Preskočiť na obsah

Róbert z Normandie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Róbert II. z Normandie
vojvoda normanský
Henri Decaisne, Róbert z Normandie, olej na plátne, 1843, Versailles, Paríž
Henri Decaisne, Róbert z Normandie, olej na plátne, 1843, Versailles, Paríž
Panovanie
Panovanie1087 – 1106
PredchodcaViliam I.
NástupcaHenrich I.
Biografické údaje
Narodenieokolo 1054
Normandia, Francúzsko
Úmrtie1134
Cardiff, Wales
PochovanieGloucesterská katedrála
Rodina
Manželka
Sibyla z Conversana
Potomstvo
OtecViliam I.
MatkaMatilda Flámska
Odkazy
Spolupracuj na CommonsRóbert z Normandie
(multimediálne súbory na commons)
Miniatúra zobrazujúca Róberta z Normandie vo väzení, asi 15. storočie, Bibliothèque Nationale de France, Paríž

Róbert z Normandie (iné mená pozri nižšie; *cca 1054 – † 3. február 1134, Cardiff, Wales) bol najstarší syn Viliama Dobyvateľa a jeho nástupca ako vojvoda z Normandie. Po návrate z prvej križiackej výpravy sa neúspešne pokúšal aj o zisk anglickej koruny, no v roku 1106 bol porazený svojim bratom Henrichom I. a zvyšok života strávil v zajatí.

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]

Prezývku "Curthose" = "krátka topánka" mu mal dať jeho otec, kvôli jeho malému vzrastu.[3]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa ako najstarší syn prvého normandského kráľa Anglicka, Viliama Dobyvateľa a Matildy Flámskej. Za rok jeho narodenia býva často označovaný rok 1054,[1][3] ale stretneme sa aj s určením jeho narodenia medzi rokmi 1051 a 1053.[4] Ako dieťa bol zasnúbený s Margarétou, dedičkou grófstva Maine, ktorá však zomrela skôr než sa stihli vziať.[5] Za grófa Maine bol však vyhlásený s predstihom, už s vidinou sobáša[6] a tento región zostal pod vládou Normanov až do roku 1069, kedy došlo k vzbure a návratu grófstva pod vládu Huga V. z Maine.[7]

Aj keď bol od mala považovaný za nástupcu svojho otca ako vojvodu Normandie,[1] s pribúdajúcim vekom sa mu nedostávalo žiadnych dôležitejších úloh.[3] V roku 1077 rozpútal rebéliu proti svojmu otcovi,[1] no táto bola Viliamom I. potlačená a Róbert bol nútený utiecť do Flámska, ktorému vtedy vládol jeho strýko Róbert I. Flámsky.[8] V januári roku 1079 sa počas jednej z bitiek Róbert stretol v priamom súboji so svojim otcom a dokonca ho dokázal zhodiť z koňa a poraniť ho. Viliam sa potom aj so svojou armádou stiahol do Rouenu.[9] V roku 1080 sa Matilde Flámskej podarilo zmieriť svojho manžela so synom. To však nemalo dlhé trvanie, keďže už v rokoch 1082/1083 prišlo zo strany Róberta k ďalšej rebélii. Róbert bol však nútený znova utiecť, tentoraz do Itálie.[1]

Vojvoda Normandský

[upraviť | upraviť zdroj]

Vlády nad Normandiou sa Róbert napokon ujal až po smrti Viliama I. v roku 1087[3] a to aj napriek tomu, že Viliam chcel na smrteľnej posteli svojho najstaršieho syna vydediť. Napokon však svoje panstvo rozdelil medzi svojich dvoch najstarších žijúcich synov. Anglickú korunu odkázal mladšiemu Viliamovi II., kým Róbertovi zanechal vládu nad Normandiou. Šľachtici síce preferovali ako panovníka Róberta, čo však bolo spôsobené tým, že ho považovali za slabšieho z dvoch bratov a za toho, ktorého autoritu budú môcť ľahšie obchádzať.[10] Hoci obaja bratia sa hneď na začiatku svojich vlád dohodli na vzájomnom dedičstve panstva v prípade smrti, už v roku 1088 sa Róbert priklonil na stranu rebelov voči Viliamovi. Keďže však nepodporil anglických šľachticov aj osobne, táto rebélia neuspela.[1] Na oplátku sa Viliam v roku 1091 vylodil so svojim vojskom v Normandii a prinútil Róberta odstúpiť mu časť jeho územia.[1][11]

Kresba náhrobku Róberta z Normandie

Križiacka výprava

[upraviť | upraviť zdroj]
Náhrobok Róberta z Normandie v Gloucesterskej katedrále

Po tom ako pápež Urban II. v roku 1095 vyhlásil na koncile v Clermonte prvú križiacku výpravu, rozhodol sa Róbert k tomuto ťaženiu pripojiť spoločne so svojim švagrom Štefanom z Blois, manželom Róbertovej sestry Adely.[12] Keďže však na takúto výpravu nemal dostatok financií, rozhodol sa založiť Normandiu Viliamovi za 10 tisíc mariek.[3][11] Róbert a Štefan, spoločne s Róbertom II. Flámskym vyrazili so svojimi vojskami na pochod ako poslední z križiakov. Pri pochode Luccou ich Urban II. požiadal o pomoc pri znovu dobytí Ríma, ktorý v tom čase ovládal vzdoropápež Klement II., čo však križiaci odmietli. Na juhu Itálie sa ich vojská rozdelili. Zatiaľ čo Róbert Flámsky so svojimi vojakmi hneď v decembri 1096 prekročil Jadran a pokračoval v ceste do Konštantínopola, Róbert z Normandie spolu so Štefanom z Blois zostali v južnej Itálii, využívajúc pohostinnosť miestnych Normanov, ktorí stále vojvodu z Normandie považovali za hlavu všetkých Normanov.[12] Morálka ich vojakov však počas zimy upadala. Navyše keď sa na jar 1097 konečne rozhodli v Brindisi nalodiť, hneď prvá loď sa prevrátila a jej posádka sa utopila. Vojakov čiastočne upokojila historka o tom, že vyplavené telá majú mať na ramenách do mäsa vytlačené znaky kríža a teda sa im okamžite dostalo milosti božej. Aj napriek tomuto údajnému zázraku však došlo k viacerým dezerciám.[13] Ku Konštantínopolu tak vojská Róberta a Štefana prišli až v máji 1097, kedy už prebiehali prvé boje o Nikáju, do ktorých sa zapojili ihneď po zložení lénnej prísahy voči cisárovi Alexiovi.[12]

Róbert sa potom aktívne zúčastnil ako dobýjania Nikáje, tak bitky pri Doryleone. Pri vojsku zostal dokonca aj po tom, ako ho počas obliehania Antiochie opustil jeho spoločník Štefan z Blois. Róbert dokonca počas tohto obliehania hral dôležitú úlohu ako súčasť predvoja pri bitke o Železný Most, kontrolujúci prístup k Antiochii.[3] V pochode na Jeruzalem pokračoval spolu s vojskom Raimonda z Toulouse[14] a počas obliehania mesta velil ľavému krídlu obliehacej línie, spoločne s Róbertom Flámskym.[15] Dôležitú úlohu zohral aj v bitke pri Askalone[16] a to aj napriek tomu, že v tom čase sa už po dosiahnutí križiackeho cieľa chystal na návrat do Európy.[17]

Boj o anglický trón

[upraviť | upraviť zdroj]

Cestou domov sa Róbert na Sicílii oženil so Sibylou z Conversana, sesternicou ďalšieho účastníka výpravy Bohemunda z Tarentu. Vďaka jej venu získal prostriedky na vykúpenie Normandie zo zálohu.[3] Do Normandie sa však vrátil krátko po smrti svojho brata Viiama a vlády v Anglicku sa medzitým zmocnil jeho ďalší brat Henrich. Ani s ním však Róbert nemal práve najlepšie vzťahy a naďalej živil nádeje na zisk anglickej koruny pre seba. Preto už v roku 1101 podnikol proti Henrichovi výpravu, ktorá sa skončila dohodou, že Henrich si síce ponechá vládu v Anglicku, ale bude Róbertovi vyplácať každoročne 2000 libier.[11] Ani tým sa však roztržky neskončili a Róbert sa naďalej správal nepriateľsky voči Henrichovi. Preto zorganizoval Henrich v roku 1105 výpravu do Normandie a 28. septembra 1106 v bitke pri Tinchebray Róberta zajal.[1] Róbertovi sa síce takmer podarilo utiecť zo zajatia, ale bol chytený a Henrich ho údajne následne nechal oslepiť.[18] Zvyšok života tak strávil v zajatí na hrade v Cardiffe, kde v roku 1134 zomrel.[3]

Potomstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho jediný zákonný syn Viliam Citto, známy aj ako Viliam I. Flámsky sa niekoľkokrát neúspešne pokúšal o zisk Normandie. Zomrel v roku 1128 bez potomkov.[3]

Ďalej mal dvoch známych nemanželských synov. Richard zahynul počas poľovačky v roku 1100. Richardov mladší brat Viliam odišiel do Svätej Zeme a po roku 1106 bol vyhlásený za pána Tartusu. Po roku 1110 však o ňom nie sú ďalšie záznamy.[19]

Nemanželská dcéra sa vydala za Heliasa zo Saint-Saens, vojvodu z Arques a podporovateľa ako Róberta a ochrancu jeho manželského syna Viliama I.[20]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j Robert II, duke of Normandy In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-11-08]. Dostupné online.
  2. ↑ SITÁR, Adam. Dvakrát s mečom do Svätej zeme: Križiacke výpravy Štefana z Blois. História: revue o dejinách spoločnosti (Bratislava: Historický ústav SAV), roč. 15, čís. 1 – 2, s. 11. ISSN 1335-8316.
  3. ↑ a b c d e f g h i j K. S. B. Keats-Rohan. Robert Curthose (d. 1134). In: MURRAY, Alan V.. The Crusades – An Encyclopedia. Vol. 4. Q – Z. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2006. ISBN 978-1-57607-862-4. S. 459.
  4. ↑ AIRD, William H.. Robert Curthose, Duke of Normandy c. 1050–1134. Woodbridge : Boydell Press, 2008. ISBN 978-1-84383-660-5. S. 26.
  5. ↑ AIRD, William H.. Robert Curthose, Duke of Normandy c. 1050–1134., s. 43 – 44.
  6. ↑ AIRD, William H.. Robert Curthose, Duke of Normandy c. 1050–1134., s. 68.
  7. ↑ JESSE, W. Scott. Robert the Burgundian and the Counts of Anjou, Ca. 1025-1098. Washington, D.C. : The Catholic University of America Press, 2000. ISBN 978-0813209739. S. 92-97.
  8. ↑ THOMPSON, Kathleen. Power and Border Lordship in Medieval France: The County of the Perche, 1000 – 1226. Woodbridge : The Boydell Press, 2002. ISBN 9780861932542. S. 41.
  9. ↑ DAVID, Charles Wendell. Robert Curthose, Duke of Normandy. (Reprint of original ed.). vyd. Cambridge : Harvard University Press, 1920. ISBN 1-4326-9296-8. S. 17 – 41.
  10. ↑ DAVID, Charles Wendell. Robert Curthose, Duke of Normandy, s. 42 – 118.
  11. ↑ a b c MORGAN, Kenneth O.. Dějiny Británie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1999. ISBN 80-7106-347-9. S. 107 – 109.
  12. ↑ a b c HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. [s.l.] : Mladá fronta miesto=Praha, 1996. ISBN 80-204-0621-2. S. 30 – 31.
  13. ↑ BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Voznice : Leda, 2019. ISBN 978-80-7335-611-8. S. 64 – 65.
  14. ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 60.
  15. ↑ NICCOLE, David. První křížová výprava 1096-99: dobytí Svaté země. Praha : Grada, 2007. ISBN 978-80-247-1896-5. S. 73.
  16. ↑ NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99 : dobytí Svaté země, s. 85.
  17. ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 61 – 63.
  18. ↑ GREEN, Judith A.. Henry I : King of England and Duke of Normandy. Cambridge : Cambridge University Press, 2009. ISBN 0-52174452-0. S. 216.
  19. ↑ AIRD, William H.. Robert Curthose, Duke of Normandy c. 1050 – 1134, s. 193.
  20. ↑ AIRD, William H.. Robert Curthose, Duke of Normandy c. 1050 – 1134, s. 126.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Róbert_z_Normandie&oldid=7469342“