23. SANDVOSS, Ernst R.. Geschichte der Philosophie. München : [s.n.], 2001. S. 289.
  24. ESTIENNE, Henri; SCALIGER, Joseph Justus. Poesis philosophica. Genf : [s.n.], 1573.
  25. BRUCKER, Johann Jakob. Historia critica philosophiae. Leipzig : [s.n.], 1742 – 1744.
  26. NOWAK, Kurt. Schleiermacher. Göttingen : [s.n.], 2001. S. 188.
  27. NIETZSCHE, Friedrich. Die vorplatonische Philosophie. In: Nietzsche: Werke. Berlin, 1995. S. 207 – 362.
  28. NESTLE, Wilhelm. Vom Mythos zum Logos. Stuttgart : [s.n.], 1975.
  29. HÜHN, Helmut. Mnemosyne: Zeit und Erinnerung in Hölderlins Denken. Stuttgart : [s.n.], 1997. S. 122.
  30. MARX, Karl. Differenz der demokritischen und epikureischen Naturphilosophie. In: Marx-Engels-Werke. Ergänzungsband I. [s.l.] : [s.n.]. S. 257 – 373.
  31. POPPER, Karl. Back to the Pre-Socratics (1958). In: POPPER. Conjectures and Refutations. [s.l.] : [s.n.], 1972. S. 136 – 165.
  32. RAPP, Christof. Vorsokratiker. München : [s.n.], 2007. S. 227.
  33. RAPP, Christof. Vorsokratiker. München : [s.n.], 2007. S. 230.
  34. JASPERS, Karl. Úvod do filosofie. Praha : OIKOYMENH, 1996. ISBN 80-86005-05-4. S. 106.
  35. JASPERS, Karl. Einführung in die Philosophie [online]. [Cit. 2017-10-31]. S. 118. Dostupné online. Archivované 2018-02-19 z originálu.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vorsokratiker na nemeckej Wikipédii.