Tímúrovská ríša

Tímurovská ríša Iran-u-Turan ایران و توران (per.) ↓ 1370 – 1526 ↓ vlajka znak
Motto: راستى رستى (Rāstī rastī) („V správnosti spočíva spása.“)
Geografia Tímúrovská ríša v čase svojho územného vrcholu v roku 1402.
Hlavné mesto	Samarkand (1370 – 1405), Herát (1405 – 1507)
Rozloha	4 400 000 km² (1405)
Obyvateľstvo
Jazyky	perzština (štátny), čagatajština (vládnuca vrstva, literatúra), arabčina (náboženský)
Náboženstvo	sunnitský islam ostatné: šíitizmus, zoroastrizmus, hinduizmus, nestoriánstvo
Štátny útvar
Štátne zriadenie	absolútna monarchia, emirát
Mena	tanka
Vznik	1370
Zánik	1526
Predchádzajúce štáty: Čagatajský chanát Zlatá horda Dillíjský sultanát Mamelucký sultanát Osmanská ríša Gruzínske kráľovstvo Ilchanát Nástupnícke štáty: Bucharský chanát Safíjovská ríša Chivský chanát Karakojunluská ríša Akkojunluská ríša Mughalská ríša

Tímúrovská ríša alebo Tamerlánova ríša bol turko-mongolský, sunnitský štátny útvar v čase stredoveku, pričom geograficky sa rozprestierala od územia východnej časti Malej Ázie až po severnú Indiu a to zásluhou ťažení a dobyvačných vojen Tímúra-i-Langa (Timúra Chromého) koncom 14. storočia. Tímúr si jasne stanovil, že chce obnoviť rozpadnutú Mongolskú ríšu a to práve za pomoci zručných jazdcov, ktorým velil. Sám Tímur tvrdil, že je potomok Čingischána, pričom v ňom videl skutočne veľký vzor. Aj napriek týmto výbojným plánom už išlo, ako to sám Tímúr skutočne tvrdil, o rozširovanie islamskej viery. Napokon v období 15. storočia došlo k rozdeleniu Mongolov, čím sa ich sila vyčerpala. To malo za následok straty väčšiny dobytých území.

Pôvod dobyvateľa

Tímúr sa narodil v roku 1336. Bol moslimom turkického pôvodu. V mladosti sa prejavil ako vodca skupiny ozbrojených lúpežníkov, ktorí sa zapájali do bojových potýčok medzi súperiacimi kmeňmi. Okrem iného prepadávali jeho ozbrojené skupiny taktiež karavány obchodníkov. Sám sa vydával za potomka Čingischána. Podarilo sa mu zhromaždiť okolo seba lojálnych bojovníkov, pričom podľa vzoru Čingischána z nich vytvoril armádu s veľmi prísnou disciplínou. Okrem iného sa mu podarilo uzavrieť manželstvo s princeznou z Čingischánovho rodu, pričom po tomto akte sa začal nazývať „Güregen“, teda zať, čím sa chcel priblížiť k slávnej povesti svojho predchodcu.

Prvopočiatky expanzie

V roku 1369 určil Tímúr mesto Samarkand ako sídlo svojho budúceho impéria. O rok neskôr na seba strhol moc na území regiónu západný Turkestan (Transoxánia), pričom následne vyhlásil samého seba za pokračovateľa Čingischána ale aj veľkého chána Mongolov. Tento politický akt vykonal vďaka zásluhe emira Husajna z Balchu, ktorému sa podarilo presadiť silu Tímúrových armád na to, aby mohol získať moc. Tímúr ako Husajnov podporovateľ tak úspešne zaujal jeho post.

Výboje a krutosti v Perzii

V rokoch 1379 až 1385 začali Tímúrove hordy vojenské útoky na východnú Perziu. Sám Tímúr bol v tomto prostredí známy ako ničiteľ miest, pričom sa taktiež podieľal na masakrovaní obyvateľov. Korisť a spolu s tými obyvateľmi, ktorí prežili napokon poslal do Samarkandu, kde si predstavoval budovať nový raj s pestrými záhradami a bohatými stavbami. O čosi neskôr, v roku 1387 došlo proti jeho vláde k vzbure tamojšieho obyvateľstva. Tímúr nariadil toto povstanie jednoznačne potlačiť. Po skoncovaní so samotnou vzburou dal Tímúr rozkaz na popravu 70-tisíc obyvateľov, z ktorých lebky zapichol až do 120 ihlanov, čím tak chcel zastrašiť svojich odporcov.

Boje v Zakaukazsku

Vojenské krutosti Tímúrových hôrd neobišli taktiež ani územie zakaukazských krajín. V rokoch 1385 až 1387 sa im podarilo podniknúť ťaženia do Arménska a Gruzínska. Po týchto ťaženiach sa Tímúrovi podarilo uvrhnúť do otroctva približne 60 000 civilistov.

Boje proti Rusku

V roku 1357 došlo k skonu Jani Bega (* 1342) ako panovníka Zlatej Hordy. Na jeho tróne sa následne vystriedalo za dvadsaťjeden rokov až 25 nových vladárov. Samotné územie sa však aj naďalej zmietalo v politickom chaose. To sa rozhodol zvrátiť Tochtamyš, ktorý uzavrel so samotným Tímúrom spojenectvo, čím sa mu podarilo znovu ovládnuť čiernomorské stepi. Zároveň pokoril armádu, ktorá proti nemu bojovala pod velením Vladislava II. Jagelovského. Hrdosť samotného chána Tochtamyša sa mu však stala osudnou. Vzájomný zápas medzi chánom Tochtamišom a Tímúrom pre vládu v strednej Ázii znamenal začiatok novej vojny. V roku 1395 sa Tímúrovým armádam podarilo podniknúť ťaženie až do oblasti južného Ruska. K rozhodujúcej bitke došlo v tom istom roku pri rieke Terek. Dôsledkom tohto vojenského kroku bolo taktiež vyplienenie mesta Nový Saraj ako sídlo Zlatej hordy. Zároveň došlo taktiež k tomu, že Zlatá horda prestala definitívne existovať.

Podrobenie Dillí

V roku 1398 sa podarilo Tímúrovým hordám vyplieniť samotné mesto Dillí. Mesto dal po ťažení úplne zničiť. Cesty, ktoré viedli do samotného mesta tak boli údajne ešte celé mesiace posiate mŕtvymi telami obetí plienenia. Vyplienenie mesta tak malo za následok koniec vlády dynastie Tughlakovcov. Sultanát v Dillí sa tak celkom rozpadol.

Boje na Blízkom východe

Tímúrove vojnové ťaženia sa dotkli taktiež územia, kde vládli mamlúci. Práve tam získal politickú moc pomerne mladý a slabý sultán. V roku 1399 zaútočili Tímúrové hordy na Sýriu, kde zmasakrovali všetkých obyvateľov mesta Damask. Iba remeselníci boli ušetrení, aby mohli byť pozvaní do hlavného mesta Samarkand. V roku 1401 dobyl Bagdad už druhýkrát, kde dal popraviť až 20 000 moslimov.

Útlm pre Osmanov

Ďalšie vojnové strety na bojovom poli sa tentokrát odohrali s novovznikajúcou Osmanskou ríšou. Osmanský sultán Bajezid I. Blesk (Yildirim) viedol agresívne bojové ťaženia. Zvrat nastal v rokoch 1400 až 1401 na diplomatickom poli. Vtedy mal osmanský sultán Bajezid I. požiadavku voči Tímúrovi, aby mu jeden z jeho vazalov vzdal hold. Tímúr sa však postavil proti tomuto aktu. V lete roku 1402 sa podarilo Tímúrovým armádam preniknúť hlboko do Anatólie lenže vyhýbali sa osmanským vojskám, ktoré pochodovali na východ, aby s ním stretli. Osmanský sultán Bajezid I. si o čosi neskôr uvedomil, že má ozbrojeného súpera rovno za sebou, pričom vydal rozkaz otočiť sa. Armádam samotného Tímura sa však podarilo odrezať osmanské vojenské jednotky od vodných zdrojov na suchej planine, čím došlo k tomu, aby vojská osmanských Turkov zaútočili. Dňa 27. júla roku 1402 sa odohrala bitka pri Ankare. Samotný boj bol veľmi ťažký.

Osmani sa rozhodli buď pre pridanie sa na Tímúrovu stranu alebo dezerciu. Navyše mnoho bejov z územia Anatólie sa odtrhlo od osmanskej vlády. Samotný sultán Bajezid I. skončil vo väzení a zomrel ako doživotný zajatec. Pre Byzantskú ríšu znamenala táto porážka na bojovom poli dočasnú úľavu spod tlaku Osmanov ako aj platenia dane do roku 1424.

Posledná výprava a skon

Jedným z posledných vojenských ťažení samotného Tímúra bolo snaha o dobytie a zisk územia Číny pod vládou cisárov z dynastie Ming. Neskôr, v roku 1405, sa však poranil na nohe, pričom práve po tomto incidente nasledovala otrava krvi. Stalo sa tak uprostred vojenskej výpravy proti armádam mingovskej Číny. Tímúrovi sa tak nepodarilo splniť jeho konečný cieľ a to dobytie samotnej Číny. Okrem iného sa nedokázal presadiť ako ten, kto by zaviedol správu územia tak, aby bola čo najviac účinná. Po jeho skone došlo k rozpadu ríše, pričom to znamenalo vznik stredoázijských štátov, ktorým vládli jeho synovia a vnuci. Po roku 1405, teda po Tímúrovom skone, sa krvavé výboje mongolských hôrd na väčšine územia, kde vládli, s výnimkou Ruska ale aj Turkestanu, napokon skončili.

Nástupcovia a nové ríše

Vláda dynastie Tímúrovcov pokračovala až do roku 1506 predovšetkým na území Iránu. Medzi Tímúrových najznámejších potomkov patril Bábur (* 1483 – † 1530). Ten bol známy vďaka tomu, že v roku 1526 sa podarilo jeho armádam dobyť rozpadajúci sa Dillíjsky sultanát.

Odkazy v umení a kultúre

Napriek svoju krutému správaniu bol Tímúr známy ako podporovateľ domáceho umenia v Samarkande, keďže stál za podporou astronómie a architektúry. Ešte pred svojím skonom v roku 1405 sa podarilo Tímúrovi úspešne vybudovať Registan, pričom išlo o stavbu, ktorá vošla do dejín ako jedna z tých najkrajších v meste Samarkand.

V roku 1406 došlo k ukončeniu stavebných prác na budove Tímurovho mauzólea. Ide o miesto posledného odpočinku posledného veľkého mongolského panovníka, ktorého telesné pozostatky sa nachádzajú nefritom vykladanej hrobke. Samotná hrobka je známa tým, že patrí k tým najkrajším ukážkam islamského umenia tých čias.

Galéria

• 
  Tímúrov útok na civilistov pri meste Nerges v Gruzínsku. Miniatúra Kamala ud-Din Behzada zo 16. storočia.
• 
  Vojenské víťazstvo Tímúra nad díllijským sultánom. Výjav z Kráľovskej knižnice cisára Akbara.
• 
  Boj Tímúra a egyptského sultána. Obraz z Golestánskeho paláca Teheráne.
• 
  Osmanský sultán Bajezid I. v Tímúrovom tábore po bitke pri Ankare v roku 1402.
• 
  Osmanský sultán Bajezid I. (vpravo) ako zajatec u Tímúra. Maľba Stanislava Chlebowskeho, 1878.
• 
  Bábur (* 1483 – † 1530). Tímúrov potomok a zakladateľ islamskej ríše Mogulov.
• 
  Nádvorie Registanu v Samarkande.
• 
  Exteriér Tímúrovho mauzólea v Registane.

Pozri aj

• Tímúr

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tímúrovská ríša

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Timurid Empire na anglickej Wikipédii.