Jan Karski (* 24. jún 1914, Lodž – † 13. júl 2000, Washington, D. C.) bol poľským právnikom, historikom, vojakom, diplomatom a profesorom spoločenských vied. Bol súčasťou poľského odbojového hnutia počas Druhej svetovej vojny, ktorý zastaval úlohu kuriéra medzi okupovaným územím Poľska a exilovou vládou v Londýne. V historickom povedomí je známy predovšetkým ako autor početných správ dokumentujúcich zločiny proti ľudskosti, vrátane existencie tajnej siete nemeckých koncentračných táborov na území okupovaného Poľska.

Po ukončení Druhej svetovej vojny sa presťahoval do Spojených štátov amerických. Na univerzite v Georgetown získal titul doktora a profesora, následne štyridstať rokov vyučoval medzinárodné vzťahy a východoeurópske štúdie. V roku 1982 bol ocenený titulom Spravodlivého medzi národmi za svoju úlohu v informovaní medzinárodnej verejnosti o Holokauste.

Životopis

Narodil sa v roku 1914 ako Jan Romuald Kozieliewski v mnohodetnej rodine Stefana Kozielewskiego a Walentyny Burawskiej. Vyššie vzdelanie z oblasti práva a medzinárodných vzťahov získal na Univerzite Jána Kazimíra vo Ľvove. Povinnú vojenskú prípravu absolvoval v škole delostrelectva, kde získal titul dôstojníka v zálohe. V príprave na budúcu diplomatickú kariéru absolvoval prax na diplomatických postoch vo Švajciarsku, Nemecku, Rumunsku a Spojenom kráľovstve. V januári roku 1939 začal profesionálnu kariéru na ministerstve zahraničných vecí.

Druhá svetová vojna

Po vypuknutí vojny v septembri roku 1939 Karski slúžil v delostreleckej jednotke na východe krajiny. Keď sa jeho jednotka spolu s ďalšími snažila predostať na územie neutralného Maďarska, Karski sa dostal do sovietskeho zajatia. Podarilo sa mu zatajiť dôstojnickú hodnosť, čo mu umožnilo v rámci výmeny, dostať sa do nemeckého zajatia.

V novembri 1939 roku utiekol z transportu smerujého do zajateckého tábora na území Generalného gouvernementu, po čom nadviazal kontakt so vznikajúcim odbojovým hnutím vo Varšave. Počas svojho raného pôsobenia v odboji prijal meno Jan Karski, ktoré si neskôr osvojil. Stal sa jedným z kuriérov, ktorí mali prinášať správy z okupovaných území do rúk exilovej vlády v Paríži a následne v Londýne.

Počas svojej tretej misie v júni roku 1940 bol zajatý Gestapom na území vojnového Slovenského štátu. Po následnom mučení a pokuse o samovraždu bol prevezený do nemocnice v Novom Sonči, odkiaľ sa mu podarilo ujsť s pomocou odboja.

Karského správa

V roku 1942 bol poverený zástapcom exilovej vlády Cyrilom Ratajským misiou k predsedovi exilovej vlády Wladislawowi Sikorskému v Londýne. Karski dostal za úlohu informovať vedúcich poľských politikov o rozsahu nemeckých zločinov na okupovaných územiach. Dvakrát sa nelegálne dostal do Varšavského geta, aby sa na vlastné oči presvedčil o životných podmienkach židovského obyvateľstva. V prezlečení za ukrajinského strážcu sa tiež dostal do tranzitného tábora v Izbici Lubelskiej, odkiaľ odchádzali transporty do koncentračného tábora v Belžci.

Okrem osobných svedectiev priniesol Karski informácie o zničení Varšavského geta, vyvražďovaní Židov a aktivitách miestneho odbojového hnutia. Vďaka jeho misíi poľská exilová vláda v Londýne získala cenné poznatky, ktoré jej umožnili šíriť povedomie o rozsahu doposiaľ nekonkretizovaných správ o osude európskych Židov. Išlo o jedno z prvých a najpresnejších svedectiev o Holokauste. Na základe jeho zistení bola koncom roku 1942 exilovou vládou publikovaná správa Hromadné vyvražďovanie Židov v Nemeckom okupovanom Poľsku, ktorá sa zásadne pričinila k rozšíreniu informácii o rozsahu nacistických zločinov vo spojeneckých krajinách.

V rámci šírenia hlásení z okupovaného Poľska absolvoval stretnutia s mnohými významnými postavami amerického a britského verejného života vrátane novinárov, cirkevných hodnostárov, umelcov a predstaviteľov filmového priemyslu. Svoje skúsenosti zdieľal aj s poprednými politikmi, vrátane britského ministra zahraničných vecí Anthonyho Edena, amerického ministra zahraničných vecí Cordella Hulla a amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta.

Obsah Karského správy sa nestretol s významnejšou odozvou. Informácie o rozsahu systematického vyvražďovania Židov boli považované za prehnane skreslené. Vnímaná bola aj ako propagandistický nástroj poľskej exilovej vlády, ktorého cieľom bolo vzbudenie sympatie pre okupovanú krajinu.

Do konca vojny zostal v Spojených štátoch, kde sa naďalej pokúšal o zmenu verejnej mienky v otázke Holokaustu. V roku 1944 vydal knihu Posol z Poľska: Príbeh tajného štátu, kde priblížil svoje osobné skúsenosti z čias pôsobenia na okupovanom územi. Knižné spracovanie zožalo komerčný úspech s viac než 400-tisíc predanými výtlačkami pred koncom vojny.

Po vojne

Jan Karski zostal v Spojených štátoch, kde začal štúdium na Georgetownskej univerzite. V roku 1952 tam získal doktorát a dva roky neskôr aj americké občianstvo. Následne štyridsať rokov vyučoval na rovnakej univerzite východoeurópske štúdie a medzinárodné vzťahy. V roku 1985 publikoval akademickú štúdiu Veľmoci a Poľsko.

Do povedomia širšej verejnosti sa dostal, kedy francúzský filmár Claude Lanzmann natočil jeho svedectvo z Varšavského Getta pre dokumentárny film Šoa. Karski však odmietol, aby sa počas filmu zmieňovala jeho úloha v rozšírení povedomia o Holokauste. Po zvyšok svojho života sa venoval osvete, vyzdvihujúc neschopnosť Spojencov pri záchrane židovského obyvateľstva. V roku 1982 bol ocenený titulom Spravodlivý medzi národmi.

Po páde socialistického režimu boli jeho zásluhy oficiálne uznané aj v Poľsku, kde získal najvyššie civilné a vojenské štátne vyznamenania. V 50. výročie vzniku štátu Izrael bol nominovaný na Nobelovú cenu za mier.

Witold Pilecki

Witold Pilecki (* 13. máj 1901, Olonec – † 25. máj 1948, Varšava) bol poľský vojenský dôstojník, člen protinemeckého a protisovietského odboja a politický väzeň. Po páde Poľska na jeseň roku 1939 spoluzakladal odbojovú Tajnú poľskú armádu (pol. Tajna Armia Polska). Neskôr ako člen Zemskej armády (pol. Armia Krajowa) sa nechal dobrovoľne uväzniť v koncentračnom tábore Auschwitz I. a zorganizoval odboj medzi uväznenými. Jeho spísané svedectvá slúžili ako jeden z prvých spojeneckých zdrojov o nacistických zločinoch. V roku 1943 úspešne utiekol z tábora, po čom sa o rok neskôr zúčastnil Varšavského povstania.

Po ukončení vojny naďalej pôsobil v službách exilovej vlády v Londýne, pre ktorú zhromažďoval informácie o sovietskych vojnových zločinoch na poľskom obyvateľstve. Bol väznený a mučený komunistickou tajnou policiou, po čom bol v rámci vykonštruovaného procesu odsúdený na trest smrti. Akákoľvek forma pamäti o jeho osobe bola vladnou mocou zakázaná. Po páde socialicistického režimu bol rehabilitovaný, vyznamenaný a povýšený in memoriam.

Životopis

Narodil sa v roku 1901 v meste Olonec v Karélii, kde jeho rodina bola nútené presídlená carskými úradmi v následku Januarového povstania z rokov 1863-1864. Jeho starý otec, Józef Pilecki bol odsúdený za účasť v povstaní na sedem rokov vyhnanstva na Sibíri. V roku 1910 sa celá rodina presťahovala do Vilniusu, kde vyštudoval obchodnú školu a vstúpil do tajného skautského spolku. Následne sa v roku 1916 presťahoval do Oriolu, kde založil miestnu pobočku skupiny.

Pod koniec prvej svetovej vojny sa v roku 1918 pridal do skautskej sekcie poľských obranných jednotiek, ktoré pôsobili v okolí Vilniusu. Keď v dôsledku Októbrovej revolúcie región obsadili bolševici, jeho jednotka viedla proti ním partizánsky odboj. Pilecki následne vstúpil do pravidelnej poľskej armády, zúčastnujúc sa bojov poľsko-sovietskej vojny. Bol účastníkom kľúčovej bitvy o Varšavu z augusta roku 1920 ako aj oslobodenia Vilniusu. Za svoje vojenské zásluhy bol dvakrát vyznamenaný.

Druhá svetová vojna

Tesne pred vypuknutím druhé světové války bol mobilizovaný ako veliteľ jazdeckej čaty. Byl pridelený k 19. divizií pechoty, ktorá bola súčasťou tzv. poľskej pruskej armády (pol. Armia Prusy). Jeho jednotka v boji s postupujúcou nemeckou armádou bola čiastočne zničená. Pileckého čata sa stiahla na juhovýchod smerom k Ľvovu a ďalej k rumunským hraniciam.

Keď 17. septembra začal Sovietsky zväz obsadzovať územia východného Poľska, Pileckého divízia sa zapojila do ťažkých bojov s oboma súpermi. Po rozpustení divízie 22. septembra sa časť vojakov vzdala, Pilecki so svojim veliteľom sa však vrátili do okupovanej Nemcami Varšavy.

V novembri roku 1939 spoluzakladal Tajnú poľskú armádu (pol. Tajna Armia Polska), jednu z prvých odbojových organizácii v Poľsku. Pilecki sa stal organizačným veliteľom, ktorý rozšíril jej pôsobenie mimo Varšavy do ďalších miest v strednom Poľsku. V roku 1940 mala Tajná poľská armáda viac než osemtisíc členov. Organizácia bola následne začlenená do Zväzu ozbrojeného boja (pol. Związek Walki Zbrojnej), ktorý bol následne premenovaný na Krajinskú armádu (pol. Armia Krajowa).

Osvienčim (Auschwitz)

V roku 1940 vedenie Tajnej Poľskej Armády dostalo prvé správy o vznikajucej sieti koncentračných táborov, ktorých účel nebol bližšie známy. Pilecki sa prihlásil k misií spravodajského rozpracovania nemeckého koncentračného tábora v Osvienčime (Auschwitz), ktorej cieľom bolo získanie informácii o fungovaní tábora a organizácia odporu medzi väzňami. Nadriadení súhlasili s plánom a zaistili mu falošný doklad totožnosti na meno Tomasz Serafiński. Koncom septembra roku 1940 cielene vyrazil do ulíc Varšavy uprostred pouličného zásahu a bol spolu s ďalšími dvetisíc civilistami zajatý. Po dvoch dňoch zadržania boli prevezení do koncentračného tábora Auschwitz I., kde mu bolo pridelené väzenské číslo 4859.

V prostredí tábora kde pracoval v rôznych pracovných skupinách a prežil zápal pľúc, zorganizoval odbojovú skupinu Zväz vojenskej organizácie (pol. Związek Organizacji Wojskowej). Medzi hlavné úlohy organizácie patrilo zlepšovanie morálky uväznených, získavanie informácii zo širšieho sveta, distribúcia dodatočných prídelov jedla a ošatenia, ako aj budovanie spravodajskej siete s finálnym cieľom oslobodenia tábora.

Zväz poskytol poľskému odboju cenné informácie o fungovaní tábora. Od októbra roku 1940 posielal správy do Varšavy, a od marca roku1941 boli Pileckého správy odovzdávané cez poľský odboj britskej vláde v Londýne. V roku 1942 jeho odbojové hnutie zostrojilo na území tábora rádiový vysielač, s ktorého pomocou vysielalo podrobnosti o počtoch nových väzňov, počtoch úmrtí v tábore a stave väzňov. Tajná rádiová stanica vysielala do jesene 1942, kedy bola rozobraná z obavy pred jej odhalením zo strany Nemcov.

Tieto správy (tzv. Witoldove správy) boli pre Spojencov hlavným zdrojom spravodajských informácií o koncentračnom a vyhladzovacom tábore Auschwitz. Pilecki dúfal, že na tábor zaútočí Krajinská armáda, alebo že do neho Spojenci vykonajú výsadok vojakov alebo zbraní. Tieto plány však boli vyhodnotené ako neuskutočniteľné. Gestapo medzitým zintenzívnilo svoje úsilie vo vypátraní členov Zväzu vojenskej organizácie a mnohých z nich zabilo. Pilecki sa rozhodol utiecť z tábora a osobne presvedčiť veliteľa Krajinskej armády, že existuje možnosť podniknúť záchrannú operáciu. Keď bol pridelený na nočnú zmenu 26. na 27. apríla roku 1943 mimo tábora, premohol s dvoma ďalšími väzňami strážcu, prerušil telefónnu linku a utiekol s dokladmi strážcu.

Varšavské povstanie

Keď 1. augusta roku 1944 vypuklo Varšavské povstanie, spočiatku bojoval v severnej časti centra mesta ako obyčajný vojak bez toho, aby prezradil svoju skutočnú hodnosť. Neskôr, keď mnoho dôstojníkov padlo, prezradil svoju totožnosť a ujal sa velenia. Jeho jednotky držali opevnenú oblasť, známu ako „veľká bašta Varšavy“. Išlo o jednu z najodľahlejších povstaleckých pevností, ktorá značne komplikovala nemecké zásobovanie. Baštu sa podarilo udržať cez dva týždne, počas ktorých museli obrancovia čeliť neustálym útokom nemeckej pechoty a obrnených jednotiek.

Pred kapituláciou povstania schoval niekoľko zbraní v súkromnom byte a nechal sa zajať. Zvyšok vojny strávil v nemeckých táboroch pre vojnových zajatcov v Łambinowiciach v Sliezsku a Murnau v Bavorsku.

Po vojne

Koncom apríla roku 1945 oslobodili Murnau Američania. Tábor opustil Pilecki až v júli, neskôr sa pridal k 2. poľskému zboru, umiestnenému v Taliansku, kde napísal monografiu o Osvienčime. Ako sa vzťahy medzi poľskou exilovou vládou a Sovietmi podporovaným Poľským výborom národného oslobodenia zhoršovali, prijal v septembri roku 1945 rozkaz od generála Władysława Andersa, aby sa vrátil do Poľska s falošným preukazom totožnosti s cieľom zhromaždenia spravodajských informácií pre exilovú vládu.

Do Poľska sa vrátil v októbri a začal organizovať spravodajskú sieť. Začiatkom roku 1946 sa poľská exilová vláda zhodla, že povojnová politická situácia neposkytuje nádej na oslobodenie Poľska a nariadila všetkým partizánom, ktorí sa doteraz ukrývali v lesoch (tzv. prekliatí vojaci), aby sa buď vrátili k svojim bežným životom, alebo utiekli na Západ. V júli toho istého roku bol Pilecki informovaný, že jeho krytie bolo prezradené, a dostal rozkaz opustiť krajinu. To však odmietol. V apríli roku 1947 začal zhromažďovať dôkazy o sovietskych zločinoch a obvineniach voči poľským vojakom (prevažne členov Zemskej armády a 2. poľského zboru), ich popravách či väznení v sovietskych gulagoch.

Zatknutie a proces

Dňa 8. mája 1947 bol zatknutý agentmi Ministerstva verejnej bezpečnosti. Pred vlastným súdnym procesom bol opakovane brutálne mučený . Vyšetrovanie Pileckého aktivít viedol plukovník Roman Romkowski.

Dňa 3. marca 1948 sa uskutočnil politický proces s Pileckim. Svedčil proti nemu aj Józef Cyrankiewicz, budúci poľský premiér a preživší z koncentračného tábora Auschwitz. Pilecki bol obvinený z nelegálneho prekročenia štátnej hranice, používania falošných dokladov, vyhýbania sa vojenskej službe, nelegalného prechovávania zbraní, špionáže pre generála Andersa, špionáže pre „zahraničný imperializmus“ a prípravy atentátu na niekoľko predstaviteľov Ministerstva verejnej bezpečnosti. Pilecki odmietol obvinenia z prípravy atentátu a špionáže (priznal, že odovzdával informácie 2. poľskému zboru, za ktorého dôstojníka sa považoval, a z toho dôvodu tvrdil, že neporušil žiadne zákony), v ostatných bodoch obžaloby sa priznal.

Dňa 15. mája 1948 bol odsúdený na trest smrti. O desať dní neskôr bol popravený v Mokotovskej väznici vo Varšave. Počas posledného rozhovoru s manželkou jej povedal: „Nemôžem žiť. Zabili ma. Osvienčim bola v porovnaní s nimi len drobnosť.“ Jeho posledné slová pred popravou zneli: „Nech žije slobodné Poľsko!“.

Jeho hrob nebol nikdy nájdený, ale predpokladá sa, že je pochovaný na varšavskom cintoríne Powązki. Po páde komunizmu bol na uctenie jeho pamiatky vztýčený symbolický náhrobok na cintoríne Ostrowa Mazowiecka. V roku 2012 prebehol na cintoríne Powązki prieskum s cieľom nájsť Pileckého ostatky.

Súdny proces s Pileckým bol súčasťou procesov s členmi Krajinskej armády a ďalšími osobami napojenými na poľskú exilovú vládu v Londýne. Witold Pilecki a všetci ostatní, odsúdení v politických procesoch, boli rehabilitovaní 1. októbra 1990. V roku 1995 bol in memoriam vyznamenaný rádom Polonia Restituta a v roku 2007 získal in memoriam najvyššie poľské vyznamenanie – Rád bielej orlice. Dňa 6. septembra roku 2013 bol ministrom národnej obrany posmrtne povýšený do hodnosti plukovníka.

Imrich Gablech

Imrich Gablech (* 4. november 1915, Hrachovište – † 16. december 2016, Havlíčkov Brod) bol československý vojnový pilot, účastník druhej svetovej vojny.

Životopis

Narodil sa v roku 1915 v Hrachovišti na Slovensku. Pochádzal z roľníckej rodiny Daniela a Anny Gablechových. Po ukončení gymnázia v Novom Meste nad Váhom študoval letectvo na školách v Chebe a Prostějove. Záujem o letectvo v ňom vzbudila výcviková kampaň Tísic pilotov pre republiku. Po ukončení výcviku nastúpil v októbri 1937 k 3. leteckému pluku v Piešťanoch.

Po rozpade Československa a vzniku Slovenského štátu sa stal príslušníkom slovenskej armády. So vznikom štátu v područí Nemecka však nesúhlasil a už predtým mal konflikt s členmi Hlinkovej gardy. So siedmimi ďalšími dôstojníkmi preto 7. júla 1939 roku ušiel leteckou cestou do Poľska, kde získal azyl a sa stal príslušníkom poľského letectva.

Na Slovensku bol odsúdený na 20 rokov a následne na doživotný trest odňatia slobody. Po obsadení Poľska sa snažil Imrich Gablech s ďalšími štyrmi vojakmi odletieť do Rumunska, ale 18. septembra roku 1939 bol zajatý príslušníkmi Červenej armády a zatknutý.

Za údajnú špionáž bol odsúdený na päť rokov nútených prác v pracovnom tábore. Najprv bol v umiestnený v bani mangánu pri meste Marhanec. V máji roku 1940 bol prevezený do lágra Pečora (PečorLag) v autonómnej sovietskej socialistickej republike Komi. Tu sa v tábore č. 19 asi 700 väzňov podieľalo na stavbe železnice Pečora-Vorkuta. Jeho trest bol po vzbure v tábore predĺžený v roku 1941 o ďalších desať rokov. Imrich Gablech počas pobytu v gulagu stratil asi 30 kilogramov a následkom podvýživy dočasne oslepol.

Po napadnutí ZSSR bol v septembri 1941 prepustený. V roku 1941 mohol odísť loďou z Archangelsku do Veľkej Británie, kam prišiel 13. októbra. Tu nastúpil do RAF, kde sa formovali Československé perute. Kvôli zhoršenému zdraviu nemohol bojovať ako pilot, ale získal príležitosť uplatnenia ako dispečer. Na začiatku augusta 1945 službu v RAF ukončil v britskej hodnosti Flying Officer (nadporučík letectva).

Po vojne

Vrátil sa do Československa ako podporučík letectva v zálohe. V roku 1949 bol prepustený z armády, bol vyšetrovaný, ale nakoniec nebol uväznený. Do armády sa však nemohol vrátiť a musel vykonávať robotnícke povolania. V roku 1970 odišiel do dôchodku a odvtedy žil v Havlíčkovom Brode, kde tiež vo svojich 101 rokoch zomrel. Pohreb s vojenskými poctami sa uskutočnil 28. decembra roku 2016 v havlíčkobrodskom kostole Nanebovzatia Panny Márie, prejav predniesol Eduard Stehlík.

V roku 2005 vydal autobiografiu Hallo, airfield-control, go ahead! (Spomienky vojnového pilota).

Šebastián Košút

Šebastián Košút (* 16. november 1941, Čierna Hora) poľský a slovenský rímskokatolícky kňaz, príslušník opozície v socialistickom Poľsku.

Životopis

Šebastián Košút sa narodil 16. novembra roku 1941 v Čiernej Hore (dnes Czarna Góra), obec bola po roku 1945 začlenená do Poľska. Pochádza z roľníckej rodiny. Starý otec bol učiteľom v obecnej škole, otec bol predsedom spolku Čechov a Slovákov. Po základnej škole absolvoval gymnázium v Jablonke, kde bol vyučovací jazyk slovenský. Maturoval v júni roku 1959. Potom išiel do Kňazského seminára vo Varšave. Vysvätil ho kardinál Vyšinský a aj jemu povedal, že bude môcť pôsobiť medzi Slovákmi. Primičnú svätú omšu mal 27. mája 1965.

Vo Varšave bol kaplánom, kde počas troch rokov vystriedal tri farnosti a venoval sa aj Slovákom. Avšak jeho činnosť na fare v Piastove ukončil zásah štátnej moci. V priestoroch fary boli totiž aktivity protikomunistickej organizácie Ruch, ktorým Košút sprístupnil jednu z miestností. Počas akcie tajnej polície v júni roku 1969 uväznili v Poľsku vyše tisíc ľudí. Polícia násilím vnikla do fary a zhabala jeho bohatú korešpondenciu. V tom čase písal veľa listov do Nemecka, Francúzska ale predovšetkým do Ríma. Bol väznený rok. Šebastián bol v rozsudku označený ako organizátor celoeurópskeho hnutia proti komunizmu, najmä kvôli jeho kontaktom so slovenskými biskupmi Jozefom Tomkom a Pavlom Hnilicom, Dominikom Kaľatom, ktorí boli v emigrácii.

Šebastián Košút po prepustení z väzenia bol na viacerých farách. Znova komunikoval listami so slovenskými duchovnými nielen v Ríme, ale aj v iných krajinách. Tiež sa zapájal do aktivít tajnej cirkvi na Slovensku. Aktívne šíril vieru, aj keď režim výrazne obmedzoval náboženskú slobodu. Spolu so slovenským kňazom Jozefom Mrovčákom organizoval cez hranice na Babej hore aj prenášanie náboženskej literatúry.

Pobyt v Ríme

Rozhodnutie odísť do Ríma vzniklo počas stretaní s biskupom Pavlom Hnilicom, ktorý chodieval z Ríma aspoň raz ročne do Poľska. Roku 1980 dostal pas s vízami, vycestoval a on zostal v Ríme. Od roku 1981 do roku 1989 bol aj kaplánom v utečeneckom tábore Latina.

V Ríme býval u biskupa Hnilicu a stal sa jeho osobným sekretárom. Organizačne zabezpečoval aj cestu biskupa Hnilicu do Moskvy v marci 1985, počas ktorej biskup Hnilica slúžil omšu v Kremli a modlil sa modlitbu zasvätenia Fatimskej Panne Márii. Z poverenia biskupa sa venoval v roku 1986 aj skupinke pútnikov zo Slovenska, v ktorej bol aj Štefan Polák. Ten bol októbri 1987 umučený na fare v Borovciach. „Ja som svedok, by som povedal okatý, že on prišiel za biskupom Hnilicom. Ja som sa im venoval 2 týždne a on sa vrátil na Slovensko vymenený."

Biskup Hnilica mal kontakt aj s benediktínmi v Subiacu. Na žiadosť biskupa Andreottiho uvoľnil Šebastiána v októbri 1989 aby riadil aj faru i sanktuárium v Marano Equo. Pri fare vybudoval aj možnosť ubytovania pre pútnikov zo Slovenska. Od roku 1991 do roku 2005 tam v lete prichádzali každý týždeň jeden až dva autobusy.

Prezident Poľskej republiky Bronislaw Komorowski v Ríme 14. decembra 2013 odovzdal Šebastiánovi Košútovi za jeho mimoriadny prínos k demokratickým zmenám v Poľsku vysoké poľské štátne vyznamenanie Dôstojníckeho kríža Rádu obrodenia Poľska.

Počas pietnej spomienky na obete komunistického režimu pri pamätníku Brána slobody pod hradom Devín v Bratislave pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu 17. novembra 2018 Šebastián Košút prevzal od prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku ocenenie za jeho protikomunistickú činnosť.

Šebastián sa na Slovensko vrátil v roku 2014, odkedy žije v Dome seniorov v Dolnom Ohaji.

Ulmowci

Rodina Ulma, známa aj ako Józef a Wiktoria Ulma so siedmimi deťmi, je poľská katolícka rodina z Markowej, ktorá sa počas nacistickej okupácie počas druhej svetovej vojny snažila zachrániť poľské židovské rodiny tak, že ich počas holokaustu ukryli vo vlastnom dome. Rodinu vyvraždili Nemci 24. marca 1944 v tzv zločin v Markowej.

Józef a Wiktoria Ulma sú uznaní za spravodlivých medzi národmi a celá rodina v katolíckej cirkvi je po blahorečení pápežom Františkom uctievaná ako mučeníci. Ich liturgická spomienka sa slávi 7. júla (výročie svadby Józefa a Wiktorie).

Napriek vražde Ulmas - ktorá mala vyvolať strach medzi dedinčanmi - ich susedia naďalej ukrývali židovských utečencov až do konca druhej svetovej vojny. Okupáciu v Markowej prežilo najmenej 21 poľských Židov.

Rodina Ulma pozostávala z nasledujúcich ľudí:

Józef (nar. 2. marca 1900 v Markowej) – poľský roľník, majiteľ niekoľkohektárovej farmy.

Wiktoria rod. Niemczak (nar. 10. decembra 1912 v Markowe) - Poľka pracujúca na farme z Markowy pri Łańcut, manželka Józefa. V momente jej smrti sa začal proces pôrodu jej siedmeho dieťaťa.

Deti Ulma - v poradí od najstarších:

Stanisława (narodená 18. júla 1936)

Barbara (narodená 6. októbra 1937)

Władysław (narodený 5. decembra 1938)

Franciszek (narodený 3. apríla 1940)

Antoni (narodený 6. júna 1941)

Maria (narodená 16. septembra 1942)

nemenované dieťa (narodené 24. marca 1944)

Členovia rodiny

Józef Ulma

Pochádzal z Przemyślskej oblasti, kde sa narodil 2. marca 1900 vo veľkej roľníckej rodine v Markowej ako syn Marcina a Franciszky rodenej Kluzovej. Moji rodičia vlastnili tri hektáre pôdy. V roku 1911 absolvoval štvortriednu obecnú školu v rodisku. V mladosti sa zapájal do spoločenských aktivít. Ako sedemnásťročný bol členom omšového združenia Przemyślskej diecézy, ktorého cieľom bolo okrem modlitby zbierať financie na stavbu a údržbu kostolov a kaplniek. Angažoval sa v Združení katolíckej mládeže, neskôr pôsobil v Združení vidieckej mládeže Poľskej republiky „Wici“, kde bol knihovníkom a fotografom a predsedom Okresnej sekcie poľnohospodárskeho školstva v Przeworsku.

V roku 1921 bol povolaný na vojenskú službu, slúžil okrem iného v rokoch 1921–1922. v Grodne. Potom od 1. novembra 1929 do 31. marca 1930 študoval na Štátnej poľnohospodárskej škole v Pilzne. Po ukončení štúdia s veľmi dobrým prospechom sa stal propagátorom pestovania ovocia a zeleniny, viedol škôlku ovocných stromov, choval včely a priadky morušovej. V roku 1933 dokonca dostal ocenenie Okresného roľníckeho spolku v Przeworsku za stavbu úľov, nové včelárske náradie a chov priadky morušovej. Ako prvý v Markowej zaviedol elektrinu vo svojom dome pripojením žiarovky k malému, ručne postavenému veternému mlynu.

Jednou z jeho vášní bolo fotografovanie. Na základe kníh a časopisov si vyrobil fotoaparát, ktorý používal na vytváranie fotografií. Vďaka nemu sa zachovali fotografie z mnohých podujatí v Markowej a rodinné fotografie.

Bol autorom aspoň jedného tlačového článku v týždenníku „Wici“ („Stav súťaží v Przeworsku“ – december 1930). Okrem toho bol členom poľnohospodárskeho klubu a zdravotného družstva a konateľom mliekarenského družstva v Markowej a vstúpil aj do ľudovej strany.

7. júla 1935 sa oženil s Wiktoriou Niemczak z toho istého mesta. Józef a jeho manželka boli farmármi na malej niekoľkohektárovej farme, ktorú vlastnili. Manželia boli aktívnymi členmi farnosti sv. Doroty v Markovej. Svoju vieru prehlbovali rodinnou modlitbou a účasťou na sviatostnom živote Cirkvi. Obaja patrili do Bratstva živého ruženca. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol mobilizovaný a zúčastnil sa septembrového ťaženia v roku 1939.

Wiktoria Ulma a deti

Pochádzala z Przemyślskej oblasti, kde sa narodila 10. decembra 1912 vo veľkej roľníckej rodine v Markowej ako dcéra Jana Niemczaka a Franciszky rodenej Homa. O matku prišla ako 6-ročná. Základnú školu navštevovala vo svojom rodisku a potom navštevovala kurzy na Ľudovej univerzite v neďalekom Gači. Bola členkou Divadelného ochotníckeho súboru v Markowej - hrala napr. zohráva úlohu Panny Márie v jasličkách.

7. júla 1935 sa vydala za Józefa Ulmu. Po svadbe sa venovala práci doma a starostlivosti o deti. Počas deviatich rokov manželstva sa rodine Ulma narodilo šesť detí: Stanisława (nar. 18. júla 1936), Barbara (nar. 6. októbra 1937), Władysław (nar. 5. decembra 1938), Franciszek (nar. 3. apríla 1940), Antoni (nar. 6. 6. 1941) a Máriu (nar. 16. 9. 1942). V čase smrti čakala svoje siedme dieťa.

Pomoc Židom

Počas nemeckej okupácie sa Ulmasovci zapojili do pomoci vyvraždeným Židom. Pravdepodobne v druhej polovici roku 1942 rodina prijala osem židovských utečencov z rodín Goldman/"Szall", Grünfeld a Didner. Ulmasovci okrem toho pomohli ďalšej židovskej rodine postaviť zemľanku v neďalekom lese a potom zásobovali jej obyvateľov potravinami a inými produktmi.

Po nejakom čase lesnú zem objavili Nemci a štyria Židia, ktorí sa tam ukrývali (tri ženy a dieťa), boli zavraždení. To, že Ulma pomáhala utečencom, sa vtedy neprezradilo. Zvyšných osem Židov sa do jari 1944 skrývalo v domácnosti Ulmy.

Smrť

Na jar 1944 udal rodinu Ulma modrý policajt Włodzimierz Leś (presídlenec z východnej Haliče, miestne považovaný za „Ukrajinca“), ktorý predtým pomáhal rodine „Szalla“ ukryť sa, ale potom sa zmocnil ich majetku a v úmysle zbaviť sa svedkov. 24. marca 1944 zastrelili nemeckí žandári z Łańcutského stanovišťa pod vedením poručíka Eilert Diekena Józefa Ulmu, ako aj jeho ťažko tehotnú manželku a šesť detí (Stanisława, 8, Barbara, 6, Władysław, 5, Franciszek, 3, Antoni, 3, a Maria, 1,5 roka).

Možno, že Victoria počas popravy porodila, pretože svedok exhumácie neskôr vypovedal, že po vykopaní tela videl hlavu a prsia novonarodeného dieťaťa vyčnievať z jej reprodukčných orgánov. V tomto prípade však ide o tzv posmrtný (rakvový) pôrod, keďže uvedená skutočnosť bola zaznamenaná až niekoľko dní po smrti. Svätá stolica vydala 5. septembra 2023 vyhlásenie, v ktorom prefekt Dikastéria pre kauzy svätých, kardinál. Marcello Semeraro uviedol, že siedme dieťa Ulmasovcov sa narodilo v okamihu ich mučeníctva. Nie je však známe, ako kardinál Semeraro vylúčil možnosť posmrtného pôrodu.

Spolu s Ulmami zomreli aj všetci ukrytí Židia.

Pôvodne ich pochovali pred domom a nasledujúci týždeň ich telá našli a uložili do štyroch rakiev. Pohreb sa konal 11. januára 1945 pod vedením farára sv. Dorota v Markowej, kňaz Ewaryst Dębicki a potom boli pôvodne pochovaní na cintoríne v Markowej. Ich telesné pozostatky boli medzi 30. marcom a 1. aprílom 2023 exhumované a následne po blahorečení uložené do špeciálne pripraveného sarkofágu v bočnom oltári zasvätenom Panne Márii kostola sv. Doroty v Markovej.

13. septembra 1995 bol Józef Ulma a jeho manželka posmrtne vyznamenaní medailou Spravodlivý medzi národmi. Navyše, rozhodnutím prezidenta Poľskej republiky Lecha Kaczyńského z 25. januára 2010 bol manželom Ulmovým posmrtne udelený Veliteľský kríž Rádu Polonia Restituta.

Osud Józefa Ulmu a jeho rodiny sa stal symbolom mučeníckej smrti Poliakov zavraždených Nemcami za pomoc Židom.

Bitka o Varšavu (1920)

Bitka pri Varšave (po poľsky Bitwa warszawska, Cud nad Wisłą; známa tiež ako Zázrak na Visle; 13. – 25. august 1920) predstavovala rozhodujúce stretnutie sovietsko-poľskej vojny. Poľské vojská v nej rozdrvili západné zoskupenie Červenej armády útočiacej na Varšavu, a zničili tak sen ruských boľševikov o spojení sa s nemeckými, maďarskými a francúzskymi komunistami a ovládnutie Európy. Červená armáda sa z takto drvivej porážky už nespamätala, po niekoľkých ďalších porážkach (najmä zničujúca porážka na rieke Nemen) pristúpila na prímerie. V roku 1921 sovietske Rusko uzavrelo s Poľskom Rižský mier, v ktorom prijalo jeho územné požiadavky týkajúce sa západnej Ukrajiny a západného Bieloruska.

Predchádzajúce udalosti

Koniec prvej svetovej vojny zanechal strednú a východnú Európu v mocenskom vákuu. Bývalé impéria Rakúsko-Uhorsko a Rusko sa rozpadli na mnoho nástupníckych štátov, ktoré z väčšiny nemali pevne dané hranice. V rovnakej situácii sa nachádzalo Poľsko, ktoré získalo nezávislosť v novembri 1918. Prebiehajúca občianska vojna v Rusku, revolúcia v Nemecku a rozpad Rakúsko-Uhorska sa stali pre Poliakov príležitosťou získať naspäť územie, o ktoré prišli počas tzv. delenia Poľska v rokoch 1772–1795 (z pohľadu Ruska išlo predovšetkým o rozsiahle územia dnešnej Ukrajiny a Bieloruska). Poľský generál a neskorší významný štátnik Józef Piłsudski presadzoval spojenie všetkých Slovanov obývaných území vo federácii pod vedením Poľska. Projekt vstúpil do dejín pod menom Mezimorí.

Ruskí boľševici na druhej strane videli v nadchádzajúcom konflikte s Poľskom vytvorenie pomyselného mostíka, po ktorom by sa svetová triedna revolúcia šírila ďalej do Európy. Veľmi lákavé sa zdalo spojenie s revolúciou v Nemecku a komunistickým Maďarskom. Lenin tiež chcel otestovať schopnosti novo utvorenej Červenej armády vo väčšom konflikte.

Stručný opis konfliktu

Obe strany boli pred samotným konfliktom zapletené do prebiehajúcej poľsko-ukrajinskej vojny, kde mali svoje územné nároky. Poliaci úspešne vstúpili v roku 1919 na Ukrajinu a s pomocou miestnych nacionalistov vytlačili boľševiky na východ. Západnú časť si ponechali Poliaci pod kontrolou (okolie mesta Ľvov) a na východe bola vyhlásená nacionalistami Ukrajinská ľudová republika s hlavným mestom Kyjevom. Boľševici podnikli obrovský protiútok, ktorý úplne anuloval predchádzajúce poľské zisky a Červená armáda začala postupovať ďalej na západ. Cieľom červenoarmejcov sa stala Varšava, ktorá bola propagandou prezentovaná ako cesta ďalej do Berlína a Paríža.

Situácia Poliakov bola na začiatku júna 1920 viac ako kritická. Červená armáda pod vedením generála Buďonného prelomila poľské pozície, a tým zapríčinila kolaps celého poľského frontu. Tuchačevskij sa k Buďonnej armáde pripojil a zahájil masívny útok v Bielorusku v júli 1920. Dňa 19. júla padlo mesto Grodno, 22. júla Brest a 28. júla Białystok. V rovinatom Poľsku tak už nič nestálo v ceste priamemu útoku červenoarmejcov na Varšavu.

Plány před bitvou

Poľské plány

Na začiatku augusta 1920 začali Poliaci ústup svojich vojsk viac organizovať. Posunom frontu na západ sa tiež výrazne zmenšila zásobovacia vzdialenosť pre jednotlivé jednotky. Generál Piłsudski chcel zastaviť sovietske vojská už na rieke Bug, ale boľševici postupovali oveľa rýchlejšie, než Poliaci predpokladali.

V noci z 5. na 6. augusta 1920 vznikol vo Varšave plán obrany mesta. V prvej fáze mali byť stiahnuté jednotky pozdĺž Visly a prevelené na obranu predmostí pred Varšavou. Štvrtina bojaschopných divízií sa mala koncentrovať južne pre prípadný protiútok. Armáda generála Hallera o desiatich divíziách mala hrať pasívnu úlohu a čeliť pred Varšavou hlavnému útoku sovietskej armády. Dostala príkaz držať pozície za každú cenu. V rovnakom čase sa mala armáda generála Sikorského o piatich divíziách koncentrovať v oblasti na sever od Varšavy okolo Modlinskej pevnosti, kde sa naskytli možnosť sovietske vojská rýchlo obkľúčiť a prelomiť nepriateľský front. Ďalších päť divízií bolo určených pre samotnú obranu severných oblastí, generál Latinik a jeho armáda mali brániť samotnú Varšavu a vojsko generála Roji malo držať líniu medzi mestami Góra Kalwaria – Deblin.

Najťažšia časť plánu ležala na tzv. údernej skupine (pol. grupa uderzeniowa), dvadsaťtisícovej armáde pod priamym velením Piłsudského. Vojsko obsahovalo najelitnejšie jednotky z južného frontu a bolo posilnené armádou generála Skierského. Grupa Uderzeniowa mala zaútočiť na miesto styku juhozápadnej a západnej sovietskej armády, kde bolo podľa poľských tajných služieb najslabšie miesto sovietskeho frontu. Cieľom bolo uvrhnúť Tuchačevského západnú armádu do chaosu a s pomocou výpadu Sikorského armády zo severu obkľúčiť sovietske vojsko pri hraniciach Východného Pruska.

Boľševické plány

Generál Tuchačevskij plánoval obkľúčiť Varšavu prekročením Visly blízko Włocławku a začať hlavný útok zo severozápadu. S dvadsiatimi štyrmi divíziami chcel uskutočniť úspešný plán maršala Ivana Paskeviča, ktorý v roku 1831 prekročil Vislu pri Torune a prakticky bez odporu vstúpil do Varšavy. Ukončil tak Novembrové povstanie Poliakov proti ruskej nadvláde. Tuchačevskij si od plánu sľuboval, že odreže poľskú armádu od prístavu Gdansk, ktorý by mohol byť eventuálne použitý na prísun ďalších zásob a posíl. Slabým miestom plánu, ako poľská tajná služba zistila, bola chabo bránená oblasť styku medzi juhozápadnou a západnou armádou.

Bitva

Prvá fáza

Červená armáda začala bitku o Varšave prekročením rieky Wkra a útokom na spomínané mestečko Włocławek. Sovietska 15. a 3. armáda dosiahla Modlinskú pevnosť a 16. armáda sa vydala priamo na Varšavu. Samotný útok na Varšavu začal 12. augusta 1920. Bol vedený cez mesto Radzymin, ktoré je položené 23 kilometrov od Varšavy. Mesto padlo do sovietskych rúk nasledujúceho dňa, a tak musel Piłsudski urýchliť svoj plán protiútoku o 24 hodín.

Po ťažkých bojoch zmenilo mesto Radzymin niekoľkokrát svojho majiteľa. Mnoho zahraničných diplomatov v tom čase opustilo poľské hlavné mesto (z tých najvyšších zostali iba britský veľvyslanec a apoštolský nuncius arcibiskup Ratti). Dňa 14. augusta bol Radzymin definitívne dobytý Červenou armádou a línia armády generála Sikorského na severe prelomená. Sikorského vojsko muselo bojovať dohromady s tromi sovietskymi armádami (3., 4. a 15. armádou). Oblasť okolo Modlinskej pevnosti musela byť posilnená zálohami, ktoré tvorili poľskí legionári z východného frontu.

Situácia bola z poľského pohľadu zachránená až o polnoci, kedy sa podarilo prelomiť červenoarmejskú líniu a zaútočiť na sovietske veliteľstvo. Výsledkom bolo zničenie rádiostanice. Do konca bojov tak zostalo sovietskej 4. armáde iba jedno rádio, ktoré bolo napichnuté poľskou tajnou službou. Na zistených rádiovlnách zostávajúceho rádia potom Poliaci recitovali v poľštine a latinčine úryvky z Biblie (časť Genesis). Znemožnili tak komunikáciu medzi 4. armádou a generálom Tuchačevským. Následkom bolo, že 4. armáda ďalej pochodovala na Toruń, aj keď sa mala stočiť na juh k Varšave. Medzitým armáda generála Latinika odolávala priamemu útoku 6 divízií Červenej armády priamo na Varšavu.

Piłsudski v tom čase dokončil plán protiútoku a rozhodol sa viesť túto vojenskú operáciu osobne. Rezignoval na všetky verejné funkcie v štáte, aby ho jeho prípadná smrť neparalyzovala, a sústredil sa iba na vojenské záležitosti.

Druhá fáza

Červená armáda dosiahla v bojoch dedinku Izabelin, ktorá leží 13 kilometrov od Varšavy. Bolo to najbližšie k hlavnému mestu, čo sa červenoarmejci dostali za celú bitku. Tuchačevskij, ktorý bol presvedčený, že všetko ide podľa plánu, bol nevedomky chytený do poľskej pasce. Priestor medzi Tuchačevskou západnou armádou a Buďonnou juhozápadnou armádou sa stal, ako sa predpokladalo, veľmi slabo chránený. Navyše Buďonnyj neuposlúchol rozkaz a nepochodoval so svojou armádou od juhu na Varšavu Tuchačevskému pomôcť. Dôvodom boli osobné spory medzi jednotlivými sovietskymi generálmi. Korunu politikárčenia v Červenej armáde nasadil samotný Josif Stalin, ktorý v tom čase bol politickým komisárom v juhozápadnej armáde. Stalin, ktorý šiel iba po osobnom prospechu, chcel dobyť Ľvov. Tak nakoniec nielen, že Buďonného armáda neprišla Tuchačevskému na pomoc, ale dokonca neviazala na seba ani žiadne poľské sily a odpochodovala na juh. Samotné bitky sa tak vôbec nezúčastnili.

Poľský protiútok začal prekročením rieky Wkra 14. augusta, kde poľské jednotky museli čeliť odporu 3. a 15. armády. Boj o mesto Nasielsk trval do 15. augusta a zanechal mesto kompletne v troskách, cieľ však bol dosiahnutý. Sovietsky postup na Varšavu a Modlinskú pevnosť bol zastavený a dokonca sa toho dňa podarilo vytlačiť červenoarmejcov z Radzyminu. Tieto udalosti mali veľmi pozitívny vplyv na poľskú morálku. Červená armáda bola zmetená od Varšavy a poľská armáda začala rudoarmejcov zatláčať čoraz viac na sever.

Tretia fáza

Dňa 16. augusta zaútočila elitná jednotka Grupa Uderzeniowa pod vedením Piłsudského na južnú časť Tuchačevského armády. Iba jedna útočiaca poľská divízia z piatich hlásila odpor Červenej armády pri postupe. Ostatné štyri divízie postúpili na sever o 45 kilometrov bez akéhokoľvek odporu. Večer toho istého dňa dorazili Poliaci do mesta Włodawa, a prerušili tak zásobovaciu trasu sovietskej 16. armády. Nakoniec dokázala Piłsudského armáda postúpiť o 70 kilometrov počas 36 hodín. Dňa 18. augusta si Tuchačevskij vo svojom veliteľstve v Minsku (500 km od Varšavy) uvedomil hroziacu porážku a vydal rozkaz na ústup a preskupenie. Generál chcel ustáliť front, doplniť zásoby, opäť prevziať iniciatívu a zatlačiť Poliakov späť. Avšak jeho rozkaz k niektorým jednotkám dorazil neskoro alebo vôbec nie. Červenoarmejci upadli do chaosu. Niektoré jednotky stále útočili na Varšavu a niektoré sa dávali na rýchly ústup. Iba 15. armáda zostala organizovaná a pokúšala sa klásť postupujúce poľskej armáde odpor. Poliaci medzitým zahájili masívnu ofenzívu a postúpili v 6 dňoch z Lubartówa do Białystoku (262 km). Tuchačevskij nemal na výber a rozkázal kompletné stiahnutie Červenej armády späť k rieke Bug. Počas 21. augusta prestal organizovaný odpor sovietov existovať a 31. augusta sa sovietsky front kompletne zrútil.

Následky bitvy

Hoci Poliaci dokázali zatlačiť rudoarmejcov späť na východ, úplný úspech Piłsudského plán oslavovať nemohol. Sovietska 3., 15. a 16. armády sa síce kompletne rozpadli a jej pozostatky prešli na nemecké územie Východného Pruska, kde boli krátko internované. Následne im však bol povolený návrat do Ruska so všetkou výzbrojou. Iba 4. armáda sa dokázala rýchlym ústupom zachrániť.

Buďonná juhozápadná armáda po kolapse Tuchačevskej armády nemala silu čeliť poľskej presile pri Ľvove a bola porazená v bitke pri Komarowe na konci augusta 1920. V polovici októbra 1920 stáli poľské jednotky na línii Tarnopol-Dubno-Minsk-. Tuchačevskij dokázal preskupiť svoje vojská, ale utŕžil ďalšiu drvivú porážku v bitke na Nemene. Po nátlaku Francúzska a Veľkej Británie potom obe strany podpísali prímerie av septembri 1920 zasadli v lotyšskej Rige k rokovaciemu stolu. Dňa 18. marca 1921 bol podpísaný tzv. rižský mier, ktorý stanovil hranice medzi Poľskom a Ruskom na ďalších 20 rokov.

Poznaňské povstanie

Poznaň Jún (jún '56) - prvý generálny štrajk a pouličné demonštrácie v Poľskej ľudovej republike, ktoré sa konali koncom júna 1956 v Poznani. Protesty boli krvavo potlačené armádou a milíciou a samotná udalosť bola propagandou Poľskej ľudovej republiky bagatelizovaná ako „júnové udalosti“ alebo prešla mlčaním. V súčasnosti niektorí historici a účastníci označujú jún 56 aj ako poznaňskú rebéliu, revoltu a poznaňské povstanie.

Štrajk vypukol ráno 28. júna (na tzv. Čierny štvrtok) v Závode kovopriemyslu H. Cegielski Poznań (v rokoch 1949–1956 pod názvom Závody kovopriemyslu Józefa Stalina Poznaň – skrátene ZISPO) a obrátil sa do spontánneho protestu proti vláde.

Na potlačenie demonštrácie bolo použitých 10 000 zbraní. vojakov a 400 tankov. Jednotkám Poľskej ľudovej armády velil generál Stanisław Popławski pochádzajúci z Červenej armády. V roku 2006 oznámil Dr. Łukasz Jastrząb overený zoznam 57 zabitých ľudí a tých, ktorí zomreli na následky svojich zranení. Jeho výskum potvrdil v roku 2007 Ústav národnej pamäti, ktorý doplnil zoznam Łukasza Jastrząba aj o meno Andrzeja Styperka, ktorý zomrel v roku 1964 na následky strelného poranenia chrbtice, ku ktorému došlo v júni 1956. 80 % úmrtia sa na incidentoch aktívne nezúčastnili - ich smrť bola spôsobená neriadenou streľbou aj civilistov, ktorí sa dostali do držby zbraní.

Tło wydarzeń

Po Stalinovej smrti vypuklo v Berlíne a ďalších mestách NDR krvavo potlačené povstanie, v Moskve bol zastrelený Lavrentij Berija, obnovené diplomatické styky medzi ZSSR a Juhosláviou prerušené v roku 1950 a čiastočná demokratizácia verejného života bola zavedená v r. Poľsko v oficiálnom jazyku propagandy nazvalo „prekonávanie chýb a skreslení“. Nikita Chruščov predniesol vo februári 1956 na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu tajnú správu o kulte osobnosti a jeho dôsledkoch. Obsahovala kritiku „kultu osobnosti“, hoci pre obyvateľov Poľska a ďalších krajín východného bloku bola obzvlášť dôležitá iná téza, uznávajúca možnosť dosiahnutia socializmu národnými cestami odrážajúcimi špecifickosť danej krajiny a odmietajúcou teóriu silnejúceho triedneho boja s postupujúcim budovaním socializmu. V dôsledku uvoľnenia cenzúry hrala tlač dôležitú úlohu pri politických zmenách.

Medzi témy, ktoré dominovali tlači patrili: nezávislosť v medzinárodnom robotníckom hnutí, právny štát, úloha domácej armády a štruktúry poľského podzemného štátu podriadeného vláde v Londýne, plytvanie zdrojmi a nadmerne rozvinutá byrokracia v r. ekonomika. Robotníci vyjadrili svoj nesúhlas so zneužívaním moci štrajkami a pouličnými demonštráciami.

V roku 1956 sa životné podmienky pracujúcich rodín nezlepšili, ba naopak, zhoršili. Nereformoval sa systém ekonomického riadenia a naďalej sa zachoval neefektívny a byrokratický model plánovaného hospodárstva. Transformácia odborov na „prenos“ podriadený strane k masám ešte viac zväčšila vzdialenosť medzi vládou a občanmi. V dôsledku nesplnenia prísľubov o zlepšení životných podmienok pracujúcich obsiahnutých v hospodárskom pláne začali orgány Poľskej ľudovej republiky strácať dôveru verejnosti.

Strajk i walki uliczne

Miestom, kde mal sociálny konflikt podobu štrajku a neskôr pouličných nepokojov, bola Poznaň – veľké priemyselné centrum. Nespokojnosť tam od jesene 1955 narastala. Zamestnanci najväčšieho závodu v Poznani, t. j. Cegielski (Hipolit Cegielski Poznań, vtedy ešte ZISPO - Zakłady Przemysłu Metalowego im. Stalin Poznań) podali sťažnosti na daň neprávom vyberanú počas troch rokov od lepšie zarábajúcich robotníkov a kusových robotníkov, čo pripravilo niekoľko tisíc pracovníkov s viac ako 11 miliónmi PLN. Vedenie nebolo schopné splniť požiadavky posádky. Uskutočnili sa pokusy kontaktovať Ministerstvo strojárskeho priemyslu a Ústredný výbor Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Boli odoslané petície, listy a delegácie.

V tejto situácii zvolili 23. a 25. júna jednotlivé handicapové spoločnosti 17 delegátov posádky. K tejto skupine sa pripojilo 10 ľudí zastupujúcich vedenie, Podnikový výbor Poľskej zjednotenej robotníckej strany a Podnikovú radu. 26. júna odišla táto delegácia do Varšavy, aby predložila požiadavky pracovníkov HCP Ministerstvu strojárskeho priemyslu a Ústrednej rade odborov. Diskusie, masové stretnutia, voľba delegátov a zostavenie zoznamu požiadaviek v HCP boli pozorne sledované aj na ďalších pracoviskách v Poznani. Atmosféra bola veľmi napätá. Pri príležitosti práve prebiehajúceho Poznaňského medzinárodného veľtrhu bolo v meste množstvo hostí z Poľska i zahraničia. Pracovníci HCP s napätím očakávali návrat delegácie.

V noci z 26. na 27. júna sa delegácia vrátila do Poznane s pocitom zadosťučinenia. Nasledujúce ráno nasledoval minister strojárskeho priemyslu delegáciu do závodu Cegielski. Konajúc v súlade s rozhodnutiami vedenia strany PZPR čiastočne odstúpil od varšavských dohôd s robotníkmi. Situácia začínala byť napätá, hoci večer 27. júna nič nenasvedčovalo tomu, že by Cegielského posádka vstúpila do štrajku. Hoci niektoré varšavské opatrenia týkajúce sa odmeňovania kusových robotníkov minister spochybnil, rokovania pokračovali a mali pokračovať 28. júna. Obavy vznikli aj v iných závodoch v Poznani, kde pracovníci štrajkovali od 27. júna a v dôsledku zvýšenia plánu prišli v júni o prémiu, ktorá predstavovala 20 – 30 % ich zárobku.

Demonstracja i walki

28. júna sa v Poznani konali robotnícke demonštrácie, ktoré prebiehali v dvoch etapách.

Prvá etapa trvala od 6.00 do 10.30 hod. Robotníci vtedy zorganizovali štrajk v najväčších závodoch mesta. Potom vyšli do ulíc a vytvorili sprievod, ktorý sa z robotníckej demonštrácie zmenil na manifestáciu spoločnosti, čo sa odrazilo v zhromaždení približne 100 000 ľudí. obyvateľov pred Prezídiom Mestskej národnej rady, sídliacom na bývalom cisárskom hrade, na dnešnej ulici Święta Marcina. Robotníci žiadali, aby úrady stiahli uložené pracovné normy, znížili ceny a zvýšili mzdy. Išlo o pokojnú fázu demonštrácie, ktorú riadili robotnícki aktivisti. Uskutočnili sa pokusy o rozhovory s predstaviteľmi Pokrajinskej národnej rady a požadoval sa príchod premiéra Józefa Cyrankiewicza.

Začiatok o 9, prednosta Pokrajinského úradu pre verejnú bezpečnosť major Feliks Dwojak spolu s prvým tajomníkom Komunistickej strany Poľskej zjednotenej robotníckej strany Leonom Stasiakom tlačili na veliteľa Dôstojníckej školy obrnených a mechanizovaných síl v Poznani. vytiahnuť tanky proti demonštrantom. Náčelník Hlavného politického riaditeľstva poľskej armády generál Kazimierz Witaszewski zakázal v tejto fáze operácie v meste používať armádu.

O použití vojenských jednotiek na žiadosť ministra národnej obrany maršala Konstantyho Rokossowského rozhodlo Politické byro ÚV Poľskej zjednotenej robotníckej strany, zasadajúce od r. 10. Námestník ministra národnej obrany generál Stanisław Popławski zriadil špeciálnu operačnú skupinu na dohľad nad pacifikáciou mesta. Náčelník generálneho štábu generál Jerzy Bordziowski zároveň nariadil veliteľovi poznaňskej obrnenej školy použiť proti provokatérom zbrane.

Po 10. hodine narastalo medzi demonštrantmi napätie. Zo zajatého policajného auta bola podaná informácia o zatknutí robotníckej delegácie, ktorá bola 26. júna vo Varšave. Demonštranti sa rozdelili do dvoch skupín. Väčší išiel do väzenia. Vlámali sa do nej a prepustili 257 väzňov. Delegáciu tam však nenašli, pretože poskytnuté informácie boli fámou. Niektorí demonštranti začali ničiť väzenské záznamy. Ďalší prevzali budovy prokuratúry a súdov. Spisy boli vyhodené na ulicu a spálené a zariadenie bolo čiastočne zničené. Zadržané boli aj strelné zbrane. Dav zhromaždený pred budovou súdu nedovolil hasičským zborom požiar uhasiť. Nepokoje v areáli väznice, súdu a prokuratúry trvali do r 12:00. Druhá skupina sa presunula do budovy Pokrajinského úradu Verejnej bezpečnosti na ul. Kochanowski, kam v tom čase dorazila operačná skupina UBP. Okolo 10:40 z tejto budovy zazneli prvé výstrely. Jedna zo skupín išla na železničnú stanicu zastaviť vlakovú dopravu.

Popoludní vyslali komunistické úrady do mesta pravidelné vojenské jednotky – spočiatku 19. pancierovú divíziu a 10. pancierovú divíziu, neskôr 4. a 5. pešiu divíziu. Na pacifikáciu mesta bolo vyslaných celkovo 9 983 vojakov, 359 tankov, 31 obrnených zbraní, 36 obrnených transportérov, 6 protilietadlových diel, 880 áut, 68 motocyklov a niekoľko tisíc zbraní. Počas niekoľkých hodín bojov ich bolo použitých 180 000. kusy munície. Tieto sily viedli pouličné boje so skupinami civilistov vyzbrojených 250 zbraňami vrátane 1 ľahkého guľometu z rozbitých stanovíšť domobrany a vojenských štúdií na univerzitách a benzínových fliaš. Demonštrantom sa podarilo ovládnuť dva tanky, z ktorých sa pokúsili strieľať na budovu Pokrajinského úradu verejnej bezpečnosti. Tieto tanky zachránili kadeti OSWPiZ. Celkovo bolo zničených alebo poškodených 31 tankov.

Dňa 28. júna 1956 o cca 18:30 demonštranti prepustili väzňov tábora v Mrowine (tábor NKVD a UB, vrátane poľských politických väzňov, existoval od roku 1945 do 28. júna 1956).

Streľba pokračovala v rôznych častiach mesta Poznaň až do poludnia 29. júna a sporadicky sa strieľalo až do 30. júna.

Premiér Józef Cyrankiewicz večer 29. júna v rozhlasovom prejave povedal: Každý provokatér alebo blázon, ktorý sa odváži zdvihnúť ruku proti ľudovej vláde, by si mal byť istý, že mu ľudová vláda ruku odsekne!

Počas bojov a pacifikácie mesta podľa odhadov 70 civilistov a 4 vojaci a 4 dôstojníci ŠtB a Občianskych milícií, alebo 57 ľudí (vrátane 49 civilistov a 8 vojakov a bezpečnostného aparátu), približne 600 ľudí (na oboch stranách) bolo zranených.

O všetkých týchto dramatických udalostiach mimo Poznane sa nevedelo prakticky nič, pretože mesto bolo izolované od zvyšku krajiny. Medzitým o O 10.00 h sa vo Varšave zišlo Politické byro (PZPR). Bol schválený obsah oficiálneho vyhlásenia, z ktorého sa dalo dozvedieť, že páchateľmi udalostí v Poznani boli „imperialistické agentúry a reakčný underground“, ktorým sa „darilo vyvolať pouličné nepokoje“. Politbyro rozhodlo o vyslaní premiéra Cyrankiewicza do hlavného mesta Veľkopoľska. Bol tam už aj člen Politického byra Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany Edward Gierek, ktorý neskôr viedol komisiu na zisťovanie príčin, priebehu a charakteru udalostí v Poznani.

Trinásťročný Romek Strzałkowski, smrteľná obeť, sa stal symbolom odporu voči úradom.

Po udalostiach

Zatýkanie účastníkov začalo 28. júna a v nasledujúcich dňoch sa zintenzívnilo a zaobchádzali s nimi mimoriadne brutálne. Celkovo bolo zatknutých približne 250 ľudí vrátane 196 pracovníkov. Intenzívne vyšetrovanie spojené s bitím a zlým zaobchádzaním s podozrivými, ktoré viedla veľká skupina dôstojníkov z Varšavy, malo potvrdiť tézu úradov, že páchateľmi udalostí z 28. júna boli provokatéri z opozičných organizácií a zahraniční agenti. To sa však nepodarilo dokázať.

Obhajoby účastníkov júnových udalostí, obvinených prokuratúrou z útoku na existujúci právny poriadok, sa ujal advokát Stanisław Hejmowski, ktorý v súdnej sieni obvinil štátne orgány, že ich podnecovali a viedli k smrti nevinných obetí. V neskorších rokoch bol vystavený početným represiám, vrátane odňatia práva vykonávať svoje povolanie.

Poznanské udalosti mali hlasný ohlas v krajine a na celom svete. Spôsobila ich ekonomická slabosť politického a ekonomického systému, ktorý násilne zaviedla Poľská zjednotená robotnícka strana. Viditeľné to bolo najmä v Poznani a Veľkopoľsku, ktoré sú považované za modely šetrnosti. Nehody boli šokom pre obe strany: pre komunistické úrady aj pre upokojených robotníkov, ktorí mali byť podľa oficiálnej propagandy „vládnucou triedou“. Objavili sa správy z Poznane, napr. v Bulletine CIA. 29. júna tam vyšiel text Nepokoje v Poľsku (poľ. Nepokoje v Poľsku) a 30. júna Nepokoje v Poznani (poľ. Nepokoje v Poznani). Americká agentúra mala o udalostiach pomerne presné údaje, no počet účastníkov bol podhodnotený a zoznam obetí citovala vláda Poľskej ľudovej republiky. Ďalšie poznámky na túto tému sa objavili ešte niekoľkokrát v roku 1956.

Udalosti v Poznani mali za následok zrýchlenie demokratizačných procesov v krajine. Závery vyvodené zo skúseností z júna v Poznani zohrali veľkú úlohu v procese dozrievania tzv. Októbrové zmeny v krajinách ľudových demokracií. Mnohým ľuďom urýchlili proces politického dozrievania. Dá sa predpokladať, že poznaňským udalostiam vďačíme za to, že „októbrový prevrat“ v Poľsku bol nekrvavý, na rozdiel napríklad od Maďarska, kde Sovietska armáda krvavo potlačila Maďarské povstanie v roku 1956 (23. 10. – 11. 11. 1956).

Inteligenzaktion

Intelligenzaktion (Operácia „Spravodajstvo“) - nemecká genocída namierená proti poľskej elite, najmä inteligencii v poľských krajinách začlenenej do Tretej ríše, počas ktorej bola naplánovaná a metodicky realizovaná poprava približne 50 000 ľudí. učitelia, kňazi, predstavitelia zemianskej šľachty, slobodné povolania, sociálni a politickí aktivisti a vyslúžilý vojenský personál. Ďalších 50 tisíc boli deportovaní do koncentračných táborov, kde prežilo len malé percento. Treba mať na pamäti, že inteligencia bola chápaná nielen ako príslušnosť k špecifickej spoločenskej vrstve vzdelaním a sociálnym postavením, ale aj ako vodcovský prvok, ktorý svojím postojom a aktivitou predstavoval hrozbu pre posilnenie moc okupantov. Represiám, ktoré možno pozorovať napríklad v okrese Ciechanów, sa tak nevyhli ani roľníci, remeselníci a predstavitelia iných profesií.

Popravy boli vykonávané od septembra 1939 do apríla 1940 v oblastiach Poľska, ktoré boli v septembri 1939 začlenené do Tretej ríše.

Podkladom pre zatýkanie a deportácie do koncentračných táborov v apríli 1940 bolo nariadenie Hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA) z 2. apríla 1940.

Ekvivalentom tejto akcie v Generálnom vláde bola „Akcia AB“ (Außerordentliche Befriedungsaktion – Mimoriadna tichomorská akcia), ktorá sa uskutočnila medzi májom a júlom 1940.

V niektorých miestnych komunitách sa táto akcia nazýva inými názvami, ktoré vyplývajú z vnímania väčšiny zatknutých v tom čase. Napríklad v okolí Gąbinu sa tomu hovorí „akcia zatýkania peowiakov“.

Geneza planu

Intelligenzaktion, nazývaná aj Flurbereinigung ("Akcia na vyčistenie pôdy") alebo Direkteaktion (poľsky: "priama akcia"), bola len malou časťou veľkého germanizačného plánu pripraveného, okrem iného, pre oblasti okupovaného Poľska nazývané Nemcami Generalplan Ost ("Generálny plán Východ"). S cieľom ľahšie prevziať kontrolu nad dobytým územím a v budúcnosti sa oslabiť či úplne ochrániť pred prípadnými konšpiračnými aktivitami bol vypracovaný plán na zničenie a vyhladenie poľského vedenia, inteligencie, kultúrnej, politickej a náboženskej elity. vrstva poľských vlastníkov a kapitalistov. Pre Poľsko nemecké plány nepočítali so žiadnou formou zriadenia protektorátu alebo satelitnej vlády voči Tretej ríši zloženej z Poliakov, iba s nemeckou správou.

Potvrdzuje to zápisnica z prvého stretnutia prednostov hlavných policajných úradov a operačných veliteľov zo 7. septembra 1939, ktoré sa konalo v Berlíne. "Pre Poľsko sa neplánuje žiadna protektorátna vláda, ale úplne nemecká administratíva (...) Vedúca vrstva obyvateľstva v Poľsku by mala byť čo najviac neutralizovaná." Takto sa celá horná vrstva poľskej spoločnosti stala pre nacistov nepotrebnou a rozhodli sa jej zbaviť. Hitler tiež potvrdil zničenie duchovenstva a šľachty ako poľských vodcovských tried počas konferencie v Jełowej (nem. Ilnau), počas ktorej tiež vylúčil vytvorenie poľského kolaborantského štátu.

Po eliminácii tejto elity poľskej spoločnosti a násilnom potlačení všetkých prejavov odporu bolo zámerom zredukovať zvyšok obyvateľstva do role otrokov, ktorí by plnili jednoduché úlohy v službách panskej rasy, ktorú Nemci považovali sa za seba. Poliakov, podobne ako iných Slovanov, definovala nemecká nacistická rasová politika, vychádzajúca z predpokladov eugeniky, ako „nižšie slovanské rasy – podľudia“ (nem. slawische Untermenschen). Konečným cieľom Všeobecného východného plánu bolo vytvorenie „Veľkej germánskej ríše“ (nem. das Großgermanische Reich) a zriadenie tzv. „Nový poriadok“ (nem. Neue Ordnung), ktorého hlavnými predpokladmi boli: hegemónia Tretej ríše od Portugalska po Ural, úplné vyhladenie Židov a väčšiny Slovanov, ako aj germanizácia, presídlenie či fyzické zničenie tzv. iné menšie skupiny obyvateľstva.

Pri realizácii plánu pomohla legenda o „Bydgoszczskej krvavej nedeli“, ktorá bola obratne využitá na podnecovanie nenávisti nemeckého obyvateľstva voči Poliakom. V očiach verejnej mienky tak vznikla potreba zničiť „poľský mor“ a „zlikvidovať poľských intelektuálov ako odvetu za vraždy v Bydgoszczi“.

Spôsob realizácie plánu

Akciu vykonali operačné skupiny bezpečnostnej polície - Einsatzgruppen a polovojenské jednotky zložené z nemeckej menšiny žijúcej v druhej poľskej republike s názvom Volksdeutscher Selbstschutz. Zatknutia sa uskutočnili na základe menno-proskripčných zoznamov Sonderfahndungsbuch Polen - tzv. „zoznamy nepriateľov Ríše“ obsahujúce mená vynikajúcich ľudí poľskej národnosti a kultúrnej, politickej a spoločenskej elity vypracované pred vojnou príslušníkmi nemeckej menšiny v Poľsku spolupracujúcimi s nemeckou rozviedkou. Ľudia uvedení na zozname boli zatknutí a zastrelení pri hromadných popravách v podobe etnických čistiek.

Veľký počet poľskej inteligencie bol poslaný do koncentračných táborov najmä v Hohenbruchu (KL) a Mauthausene (KL). Na jar 1940 bol na tento účel rozšírený podtábor Gusen (KL), ktorý sa nachádzal 4,5 km od Mauthausenu a bol zaradený do plánu zničenia poľskej inteligencie v rámci operácie Intelligenzaktion. Od jari 1940 bol do tohto tábora veľký prílev väzňov z Poľska, najmä z radov inteligencie. Esesáci, ktorí dohliadali na výstavbu tohto tábora v Gusene, ho nazývali „Vernichtungslager für die polnische Intelligenz“ – vyhladzovací tábor pre poľskú inteligenciu. V roku 1940 väčšinu väzňov Gusen tvorili Poliaci, ktorí tvorili 97 % všetkých väzňov. Poliaci tvorili až do konca prevádzky tábora najväčšiu časť zo všetkých väzňov. V roku 1944 bolo do tohto tábora umiestnených aj mnoho varšavských povstalcov.

Regionalne etapy Intelligenzaktion

Regionálne štádiá Intelligenzaktion Intelligenzaktion in Pomerania - akcia uskutočnená na jeseň 1939, celkovo bolo zavraždených asi 23 000 Poliakov v Piaśnickom lese, Mniszeku pri Świeciach a Szpęgawskom lese pri Starogarde. Séria popráv bola vykonaná aj v tzv Fordonovo „Údolie smrti“ v Bydgoszczi. Nemeckí militanti Selbstschutz a členovia Einsatzgruppen zavraždili v októbri a novembri 1939 najmenej 1 200 – 1 400 obyvateľov Bydgoszcze a okolitých miest. Väčšinu obetí „Údolia smrti“ tvorili predstavitelia poľskej inteligencie a katolíckeho duchovenstva, ako aj Židia z Bydgoszcze. Podobná akcia bola vykonaná aj v Chojnickom „Údolí smrti“, kde bolo počas okupácie zavraždených približne 2000 obyvateľov Chojnice a okolia. Väčšinu obetí „Údolia smrti“ tvorili miestni inteligencia a pacienti psychiatrickej liečebne v Chojniciach, ktorých v období od októbra do novembra 1939 zavraždil nemecký Selbstschutz v rámci operácie s kódovým označením T-4. Niekoľko desiatok Poliakov bolo zastrelených v Morzewských vrchoch severne od Chodzież. Intelligenzaktion Posen – akcia z jesene, 2000 úmrtí z Poznane. Intelligenzaktion Masovien - akcia uskutočnená na prelome rokov 1939 a 1940 - približne 6700 mŕtvych, hlavne z miest: Ostrołęka, Wyszków, Ciechanów, Wysokie Mazowieckie, Giełczyn pri Łomze. Intelligenzaktion Schlesien - akcia uskutočnená v Sliezsku na jar 1940, zavraždených 2000 Poliakov. Intelligenzaktion Litzmannstadt - akcia vykonaná gestapom v Lodži 9. a 10. novembra 1939 v oblasti Lodže a okolitých miest. Zatknuté osoby najskôr umiestnili do špeciálne vytvoreného tranzitného tábora v továrni Michała Glazera v Radogoszczi a potom niektorých z týchto ľudí – približne 500 ľudí – zastrelili v neďalekých Łućmierskych lesoch. Popravy prebiehali do jari 1940 a celkovo bolo zastrelených približne 1500 ľudí. Jej pokračovaním bola akcia v máji 1940, tentoraz zameraná predovšetkým na lodžskú mužskú mládež, pri ktorej bolo zatknutých mnoho predstaviteľov inteligencie. Po prvotnej selekcii v budove Arbeitsamt (v súčasnosti sídlo banky PKO na Ul. T. Kościuszkiho) boli všetci umiestnení do väznice v Radogoszcz a odtiaľ boli okolo 17. mája transportovaní do KL Dachau. Odtiaľto po nejakom čase časť z nich transportovali do tábora Mauthausen-Gusen. Jej posledným činom bolo masové zatknutie 5. – 7. októbra 1941 ešte stále na slobode duchovných z lodžskej diecézy (spolu 175 osôb), vrátane profesorov teologického seminára. Zatknutých v presídľovacom tábore v Konstantynówe odviezli do koncentračného tábora v Dachau. Zomrelo ich tu asi 40. Sonderaktion Krakau - špeciálna operácia, pri ktorej bolo zatknutých 183 výskumných pracovníkov a transportovaných do koncentračného tábora Sachsenhausen v Oranienburgu. Zweite Sonderaktion Krakau. Sonderaktion in Częstochowa – špeciálna akcia v Częstochowej. Sonderaktion Lublin – špeciálna operácia, 2000 ľudí bolo zavraždených, vrátane mnohých duchovných. Sonderaktion Bürgerbräukeller – november 1939, špeciálna operácia hromadného zatýkania poľskej inteligencie po celej krajine, niekoľko stoviek ľudí bolo zadržaných.