Preskočiť na obsah

Rómovia v slovenskom dokumentárnom filme

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Rómske etnikum sa vyskytuje v slovenskej dokumentárnej tvorbe častejšie ako v hraných filmoch. Rómovia sa v minulosti tematizovali predovšetkým v etnografických dokumentoch. Svojím vyznením tieto filmy kopírovali politickú a spoločenskú atmosféru v krajine. Chronologický prehľad neponúka kompletnú filmografiu, slúži na vykreslenie pozície rómskeho etnika v slovenských dokumentárnych filmoch.

Rómovia v slovenskom dokumentárnom filme po druhej svetovej vojne do roku 1958

[upraviť | upraviť zdroj]

Po druhej svetovej vojne sa rómske etnikum nachádzalo rozptýlene po celej Európe. Dôvodom boli deportácie a veľká rómska migrácia počas vojny naprieč európskymi štátmi, keď Rómovia hľadali čo najbezpečnejšie prostredie. Na Slovensku počas prvej dekády od roku 1948 štát rómskej otázke nevenoval zvýšenú pozornosť. Rómovia boli považovaní za „obete kapitalizmu“ a ich problémy mali automaticky zmiznúť po zvrhnutí kapitalizmu.

  • Týždeň vo filme (1950)

Prvým filmovým materiálom pracujúcim s rómskym etnikom je krátky príspevok v Týždni vo filme z roku 1950. Zobrazuje rómskych baníkov a ich predáka, ktorý za tvrdú prácu získal poukaz na nákup nábytku do nového bytu. Obraz Rómov zodpovedal vtedajšiemu politickému presvedčeniu – „vďaka usilovnosti sa stali plnohodnotnými občanmi socialistickej vlasti.“[1]

Ďalším filmom z tohto obdobia je inscenovaný dokument Dimitrija Plichtu Upre Roma z roku 1955. „Bol to prvý film v Československu venujúci sa Rómom a bol vyrobený na objednávku Povereníctva zdravotníctva.“[2] Distribúcia mala prebiehať predovšetkým v rómskych osadách, kde mal film presvedčiť Rómov o výhodách socialistického zriadenia. Rómovia sa ako minorita mali postupne podriadiť majorite zbavením sa svojich zvykov a tradícií. Príbeh filmu rozpráva o dvoch rómskych rodinách. V jednej sa otec, na radu miestnej liečiteľky a vedmy phuri daj, rozhodne nezaočkovať svoje dieťa. To nakoniec ochorie a umrie. V druhej rodine lekár – Neróm – pomáha budúcej mame. Zamýšľaný efekt mal byť badateľný v podobe vyhnania obdobných liečiteliek z rómskej komunity.

Táto propaganda však bola neúspešná kvôli svojej plytkosti, frázovitosti a dogmatizmu. Plichtovi sa podarilo do filmu pretlačiť prvky nefalšovanej skutočnosti a autentického života.

Rómovia v slovenskom dokumentárnom filme od roku 1958 do polovice 60. rokov

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1958 prišiel zlom. Posun v pretrvávajúcej rómskej otázke mal nastať zničením rómskej identity. Rómovia nemali byť považovaní za národnostnú menšinu, ale za ľudí so „zreteľne odlišnou demografickou štruktúrou“.[3] V roku 1958 prišiel do platnosti aj zákon posilňujúci školskú dochádzku, aj zákon zakazujúci kočovný život. Od roku 1965 sa štát zameral na dve úlohy: plnú zamestnanosť práceschopných Rómov a likvidáciu rómskych osád.

  • Zbohom Péro (1960) a Žijú v budúcnosti svojho rodu (1962) – réžia Ladislav Kudelka

Dva filmy Ladislava Kudelku sa venujú likvidácii rómskych osád.

V prvom z nich (Zbohom Péro) zachytáva likvidáciu rómskej osady Péro. Na rozdiel od Upre Roma sa vo filme potláča akákoľvek autenticita. Snímka je poskladaná z inscenovaných záberov a pompéznej orchestrálnej hudby. Film dôverne kopíruje stranícke ideály, stáva sa agitačne vyprázdneným.

Žijú v budúcnosti svojho rodu obsahuje viaceré prvky ako Zbohom Péro (inscenovanie záberov, orchestrálna hudba), no líši sa použitím autentických záberov zo života. Kudelka tu taktiež pripúšťa náročnosť a komplikovanosť riešenia rómskej otázky. Z oboch Kudelkových filmov z prvej polovice šesťdesiatych rokov vyznieva prispôsobenie a asimilácia ako jediná možná alternatíva pre rómskych občanov.

Rómovia v slovenskom dokumentárnom filme v druhej polovici 60. rokov

[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá polovica šesťdesiatych rokov sa nesie v uvoľnenejšej atmosfére. Pozitívny dopad má novovzniknutá spoločensko-politická situácia aj na slovenskú kinematografiu – ako hranú, tak aj dokumentárnu. Dokumentaristi majú možnosť hovoriť o Rómoch pravdivejšie.

Otakar Krivánek vo svojom filme Cesta z roku 1966 dáva priestor samotným Rómom, ich odpovede prevládajú nad minimálnym mimoobrazovým komentárom autora. Krivánek sa vo filme snaží o čo najmenšie manipulovanie skutočnosti. Obraz občas sprevádza jemná ťahavá hudba. Na záver filmu sa dokonca objavuje „veta a nerómskej spoluzodpovednosti za rómske osudy.“[4]

Juraj Jakubisko vo svojom filme nazýva Rómov „korytármi“ (rovnako ako Martin Hollý ml. v snímke Prípad pre obhajcu). Jakubiskov dokument má dve línie: 1. korytárstvo – zachytáva celý priebeh práce, ako sa zo stromu stane koryto. 2. rómske deti v škole. „Majoritno-minoritný konflikt je prítomný iba latentne.“[5]

Prvý farebný film (s viacerými čiernobielymi sekvenciami) o Rómoch je od Ivana Húšťavu. Mierou svojej inscenovanosti sa neodlišuje od dokumentov Upre Roma alebo Zbohom Péro, no vďaka svojej poetickosti sa môže zatriediť aj medzi hrané filmy. Poetický film pracuje aj s autentickými zábermi, cez osud malého chlapca rozpráva o vydedenosti Rómov z majoritného obyvateľstva.

Rómovia v slovenskom dokumentárnom filme v 70. rokoch

[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku sedemdesiatych rokov prichádzajú roky normalizácie. V dokumentoch o Rómoch sa to prejavuje návratom dogmatizmu, ideologickosti a socialistického realizmu. Počas tohto obdobia vznikajú iba 4 filmy, všetky pracujú v prospech ideológie.

  • Žijú vedľa nás (1974) a Biela cesta vedie z osady (1978) – réžia Pavol Benca

Dokument Pavla Benca Žijú vedľa nás tvoria osobné výpovede troch rómskych väzenkýň, počas ktorých sa vo filme objavujú zábery zo „špinavého“ života v osade. Hlavnou myšlienkou dokumentu je vytvoriť vzorový príklad asimilovaného Róma – kováča, pisára, predavača, sklára. Dokument hovorí o tom, že aj napriek dostatočnej snahe socialistického štátu sa toho málo zmenilo – vina je pripisovaná výhradne Rómom.

Druhý film Pavla Banca, v ktorom sa zaoberá rómskym etnikom, nesie názov Biela cesta vedie z osady. Príbeh rómskeho robotníka tu plní úlohu vzorového príkladu, keď sa vďaka tvrdej práci a usilovnosti dokázal odsťahovať z osady a nájsť si ubytovanie priamo v dedine medzi Nerómami. Dokument opäť podsúva iba dve možnosti pre Rómov – „buď asimilácia, alebo chudoba v špine“.[6]

Štefan Kamenický vo svojom dokumente Komplexná čata rozpráva príbeh pracovitých Rómov, ktorí aj napriek zlým poveternostným podmienkam stúpajú do hory, kde celé dni rúbu stromy. Ich deti za zatiaľ „šťastne hrajú na ihrisku, šťastne si v škole kreslia, sú čistučké, šťastne spia jeden vedľa druhého a večer si v televízii šťastne pozrú Večerníček. Všetko vo filme nasvedčuje tomu, že všetky problémy sú už navždy zažehnané.“ Ale v skutočnosti zažehnané vôbec neboli, len kinematografia slúžiaca režimu zavádzala svojich divákov.[6]

  • Kým prejdeme do nového (1979) – réžia Igor Dobiš

Dokument Kým prejdeme do nového Igora Dobiša tematicky nadväzuje na film Biela cesta vedie z osady (r. Pavol Benca) a akoby pokračuje v jeho príbehu. Vyhlasuje, že pokiaľ chcú žiť Rómovia spokojným, šťastným a slušným životom, musia odísť z osád, ktoré budú vzápätí zničené. Podľa Igora Dobiša a jeho filmu nemala na Slovensku v roku 1990 existovať ani jedna rómska osada.

Rómovia v slovenskom dokumentárnom filme na prelome 80. a 90. rokov

[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1979 sa v slovenskej produkcii dlhé roky neobjavil žiadny dokument o Rómoch. Až na konci osemdesiatych rokov túto tému znovuotvoril Mišo Suchý snímkou Šiel som dlho cestou, neskôr nakrútil Martin Slivka rozsiahly dokumentárny seriál Deti vetra (1990). Oba však boli v čase svojho vzniku ojedinelým pokusom poukázať na rómsku otázku. Ďalšia dokumentárna snímka venujúca sa tejto téme sa objavila na konci deväťdesiatych rokov.

  • Šiel som dlhou cestou – Džavas mange dlugone dromeha (1988) – réžia Mišo Suchý

Absolventský dokument Miša Suchého vyčnieva nad ostatným dokumentmi zaoberajúcimi sa rómskym obyvateľstvom nezvyčajnou mierou angažovanosti. Tvorca bol niekoľko týždňov ubytovaný v rómskej osade, zúčastnil sa na viacerých tradičných udalostiach, slávnostiach, bol súčasťou obyčajných dní. Suchý tak „na malom priestore dokáže povedať mnohé a hlboké“.[3] Dokument Šiel som dlhou cestou – Džavas mange dlugone dromeha je doteraz považovaný za jeden z najlepších slovenských filmov zaoberajúcich sa témou rómskeho etnika.

Prvým porevolučným dokumentom odkrývajúcim rómsku tému bol šesť a pol-hodinový cyklus Martina Slivku s názvom Deti vetra. 13-dielna séria zachytávajúca rómsky život, históriu, tradície z etnografického hľadiska, čím je prelomovým dielom v histórii dokumentov o Rómoch. Etnografická hodnota filmu sa po rokoch zvýšila z dôvodu postupného ubúdania rómskych tradícií. Cyklus je autentický, badať autorský záujem o snímaných obyvateľov. Tí sú zväčša anonymní. V roku 1990 vzniká rozsiahly záznam rómskej kultúry, ktorý „výrazne vylepšuje vnímanie rómskeho etnika, prehlbuje informácie o ňom, rúca mýty a spochybňuje predsudky“.[7]

Rómovia v slovenskom dokumentárnom filme od konca 90. rokov po súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci deväťdesiatych rokov a na začiatku dvadsiateho prvého storočia pribudlo väčšie množstvo slovenských dokumentov o Rómoch. Položartovne sa hovorilo, že „nakrútiť niečo o Cigánoch bolo povinnou jazdou každého dokumentaristu“.[8]

Hlavnou postavou filmu Roberta Kirchhoffa je výtvarník Fero Guldan. Guldan strávil niekoľko dní priamo v osade Hermanovce. Dokument je hodnoverný, zachytáva bezcieľny život viacerých obyvateľov osady, cez rozhovory s Rómami otvára aj tému straty identity, ktorá je výsledkom snáh politického zriadenia minulého režimu.

Dokument To ta trať ide „po stopách stavby železnice medzi Prešovom a Strážskym“[9] v čase vojnovej Slovenskej republiky. Na výstavbe železnice sa podieľali viacerí Rómovia z východného Slovenska spolu s Rómami z okolitých pracovných táborov. Palo Korec tak otvára dlho obchádzanú (a nepriznanú) tému útlaku rómskeho obyvateľstva počas druhej svetovej vojny.

  • Rómsky dom (2001) a Iné svety (2006) – réžia Marko Škop

Stredometrážny film (30 minút) Rómsky dom natočil Marko Škop na objednávku. Hovorí v ňom o „niektorých sociálnych projektoch, čo v tom čase na Slovensku prebiehali s podporou tzv. holandských nadácií.“[10]

Vo svojom ďalšom dokumente Iné svety rozpráva príbeh šiestich rozličných slovenských občanov – Šarišana, Rusnáka, Židovky, Róma a dvoch čistokrvných slovenských mladíkov. Róm Ignác Červeňák v tomto filme odhaľuje svoj neľahký osud – chudoba, kriminálna minulosť. V čase nakrúcania pôsobil ako člen Obecnej hliadky. Marko Škop v tomto filme posúva zobrazovanie osady na ďalšiu úroveň: svojmu protagonistovi Ignácovi dáva kameru, aby natočil osadu z pohľadu jej samotného obyvateľa. V Iných svetoch sa taktiež prvýkrát poukazuje na problémový fenomén úžerníctva v rómskych osadách. Hlavná myšlienka Škopovho dokumentu je „o schopnosti žiť spolu, aj keď sme rôzni.“[10]

Absolventský dokumentárny film Daniely Rusnokovej zobrazuje Soňu Pokutovú, ženu nachádzajúcu sa v bezvýchodiskovej situácii – muž pijan, veľký počet detí, chudoba. Autorka dokumentu sa dostala k svojej hlavnej postave blízko, vzniká hlbší pohľad dovnútra rómskej hrdinky.

Podobne ako Iné svety, ani Slepé lásky sa nezaoberajú výlučne rómskou otázkou. V dokumente o nevidomých ľuďoch vystupuje aj Róm Miro. Jeho láska s Nerómkou a nevidomou Monikou je komplikovaná. Predovšetkým kvôli Monikinej matke, ktorá si neželá, aby sa jej dcéra kamarátila s Rómom. Odhaľuje sa tak nepríjemný paradox: „ak sa niekto musí vyrovnávať v živote s nejakým vlastným hendikepom alebo s hendikepom niekoho celkom blízkeho“[11] a naučí sa bojovať s predsudkami zakladajúcimi sa na inakosti, neznamená to, že sa automaticky stáva tolerantnejším.

  • Malá domov (2008), Z kola von (2010) a Cigáni idú do volieb (2012) – réžia Jaro Vojtek

Hlavnou postavou „rómskej trilógie“ Jara Vojteka je známy rómsky aktivista Vlado Sendrei. Vyskytuje sa aj v prvom (krátkometrážnom) dokumente Malá domov, príbehu o mladom rómskom chlapcovi túžiacom stať sa futbalovou hviezdou. Cigáni idú do volieb vyvolali výraznejší mediálny ohlas. Vojtek zachytáva pokus Vlada Sendreia dostať sa do politiky. Dokument nezískal veľa pozitívnej odozvy. Aj napriek náznakom otvárania vážnych tém tieto momenty napokon skĺznu k humoru, odľahčeniu situácie.

Gejza Dezorz debutoval dokumentom, v ktorom detailne rekonštruoval tragickú udalosť z 30. augusta 2010, keď Ľubomír Harman zastrelil rómskych obyvateľov susedného bytu v paneláku v bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves, náhodných okoloidúcich a napokon aj sám seba. Film predstavuje kľúčové okamihy ako zrekonštruované hrané scény, a to z pohľadu vraha aj obetí, zároveň však pracuje s autentickými zábermi, skutočnými výpoveďami svedkov, priamych účastníkov a pozostalých. Snímka sa zaoberá aj tým, čo tragickej udalosti predchádzalo. Dokument vyvolal po uvedení vášnivú spoločenskú debatu, podľa kritikov film neprekonal publicistickú rovinu diela, i keď na to tvorcovia mali príležitosť pri inscenovaných scénach. Tie napokon pôsobia ako najväčšia slabina dokumentu.

Oba dokumenty pracujúce s rómskou témou, na ktorých pracovala Jana Bučka s Marekom Šulíkom, pracujú s témou hudby a jej miesta v rómskych životoch.

  • Cigarety a pesničky zaznamenávajú stretnutie rôznych hudobníkov vo Veľkom Slavkove a ich spoločný cieľ – nahratie nového hudobného CD. Film otvára otázky spolupráce aj napriek rozdielnej národnosti či etnicity.
  • Zvonky šťastia odkrývajú dve roviny mladého rómskeho páru: prvou sú túžby hlavných hrdinov, ich sny a ciele, teda okamihy, do ktorých môže dokumentarista filmársky zasiahnuť. V druhej rovine sú tie isté postavy observačným spôsobom autenticky zachytené v bezútešnej realite.
  • Všetky moje deti (2013) – réžia Ladislav Kaboš

Marián Kuffa, katolícky kňaz, spolupracoval s Ladislavom Kabošom už pri filme Kdě končí naděje, začína peklo (2003), v ktorom bola zachytená jeho nezištná pomoc bývalým trestancom, bezdomovcom, drogovo závislým, alkoholikom… V roku 2013 sa táto spolupráca opakuje, tentoraz v podobe pomoci v rómskych osadách. Kaboš observačným spôsobom pozoruje Kuffove návštevy v rôznych osadách, medzititulkami ujasňuje miesto, kde sa práve s kamerou nachádza, čím konkretizuje rómskych občanov, ich individuálnu jedinečnosť.

Nakrúcanie filmu Diera v hlave trvalo niekoľko rokov, až ho napokon v roku 2016 Robert Kirchhoff skompletizoval. Film odkrývajúci často zamlčované udalosti spojené s rómskym holokaustom počas druhej svetovej vojny. Kirchhoff dáva priestor Rómom, ktorí holokaust prežili, cestuje za nimi po celej Európe. Aj napriek ich autentickým výpovediam film nehľadá odpovede na otázku: „Kto je vinný?“, sleduje každodenný život Rómov. Názov filmu odkazuje nielen na konkrétne následky fyzických experimentov na rómskych väzňoch, ale funguje aj ako metafora celospoločenskej pamäti, ktorá túto udalosť vytesnila.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ LUŽICA, René. Do obrazu šťastných ľudí sa Rómovia nehodili. Romano nevo ľil - Rómsky nový list, 26.1. - 15.2.2004, roč. 14, s. 630-632.
  2. ↑ MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1. S. 162.
  3. ↑ a b MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1.
  4. ↑ MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1. S. 165.
  5. ↑ MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1. S. 166.
  6. ↑ a b MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1. S. 169.
  7. ↑ MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1. S. 161.
  8. ↑ MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1. S. 170.
  9. ↑ MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1. S. 171.
  10. ↑ a b MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1. S. 172.
  11. ↑ MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava : Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2014. ISBN 978-80-89439-59-1. S. 173.

Knižné zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Mojžišová, Z. Premýšľanie o filmových Rómoch. Bratislava: Vysoká škola múzických umení v Bratislave. 2014. ISBN 978-80-89439-59-1
  • Macek, V – Paštéková, J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Vydavateľstvo Osvety. 1997. ISBN 8021704004
  • Ferenčuhová, M. Dokumentárny film v krajinách V4. Bratislava: Vysoká škola múzických umení v Bratislave. 2014. ISBN 9788089439652
  • Palúch, M. Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989. Bratislava: Občianske združenie Vlna : Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV. 2015. ISBN 978-80-89550-24-1
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rómovia_v_slovenskom_dokumentárnom_filme&oldid=7634665“