Safíjovská ríša

Safíjovská ríša Molke Vasi’ al-Fazâye Irân مملکت ایران ↓ 1501 – 1736 ↓ vlajka
Geografia Safíjovská ríša v čase panovania šacha Abbása I. Veľkého
Hlavné mesto	Tabríz (1501 – 1555) Kazvín (1555 – 1598) Isfahán (1598 – 1736)
Obyvateľstvo
Jazyky	perzština, azerbajdžančina, gruzínčina, čerkeština, arménčina, turečtina
Náboženstvo	šíitský islam
Štátny útvar
Štátne zriadenie	absolútna monarchia
Mena	tuman, abbási (a abazi), šahi
Vznik	1501 (dobytie mesta Tabríz vojskami šacha Ismá´íla I.)
Zánik	1736 (definitívne zvrhnutie safíjovskej dynastie šachom Nádirom turkménskeho pôvodu)
Predchádzajúce štáty: Ak Kojunlu Tímúrovská ríša Nástupnícke štáty: Afšárovská ríša Hotakovci Ruské impérium Osmanská ríša

Safíjovská ríša (iné označenia: safíjovská Perzia, safíjovský Irán, safijovský štát, sáfíjovský štát) bolo rozľahlé impérium, ktoré počas svojej existencie v rokoch 1501 až 1736 zahŕňalo územie terajšieho Iránu ale aj Turkmenistanu a Afganistanu v strednej Ázii a to pod vládou Safíjovskej dynastie. Samotná dynastia sa dostala k vladárskej moci v roku 1501, keď došlo nástupu nového panovníka (šacha) Ismá’íla I. na trón. Zánik dynastie nastal roku 1722, v čase, keď ju premohli vojensky výbojné afganské kmene. Táto ríša sa dostala na výslnie prostredníctvom svojho výnimočného kultúrneho rozkvetu, v ktorom sa jej dokázalo vyrovnať podobne vyspelé impérium na východe a to ríša indických Mughalov.

Pôvod nových vládcov

Dynastie Safíjovcov mala svoje korene v meste Ardabíl. Meno dynastie sa odvodzuje od ich historicky významného predchodcu, ktorým bol Safi-ad-din. Ten bol známy taktiež aj ako „zbožný šach“, ktorý žil v rokoch 1252 až 1334. Išlo taktiež o zakladateľa šíitskeho dervišského rádu, ktorý ešte pred svojím skonom prikázal samotným mníchom obraňovať skutočnú šíitsku vieru.

Založenie dynastie

Šach Ismá’íl pri dobytí mesta Tabríz (1502).

Koncom 15. storočia sa novému safíjovskému vodcovi Ismá’ílovi podarilo úspešne rozšíriť vplyv dynastie na úkor ríše Ak Kojunlu. Táto ríša bola v rozvrate a to pre spory o následníctvo. Zaujímavosťou je šachov Ismá’ílov pôvod, keďže bol vnukom náčelníka Uzuna Hasana. V roku 1501 došlo k nástupu šacha Ismá’íla I. na perzský panovnícky trón. Zároveň tak došlo k založeniu samotnej dynastie. Novému šachovi sa podarilo v tom istom roku dobyť mesto Tabríz. Stalo sa tak za vojenskej podpory anatólskych a sýrskych armád. Išlo dobytie mesta, ktoré bolo sídlom Seldžukov v na území severozápadného Iránu. O čosi neskôr, dňa 11. marca roku 1502 bol korunovaný v Tabríze za šacha. Dôsledkom tohto aktu došlo k skoncovaniu cudzej nadvlády v Perzii až po 900 rokoch. Po dobytí mesta Tabríz vyhlásil nový šach šíitsku sektu dvanástich imámov za nové náboženstvo vo svojich územiach. Táto viera znamenala, aby šach vyžadoval od svojich veriacich preklínanie prvých troch kalifov, ktorý stáli v čele moslimskej obce pred Alím. To však znamenalo urážku pre sunnitov, ktorí taktiež uctievali správne vedených kalifov. Zároveň sa po tomto akte objavili rozpory medzi Safíjovcami a ich novými protivníkmi, zaryto sunnitskými Osmanmi na západe. V roku 1502 tak boli popravení sunnitskí odporcovia samotného šacha priamo na jeho vlastný príkaz.

V roku 1508 sa podarilo armádam samotného šacha úspešne dobyť mesto Bagdad. O čosi neskôr, v roku 1510 zvíťazili jeho armády nad oddielmi Muhammada Šajbániho. Šachovi sa tak následne podarilo podrobiť si Herát, Baktriu a Chivu v strednej Ázii. Samotný Ismá’íl sa pokúšal konsolidovať svoju nadvládu v podrobených územiach prostredníctvom nekompromisného zavádzania šíitskej viery. Pred rokom 1501 však existovali v Iráne silné prošíitske tendencie, pričom tam existovali aj významné svätyne, rovnako ako v Mašhade, pričom aj napriek tomu v Iráne presne ako v takmer celom zvyšku islamského sveta, prevládal sunnitský smer. Šíitska viera bola charakteristická vo svätých mestách na juhu Iraku. Safíjovskí vladári zmenili Irán po náboženskej stránke takým spôsobom, že sa stal prevažne šíitskym, akým je aj v súčasnosti.

Boje s Osmanmi

Abbás I. Veľký ako šach vládol v rokoch 1588 až 1629.

Rozpínavosť Osmanskej ríše narazila na nového suseda na východe a to práve ríšu, ktorej vládli Safíjovci. Ozbrojené strety medzi Osmanskou ríšou, ktorej obyvateľstvo bolo sunnitské a Safíjovskou Perziou ako krajinou prevažne šíitskeho islamu pretrvávali až do oslabenia a pádu dynastie v 17. storočí. V auguste roku 1514 došlo k ozbrojenému stretu medzi armádami Osmanskej ríše a Safíjovskej Perzie na Čaldiránskej rovine. Táto vojenská porážka pre Peržanov znamenala, že šachove nádeje presadiť šíitske orientácie medzi veriacimi v južnej Anatólii zlyhali. V roku 1524 prevzal vládu nový šach, ktorým bol Tahmasp I. ako Ismá’ílov syn, ktorý mal vtedy iba desať rokov. Vládol až polstoročie, presnejšie v rokoch 1524 až 1576. V roku 1528 sa podarilo safíjovským armádam získať späť mesto Bagdad, ktoré dobyli od kurdského uzurpátora. O čosi neskôr, v roku 1534, sa podarilo osmanským vojenským oddielom pod vedením sultána Sulejmana I. dobyť Bagdad. Osmanský útok tak znamenal, že safíjovská vláda musela ujsť z mesta. Nový šach Tahmasp I. bol tak donútený preniesť svoje sídlo z Tabrízu do Kazvínu, kde našiel viac bezpečia.

Ďalší ozbrojený konflikt medzi osmanskými Turkami a Safíjovskou ríšou sa rozhorel v roku 1553. O rok neskôr sa vojskám osmanským Turkom podarilo vytlačiť safíjovské armády z Nachičevanu. V roku 1555 však došlo k vzájomnému urovnaniu a to uzavretím mieru v Amasii.

Ďalšia ozbrojená potýčka vypukla v roku 1578, v čase, keď sa armády Osmanskej ríše usilovali ovládnuť kaukazské kniežatstvá. V roku 1578, presne v čase prológu samotného konfliktu sa podarilo osmanským armádam zvíťaziť nad vojenskými oddielmi Safíjovskej Perzie pri Derbente. V roku 1583 došlo k vytlačeniu Safíjovcov z Baku. Ďalšia vojenská potýčka medzi armádami osmanských Turkov na jednej strane a Peržanmi na strane druhej sa odohrala v roku 1588 v pri Gandži. Skončila sa napokon vojenských víťazstvom armád Osmanskej ríše. Počas tejto vojny došlo k zmene na šachovom tróne. Ďalší perzský šach Muhammad napokon odovzdal trón svojmu sedemnásťročnému synovi Abbásovi. Ten napokon v roku 1590 uzavrel mierovú dohodu s Osmanskou ríšou, ktorej bolo umožnené expandovať tak, aby získala územie po Kaukaz ale aj Kaspické more.

Dobytie Tabrízu safíjovskými vojskami v roku 1603.

Napriek predošlej mierovej zmluve osmansko-safíjovské vojny však pokračovali aj naďalej. Nový konflikt vypukol v roku 1602. Vtedy sa podarilo armádam Safíjovskej Perzie pod vedením šacha Abbása I. znovu dobyť mesto Tabríz. O rok neskôr dobyli perzské armády Jerevan, Širván a Kars. Napokon v roku 1618 došlo k uznaniu územných ziskov a to v Zakaukazsku, Kurdistane a Mezopotámii voči Safíjovcom zo strany Osmanskej ríše. Pre Osmanov išlo o veľmi nákladnú vojnu, v ktorej však nič nezískali. Navyše mesto Istanbul vtedy dokonca postihla morová epidémia, po ktorej nasledovala hospodárska kríza.

Aj napriek predošlým ozbrojeným potýčkam sa boje medzi Osmanskou ríšou a dynastiou Safíjovcov nezastavili. Nová vojna sa naplno rozhorela v roku 1623, keď perzský šach Abbás I. opäť dobyl od Osmanskej ríše mesto Bagdad, Mosul ale aj oblasť Mezopotámie. V roku 1635 však Osmanská ríša vrátila vojenský protiúder a to dobytím mesta Jerevan. O čosi neskôr, presnejšie v roku 1638 sa armádam osmanskej ríše podarilo opätovne dobyť od Safíjovskej Perzie mesto Bagdad. O rok neskôr bol uzavretá mierová zmluva v meste Kasr-e-Širín, podľa ktorej napokon Osmanská ríša získala oblasť Iraku.

Kultúrny rozkvet

Reforma armády

V roku 1588 sa novým šachom stal Abbás I., ktorého vláda trvala v rokoch 1588 až 1629. Išlo o jedného z najvýznamnejších šachov. Najväčšia zásluha mu pripadá za reformu vojenstva. Zaviedol používanie strelných zbraní ale aj delostrelectva. Zaujímavosťou bolo počas jeho armádnych reforiem zavedenie mušketierov. Práve títo bojovníci boli známi ako protiváha osmanských janičiarov. Pešiaci boli verbovaní ako tí, ktorí mali perzský pôvod no do Isfahánu boli taktiež posielaní taktiež Arméni, Gruzínci ale aj príslušníci iných národností, známi skôr podľa pojmu otroci (qullar alebo ghulám). Niektorí z nich sa zaraďovali k pechote ale väčšinou slúžili v jazdectve. Zároveň sa perzskému šachovi Abbásovi I. podarilo vojenské úspechy presadiť aj priamo v poli. V roku 1597 safíjovské armády úspešne vytlačili uzbeckých útočníkov. Okrem tohto sa jeho armádam podarilo v spojenectve s britskými vojenskými oddielmi vytlačiť portugalských obchodníkov z ostrova Hormuz. Tým mal v pláne docieliť si opätovnú kontrolu nad Perzským zálivom.

Prekvitanie staviteľstva

Šachova mešita (Masdžed-e-Šáh) v meste Isfahán v juhozápadnom Iráne.

Perzský šach Abbás I. bol známy ako ten panovník, ktorý dosiahol skutočne pozoruhodné úspechy jednak pri vojenskej činnosti ale aj pri reforme štátnej správy, pričom veľká zásluha mu patrí taktiež pre výstavbu honosných architektonických pamiatok, za čo mu prischla prezývka Veľký. Jeho vláda bola skutočne výborným obdobím safíjovskej dynastie. Podieľal sa na rekonštrukcii cestnej siete. Okrem tohto úspechu sa jeho panovaniu pripisuje taktiež to, že práve vtedy mestá rástli a následne sa rozširovali. Perzia bola známa ako kultúrne centrum islamského sveta. V roku 1598 sa mesto Isfahán stalo hlavným sídlom Safíjovskej Perzie. Nové hlavné mesto bolo dôležitým miestom ešte počas vlády dynastie Sasánovcov. Mešity, ktoré sa nachádzajú v tomto meste aj v súčasnosti, predstavujú najpôsobivejší príklad islamskej architektúry, ktorá bola vytvorená predovšetkým v čase vlády dynastie Safíjovcov. Príkladom môže byť jednak most Allávardího chána, taktiež Palác Vznešená brána ako aj Pavilón Štyroch stĺpov či dokonca Kráľovská mešita (Masdžed-e-Šáh). Tá je známa vďaka glazovaným tyrkysovým kachličkám s bohatými arabeskovými dekoráciami. Zaujímavosťou samotnej kultúry Safíjovskej Perzie je fakt, ktorý naznačuje, že práve samotný šach Abbás I. Veľký bol prístupný poddanému ľudu, pričom na podvečerných prechádzkach po námestí sa stretával s obchodníkmi, pričom sám hodnotil tovar vystavený na predaj.

Safíjovský štát, presnejšie jeho správa a zavedenie šíitizmu ako štátneho náboženstva predurčili podobu moderného Iránu. Išlo o také obdobie, ktoré sa vyznačovalo neprekonateľnou silou pri zhotovovaní krásnych vecí. Nevídaná tvorivosť sa prejavovala jednak v materiálnej kultúre, taktiež v kovotepectve, rovnako aj výrobe látok, tkania kobercov ale aj keramike, maľovaní miniatúr a predovšetkým v oblasti architektúry.

Paradox v náboženstve

Šíitska viera dynastie Safíjovcov a teológov pod ich vládou mala od samého počiatku určitý sklon k extrémizmu, s ktorým súvisela neznášanlivosť, ktorá bola posilňovaná náboženskými potýčkami s osmanskými Turkami. Dynastia Safíjovcov bola známa vďaka tomu, že jej vladári sa snažili byť zbožnejší než mnohí sunnitskí panovníci pred nimi. Teória, ktorá naznačovala, že židia sú nábožensky nečistí (nadžes), viedla postupne k tomu, že životné podmienky menšín sa postupne zhoršovali. Obzvlášť pochmúrne obdobie iných veriacich nastalo po roku 1642. Vtedy došlo k vydávaniu predpisov, ktoré stanovovali, že židia museli nosiť na odeve nášivky z červenej látky, aby sa tak líšili od ostatných obyvateľov. Okrem tohto nariadenia sa im doslova zakazovalo chodiť po strede ulice, kde nesmeli taktiež kráčať po boku moslimov. Zároveň mali zakázané vstupovať do obchodov a dotýkať sa ponúkaného tovaru. Z náboženských nariadení nesmeli verejným spôsobom oslavovať sobáše. V juristike nemali možnosť dať najavo svoju obhajobu aj napriek tomu, že ich šiíti preklínali. Naproti tomuto však humánni a vzdelaní duchovní ako vážení občania miest a vidieka vystupovali ako ochrancovia židov, kresťanov ale aj zoroastrovcov. Iní, menej významní duchovní, však často poburovali veriacich proti týmto utláčaným skupinám obyvateľov.

Oslabenie vládnucej moci a úpadok dynastie

Perzský šach Safí II. (Solajmán) s dvoranmi, eunuchmi a ďalšími dvoranmi počas audiencie európskych návštevníkov.

V roku 1629 umrel perzský šach Abbás I. Veľký. Trón prevzal jeho vnuk Safí I. Odvtedy došlo k postupnému oslabeniu ústrednej moci. Z vojenského hľadiska boli pevnosti aj naďalej zastaralé niekoľko stoviek rokov. Panovnícky dvor bol navyše u šachov oslabený alkoholizmom a to aj napriek paradoxu, ktorý naznačoval zákaz popíjania opojných nápojov. Víno však bolo medzi vladármi vítané ale zároveň aj škodlivé. Podľa súdobých komentátorov buď zavinil priamu smrť alebo niesol na nej podiel jednak u perzského šacha Ismá’íla II. (panoval v rokoch 1576 až 1577) ale aj šacha Safího I. (vládol v rokoch 1629 až 1642) ako aj jeho nástupcu, šacha Abbása II. (panoval v rokoch 1642 až 1666). Panovanie nového perzského šacha Safího II. (Solajmána), ktorý vládol v rokoch 1666 až 1694 sa spočiatku vyznačovala pokojnými časmi. Neskôr sa však prejavili finančné problémy spojené s nákladnou výstavbou mešít a palácov, čo sa zapísalo ako jedna zo zničujúcich následkov panovania dynastie. Samotný šach Safí II. mal slabý záujem o panovanie a práve to bol dôvod prečo ho zveril do rúk svojich dvoranov. Okrem iného sa prejavili taktiež náboženské potýčky. Perzský šach Abbás II. bol známy ako ten panovník, ktorý prenasledoval občas iných veriacich, pričom išlo jednak o sunnitov, kresťanov ale aj hinduistov z Mogulskej ríše. Predstavitelia iných náboženských obcí ako napríklad arménski kresťania či zoroastrovci boli taktiež známi ako tí, ktorí boli počas súdov znevýhodňovaní a vystavovaní každodennému ponižovaniu.

V júli roku 1694 skonal perzský šach Safí II. pričom práve jeho novým nástupcom na stal šach Husejn I. Počas jeho vlády, presnejšie začiatkom 18. storočia, prežívala Perzia stále svoje výhodné zastávanie. Európska ekonomika však stále napredovala natoľko, že mohla narušiť stabilitu tej ázijskej. Safíjovská Perzia mala byť na tomto miest tiež, no našťastie si perzskí architekti mohli pokojne dovoliť vybudovať nádherné architektonické stavby. Štátna správa však mohla pokojne existovať ak naďalej a to aj napriek tomu, že panovník nebol ochotní vládnuť a že samotná správa zvyšovala dane a to aj napriek menšiemu rozsahu, než by mala. Po skone perzského šacha Abbása I. Veľkého sa teda začala dynastia Safíjovcov rúcať, pričom napokon boli vojensky porazení Afgancami, po ktorých nasledovalo pôsobenie a prevzatie vlády šachom Nádirom.

Afganský vpád a rozvrat Perzie

V roku 1709 došlo na území Afganistanu k vypuknutiu povstania, ktoré bolo namierené proti nadvláde dynastie Safíjovcov. Jednoznačným ničiteľom samotnej dynastie bol Mír Veis ako náčelník afganského kmeňa Gilzájov z Kandaháru. Sám bol známy ako zámožný človek, ktorý uspel medzi kmeňmi vďaka svojej štedrosti voči chudobnému ľudu. Safíjovský guvernér z Kandaháru ako Gruzínec mal obavy z Mír Veisovho vplyvu pre prípadnú rebéliu, čím ho následne poslal do Isfahánu. To sa však ukázalo ako obrovská chyba. Mír Veis si v tomto meste ako sunnitský moslim vyžiadal od samotného šacha Husajna povolenie na púť (hadždž) do Mekky. Zároveň dosiahol vydanie fatvy ospravedlnenia, ktorá sa týkala povstania proti safíjovskému režimu. Po tomto diplomatickom akte vykonal návrat späť do Kandaháru. Išlo však o lesť, keďže samotného perzského šacha oklamal falošnou lojalitou. Následne došlo k tomu, že Mír Veis zabil safíjovského guvernéra, čo na šachovom panovníckom dvore znamenalo, že ide o skutočnú rebéliu. Armády Safíjovskej Perzie však počas potlačenia zlyhali, pričom neskôr došlo k vypuknutiu ďalšej vzbury iného afganského kmeňa a to Abdálí z Herátu. Slabá vláda dynastie Safíjovcov viedla napokon k nespokojnostiam poddaných v Balúčistane, Chorasáne, Šírváne a Bahrajne.

Mahmúd Hotak ako vládca Afganistanu v roku 1722.

Mír Veis však umrel v roku 1715, pričom jeho syn Mahmúd zorganizoval armádu, s ktorou napokon vtrhol v roku 1719 na územie Iránskej náhornej plošiny, pričom jeho vojenské oddiely prenikli úspešne až do Kermánu, kde napáchali veľké škody. Po tomto vojenskom úspechu sa však neohrozene vydal do Isfahánu, hlavného mesta dynastie Safíjovcov. Perzskému vezírovi sa podarilo zhromaždiť armádu, ktorá prevyšovala Hotakove vojenské oddiely až dvojnásobne. Dňa 8. marca roku 1722 došlo k bitke pri Golnábade, ktorá sa však skončila, paradoxne, víťazstvom oveľa menšej armády dynastie Hotakovcov. Zvyšné safíjovské oddiely napokon ustúpili smerom do Isfahánu. Následne sa podarilo afganským armádam začať blokádu mesta, keďže na úplné zničenie disponovali iba malou silou vojsk, pričom im chýbalo taktiež ťažké delostrelectvo na zničenie hradieb. Mesto tak bolo vydané napospas utrpeniu, ktoré prebiehalo od marca až do októbra roku 1722, teda v čase samotnej blokády.

Civilné obyvateľstvo bolo vystavené hladomoru, pričom došlo aj k náznakom kanibalizmu. Počas vojenského obkľúčenia mesta armádami Gilzájov sa podarilo ujsť Tahsmapovi ako synovi šacha Husajna, ktorý mal za cieľ získať si podporu zo severnej Perzie, čo mu však nevyšlo. Dňa 23. októbra roku 1722 ušiel zo záhrad vo Farabáde aj samotný šach Husajn, dôsledkom čoho prenechal vládu na tróne Mahmúdovi Gilzájimu.

Po úspešnej vojenskej okupácii Isfahánu došlo k obsadeniu západných iránskych provincií a to Tabrízu, Kermánu a Hamadánu zo strany Osmanskej ríše, ktorá musela čeliť silnej obrane miestnych obyvateľov. Ruský cár Peter I. Veľký vyslal svoje armády pre obsadenie južného pobrežia Kaspického mora, keďže sám nenechal osmanskú expanziu bez odozvy. Okupácie jednotlivých území zo strany armád osmanských Turkov a Rusov spolu s afganskými oddielmi jasne naznačovala, že existencia Safíjovskej Perzie, ktorá bola založená začiatkom 16. storočia, blíži k svojmu zániku. Vo februári roku 1725 došlo k zmasakrovaniu takmer všetkých preživších mužských členov safíjovskej dynastie zo strany samotného Gilzájiho. Jeho ukrutnosti však skončili po opätovnom návrate šacha Husajna. Krátko po tejto udalosti však Mahmúd Gilzáj z neznámych príčin umrel, pričom jeho moc prevzal bratranec Ašraf. Ten spočiatku sľúbil ochranu šachovi Husajnovi. Napokon ho nechal popraviť aby tak predišiel osmanských snahám znovu nastoliť panovanie safíjovskej dynastie.

Šach Nádir ako „Napoleon Perzie“

Šach Nádir (* 1688 – † 1747) ako panovník Perzie v rokoch 1736 až 1747.

V čase vojenského chaosu na území Perzie využil situáciu pre svoj budúci prospech mladý bojovník Náder Qolí zo starého ašfárskeho qizilbašského kmeňa, pričom po čase sa vypracoval na oblastného vodcu v severovýchodných častiach krajiny a to Chorasáne. Nádir bol turkického pôvodu. Miesto, kde vyrastal bolo v severnej Perzii a to počas posledných rokov vlády dynastie Safíjovcov. Situácia, v ktorej sa Safíjovci ocitli, sa zmenila na jeseň v roku 1726. Vtedy došlo k vojenskému vytlačeniu afganských kmeňov z Isfahánu. Práve vtedy sa Náder Qolí rozhodol uzavrieť spojenectvo s Tahmaspom II. ako synom už zavraždeného šacha Husajna. Nádirovi sa podarilo vytvoriť armádu naverbovanú až z 5 000 vojakov a to s cieľom pomôcť Tahmaspovi II. znovu získať post šacha. Za verné služby voči šachovi Tahmaspovi II. dostal meno Náder Tahmásp Qolí Chán, čo znamenalo „Tahmaspov otrok“. Samotný šach Tahmasp II. sa však prejavil ako slabý panovník pre jeho negatívne povahové črty. Typické boli vlastnosti jeho otca i starého otca a to jednak lenivosť, neschopnosť ale aj alkoholizmus. Práve to znamenalo, že panovníckom dvore bol neustále pod vplyvom alkoholu, čím sa nikto z jeho dvoranov neodvážil ho korigovať. Naproti týmto javom si však Nádir upevnil svoju pozíciu trestnou výpravou proti abdalským Afgancom, dôsledkom čoho si tak zaistil dominantné postavenie na Tahmaspovom dvore. Na konci roku 1729 sa podarilo Nádirovým armádam zvíťaziť nad afganskými armádami až v troch bitkách. Tahmasp II. sa tak mohol opäť stať šachom. Ešte predtým, než sa Nádir rozhodol ísť do otvoreného boja proti afganským kmeňom, vymohol si od Tahmaspa II. nariadenie pre výber daní pre armádu. Tento úspešný krok mu pomohol založiť si vlastný štát v štáte, ktorý sa opieral o vojenskú moc. Na konci leta roku 1732 sa podarilo Nádirovi doraziť späť do Isfahánu z vojenskej výpravy proti osmanským Turkom. Vtedy mal však už všetko starostlivo naplánované. Podarilo sa mu opiť šacha Tahmaspa II. V neriadenom stave ho napokon vystavil šíitskym dvoranom a vojenským veliteľom. Následne sa mu podarilo narýchlo povolať vládnych hodnostárov, ktorí vyhlásili šacha Tahmaspa II. za neschopného pre vládu v krajine, pričom po tomto akte dosadili na trón jeho maloletého syna Abbása III. Nádirovi sa tak podarilo stať sa jeho poručíkom.

Bodka za existenciou dynastie

V roku 1736 perzskému vojvodcovi Nádirovi podarilo vyhlásiť sa za šacha, čím definitívne zvrhol safíjovskú dynastiu. Tomuto aktu však predchádzalo obnovenie kontroly nad všetkými provinciami bývalej Safíjovskej Perzie s výnimkou Kandaháru. Následne sa nechal vyhlásiť za šacha a to vďaka súhlasu všetkých významných hodnostárov, kmeňových vodcov a význačných duchovných, ktorí sa zhromaždili na sneme uprostred Moghánskej pláne. Mladý Abbás III. bol napokon zosadený z trónu, čím sa panovanie dynastie Safíjovcov definitívne skončilo. Nádir sa však zmocnil postu šacha bez použitia politického násilia. Navyše zosadenie predošlého šacha Tahmaspa II. spolu s korunováciou v Mogháne dosiahol namiesto vraždenia starostlivou prípravou a to vďaka propagande ale aj politickými ťahmi či dokonca dominantnou podporou vojenskej sily. Určité zadosťučinenie sa pre Nádira prejavilo vojenským zdarom. Zaujímavosťou jeho korunovačného aktu bolo uzákonenie nových podmienok. Jednou z nich, ktorú si Nádir počas svojho korunovačného aktu stanovil, bolo pozastavenie šíitskych praktík, ktoré mali za následok urážky a napádanie sunnitských moslimov, pričom patrilo sem aj opovrhovanie a preklínanie prvých troch kalifov. Orientácia na sunnitský islam znamenala udržať lojalitu niektorých kontigentov v perzskej armáde. Práve tých nechal šach Nádir začleniť do svojich vojenských oddielov, čím chcel predísť závislosti na tradičných šíitskych zložkách, ktoré sa podobali predošlej dynastii Safíjovcov.

Galéria

• 
  Vojenské víťazstvo šacha Ismá’íla nad Muhammadom Šajbánim.
• 
  Dobytie Nachičevanu osmanskými armádami pod velením Sulejmana I. na perzskej miniatúre.
• 
  Bitka pri Čildire (1578).
• 
  Víťazstvo osmanských vojsk počas obliehania Bagdadu (1638).
• 
  Perzský šach Husajn I. vládol Safíjovskej Perzii v rokoch 1694 až 1722.

Pozri aj

• Safíjovci
• Abbás I. Veľký

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Safíjovská ríša

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Safavid Iran na anglickej Wikipédii.