Preskočiť na obsah

Ratio educationis (1777)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Titulný list vydania Ratio educationis z roku 1777

Ratio educationis (celý názov: Ratio educationis totiusque rei literariae per regnum Hungariae et provincias eidem adnexas, doslova Sústava výchovy a školského vzdelávania v Uhorskom kráľovstve a k nemu pripojených provinciách) bol organizačný poriadok pre školskú sústavu v Uhorsku, ktorý publikovala Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada za vlády Márie Terézie 2. augusta 1777.

Vznik

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1774 bol na popud Márie Terézie vydaný zákon, ktorý zostavil J. I. Felbiger, a ktorým sa prvýkrát pre rakúsku monarchiu okrem Uhorska zjednocovalo to, čo by sme dnes označili ako základné školstvo v materinskom jazyku. Zvykne sa nazývať Školský poriadok, celý názov znel Všeobecný školský poriadok pre nemecké normálne, hlavné a triviálne školy vo všetkých cisársko-kráľovských dedičných krajinách. Spomínané školy delil text na triviálne školy (nem. Trivialschule; v dedinách a mestečkách, jedno- alebo dvojtriedne), hlavné školy (nem. Hauptschule; v mestách, trojtriedne) a normálne školy (nem. Normalschule; v sídlach „provincií“, t.j. rozšírené hlavné školy). Pre Uhorsko bol tento „Školský poriadok“ v adaptovanej podobe schválený až o tri roky neskôr na základe dokumentu nazvaného Ratio educationis.[1][2] Práce na jeho zostavovaní viedol Jozef Ürméni, zo Slovákov sa aktívne na práci zúčastnil Adam František Kollár, ktorého niektorí autori považujú za hlavného autora Ratia.[3]

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Položil základy veľkej reformy školstva, umožnil vytváranie škôl s vyučovacím materinským jazykom a vydávať príslušné učebnice. Obsahoval aj študijný a disciplinárny poriadok. Cieľom výchovy bol v zmysle osvietenských myšlienok občan.

Citát z odseku 1 (dôležitého pre nemaďarské národy v Uhorsku)[4]:

Každý jednotlivý národ (pokiaľ je to, pravda, možné) by mal mať školy s vlastným vyučovacím jazykom, na čele ktorých majú stáť učitelia dobre ovládajúci nielen rodný ale aj iné jazyky, ktoré sa v kráľovstve častejšie používajú…

Vytvoril jednotnú školskú sústavu od národných škôl po univerzitu[5][6]:

  • Národné školy[7] (iný preklad: ľudové školy; lat. scholae vernaculae/scholae nationales; žiaci sa v nich učili okrem písania, čítania, počítania aj základy hospodárenia; vyučovacím jazykom bol materinský jazyk - pozri aj článok ľudová škola):
    • typ 1 (na dedinách): 1 učiteľ, pre deti roľníkov (zodpovedá Feligerovej tzv. triviálnej škole na dedine)
    • typ 2 (v mestečkách): 2 učitelia, pre deti remeselníkov (zodpovedá Felbigerovej triviálnej škole v mestečkách)
    • typ 3 (v mestách): 3 učitelia, pre deti remeselníkov a obchodníkov (-zodpovedá Felbigerovej hlavnej škole)
    • typ 4 (v sídlach dištriktov): 4 učitelia (alebo viac), pre deti remeselníkov a obchodníkov, doplnené o výchovu učiteľov národných škôl (-tzv. normálky alebo vzorové školy)
  • Latinské školy[8] (vyučovací jazyk latinčina):
    • 1. stupeň: všeobecné vzdelávanie (tzv. gramatické školy)
    • 2. stupeň: rozšírenie všeobecného vzdelávania (tzv. humanitné triedy; spolu s gramatickými triedami tvorili gymnázium)
    • 3. stupeň: dva roky filozofie a práva (tzv. akadémie; určené pre šľachtické deti; celkovo ich bolo 5, z toho na Slovensku v Trnave a Košiciach)

Ľudové školy by sme dnes označili ako základné, prvý a druhý stupeň latinských škôl ako stredné školy a akadémie (s výhradami) ako vysoké školy.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Allgemeine Schulordnung [online]. aeiou.at, [cit. 2023-08-22]. Dostupné online. Archivované 2006-05-12 z originálu. (po nemecky)
  2. ↑ triviálne školy. In: Pedagogická encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok 2, P – Ž. Bratislava : Veda, 1985. 704 s. S. 458 – 459.
  3. ↑ Ratio educationis. In: Pedagogická encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok 2, P – Ž. Bratislava : Veda, 1985. 704 s. S. 160 – 161.
  4. ↑ KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska: od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. 616 s. ISBN 80-7153-174-X. S. 346.
  5. ↑ Ratio educationis. In: Pedagogická encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok 2, P – Ž. Bratislava : Veda, 1985. 704 s. S. 160 – 161. (Poznámka: V texte sú národné (ľudové) školy v mesteškách chybne priradené pod hlavné školy)
  6. ↑ Ratio educationis. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok V R – Š. Bratislava : Veda, 1981. 791 s. S. 41.
  7. ↑ MIHÁLECHOVÁ, Mária. Študijný materiál z dejín pedagogiky [online]. Bratislava: Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2015-06-04]. S. 99 – 100. Dostupné online. Archivované 2011-09-20 z originálu.
  8. ↑ latinské školy. In: Pedagogická encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok 1, A – O. Bratislava : Veda, 1984. 744 s. S. 484.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ratio_educationis_(1777)&oldid=7868285“