Preskočiť na obsah

Rusko-ukrajinská vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Toto je článok o rusko-ukrajinskom vojnovom konflikte od roku 2014. O bojoch prebiehajúcich od februára 2022 pozri Ruská invázia na Ukrajinu.
 Tento článok alebo odsek sa zaoberá prebiehajúcim vojenským konfliktom.
Informácie v článku sa môžu počas vývoja udalosti rýchlo meniť. Niektoré časti článku sa môžu skladať z informácií, z ktorých mnohé nie sú potvrdené nezávislými zdrojmi. Ak sú informácie v článku neaktuálne alebo nesprávne, buďte smelí a článok vhodne upravte.
Rusko-ukrajinská vojna
Súčasť post-sovietske konflikty

Presuny ruských síl k ukrajinským hraniciam vo februári 2014.
Dátum 20. február 2014 – súčasnosť (10 rokov a 278 dní)
Miesto Ukrajina Ukrajina
Rusko Rusko
Casus belli Oranžová revolúcia a euromajdan
Stav prebieha
Zmeny územia Rusko obsadilo Krym, Luhanskú oblasť, Doneckú oblasť, Sumskú oblasť, Záporožskú oblasť, Chersonskú oblasť, Charkovskú oblasť (Oblasti Ukrajiny)
Protivníci
Velitelia
Sila
  • Ukrajina Ukrajina:
  • 209 000 vojakov
  • 102 000 príslušníkov polovojenských jednotiek
  • 900 000 vojakov v zálohe
  • 100 000 dobrovoľníkov
  • Bielorusko Gruzínsko Poľsko Švédsko Francúzsko Chorvátsko USA
  • Zahraniční dobrovoľníci:
  • 20 000 vojakov[3]

Dezertéri

  • 100 000 dezertérov

Rusko-ukrajinská vojna, (rus. российско-украинская война, ukr. російсько-українська війна), ruská ozbrojená agresia proti Ukrajine alebo vojna na Ukrajine je prebiehajúci ozbrojený konflikt medzi Ruskou federáciou (a ňou podporovanými proruskými separatistami) a Ukrajinou. Konflikt možno rozdeliť na niekoľko etáp:[4]

  • Ruská anexia Krymu vo februári až marci 2014
  • Vojna na východe Ukrajiny (na Donbase) od apríla 2014, ktorá sa začala vytvorením Ruskom podoporovaným separatistických republík, tzv. Doneckej ľudovej republiky (DĽR) a Luhanskej ľudovej republiky (LĽR). Pokračovala snahou o znovunastolenie ukrajinskej vlády nad týmito oblasťami a eskalovala nasadením ruských armádnych síl na území Ukrajiny.
  • Ruská invázia na Ukrajinu začala po ruských cvičeniach pozdĺž ukrajinských hraníc na prelome rokov 2021/2022 a ruskom uznaní samozvaných „DĽR“ a „LĽR“ ako štátnych celkov. Predstavovala ďalšiu eskaláciu, po tom čo 24. februára 2022 ruské sily otvorene napadli Ukrajinu z troch smerov, vrátane územia oficiálne neutrálneho Bieloruska. Rusko obsadilo viaceré časti ukrajinského územia hlavne na juhu a juhovýchode krajiny. Táto fáza konfliktu prakticky prebieha do súčasnosti.

Predohra

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Ukrajiny

Stredovek a novovek

[upraviť | upraviť zdroj]

Rusko aj Ukrajina sa hlásia k svojmu dedičstvu z Kyjevskej Rusi, štátu, ktorý zjednotil väčšinu východoslovanských a niektorých fínskych kmeňov a prijal byzantské pravoslávie v 9. až 11. storočí. Kyjev, dnešné hlavné mesto modernej Ukrajiny, bolo centrom ranostredovekého štátu a je dodnes považované za Matku Ruských miest. Kyjevska Rus sa rozpadla na rad menších kniežatstiev, ktoré si v 13. storočí napokon podmanili Mongoli. Následne sa presadili iné centrá ako Novgorod či neskôr Moskva. Neskôr bolo územie dnešnej Ukrajiny súčasťou rôznych štátnych celkov, Poľska, Poľsko-Litovského štátu, Osmanskej ríše, Ruska a Habsburskej monarchie.

V 16. až 17. storočí na území Divokých polí na brehoch dolného toku Dnepra vznikali na pomedzí Poľsko-Litovského štátu a územia ovládaného Tatármi osady a pevnosti osobitej vrstvy prevažne pravoslávneho obyvateľstva, tzv. kozákov. Ich úlohou bolo pôvodne brániť južné hranice Poľského štátu proti Tatárom. Kozáci si vytvorili niekoľko pevností (napr. na ostrove Chortycia, neskôr Záporožskú Sič a iné) a striedavo boli v područí Poľska alebo Osmanského sultána. Po povstaní Bohdana Chmeľnyckého sa neskôr pripojili k Rusku. Avšak neskorší ruskí cári ako Peter Veľký a Katarína II. postupne zlikvidovali kozácku autonómiu. Územie dnešnej Ukrajiny bolo neskôr po delení Poľska rozdelené medzi Ruskú ríšu a Habsburskú monarchiu (Halič). Práve v Habsburskej časti sa ukrajinská kultúra rozvíjala najslobodnejšie.

Rozpad Ruskej ríše a obdobie Sovietskeho zväzu

[upraviť | upraviť zdroj]

Otázka samostatnosti Ukrajiny bola jedným z problémov, ktorý v cárskom Rusku opakovane rozdeľoval spoločnosť. Ukrajinská otázka nadobudla veľký význam aj vo februárovej revolúcií. Na jej riešení sa rozpadla prvá Dočasná vláda na čele s kniežaťom Georgijom Ľvovom, ktorého nahradil Alexandr Kerenskij.

Po rozpade Ruského impéria v rokoch 1917 - 1920 sa stala po vojenskej porážke ukrajinských síl väčšina dnešnej Ukrajiny súčasťou Sovietskeho zväzu. Západná časť dnešnej Ukrajiny zostala po Poľsko-sovietskej vojne súčasťou Poľska. Sovietska Ukrajina bola počas medzivojnového obdobia silne postihnutá Stalinskými represiami a násilnou kolektivizáciou poľnohospodárstva. Neskôr po skončení druhej svetovej vojny boli územia ktoré stratili boľševici vo vojne s Poľskom odňaté a pričlenené k Ukrajinskej sovietskej federatívnej republike, ktorá tvorila integrálnu súčasť ZSSR. Sovietska moc ustanovila hlavným mestom Ukrajiny najprv Charkov, aby znížila význam Kyjeva. Kyjev sa opäť stal hlavným mestom Ukrajinskej zväzovej republiky až po druhej svetovej vojne, keďže Charkov bol bojmi celkom zničený.

Ukrajina mala v Sovietskom zväze významné postavenie, pretože bola po Rusku druhou najľudnatejšou zväzovou republikou, mala dobré podmienky pre poľnohospodárstvo aj rozvoj priemyslu a ťažby nerastných surovín, ktoré sovietsky štát štedro podporoval ale aj potreboval. Sovietsky systém v obmedzenej miere umožňoval Ukrajincom udržiavať niektoré kultúrne tradície ale hlavne dovolil používanie a vyučovanie ukrajinského jazyka. Ukrajinčina bola bežným jazykom hlavne v západnej časti Ukrajiny. Približne od Kyjeva na východ bolo obyvateľstvo prevažne rusky hovoriace alebo dvojjazyčné. Aj mnohí etnickí Ukrajinci používali ruštinu na bežnú komunikáciu.

Nárast nacionalizmu v jednotlivých regiónoch Sovietskeho zväzu nastal v období glasnosti a perestojky zavedenej Michailom Gorbačovom v druhej polovici 80. rokov. Ľudové hnutie za nezávislosť Ukrajiny bolo založené v roku 1989. Po tom, čo Zjazd ľudových poslancov Ruska vydal Deklaráciu o štátnej suverenite Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, Najvyššia rada Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky urobila podobné vyhlásenie 16. júla 1991. Po snahách niektorých sovietskych konzervatívnych predstaviteľov o ukončenie reformných snáh prebehol 18. - 21. augusta 1991 pokus o vojenský prevrat, tzv. augustový puč. Gorbačov bol krátko zatknutý počas dovolenky na Kryme a následne prakticky stratil moc v krajine. Proti tomuto sa rozhodne postavila väčšina obyvateľstva Sovietskeho zväzu, ako aj významná časť vojsk, ktorého ho mali vykonať. Rozhodujúce boli udalosti v Moskve, kde civilné obyvateľstvo zastavilo vojenské kolóny a pokus o puč zmarilo. Veľké rozčarovanie obyvateľstva z jednania Komunistickej strany však viedlo k reťazovej reakcii. 23. augusta 1991 predseda Najvyššieho sovietu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky Jeľcin zakázal činnosť Komunistickej strany. 6. septembra bola uznaná samostatnosť Litvy. Lotyšska a Estónska. Deklarácia nezávislosti Ukrajiny bola prijatá 24. augusta 1991, iba s jedným hlasom proti. Následné referendum o nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 schválilo samostatnosť celoštátnou väčšinou hlasov (92,3 % za samostatnosť), vo všetkých regiónoch Ukrajiny.

Samostatná Ukrajina

[upraviť | upraviť zdroj]

Základy postsovietskych vzťahov jednotlivých republík bývalého Sovietskeho zväzu stanovili Bielovežské dohody medzi novým ukrajinským vodcom Leonidom Kravčukom a ruským prezidentom Borisom Jeľcinom spolu s bieloruským vodcom Stanislavom Šuškevičom. Zatiaľ čo sa lídri dohodli na formálnom rozpustení Sovietskeho zväzu, Rusi chceli vytvoriť nové nadnárodné štruktúry, ktoré by ho nahradili. Ukrajinci s takýmto krokom nesúhlasili. To viedlo k vytvoreniu Spoločenstva nezávislých štátov, ale neprinieslo to žiadne právne záväzky.[5]

Súčasťou rozpadu Sovietskeho zväzu bolo nutne aj delenie Sovietskych ozbrojených síl medzi nástupnícke štáty. Na území Ukrajiny po rozpade ZSSR okrem iného zostali dislokované jadrové zbrane 43. raketovej armády. Názory na to, či má Ukrajina disponovať jadrovým arzenálom sa líšili. Medzinárodné spoločenstvo tlačilo Ukrajinu k jadrovému odzbrojeniu. V decembri 1994 bolo podpísané tzv. Budapeštianske memorandum, v ktorom sa Ukrajina zaviazala zlikvidovať svoj jadrový arzenál alebo ho odovzdať Rusku, pričom Rusko (B. Jeľcin), Spojené kráľovstvo (J. Major) a Spojené štáty (B. Clinton) mu zaručili nedotknuteľnosť hraníc v zmysle Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (tzv. Záverečný Helsinský akt). V roku 1996 boli z Ukrajiny odvezené posledné jadrové zbrane. Ich posledné nosiče na ukrajinskom území boli Ukrajinou zničené v roku 2001.

V rokoch 1997 a 1999 Ukrajina a Rusko podpísali dohodu o priateľstve, spolupráci a partnerstve (Zmluva o priateľstve, spolupráci a partnerstve medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou).[6]

V prezidentských voľbách na Ukrajine v roku 2004 boli hlavnými favoritmi kandidát proruskej Strany regiónov Viktor Janukovyč a prozápadný kandidát opozičnej strany Naša Ukrajina Viktor Juščenko. Juščenko bol niekoľko týždňov pred prvým kolom prezidentských volieb otrávený dioxínom, ktorý mu spôsobil zjazvenie tváre.[7] V prvom kole získal viac hlasov Juščenko. V druhom kole tesne zvíťazil Janukovyč. Proti výsledkom volieb však prepukli rozsiahle protesty, ktoré sa stali známe ako oranžová revolúcia.[8] Voľby neskôr anuloval Ukrajinský najvyšší súd. V opakovaných voľbách tesne vyhral Viktor Juščenko.

Zo strany Ruska následne dochádzalo k rôznym formám nátlaku na Ukrajinu. V januári 2006 boli zo strany Ruska prerušené dodávky zemného plynu na Ukrajinu.[9] Podobný scenár sa opakoval 7. januára 2009, keď Gazprom obmedzil tok plynovodom Bratstvo, kvôli podozreniu, že Ukrajina nelegálne odčerpáva plyn určený pre strednú Európu.

V roku 2008 počas návštevy poľskej politickej delegácie v Moskve Vladimir Putin priamo navrhol poľskému premiérovi D. Tuskovi rozdelenie Ukrajiny medzi Poľsko a Rusko so slovami ...že Ukrajina je umelá krajina a že Ľvov je poľské mesto a prečo to spolu nevyriešiť..."[10] Poľská strana sa odmietla k takémuto postupu pripojiť. Poľský minister zahraničných vecí Sikorski potvrdil, že takáto ponuka prišla z ruskej strany už viackrát.[10]

V prezidentských voľbách na Ukrajine bol v roku 2010 zvolený kandidát proruskej Strany regiónov Viktor Janukovyč. Ten spočiatku pokračoval v pro-Európskej integrácii krajiny.[11]

Hnutie Euromajdan a reakcia v Donbase

[upraviť | upraviť zdroj]

Na medzinárodnom summite Východného partnerstva vo Vilniuse 28. a 29. novembra 2013 Janukovyč rozhodol nepodpísať Asociačnú dohodu s Európskou úniou[12], napriek tomu, že to očakávala podstatná časť ukrajinskej verejnosti.[13] Naopak 17. decembra Janukovyč a Putin podpísali dohodu, v ktorej sa Rusko zaviazalo nakúpiť ukrajinské dlhopisy vo výške 15 miliárd dolárov a znížiť cenu zemného plynu.[14]

Na prelome rokov 2013 a 2014 v dôsledku nespokojnosti rôznych častí ukrajinskej spoločnosti s ukončením ukrajinskej európskej integrácie došlo k masovým protestom, označovaných ako Euromajdan. Na námestí v Kyjeve sa od 1. decembra postupne zhromaždilo vyše milióna ľudí. Došlo k tvrdým zrážkam protestujúcich s políciou.[15] Vrchol dosiahli medzi 18. a 20. februárom 2014, zahynulo pri tom najmenej 80 ľudí, z toho 13 príslušníkov polície a bezpečnostných zložiek. 21. februára 2014 ukrajinský prezident Janukovyč podpísal dohodu o urovnaní sporov vrátane prísľubu, že bude pokračovať v prozápadnej integrácii. Následne však opustil Kyjev a cez Krym utiekol do Ruska. 22. februára parlament zosadil Janukovyča z funkcie prezidenta. 27. februára 2014 ozbrojení muži bez označenia začali obsadzovať vládne budovy v Krymskom Simferopole. V krajine nastalo na istú dobu bezvládie, počas ktorého vypukli vo viacerých častiach Ukrajiny vystúpenia proruských separatistov. Miestami sa im postavili proukrajinskí aktivisti. Najväčšie takéto zrážky sa udiali v Charkove (6. apríla) Donecku (7. apríla), Luhansku (27. apríla) a Odese (2. máj). Donecká a Luhanská oblasť boli baštou proruskej Strany regiónov, okrem iného odtiaľ pochádzal aj sám Janukovyč.

Pri zrážkach proruských separatistov so zástancami teritoriálnej celistvosti Ukrajiny v Odese 2. mája 2014 došlo k násilnostiam a požiaru budovy Domu odborov, v ktorej, sa separatisti zabarikádovali. Zahynulo 42 separatistov a 6 prívržencov ukrajinskej teritoriálnej celistvosti.[16] Táto tragédia je často ruskou propagandou prezentovaná ako genocída ruského obyvateľstva na Ukrajine.[17]

Anexia Krymu

[upraviť | upraviť zdroj]
Neoznačení ruskí vojaci v Simferopole, február 2014.

Vladimir Putin zvolal v noci z 22. na 23. februára 2014 schôdzku svojich politických a vojenských spolupracovníkov, na ktorej jednali až do 7 hodiny rannej. Na schôdzke Putin rozhodol o tom, že ruské orgány začnú pracovať na „navrátení Krymu k Rusku“. Niekoľko hodín po rozhodnutí anektovať Krym prebehol záverečný ceremoniál Zimných olympijských hier 2014 v Soči.

27. februára 2014 ruskí vojaci bez insígnií ovládli strategické pozície a infraštruktúru na ukrajinskom území Krymu a zmocnili sa Krymského parlamentu. Vojaci bez označenia boli v médiách označovaní ako zelení mužíkovia.

Ruské vedenie pritom zapojenie svojich ozbrojencov do akcií na Kryme pôvodne kategoricky popieralo. 1. marca 2014 schválil ruský parlament prezidentov zámer nasadiť na Kryme ruských vojakov kvôli „potrebe chrániť Rusov na Kryme,“ čo bolo podobné odôvodnenie ako v prípade vojny v Južnom Osetsku z roku 2008, ktorý nasledoval po vpáde gruzínskej armády na separatistické územie Južné Osetsko, údajne po provokácií rebelov. Územie Južného Osetska je však pod ruskou kontrolou už od rozpadu ZSSR v roku 1991. Podobný dôvod je udávaný taktiež v úvahách o prípadnej ruskej intervencií v Pobaltí.

Po prevzatí kontroly nad územím polostrova Ruskom a po Krymskom referende, konanom 16. marca 2014, bola doposiaľ ukrajinská Autonómna republika Krym na vlastnú žiadosť pripojená k Ruskej federácii. Vladimir Putin neskôr vydal výnos, ktorým ustanovil 27. február Dňom špeciálnych síl.

V novembri 2016 vydal svoju správu Medzinárodný trestný súd, ktorý rozhodol, že situácia na Kryme je ozbrojeným konfliktom medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorý vypukol najneskôr 26. februára 2014 vyslaním ruských ozbrojených síl na Ukrajinu bez súhlasu ukrajinskej vlády. Podľa súdu je určujúcim faktorom okupácia cudzieho územia.

Vojna na Donbase

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa vojny v Donbase. Zobrazuje zmeny oblastí ovládaných proruskými povstalcami počas trvania konfliktu, počnúc 18. júnom 2014, potom k 28. júlu a nakoniec k 31. augustu. Zobrazuje aj trasu letu a miesto havárie letu Malaysia Airlines 17.

7. apríla 2014 ozbrojenci proruských polovojenských skupín v oblasti Donbasu vyhlásili samozvanú Doneckú ľudovú republiku. Onedlho začali proruské skupiny obsadzovať aj centrá v Luhanskej oblasti, kde 27. apríla vyhlásili Luhanskú ľudovú republiku. Donecká a Luhanská ľudová republika následne vytvorili konfederáciu s názvom Novorusko. V oblasti Slovianska v Doneckej oblasti bol jedným z organizátorov ozbrojených nepokojov ruský plukovník FSB Igor Girkin.

Ukrajinská vláda sa rozhodla proti vzbúrencom zakročiť vojensky a vyhlásila tzv. protiteroristickú operáciu (skr. ATO).[18] Boje mali spočiatku skôr lokálny charakter a neexistovala ustálená frontová línia. Ukrajinská armáda poznamenaná rokmi zanedbávania a korupcie však nebola schopná efektívne zakročiť. Objavil sa aj nový fenomén - ukrajinských dobrovoľníckych jednotiek. Niektoré boli organizované skupinami krajnej pravice (ako napr. Pravý sektor), ktorá sa aktívne podieľala aj na protestoch počas Euromajdanu. Iné oddiely boli organizované regionálne v rôznych oblastiach krajiny, alebo boli vyzbrojené s podporou oligarchov, napr. Ihora Kolomojského (prápor Varta Dnipra).[19]

11. mája 2014 organizovali proruskí separatisti referendá o nezávislosti Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, v ktorých väčšina zúčastnených hlasovala za pripojenie k Rusku. Referendá, o ktorých neexistujú zoznamy hlasujúcich a boli organizované ozbrojenými skupinami však nemajú žiadnu právnu legitimitu.[19]

26. mája začali s separatisti s pomocou ruského práporu Vostok (tvoreného hlavne Čečencami) útok na Donecké letisko. Bola to prvá bitka medzi separatistami a ukrajinskou vládou, do ktorej sa zapojilo veľké množstvo ruských „dobrovoľníkov“. Od júna Rusko zásobovalo separatistov zbraňami, výstrojom a muníciou. V júni začali ukrajinské sily ofenzívu proti proruským separatistom.

17. júla 2014 proruskí separatisti s pomocou protilietadlovej batérie prisunutej z Ruska zostrelili Malajzijské civilné dopravné lietadlo Boeing 777, v ktorom zahynulo všetkých 298 ľudí na palube.[20]

Do konca júla sa ukrajinské sily tlačili k veľkým mestám kontrolovaným separatistami, aby medzi nimi prerušili zásobovacie trasy. Podľa niektorých názorov sa separatisti najprv pod Girkinovym vedením (neskôr aj iné skupiny) stiahli do okolia väčších miest aj preto, aby miestne obyvateľstvo využili ako živé štíty. Obe strany sa delostrelecky ostreľovali a spôsobovali tým straty civilného obyvateľstva. Separatisti takouto negatívnou motiváciou ľahšie získavali dobrovoľníkov do svojich radov.[21] Ukrajinci postupne izolovali Doneck a pokúšali sa obnoviť kontrolu nad rusko-ukrajinskou hranicou. Do 28. júla boli strategické výšiny Savur-mohyla na rusko-ukrajinskej hranici pod kontrolou Ukrajiny spolu s mestom Debaľceve, dôležitým železničným uzlom. Tieto operačné úspechy ukrajinských síl ohrozovali existenciu separatistických republík, čo od polovice júla podnietilo ruské cezhraničné ostreľovanie ukrajinských jednotiek.

Od polovice augusta 2014 začali separatisti s masívnou podporou ruských ozbrojených síl protiofenzívu. Medzi najväčšie bitky tejto fázy vojny patrí bitka o Ilovajsk, pri ktorej ruské sily obkľúčili a zlikvidovali ukrajinské zoskupenie, ktoré vošlo do Ilovajska. Padlo cez tisíc ukrajinských vojakov, niekoľko stoviek bolo zajatých.[22] Rusi využili túto ukrajinskú porážku, aby vytlačili ukrajinské sily od Donecka. Došlo k druhej bitke o Donecké letisko a ďalším bojom o Debaľceve.[23] Ruské sily tiež vpadli na Ukrajinské územie cez Novoazovsk, čo prinútilo ukrajinské vojská k ústupu k Mariupoľu.

5. septembra podpísali v Bieloruskom Minsku ukrajinská strana a proruskí separatisti dohodu o prímerí známu ako prvá minská dohoda.[24]

Ihor Kožoma pripútaný o elektrický stĺp.

Zo strany pro-ruských separatistov bolo viackrát preukázané mučenie zajatých Ukrajincov (vojnových zajatcov aj civilných osôb). Jedným z prvých zaznamenaných prípadov mučenia vojnových zajatcov na Ukrajine bol incident zo 7. októbra 2014 v meste Zugres (Donecká oblasť), keď bol 53-ročný Ukrajinec Ihor Kožoma, ktorý sa snažil vyviesť svoju manželku okupovaného územia. Bol spútaný a niekoľko hodín mučený Rusmi a miestnymi separatistami.[25]. Podobný prípad bol s obyvateľkou Donecka Irynou Dovganovou, ktorá bola verejne mučená za svoj proukrajinský postoj.[26]

V novembri 2014 hlásila ukrajinská armáda intenzívny pohyb vojsk a vybavenia z Ruska do separatistických častí východnej Ukrajiny. Associated Press informoval o 80 neoznačených vojenských vozidlách, pohybujúcich sa v oblastiach ovládaných rebelmi. Zvláštna pozorovateľská misia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe pozorovala konvoje ťažkých zbraní a tankov na území pod kontrolou Doneckej ľudovej republiky, ktoré mali zatreté identifikačné znaky Ruska. OBSE neskôr uviedla, že boli spozorované vozidla prepravujúce muníciu a mŕtve tela vojakov, ako prekračujú rusko-ukrajinskú hranicu pod rúškom konvojov s humanitárnou pomocou. Začiatkom septembra 2015 zaznamenala OBSE viac ako 21 vozidiel označených ruským vojenským značením pre vojakov usmrtených v boji. OBSE opakovane uviedla, že ich pozorovateľom bol odmietnutý prístup do oblastí pod kontrolou ruských separatistických síl.[27]

Rusko sa dlhodobo snažilo svoju účasť maskovať. Vojna sa zmenila na statický konflikt s opakovanými neúspešnými pokusmi o prímerie. V roku 2015 podpísali Rusko a Ukrajina druhú Minskú dohodu, ale množstvo sporov bránilo ich plnej implementácii.[24]

Do roku 2019 bolo 7 % Ukrajiny označovaných ukrajinskou vládou ako (Ruskom) dočasne okupované územia. V tomto období aj Ruskí predstavitelia nepriamo priznali prítomnosť svojich jednotiek na Ukrajine.[28]

Eskalácia napätia

[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome rokov 2021 a 2022 sa začali množiť správy o hromadení ruských síl okolo ukrajinských hraníc. NATO obvinilo Rusko z plánovania invázie, čo Ruská strana popierala.[29] Ruský prezident Vladimir Putin verejne kritizoval rozšírenie NATO ako hrozbu pre svoju krajinu a žiadal, aby Ukrajina nikdy nemohla vstúpiť do tejto vojenskej aliancie. Vyjadril tiež ruské iredentistické názory a spochybnil právo Ukrajiny na existenciu. Zároveň nesprávne uviedol, že Ukrajinu vytvorilo sovietske Rusko.

21. februára 2022 Rusko oficiálne uznalo dva samozvané separatistické štáty na Donbase a otvorene vyslalo na tieto územia svoje jednotky.[30]

Ruská invázia na Ukrajinu

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Ruská invázia na Ukrajinu
Zničené ruské bojové vozidlo pechoty BMD-4 a mŕtvi ruskí výsadkári, pri letisku Hostomeľ severne od Kyjeva.

24. februára 2022 Rusko napadlo Ukrajinu z územia Donbasu a Luhanska, ako aj z vlastného územia Belgorodskej a Voronežskej oblasti smerom na Charkov. Zároveň ruské sily uskutočnili útoky z územia Homeľskej oblasti Bieloruska, kde sa ruské jednotky nachádzali dlhšiu dobu „na cvičení“. Z tohto smeru ruské jednotky bezprostredne ohrozili Kyjev. Tretí smer predstavovali útoky z Krymu smerom na sever, kde sa im podarilo obsadiť Cherson, Melitopoľ a obkľúčiť a neskôr dobyť Mariupoľ.

Ukrajincom sa podarilo zastaviť a vyčerpať počiatočný ruský nápor. 6. apríla Rusi stiahli svoje vojská útočiace zo severu (Kyjevský smer) a severovýchodu (Charkovský smer) späť do Bieloruska a Belgorodskej oblasti. Stiahnuté jednotky neskôr použili na doplnenie síl v iných smeroch. Ruské sily utrpeli v predošlých bojoch vážne straty na ľudskej sile aj technike, ktoré neboli schopné nahradiť.[31]

Neskôr na jar a v lete sa ruské sily sústredili na obsadenie ďalších území v Doneckej a Luhanskej oblasti. Ich pomalý postup zvyčajne sprevádzalo intenzívne nasadenie delostrelectva.[32] 26. mája Rusi obsadili Lyman, 3. júla Lysyčansk. Ukrajincom sa darilo ruské jednotky vyčerpávať. Pravdepodobne s nasadením raketometov HIMARS a presne navádzanej munície dodaných západnými krajinami (hlavne USA, Spojené kráľovstvo) sa darilo likvidovať ruské a separatistické sklady munície, čím výrazne znižovali ofenzívnu silu nepriateľa.

6. septembra ukrajinské sily začali prekvapivú ofenzívu v Charkovskej oblasti a vytlačili ruské sily z Iziumu, Balaklije a prekročili rieku Oskiľ. Ruské sily začali po celom úseku frontu budovať obranné línie. Ruské ofenzívne akcie prebiehali už iba v okolí Bachmutu v Doneckej oblasti.[33]

V októbri ukrajinské sily začali postup v Chersonskej oblasti s cieľom oslobodiť Cherson, najväčšie mesto, ktoré Rusi počas vojny na Ukrajine obsadili. Kritická situácia na fronte prinútila Rusko prvý krát od druhej svetovej vojny vyhlásiť 21. septembra čiastočnú mobilizáciu.[34] Ukrajinské vojská napokon 11. novembra Cherson oslobodili a vytlačili ruské sily na východný (ľavý) breh Dnepra.

Veľká časť medzinárodného spoločenstva odsúdila Rusko za jeho kroky na Ukrajine a obvinila ho z porušovania medzinárodného práva a porušovania ukrajinskej suverenity. Mnohé krajiny zaviedli ekonomické sankcie voči Rusku, ruským jednotlivcom alebo spoločnostiam najmä po invázii v roku 2022.

V priebehu roku 2023 obe strany pokračovali intenzívnej bojovej činnosti. Rusom sa podarilo po dlhej ofenzíve v lete 2023 obsadiť Bachmut. Ukrajinci sa pokúsili o ofenzívu smerom na Melitopoľ a Berďansk, avšak boli ich postup nebol dostatočne dynamický a vzhľadom na nedostatok síl neboli schopní dosiahnuť rozhodujúci prielom. Na jeseň ruské sily spustili ofenzívu smerom na Avdjivku. Pozemné boje nepriniesli zásadnú zmenu a frontová línia sa v priebehu roku 2023 výrazne neposunula.

V júni 2023 došlo na ruskej strane ku krátkej vzbure vojsk Vagnerovej skupiny, ktoré obsadili Rostov nad Donom a začali tiahnuť na Mosvku s cieľom dosiahnúť zmeny na Ministerstve obrany. Po približne 48 hodinách ho však prerušili a stiahli sa. Vedenie Vagnerovej skupiny (Prigožin, Utkin) v priebehu mesiaca zahunulo pri leteckej nehode.[35] Následne bol odvolaný gen. Surovikin, ktorý proti vzbure aktívne nezasiahol.

Koncom decembra 2023 Ukrajinci stratili mesto Marjinka, v tej dobe už kompletne zničené. V januári 2024 sa ukrajinské sily stiahli zo zničenej Avdijivky. Na jar došlo ku kríze na ukrajinskej strane pre pozastavenie dodávok zbraní a munície z USA v dôsledku politických obštrukcií v USA a chýbaniu delostreleckej munície. K zabezpečeniu delostreleckej munície prispela aj iniciatíva Česka, ku ktorej sa pripojil rad európskych krajín.[36] V priebehu roka sa ruskej strane podarilo silne narušiť ukrajinskú výrobu elektrickej energie, keď zničili prakticky všetky tepelné elektrárne.[37] V máji sa Rusi pokúsili o útok na Charkov územia Belgorodskej oblasti, ale boli odrazení. Pokračoval pomalý ruský postup od Avdijivky na Očeretyne a Toreck, ako aj boje o prístupy ku Kramatorsku pri Časiv Jare. Ukrajincom sa podarilo vytlačiť ruské vojnové lode Čiernomorskj flotily z Krymu do východnej časti Čierneho mora (Novorossijsk). Obe strany naďalej zostávajú motivované v pokračovaní bojových operácií.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Z celkového počtu 900 000 príslušníkov vojenských sil, 554 000 príslušníkov polovojenských jednotek a 2 000 000 záložníkov.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Bielorusko sa podľa Lukašenka na invázii nezúčastňuje, nasadenie vojsk však úplne nevylúčil. TA3 (Bratislava: C.E.N.). Dostupné online [cit. 2022-03-02].
  2. ↑ 24. deň po tom, čo 190 000 vojakov prekročilo hranicu
  3. ↑ Polští dobrovolníci zlikvidovali ruskou kolonu, tvrdí nadšení Ukrajinci. Novinky.cz. Dostupné online.
  4. ↑ YEKELCHYK, Serhy. The Conflict in Ukraine (What Everyone Needs to Know?). [s.l.] : Oxford University Press, 2015. 192 s. ISBN 978-0-19-023730-1.
  5. ↑ VYKOUKAL, Jiří. Východ : vznik, vývoj a rozpad sovětského bloku 1944-1989. 1. vyd. Praha : Libri, 2000. 860 s. ISBN 80-85983-82-6.
  6. ↑ Договір про дружбу, співробітництво і партнерство між Україною і Російською Федерацією [online]. zakon.rada.gov.ua, [cit. 2022-10-17]. Dostupné online.
  7. ↑ ebe, TASR, SITA. Viktora Juščenka otrávili dioxínom. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2004-12-11. Dostupné online [cit. 2022-10-19]. ISSN 1336-197X.
  8. ↑ TASR. Pred 15 rokmi sa začala oranžová revolúcia na Ukrajine. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2019-11-21. Dostupné online [cit. 2022-10-19].
  9. ↑ Cuník, M., 2022: Vojna svetov. Obrana, 4, s. 34-37
  10. ↑ a b WIKTOR SZARY. Polish ex-minister quoted saying Putin offered to divide Ukraine with Poland [online]. Príprava vydania Alison Williams. Thomson Reuters, 2014-10-20, [cit. 2024-10-06]. Dostupné online.
  11. ↑ SITA. Ukrajinská opozícia pre EÚ obvinila Janukovyča z vlastizrady. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2013-11-21. Dostupné online [cit. 2022-10-18]. ISSN 1336-197X.
  12. ↑ TASR. Chronológia ruskej agresie voči Ukrajine od anexie Krymu až po otvorenú vojnu. Trend (Bratislava: News and Media Holding), 2022-02-24. Dostupné online [cit. 2022-10-19]. ISSN 1336-2674.
  13. ↑ Úspech Ukrajiny môže transformovať Rusko [online]. euractiv.sk, 2013-10-31, [cit. 2022-10-19]. Dostupné online.
  14. ↑ HILLE, Kathrin. Ukraine bailout could derail Putin’s drive to boost Russian economy [online]. ft.com, 2013-12-18, [cit. 2022-10-19]. Dostupné online.
  15. ↑ TASR. Ukrajina si pripomína druhé výročie začiatku Euromajdanu. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2015-11-21. Dostupné online [cit. 2022-10-19].
  16. ↑ Одесская трагедия. Пять лет. Знаем ли мы больше? [online]. bbc.com, 2019-05-02, [cit. 2023-10-30]. Dostupné online.
  17. ↑ Dudko, O., 2022: A conceptual limbo of genocide: Russian rhetoric, mass atrocities in Ukraine, and the current definition’s limits. Canadian Slavonic Papers/Revue Canadienne des Slavistes, Vol. 64, No. 2–3, s. 133–145 https://doi.org/10.1080/00085006.2022.2106691
  18. ↑ Ukraine says Donetsk 'anti-terror operation' under way [online]. bbc.com, 2014-04-15, [cit. 2022-10-20]. Dostupné online.
  19. ↑ a b YEKELCHYK, Serhy. The Conflict in Ukraine (What Everyone Needs to Know). [s.l.] : Oxford University Press, 2015. 186 s. ISBN 978-0-19-023728-8.
  20. ↑ ČTK. Ruští agenti řídili přepravu systému BUK. Ze sestřelení letadla MH17 budou obviněni tři Rusové a Ukrajinec. Lidovky.cz (Praha: MAFRA), 2019-06-19. Dostupné online [cit. 2022-10-19]. ISSN 1213-1385.
  21. ↑ SNYDER, Timothy. Cesta do neslobody : Rusko, Európa, Amerika. Prvé. vyd. [Bratislava] : Premedia, 2018. 341 s. ISBN 978-80-8159-598-1. S. 169.
  22. ↑ GRYTSENKO, Oksana. Bodies of victims of Ilovaisk massacre still being found, counted weeks later [online]. kyivpost.com, 2014-10-16, [cit. 2022-11-09]. Dostupné online.
  23. ↑ Holcomb, F., 2017: The Kremlin’s Irregular Army: Ukrainian Separatist Order of Battle. Institute of the Study of War, Washington, s. 9, Dostupné online
  24. ↑ a b RTVS, vh, ČTK. Svet poukazuje na to, že ich porušuje Rusko, to viní Ukrajinu. Čo sú minské dohody? [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2022-02-23, [cit. 2022-10-20]. Dostupné online.
  25. ↑ Террористы привязали мужчину с украинским флагом к столбу в Зугрэсе
  26. ↑ Патріотка Ірина Довгань, яку катували терористи, розповіла, чому не вважає себе героїнею
  27. ↑ Response to Special Representative in Ukraine Ambassador Martin Sajdik and OSCE Special Monitoring Mission Chief Monitor Ertugrul Apakan. usmission.gov.
  28. ↑ Putin priznal vojakov na Ukrajine. S Amerikou chce prehlbovať spoluprácu. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2015-12-17. Dostupné online [cit. 2022-03-28]. ISSN 1336-1996.
  29. ↑ Deutsche Welle (www.dw.com). Путин врал, что войны с Украиной не будет. Хронология обмана президента РФ [online]. dw.com, [cit. 2022-04-04]. Dostupné online.
  30. ↑ TÓDA, Mirek. Putin uznal separatistov na Donbase, Ukrajine teraz hrozí ruská invázia. Denník N (Bratislava: N Press), 2022-02-21. Dostupné online [cit. 2022-03-28]. ISSN 1339-844X.
  31. ↑ TASR. O aktuálnej vojenskej situácii na Ukrajine informujú Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Trend (Bratislava: News and Media Holding), 2022-03-11. Dostupné online [cit. 2022-10-28]. ISSN 1336-2674.
  32. ↑ TASR, tasr.sk, TERAZ, Teraz.sk. Vyjadrenie: OS SR: Aktuálna vojenská situácia na Ukrajine a činnosť OS SR [online]. tasr.sk, [cit. 2022-10-28]. Dostupné online.
  33. ↑ Ukraine in maps: Tracking the war with Russia [online]. bbc.com, 2022-02-24, [cit. 2022-10-28]. Dostupné online.
  34. ↑ TASR. Mobilizácia v Rusku naznačuje, že vojna na Ukrajine bude dlhá, myslí si analytik Jan Ludvík. Trend (Bratislava: News and Media Holding), 2022-09-23. Dostupné online [cit. 2022-10-28]. ISSN 1336-2674.
  35. ↑ TASR. Ruský vyšetrovací výbor potvrdil, že Prigožin pri páde lietadla zomrel [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2023-08-27, [cit. 2024-07-25]. Dostupné online.
  36. ↑ První zásilka munice z české iniciativy dorazila na Ukrajinu [online]. Praha: Česká televize, 2024-06-25, [cit. 2024-07-25]. Dostupné online.
  37. ↑ Pavel Polityuk, The Russian attacks that have pounded Ukraine's power facilities, 2024-06-20, Reuters, Dostupné online

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • GÁLIS, Tomáš; DULEBA, Alexander. Rusko, Ukrajina a my : rozhovory Tomáša Gálisa s Alexandrom Dulebom. 1. vyd. Bratislava : Premedia, 2016. 167 s. ISBN 978-80-8159-313-0.
  • FORRÓ, Tomáš. Donbas : svadobný apartmán v hoteli Vojna. 1. vyd. Bratislava : N Press, 2019. 339 s. ISBN 978-80-999250-0-8.
  • HARKOTOVÁ, Stanislava. Ešte sme nezomreli : Príbehy z vojnovej Ukrajiny 2013 – 2022. Bratislava : Ringier Slovakia Media, 2022. 208 s. ISBN 978-80-974226-2-2.
  • FORRÓ, Tomáš. Spev sirén : putovanie do srdca ukrajinskej vojny. Žilina : Absynt, 2024. 599 s. ISBN 978-80-8203-480-9.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rusko-ukrajinská_vojna&oldid=7944959“