Anglické kráľovstvo

Anglické kráľovstvo
Kingdom of England

↓

927 – 1649
1660 – 1707

↓

vlajka

znak

Geografia

Anglické kráľovstvo v roku 1700

Hlavné mesto

Winchester(do 12. storočia)
Londýn (12. storočie – 1707)

Rozloha

145 000 km²(1283 – 1542)
151 000 km²(1542 – 1707) km²

Obyvateľstvo

Počet obyvateľov

500 000 (1283)
3 000 000 (1542)
5,750,000 (1707)

Jazyky

úradné jazyky: angličtina, latinčina
ostatné jazyky: waleština, kornčina, staroseverčina, anglonormančina

Náboženstvo

najskôr katolícke
neskôr anglikánske

Štátny útvar

Štátne zriadenie

absolutistická monarchia

Vznik

927 (prvý vznik)
1606 (obnova kráľovstva)

Zánik

1649 (zmena na republiku)
1707 (zákon o únii)

Predchádzajúce štáty:

	Sedem anglosaských kráľovstiev
	Danelaw
	Wessex
	Kráľovstvo Northumbrie
	Waleské kniežatstvo
	Powys Fadog
	Powys Wenwynwyn
	Anglická republika

Nástupnícke štáty:

	Anglická republika
	Kráľovstvo Veľkej Británie

Anglické kráľovstvo (ang. Kingdom of England) bol samostatný štát, ktorý existoval v rokoch 927 až 1707. Zahŕňal asi dve tretiny územie juhu ostrova Veľká Británia a množstvo malých ostrovov v jeho okolí. Anglicko ako zjednotený štát má svoje korene v 9. až 10. storočí. Ovládnutie Walesu Normanmi v rokoch 1067 až 1283 (formálne potvrdené roku 1284) zaistilo jeho kontrolu Anglicka a platnosť anglických zákonov aj na jeho území. Anglické kráľovstvo sa zlúčilo so Škótskym kráľovstvom, prijalo zákony o zjednotení z roku 1707 a vzniklo tak Kráľovstvo Veľkej Británie.

Anglické kráľovstvo nemá presný dátum založenia. Vzniklo zo siedmich anglosaských kráľovstiev (označovaných tiež ako Heptarchia) – Východného Anglicka, Mercie, Northumbrie, Kentu, Essexu, Sussexu a Wessexu. Invázia Vikingov rozbila základy kráľovstva. Obnovenie moci nad pôvodným územím v roku 927 kráľom Athelstanom je považované za počiatok zjednoteného kráľovstva.

Anglické a škótske kráľovstvo sa roku 1603, potom čo sa nástupcom Alžbety I. stal škótsky kráľ Jakub I., stali personálnou úniou. Obidve krajiny zostali samostatné, ale boli spojené jedným panovníkom, ktorý mal dva tituly – bol kráľom Anglicka, ale aj Škótska. Tato situácia sa zmenila, keď boli anglickým a škótskym parlamentom prijaté v prvej polovici roku 1707 zákony o zjednotení. Bol ustanovený inštitút jedného panovníka zjednoteného štátu a jeden parlament (parlament Veľkej Británie).

Kráľovské sídlo sa pôvodne nachádzalo vo Winchesteri, ale aj Westminster a Gloucester boli považované za miesto pôsobenia panovníka porovnateľného významu ako Winchester. Westminster sa stal de facto kráľovským sídlom v 12. storočí. Londýn tak bol hlavným mestom Anglického kráľovstva, potom Kráľovstva Veľkej Británie (1707 – 1801), Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska (1801 – 1922) a neskôr až do dnešnej doby aj Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.

Anglosaské Anglicko

Rimania opustili svoju provinciu Britániu okolo roku 407. Nasledovalo čiastočné oživenie moci romanizovaných Britov. Roku 446 požiadalo britské knieža Vortigern nemeckých Sasov z Porýnia, aby ho podporili v boji proti Piktom a Škótom. Vortigern si síce najal saských bojovníkov, ale ukázalo sa, že ich nemôže zaplatiť. Navyše oni sami začali dobývať krajinu. Po nich nasledovali osadníci, ktorí si na lodiach priviezli aj dobytok a ovce. Sasi získali časť územia na juhovýchode, ale okolo roku 500 ich vyhnali Briti úajne vedení kráľom Artušom. Po skončení najväčšej bitky roku 552 získali Sasi územie na juhu a v strede Anglicka a mnoho Britov padlo, ostatní stratili svoje územia a museli sa uchýliť do Walesu, Cornwallu, Írska, Škótska, Bretónska vo Francúzsku a na severozápad Španielska.

Vznik Anglicka

Po germánskych nájazdníkoch odišlo na územie Anglicka veľa ich krajanov. V 6. a 7. storočí začalo jeho pozvoľné osídľovanie. Britské mestá, dediny a statky zostali opustené a zmizla aj keltská kresťanská cirkev. Germáni zaviedli nové hospodárske metódy a formy vlastníctva, pričom ich pohanské kmeňové spoločenstvá postupne v krajine nadobúdali prevahu. Nakoniec vzniklo sedem kráľovstiev: Východné Anglicko, Mercia, Northumbria (kde vládli Anglovia), Essex, Sussex, Wessex (pod vládou Sasov) a Kent (pod vládou Jutov). Roku 596 z Ríma vyslali na misiu sv. Augustína, ktorá mala obrátiť Sasov na kresťanskú vieru, ale až do roku 620 zotrvali Sasi v pohanstve. Neskôr ich na vieru obrátili írski misionári. Všetkých sedem kráľovstiev medzi sebou ustavične bojovalo o územie a získanie titulu bretwalda (panovníka Británie). V 7. storočí zasadli na trón vo funkcii bretwalda králi z Northumbrie – Edwin, Oswald a Oswy, a vo 8. storočí králi z Mercie Ethelbald a Offa. V roku 828 sa prvým kráľom zjednoteného Anglicka stal Egbert z Wessexu.

Boj o moc

Roku 793 sa v Anglicku objavili prví Vikingovia (najmä Dáni) a od polovice 9. storočia sa tam začali usádzať. Za vlády Alfréda Veľkého, kráľa Wessexu, sa roku 871 Vikingovia pokúšali získať kráľovstvo. Alfréd s nimi musel podstúpiť deväť bitiek v jednom roku. Definitívne ich porazil roku 878 a prinútil ich podpísať Wedmorskú dohodu, ktorá rozdeľovala Anglicko na dve časti: anglosaský juh a dánsky sever (tzv. Danelaw). Alfréd bol vzdelaný, spisoval zákony a bol dobrým vladárom. Za jeho vlády preložili do angličtiny veľa kníh, začalo sa aj spisovanie Anglosaskej kroniky, významného historického prameňa. V roku 940 Anglicko získalo naspäť oblasť Danelaw. Kráľ Edgar (959 – 975) Anglicko znovu zjednotil, ale roku 1013 sa Dáni vrátili na územie Danelaw a až do roku 1035 tam vládol dánsky kráľ Knut II. Veľký. Lepšie vzťahy medzi Anglosasmi a Dánmi nastali a vlády Eduarda Vyznávača. Jeho nástupca Harold II. musel roku 1066 bojovať s nórskymi Vikingami v Yorkshire (Stamford Bridge).

Vláda Normanov

Výboje normanských kmeňov sa začali už vo 8. storočí. Roku 793 Normani vyrabovali kláštor Lindisfarne na ostrove Holy Island v Írskom mori. Touto udalosťou sa väčšinou datuje začiatok ich nájazdov do Európy. Normanské výboje boli čoraz častejšie a nebezpečnejšie, a to vďaka ich výbornej vojenskej organizovanosti a moreplaveckým vedomostiam. Normanská expanzia smerovala na Britské ostrovy, ale aj do Francúzska, Apeninský polostrov a na západoatlantické ostrovy (Island, Grónsko). Na pobreží Anglicka sa Normani objavujú koncom 8. storočia. Na Britské ostrovy útočili predovšetkým vojenské družiny z dnešného Dánska a Nórska. Roku 911 boli Normani porazení vo Francúzsku, kde bola napokon prijatá mierová dohoda a francúzsky kráľ dal do léna Normanom časť severného Francúzska (dnešnú Normandiu). Práve vojvoda Normandie, Viliam Dobyvateľ, v roku 1066 porazil v bitke pri Hastingse Harolda II., dobyl Anglicko a stal sa anglickým kráľom. Po invázii Normanov v roku 1066 sa veľa Angličanov búrilo. Viliam I. však ich rebélie kruto potlačil, odobral im pôdu a venoval ju normanským šľachticom, aby vládli nad menšími územiami. Časť pozemkov daroval aj cirkvi, aby získal jej podporu; anglických biskupov nahradil francúzskymi, podporoval francúzskych obchodníkov a remeselníkov, aby sa usadili v Anglicku. Normani vybudovali veľké hrady, kostoly, kláštory a katedrály, okolo ktorých vyrastali aj mestá. Šľachta hovorila po francúzsky, ale prostí ľudia používali starú angličtinu. Bol založený systém štátnej správy a daní. Všetky tieto informácie o vyberaní daní, pozemkoch a katastroch boli zaznamenané v Knihe posledného súdu. Vláda Normanov bola tvrdá. Ich základným záujmom bola moc a bohatstvo. Anglicko používali ako základne pre svoje zahraničné výpravy, ktoré financovali Angličania. Anglicko sa však hospodársky pozdvihlo a v priebehu 100 rokov podnikli Normani inváziu do Walesu, Írska a Škótska. Anglicko prechádzalo zmenami, krajinu, mestá a kultúru ovplyvňovali Normani. Roku 1135 vznikol spor o nového vládcu krajiny. Tieto spory oslabili pozíciu kráľa a naopak posilnili moc šľachty. Roku 1154 bola založená nová normanská dynastia Plantagenetovcov a jej prvý kráľ bol Henrich II., ktorý panoval nad Anglickom a polovicou Francúzska. V tomto období sa začal rozvíjať anglický triedny systém, v ktorom mala výsledné postavenie šľachta.

Feudálny systém počas vlády Normanov

Vo feudálnej spoločnosti dostávali ľudia za preukázané služby pozemky. Tento systém vytvorili v 8. storočí Frankovia a do Anglicka ho zaviedli Normani. Za získané majetky a tituly odovzdávala normanská šľachta kráľovi dane, podporovala rytierov a vojsko. Šľachta dávala rytierom pozemky výmenou za vojenskú službu a dane. Rytier mal zvyčajne nevoľníkov, ktorí sa starali o pozemok. Nevoľníci žili v blízkosti pozemkov, v dedinách pri pánovom dome. Za poskytnutý pozemok alebo obydlie pracovali pre svojho pána a odovzdávali mu časť úrody a peniaze.

Vrcholný stredovek

Henrich II.

Bol jedným z najmocnejších anglických kráľov a najbohatším mužom vtedajšej Európy. Po matke zdedil normanské vojvodstvo a nárok na anglický trón. Po otcovi provinciu Maine, Touraine a Anjou. Keď ako 19 ročný prišiel zložiť vazalský sľub vernosti francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VII., kráľovnej Eleonóre sa tak zapáčil, že nechala okamžite rozviesť a za osem týždňov si Henricha zobrala za manžela. Mala vtedy 27 rokov a bola najbohatšou dedičkou v Európe. Henrich tak okrem vášnivej ženy získal aj obrovské územia siahajúce až k Pyrenejam. V samotnom Francúzsku bol oveľa mocnejší ako kráľ. Roku 1152 ho v záujme ochrany krajiny adoptoval Štefan z Blois a zaručil mu nástupníctvo na trón. 19. decembra 1154 bol korunovaný za anglického kráľa. Paradoxom je, že Henrich rozprávajúci po francúzsky a s francúzskymi spôsobmi, sa stal jedným z najmocnejších anglických kráľov. V skutočnosti bol vládcom, ktorý Anglicko považoval len za jeden zo svojich majetkov a mnoho rokov svojej vlády sa zdržiaval práve na francúzskom území. Pre anglické dejiny bol významný Henrichov spor s Thomasom Becketom. Becket bol vychovaný ako šľachtic, otec však skrachoval a syn sa stal mníchom. Po Henrichovom príchode do Anglicka sa stal Becket jeho pobočníkom a kancelárom. Becket sa stal mocným mužom a keď zomrel Canterburský arcibiskup, kráľ vymenoval do funkcie práve Becketa. Ten vykonával funkciu veľmi svedomito a tak sa dostal do sporov s kráľom. Keď Becketa zavraždili Henrichovi šľachtici, vyhlásili ho za mučeníka a v krajine vypukli nepokoje. Proti sa postavili aj jeho žena a synovia. Najstaršieho Henricha ešte počas svojho života nechal korunovať, Richardovi prenechal majetky vo Francúzsku. Keď však žiadal, aby niečo prenechali najmladšiemu Jánovi vypukla rodinná vojna. Henrich si však dokázal poradiť a Eleonóra skončila vo väzení. Kráľ tak mal voľnú náruč pre svoje milenky, ktorých mal neúrekom už predtým. Henrich mal veľký kniežací dvor, ktorý neustále putoval medzi Anglickom a Francúzskom a spotreboval naturálnu rentu. Na dvore bolo množstvo učencov, umelcov, ale aj šašov či prostitútok. Ku koncu života sa dostal do šarvátok s francúzskym kráľom Filipom II. Na Filipovom dvore žil aj Henrichov syn Richard, s ktorým boli veľkí priatelia.

Richard Levie srdce

Mal dobrodružnú povahu a vynikal skôr ako rytier na križiackej výprave, než ako anglický kráľ. Väčšinu svojho života prežil vo Francúzsku alebo na križiackych ťaženiach. Počas desaťročného kraľovania bol v Anglicku celkovo 6 mesiacov. V mladosti sa usadil v Quienne vo Francúzsku. Bol dlho priateľom francúzskeho kráľa a naopak bojoval proti svojmu otcovi. Často sa zdržiaval v Paríži u Filipa II. Po korunovácii za kráľa 3. septembra 1189 bolo jeho prvoradou snahou získať peniaze a vyraziť na križiacku výpravu. Počínal si pritom veľmi bezohľadne. Roku 1190 vyrazil spoločne s francúzskym kráľom Filipom II. na križiacku výpravu a vládu v Anglicku ponechal matke Eleonóre. Počas prezimovania v talianskom meste Messina sa ale obaja znenávideli a Richard dokonca zrušil zasnúbenie s Filipovou sestrou Alicou a zasnúbil sa s navarrskou princeznou Berengáriou. Richard cestou do Akkonu dobyl Cyprus, ktorý dovtedy ovládali piráti. Akkon spoločnými silami dobyli, no Jeruzalem sa nepodarilo oslobodiť. Filip čoskoro odišiel do vlasti. Keď sa k Richardovi dostali správy o pomeroch v Anglicku odplával aj on. Pre nepriateľstvo s Filipom neriskoval cestu cez Francúzsko, preto sa vylodil v Gorici na Jadrane a preoblečený za kupca cestoval na sever. Pri Viedni ho však vojvoda Leopold zajal a poslal cisárovi. Po krutých bolo výkupné odovzdané a Richard sa konečne vrátil domov. V Anglicku vtedy vládol kráľ Ján, ktorému dal otec prezývku „Bezzemok“. Bol to prefíkaný, bezcharakterný slaboch, ktorý prijal francúzske majetky ako léno od francúzskeho kráľa a bol by urobil všetko preto, aby získal kráľovskú korunu. Richard mu síce odpustil no s francúzskym kráľom sa zmieriť nemienil. Napokon pri obliehaní francúzskeho hradu Chalus bol zasiahnutý kušou a vo veku 42 rokov zomrel. Za svojho nástupcu ustanovil brata Jána.

Ján Bezzemok

Po smrti brata Richarda ihneď uzavrel s francúzskym kráľom Filipom mier. Potom dohodol svadbu svojej netere Blanky Kastílskej a Filipovho syna Ľudovíta VIII. Dohoda však dlho nevydržala. Filip poznal slabosť Jána a tak si voči nemu počínal ako voči vazalovi. Keď sa v nejakom spore k nemu nedostavil, prehlásil všetky francúzske léna za majetok kráľa, čo samozrejme vyvolalo vojnu. Ján, ktorý bol vtedy až po uši zamilovaný do krásnej Izabely z Angoulême, nekonal dostatočne rýchlo a tak Filip čoskoro ovládol takmer všetky plantagenetovské majetky a zjednotil územie takmer celého Francúzska. Smutného konca svojich majetkov sa dožila aj kráľovná Eleonóra, ktorá krátko nato roku 1204 zomrela.

Ján sa čoskoro dostal do sporu s cirkvou a pápežom, ktorý na jeho krajinu uvalil interdikt. Pápež zároveň požiadal Filipa II., aby viedol križiacku výpravu proti Anglicku. Ján v poslednej chvíli ustúpil, povolal opäť biskupov a dokonca prijal anglickú korunu ako léno od pápeža. Tým získal čas a zatiaľ pripravil s cisárom Ottom IV. obrovskú armádu proti Francúzsku. Francúzi proti presile bojovali statočne a podľa tradície vtedy vznikol pocit francúzskej spolupatričnosti a národnej jednoty. Pre Jána mala prehra katastrofálne následky. Proti nenávidenému kráľovi vznikla silná a najmä jednotná opozícia, ktorá žiadala spísať pravidla medzi kráľom a šľachtou, cirkvou a mestami. Kráľ sa ozbrojencov, ktorí obkľúčili Londýn zľakol a tak došlo k podpisu slávneho dokumentu Magna charta libertatum (Veľká listina slobôd). Obsahovala 63 článkov a stala sa základom neskoršieho parlamentného systému v Európe. Upravovala presne povinnosti vazalov a hranice, ktoré musí kráľ rešpektovať. Bol zvolený výbor 25 barónov, ktorý mali dohliadať na kráľa. V prípade, že bude kráľ chcieť zvýšiť povinnosti vazalov, musí mu ich schváliť Veľká rada, z ktorej o niečo neskôr vznikol dvojkomorový parlament.

Neskorý stredovek

Eduard I.

Bol synom anglického kráľa Henricha III. a Eleonóry Provensalskej. Už ako 10 ročný bol vymenovaný za guvernéra Gaskonska. Roku 1254 sa oženil s princeznou Eleonórou Kastílskou, s ktorou mal štyroch synov a deväť dcér. Za kráľa ho vyhlásili v neprítomnosti 20. novembra 1272. Eduard už v čase Henricha III. vybojoval veľké víťazstvo, keď roku 1265 porazil v bitke pri Eveshame porazil Šimona Leicestera. Aby nezavadzal otcovi odišiel na križiacku výpravu. Práve počas návratu ho na Sicílii zastihla správa o smrti otca a zároveň o jeho zvolení za panovníka. Domov sa preto veľmi neponáhľal. Cestou sa zastavil u francúzskeho kráľa a zložil mu sľub vernosti za svoje francúzske dŕžavy. V Bordeaux, tradičnom meste plantagenetovského dvora, zostal takmer rok. Eduard sa po návrate do vlasti v auguste 1274 správal veľmi energický a snažil sa napraviť mnohé neprávosti. Jeho 35 ročná vláda vyznela napokon pomerne despoticky. Svoju energiu venoval najmä Škótsku a Walesu, s ktorými viedol viaceré vojny. Musel však uznať škótske slobody a vytvoriť aj hornú a dolnú snemovňu, tak ako to začal už Šimon Leicester. Vynaložil obrovské prostriedky na stavbu nových mocných hradov v severných oblastiach krajiny. Vybudoval aj pevnú administratívu krajiny. Aby mal voľné ruky pre boj na severe krajiny uzavrel mier s Francúzskom. Oženil svojho syna Eduarda s dcérou francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, Izabelou. Sám si dokonca zobral za manželku Filipovu sestru Margarétu, svoju druhú manželku, s ktorou mal dvoch synov a jednu dcéru. Poslednou kapitolou jeho života bola vojna v Škótsku. Vypuklo tam ľudové povstanie, ktoré viedol geniálnym spôsobom William Wallace. V rozhodujúcej bitke však škótska šľachta zradila, Wallacea mučili a v Londýne rozštvrtili. V Škótsku to vyvolalo nové povstanie, ktoré viedol Robert Bruce, ktorého napokon vyhlásili za kráľa Róberta I. Počas ťaženia proti Róbertovi Eduard 7. júla 1307 pri Burgh by Sands zomrel.

Storočná vojna

Bežným dôvodom na vyhlásenie vojny bola v stredoveku snaha získať cudzie územie alebo korunu iného štátu. Presne to sa stalo v prvej polovici 14. storočia, keď si na francúzsky trón začal robiť nárok anglický kráľ Eduard III. (syn Eduarda II.). Zdôvodňoval to príbuzenským vzťahom s rodom Kapetovcov. Skutočné dôvody anglického záujmu však boli oveľa prozaickejšie. Angličania totiž v Gaskonsku a Normandii kontrolovali prístavy, ktoré získali ešte v časoch bojov Normanov o Britské ostrovy. Z nich vyvážali do Anglicka víno a dovážali vlnu a obilie. Storočná vojna, ktorá vypukla v roku 1337, bola teda z veľkej miery „obchodnou vojnou“. Prvé roky priniesli Angličanom úspechy. V roku 1346 porazil Eduard III. v bitke pri Kreščaku svojho francúzskeho rivala Filipa VI. Nasledovalo víťazstvo pri Poitiers, po ktorom Francúzsko pristúpilo na mier. V roku 1360 podpísalo v meste Brétigny dokument, ktorým sa síce definitívne vzdalo strategického prístavu Calais i dŕžav v Akvitánii, ale Eduard si prestal nárokovať titul francúzskeho kráľa. Bojovať úplne neprestali, ale súperenie Anglicka a Francúzska nadobudlo väčší význam až po tom, ako na anglický trón nastúpil Henrich V. Od roku 1414 sa začal opäť hlásiť o právo na francúzsku korunu. Francúzi sa však nepoddali. Vďaka zreorganizovanej armáde sa im darilo Angličanov postupne vytláčať. Vlastenectvo a odhodlanie posilnili aj skvelé víťazstva Johanky z Arku. V polovici 15. storočia mali Angličania v rukách už len okolie Bordeaux. No i to chceli Francúzi späť. Karol VII., ktorý medzitým zasadol na anglický trón, tam preto roku 1451 vyslal asi trojtisícové vojsko. So získaním Bordeaux nemalo väčšie problémy. Mestskí obchodníci sa však cítili ohrození a tak požiadali nového anglického panovníka Henricha VI. o vojakov. Obyvatelia Bordeaux im s radosťou otvorili brány. Prekvapení Francúzi sa tak znenazdajky ocitli pred mestom. O dva roky tam Karol poslal ďalšie vojsko. Tentoraz veľmi dobre organizované a vyzbrojené. Zbrojili aj Angličania, a preto bolo jasné, že sa schyľuje k bitke. Francúzi sa rozložili pri dedine Castillon. Neobľahli ho, iba si v jeho okolí vytvorili neobvyklý tábor. Z jednej strany ho chránila rieka, z druhej nepravidelný systém opevnení doplnený priekopami. Pri jeho stavbe sa prejavila výborná znalosť terénu. Asi šesťtisíc vojakov vyzbrojených množstvom ručných zbraní istila i jedenapoltisícová skupina Bretóncov. Tá sa zložila neďaleko. Angličania si mysleli, že Francúzi chcú vyhrať postupne. Nečakali preto, až sa priblížia k Bordeaux, ale vyrazili na pomoc Castillonu. Únava a vyčerpanie z takmer 30-kilometrovej cesty ich však prinútili, aby po zotmení vojakov rozdelili. Väčšia časť ostala oddychovať a len asi 1300 elitných jazdcov a lukostrelcov pokračovalo naprieč tmou. Nadránom dorazili do Castillonu a udreli. Francúzske jednotky sa rozprášili a chceli postupovať ďalej, a to aj napriek tomu, že zvyšok vojska bol stále na ceste. Zo strany Francúzov to však bol len prefíkaný manéver, ktorý sa ich snažili vlákať do pasce. Tak sa aj stalo. Angličania chceli Francúzov prekvapiť, obišli preto tábor z juhu. Tam ich však čakali po zuby ozbrojení Francúzi a okamžite zaútočili. Napriek zranenia začali Angličania liezť na hradby, hoci väčšina z nich to zaplatila životom. Angličanom stále prichádzali noví jazdci, ktorí v noci zostali oddychovať. Keď sa už zdalo, že anglická prevaha Francúzov zlomí, objavili sa Bretónci. Anglický veliteľ Talbot okamžite pochopil, že je po všetkom. Francúzi vyskakovali jeden po druhom z hradieb, zabili Talbota i jeho syna.

Vojna ruží

O dva roky neskôr od konca storočnej vojny, roku 1455 začal v Anglicku spor o trón medzi dvoma vedľajšími vetvami kráľovského rodu Plantagenetovcov, Lancasterovcami a Yorkovcami. Táto vojna dvoch ruží dostala pomenovanie podľa erbových znamení oboch súperiacich rodov (Lancasterovskej červenej a Yorkovskej bielej ruže). I keď vypuknutie vojny malo tri hlavné príčiny. Prvou a bezprostrednou z nich bol nárok na trón vznesený vojvodom Richardom z Yorku. Ten vládnucu dynastiu Lancasterovcov označil za uzurpátorov trónu a sám seba za právoplatného nástupcu. Druhou príčinou bol ústup Anglicka zo svetovej politickej strany po skončenej storočnej vojne. Treťou príčinou vypuknutia vojny však boli pomery v krajine v prvej polovici 15. storočia. Anglicko sa zmietalo v obrovskej anarchii, ktorú znásobovali meniace sa výrobné a sociálne vzťahy, podkopávajúce samotné základy feudálneho spoločenského poriadku. Vplyvom týchto zmien čoraz väčší spoločenský význam začal nadobúdať rodiaci sa meštiansky stav. Po smrti Henricha V. v roku 1422 a nastúpení jeho 9-mesačného syna na trón sa správa krajiny ocitla v rukách vysokej šľachty, tvorenej skupinou najvplyvnejších a najzámožnejších veľmožov. Ich vládnuce praktiky, hrabivosť a s ňou súvisiace zdieranie krajiny i jej obyvateľov vyvolávali medzi ľudom vlnu nevôle, rebélií a povstaní. Ľud volal po novej vláde, silnej kráľovskej moci, ktorá by v krajine nastolila poriadok. Psychický chorý Henrich VI., ktorý trpel slabomyseľnosťou, nebol schopný vládnuť sám. Silnejúca opozícia, pochádzajúca zo strednej a nižšej šľachty a bohatých mešťanov, žiadala odstránenie kráľ z trónu. Do jej čela sa postavil práve vojvoda Richard z Yorku, kráľovský miestodržiteľ v Írsku. Celé obdobie vojny ruží sa nieslo v znamení krvavých šarvátok medzi oboma stranami. Vojna sa skončila spojením Lancasterovcov s Lancasterovcami v zahraničí, ktorí na svoje čelo dosadili dovtedy neznámeho vojvodu z Richmondu, Henricha Tudora, vzdialeného príbuzného Lancasterovcov, žijúceho v tom čase vo francúzskom exile. Henrich pozbieral silné vojsko, s ktorým sa preplavil na pobrežie Walesu. 22. augusta 1485 sa pri Bosworthskom lese odohrala rozhodujúca bitka, ktorú vyhral Henrich. Vojna ruží sa tým skončila. Aby spojil nároky obidvoch rodov, oženil sa s Alžbetou, dcérou Eduarda IV. z rodu Yorkovcov a založil tak dynastiu Tudorovcov.

Novovek

Na počiatku novoveku bolo Anglicko málo zaľudnenou krajinou. Patrilo k nemu iba Írsko, pretože Škótsko bolo samostatným kráľovstvom. Obyvateľstvo sa živilo prevažne poľnohospodárstvom. Boli tu manufaktúry na výrobu súkna, ktoré sa z väčšej časti vyvážalo. Okrem manufaktúr bol tiež zavedený nákladnický systém, čiže prácu sprostredkovali obchodníci, poskytovali dedinčanom suroviny a nástroje, výrobky potom predávali na trhu, prípadne ďalším obchodníkom. Zvyšujúca sa výroba súkna vyžadovala viac vlny, viac oviec a viac pôdy. Preto dochádza v Anglicku k ohradzovaniu, čiže vykupovania pozemkov od zadĺžených majiteľov pôdy. Bezzemkovia sa stávali lacnou pracovnou silou. Sťahovali sa do miest a mnohí sa túlali krajinou. Pribúdalo chudoby. Proti ohradzovaniu vypuklo povstanie vedené Robertom Kettom, ktoré však bolo potlačené. Rozvoj obchodu a priemyslu viedol k založeniu burzy v Londýne v roku 1565. Anglicko sa stalo prvou zemou, v ktorej došlo k prvotnej akumulácii kapitálu, vymanilo sa tak zo závislosti na kontinentálnej Európe. Od roku 1485 tu vládli Tudorovci, a to neobmedzene a despoticky.

Tudorovci

Tudorovci boli anglickou kráľovskou dynastiou, vládnucou od roku 1485 až do roku 1603. Pôvodne tento rod pochádzal z Walesu a pod menom Tewdur sa objavil už v 13. storočí. Za vlády Tudorovcov sa postupne vystriedalo šesť panovníkov, z ktorých traja hlavní sú Henrich VII., Henrich VIII. a Alžbeta I. Za vlády týchto panovníkov sa podarilo zjednotiť Anglicko v silnú mocnosť, ktoré sa v nasledujúcich storočiach malo stať najmocnejšou krajinou sveta. Počas vlády Tudorovcov došlo tiež k vytvoreniu anglikánskej cirkvi. História rodu sa odvíja od Owena Tudora, grófa z Walesu, ktorý žil na dvore Henricha V. Owen Tudor si vzal vdovu po Henrichovi V., s ktorou mali spolu päť detí. Jedno z týchto detí, Edmund Tudor, si vzalo Margarétu Beaufortovú a tá mala vo svojich trinástich rokoch syna, manžel bol pravdaže v tej dobe už mŕtvy. Toto dieťa sa po vojne ruží stalo známe ako Henrich VII. Tudor.

Henrich VII.

Bezvýznamní Tudorovci by sa pravdepodobne na trón nikdy nedostali nebyť hrozného vraždenia kráľovských kandidátov počas vojny ruží. Henrich, aby unikol tomuto besneniu, žil v Bretónsku. Opozícia voči Richardovi III. dohodla jeho sobáš s dcérou Eduarda IV., Alžbetou z Yorku. Sobášom sa spojili rody Lancasterovcov a Yorkovcov, a aj keď to vtedy ešte nikto nemohol vedieť, skončila vojna ruží. V rozhodujúcej bitke na Bosworthskom poli 22. augusta 1485, Richard III. padol a s ním aj mnoho jeho prívržencov. Ešte na bojovom poli lord Stanley Henricha korunoval. Henrich nemal nikdy vojenského ducha, no aj tak dokázal potlačiť všetky vzbury a eliminovať protikráľov. Jeho vládou začína zlatý vek Anglicka. Henrich sa opieral hlavne o mestá a obchodníkov. Nezvyšoval dane a snažil sa ekonomicky posilniť krajinu. Jeho zákony značne obmedzili zisky Hanzy, Flámska aj Benátok. Dovoz do krajiny dovolil iba na anglických lodiach. Jeho doba je dobou Shakespeara či Thomasa Mora. Vrátil do krajiny poriadok a vymanil sa z moci parlamentu. Za svojho života zvolal parlament iba sedemkrát. Mnohé šľachtické inštitúcie nahradil obecnými a mestskými. Svojich ministrov si vyberal na základe schopností, nie pôvodu. Kráľ osobne všetko kontroloval, dokonca sám viedol účtovnú knihu výdavkov kráľovského dvora. Každú položku sám zaznamenal a tak vieme koľko stál riad do kuchyne, tenisové loptičky či koľko dostal šašo za zloženú báseň. Henrich pozorne sledoval aj zahraničné dianie, no nikdy sa nepúšťal do riskantných podnikov. Kým jeho predchodcovia bojovali v rozdelených vojvodstvách, grófstvach a krajoch, on stál proti veľkým a zjednotením krajinám ako Francúzsko či Španielsko. Šľachtu kontroloval skôr pokutami ako popravami. Mal tri deti: Artura, Margarétu a Henricha. Artur si za manželku zobral Katarína Aragónsku, no zomrel ešte za otcovho života v roku 1502. Margaréta si zobrala škótskeho kráľa Jakuba IV. Z tejto línie pochádzal aj neskorší panovník Jakub I. Následníkom trónu sa stal jeho syn Henrich VIII. Henrich VII. zomrel 21. apríla 1509.

Henrich VIII.

Na trón zasadol ako druhý panovník z rodu Tudorovcov v roku 1509, keď mal 18 rokov. Pôvodne mal na trón zasadnúť jeho starší brat Artur, ale ten roku 1502 zomrel. Henrichova politika bola pevná, sám ju riadil a ministri a hodnostári mohli konať svojvoľne iba obmedzene a aj to len vtedy, keď bol kráľ zaneprázdnený. Jeho prvým ministrom sa stal kardinál Wolsey, ktorý bol roku 1515 menovaný za lorda kancelára a predsedu kráľovskej rady, čím dochádza k situácii, že kráľovskú politiku Anglicka vedie kardinál. Neskôr Henrich VIII. s kardinálom dotlačili pápeža k tomu, aby mu udelil doživotnú hodnosť legáta, čiže sa stal najvyššou cirkevnou autoritou Anglicka. Ďalším významným ministrom kráľa sa stal po roku 1534 schopný Thomas Cromwell. Reformoval finančné inštitúcie a kráľovskú radu. Tá sa stala výkonnejšou a dostala pomenovanie „Tajná rada“. Vytvárala a aplikovala politiku, ovplyvňovala súdy, finančné záležitosti a správu oblastí. Neskôr došlo medzi Cromwellom a Henrichom VIII. k nedorozumeniu a kráľ ho podozrieval, že ochraňuje protestantov a tak bol Cromwell v júni roku 1540 popravený. Henrich vládol takým spôsobom, že sa, okrem iného, snažil rozbiť zahraničnú politiku v akejsi rovnováhe medzi dvoma mocnosťami: Francúzskom a Španielskom. Prvú vojnu viedol proti Francúzsku a zvíťazil v bitke pri Guinegate, hovorí sa jej aj „Deň ostrôh“ (16. augusta 1513), keď francúzski jazdci súrili kone a uvoľnili pole prakticky bez boja. Neskôr sa kráľ uzmieril s Francúzskom a Ľudovít XII. mu dal za ženu svoju sestru. Jeho prvou ženou bola Katarína Aragónska, dcéra katolíckych kráľov Ferdinanda Aragónskeho a Izabely Kastílskej. Od roku 1501 bola jeho švagrinou, pretože sa vydala za jeho brata Artura. Ale Henrich požiadal, aby bol ich zväzok vyhlásený za neplatný, lebo z piatich detí, ktoré mu Katarína porodila žilo iba jedno, Mária. Preto sa Henrich podujal o zabezpečenie následníctva. Katarína bola nakoniec v roku 1531 vypovedaná od dvora. Po Kataríne sa stala jeho ženou Anna Boleynová, ktorá bývala dvornou dámou Kataríny Aragónskej dala kráľovi tiež iba dcéru, budúcu Alžbetu I. V kráľovstve však nebola obľúbená, odsúdili ju za cudzoložstvo a sťali tri roky po korunovácii. V poradí treťou ženou Henricha VIII. sa stala Jana Seymourová. Henrich sa s ňou oženil na druhý deň po poprave Anny Boleynovej. Porodila kráľovi syna, budúceho Eduarda VI. Onedlho na to zomrela. Po nej sa stala kráľovou ženou Anna Klévska. Sobáš s Annou Klévskou bol vyslovene politickou záležitosťou, aby sa kráľovstvo priblížilo k protestantizmu. Novomanželku vyhlásil za takú škaredú, že manželstvo zrušil ešte v tom istom roku. Piatou ženou sa stala Katarína Howardová. Manželstvo však spriahli protivníci sobáša s Annou Klévskou. Novú kráľovnú čoskoro za neprimerané správanie sťali. Henrichovou poslednou ženou bola Katarína Parrová. Ako jediná z Henrichových žien ho prežila. Bol jej tretím mužom a po jeho smrti sa znovu vydala.

Kráľovná Alžbeta I.

Anglická kráľovná Alžbeta I. sa narodila 7. septembra 1533 ako dcéra Anny Boleynovej a neskoršie ako nevlastná dcéra Henricha VIII. Keď dal Henrich Annu v roku 1536 popraviť, bola Alžbeta neskôr ako nelegitímny potomok vylúčená z následníckeho trónu. V roku 1544 parlament Alžbete následnícke právo vrátil, ale toto rozhodnutie viedlo k jej osobnej traume a k politickým zmätkom. Proti Alžbete stále bojovala jej nevlastná sestra Mária. Tá však nemohla zabrániť tomu, aby po jej smrti zasadla 17. novembra 1558 na trón Alžbeta. Nová kráľovná usilovala o mier, blahobyt a toleranciu. Starala sa o stabilitu krajiny a usporiadané financie. Prekvital obchod a námorná plavba, objavovali sa začiatky sociálneho zákonodarstva a bol zavedený reformovaný katechizmus. Alžbeta bola stále nútená k sobášu. Uchádzal sa o ňu napr. Filip II. Alžbeta však prehlásila, že chce zomrieť ako „Virgin Queen“ (panenská kráľovná). Mala pravdaže početné milostné pomery. Jeden z jej milencov, sir Walter Raleigh, po nej nazval novozískanú americkú provinciu Virgínia. Alžbetine rozpory so škótskou kráľovnou Máriou Stuartovou boli povestné. Mala ako súkromné, tak náboženské problémy. Mária však bola uväznená za prípravu vraždy Alžbety. Tá dosť dlho váhala, kým dala zvolenie k trestu smrti. Londýn síce popravu Márie oslávil, ale pápež vyslal na Anglicko kliatbu a španielsky kráľ Filip II. svoje vojnové loďstvo, to však podľahlo anglickému vojsku. Alžbeta mohla konečne v pokoji vládnuť. Za svojho nástupcu musela uznať syna Márie Stuartovej Jakuba. Kráľovná Alžbeta bola múdra a vzdelaná žena, ale takisto márnomyseľná a náladová, cieľavedomá a egoistická. V sporoch a konfliktoch zachovávala ľudskosť. Výborne sa vyznala v diplomatických jednaniach v niekoľkých jazykoch. Alžbeta patrila tiež k ženám, ktoré chceli rozhodovať samé. Doba jej vlády dostala pomenovanie „Alžbetínska doba“. Vďaka Williamovi Shakespearovi sa táto doba stala zlatým vekom anglickej literatúry. Anglická kráľovná Alžbeta I. zomrela 24. marca 1603.

Anglická občianska vojna

Konflikt, v ktorom vojsko parlamentu či tzv. „roundheads“ (okrúhle hlavy) pod vedením Olivera Cromwella, porazili gavalierov kráľa Karola I. Vojna vzišla z ústavných, náboženských a ekonomických sporov medzi panovníkom a parlamentom. Náboženstvo sa stalo rozhodujúcim faktorom, keď sa canterburský arcibiskup William Laud pokúsil zaviesť jednotný spôsob bohoslužieb pre katolíkov a puritánov, čím stratili sympatie veľkého množstva kňazov, vidieckej šľachty a remeselníkov. V prvej občianskej vojne (1642 – 1646) bolo hlavným cieľom kráľa dobytie Londýna, ktorý ovládalo vojsko parlamentu. Po víťazstve v bitke pri Edgehill zradil kráľ svoj hlavný stan v Oxforde. Roku 1643 sa gavalierske armády z Oxfordu, Newcastlu a juhozápadu chystali vyraziť na hlavné mesto, plán sa však nevydaril. Okrúhlohlavci získali na základe slávneho spolku a dohody pomoc od Škótov a roku 1644 zvíťazili v bitke pri Marston Moore. Karolov pokus zaútočiť na Londýn znemožnila v tom istom roku bitka pri Newbury. Medzitým Cromwell vytvoril tzv. Armádu nového typu a roku 1645 uštedril kráľovským silám ťažkú porážku pri Naseby. Roku 1646 padol Oxford a Karol, ktorý predtým odmietol podmienky prímeria, sa blízko Newarku vzdal. Roku 1647 zabránili kráľove pokusy využiť spory medzi parlamentnými frakciami a dosiahnuť mier. Roku 1648 ušiel Karol z ostrova Wight a začala sa druhá občianska vojna. Tá pozostávala z neúspešných gavalierskych povstaní vo Walese, Essexe a Kente a z invázie škótskej armády, ktorá teraz bojovala na strane rojalistov a bola porazená v bitke pri Prestone. Pridova čistka, v dôsledku ktorej boli z parlamentu vyhnaní stúpenci rokovania s kráľom, uvoľnila roku 1649 cestu procesu s panovníkom, jeho poprave a vytvoreniu anglického Commonwealthu. V rokoch 1650 až 1651 Cromwell znovu dobyl väčšinu Írska a porazil Karola II., ktorý sa spojil so Škótmi. Podľa približných odhadov zomrelo v Anglicku počas občianskej vojny niekoľko desiatok tisíc ľudí.

Konštitučná monarchia

Karol II. vládol do roku 1685. Po ňom nastupuje Jakub II., ktorý sa snažil vládnuť absolutisticky. Jakub bol katolíkom, takže mal plno protestantských odporcov. Opozícia ho chcela zosadiť a dosadiť na trón jeho švagra Viliama III. Oranžského, ktorý bol miestodržiteľ v Holandsku. Viliam III. sa v roku 1688 vylodil v Anglicku, Jakub II. ušiel do Francúzska a stal sa tak anglickým kráľom. Zaviedol tolerančný patent. V roku 1688 sa stalo Anglicko konštitučnou monarchiou. Parlamentný štát na čele s kráľom, čo znamená, že panovník má neobmedzenú moc parlamentom. Parlament pozostával z hornej a dolnej snemovne. Dolnú tvorili poslanci, ktorí boli zvolení ľudom. Hornú snemovňu predstavovali lordi, ktorí svoj post zdedili alebo ich dosadil kráľ. Dolná snemovňa mala väčšiu moc ako horná, lebo rozhodovala o zložení vlády. Boli dve politické strany, Toryovci, z ktorej od 19. storočia bola konzervatívna strana a strana Whigovci, z ktorej vznikla liberálna strana.