Putikov vŕšok
| Putikov vŕšok | |
| Troskový kužeľ a lávový prúd | |
 Bazaltový lávový prúd v doline Hrona.
| |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Banskobystrický |
| Pohorie | Štiavnické vrchy |
| Prírodná pamiatka | Putikov vŕšok |
| Nadmorská výška | 487 m n. m. |
| Súradnice | 48°22′41″S 18°38′28″V / 48,3781°S 18,641067°V |
| Rozloha | 21,06 km² (2 106 ha) |
| Geologické zloženie | bazalt |
| Perióda | plistocén |
| Posledná erupcia | 102 000 pred n.l. |
  Poloha na mape Slovenska
| |
 Poloha v rámci Banskobystrického kraja
| |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Putikov vŕšok je vyhasnutá bazaltová sopka ležiaca asi 0,5 km od intravilánu obce Tekovská Breznica v okrese Žarnovica na Strednom Slovensku. Troskový kužeľ dosahuje nadmorskú výšku 477 m n. m. a predstavuje poslednú aktívnu sopečnú činnosť na území Slovenska. Spolu s vulkanitmi pohoria Harghita v Rumunsku je súčasťou najmladších prejavov sopečnej aktivity v Karpatsko-Panónskej oblasti.[1]
Oblasť Putikovho vŕška je prírodnou pamiatkou a je chránená 5. stupňom ochrany.[2] Prvé podrobnejšie výskumy geológie Putikovho vŕška uskutočnil v 50. rokoch F. Fiala. Kvartérny vek preukázali výskumy L. Šimona a ďalších.[3]
Geologicky je sopka viazaná na najmladší alkalicko-bazaltový vulkanizmus, ktorý sa v Západných Karpatoch začal v období po skončení hlavnej neogénnej sopečnej aktivity a trval od vrchného miocénu až do štvrtohôr. Z hľadiska regionálneho členenia patrí medzi alkalické-bazaltové sopky stredoslovenského vulkanického poľa. Z hľadiska horninového zloženia ju tvoria hlavne alkalické olivinické bazalty až nefelinické bazanity[4].
Zvyšky vyhasnutej sopky buduje hlavne troskový kužeľ tvorený pyroklastickými sedimentami a lávové prúdy rôznej dĺžky. Troskový kužeľ je tvorený troskovo-lapilovým tufom, aglutinátmi a vulkanickými bombami. Lávové prúdy sú najtenšie v centrálnej časti vulkánu a hrubnú smerom do doliny Hrona, kde dosahujú až 15 m. Najdlhší zaznamenaný lávový prúd tiekol smerom na sever a dosahoval dĺžku okolo 3,2 km. V oblasti medzi Novou Baňou a Brehmi tento prúd prenikol do koryta rieky Hron a na čas ho prehradil. Práve datovanie sedimentov Hrona pomocou rôznych metód a najmä použitie opticky stimulovanej luminiscencie umožnilo určiť vek sopky ako vrchný pleistocén asi 102 000 ± 11 000 rokov.[4][5]
Inými metódami boli získané aj ďalšie stratigrafické a geochronologické informácie o veku sopky. Výskum stratigrafie hornín v podloží lávového prúdu, ktorý prekryl sedimenty štrkových akumulácií Hrona bol zistený vek mladší ris, teda 0,2 až 0,13 milióna rokov. Metódou Ar/K rádiometrického datovania bol zistený vek 0,53±0,16 milióna rokov.[6]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Šimon, L., 2000, Volcanic structure of the youngest volcano in the Western Carpathians - the Putikov vršok volcano. Archivované 2015-04-02 na Wayback Machine Mineralia Slovaca, 32, 3, s. 241-242
- ↑ Putikov vŕšok. In: Zoznam osobitne chránených častí prírody SR [online]. Banská Bystrica: Štátna ochrana prírody SR, [cit. 2012-10-02]. Dostupné online.
- ↑ Šimon, L., Pauditš, P., Kráľ, J., 2002: New data on the Putikov vršok alkali basalt volcano, Central Slovakia. Geologica Carpathica. Proceedings of the XVIIth Congress of Carpathian-Balkan Geological Association. Bratislava, September 1-4, 2002, 53, Special issue, s. 210-212.
- ↑ a b Konečný, V., Lexa, J., Šimon, L., 2001, Nová Baňa-Brehy, najmladší vulkán Putikov vŕšok, lávové prúdy. in Sprievodca exkurzie zjazdu Slovenskej geologickej spoločnosti 2001. Mineralia Slovaca, 33, s. 263
- ↑ Šimon, L., Malgay, J., 2005, Datovanie sedimentov podložia lávového prúdu vulkánu Putikov vrch metódou opticky stimulovanej luminiscencie. Archivované 2015-04-02 na Wayback Machine Mineralia Slovaca, 37, s. 279–281
- ↑ Konečný, V., Balogh, K., Orlický, O., Lexa, J., Vass, D., 1995, Evolution of the Neogene - Quaternary alkali basalt volcanism in Central and Southern Slovakia (West Carpathians). Proceedings XI. Congres of the Carpatho-Balkan Geological Association, Athens, s. 533-538
