Terestriálna planéta
Terestriálna planéta alebo terestrická planéta je doslova Zemi podobná planéta. Má pevný povrch, relatívne nízku hmotnosť a vysokú hustotu, pomalú rotáciu, vysoký obsah železa a ťažkých kovov. V raných až neskorých obdobiach jej roztavené kovové jadro (zväčša zo železa a niklu) vytvára magnetické pole.
Podľa štúdie z 2019 sú planéty podobné Zemi vo vesmíre bežné[1].
Terestriálne planéty niekedy obklopuje atmosféra. Tá, na rozdiel od atmosféry joviálnych planét, vzniká až druhotne odplynením vnútra telesa. Za určitých podmienok sú vhodné pre vznik života.
V slnečnej sústave obiehajú Slnko štyri terestriálne planéty. Sú to zároveň štyri planéty nachádzajúce sa najbližšie k Slnku: Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Najväčšia z nich je Zem, najmenší Merkúr, ktorý je zároveň aj najmenšou planétou slnečnej sústavy. Všetky štyri majú atmosféru, aj keď atmosféra Merkúra je veľmi riedka. Medzi terestrické objekty možno zaradiť aj niektoré veľké mesiace planét, napríklad Titan alebo Ganymedes. Hlavným predstaviteľom terestrických planét je planéta Zem.
NASA a ESA plánujú projekty Terrestrial Planet Finder („Vyhľadávač terestrických planét“) a Darwin, ktoré by mali umožniť detekciu extrasolárnych terestrických planét, čiže terestrických planét mimo našej slnečnej sústavy (tie, ktoré obiehajú iné hviezdy). Tri zatiaľ objavené zrejme terestrické exoplanéty obiehajú hviezdy Mu Arae, 55 Cancri a GJ 436. Všetky ostatné známe exoplanéty sú príliš veľké a pravdepodobne ide o plynné obry.
Merkúr
[upraviť | upraviť zdroj]
Merkúr je najbližšou planétou slnečnej sústavy od Slnka. Je to malá kamenná planéta s povrchom posiatym impaktnými krátermi. Teploty na jeho povrchu kolíšu od +440 °Cez deň po −180 °C v noci. Za takéto obrovské rozdiely môže hlavne neprítomnosť hustej atmosféry. Napriek tomu, že je najbližšie k Slnku, nedrží teplotný rekord medzi planétami slnečnej sústavy. Ten patrí Venuši, ktorá je od Slnka síce ďalej, ale panuje na nej silný skleníkový efekt.
Jeho priemer je 38 % priemeru Zeme, čo je 1,4-krát viac, ako priemer Mesiaca. Zvláštnosťou Merkúru je jeho značne vysoká hustota (asi 5 400 kg/m3). Merkúr má aj vlastné magnetické pole, ktorého intenzita je asi 1 % intenzity zemského magnetického poľa a zdá sa, že má aj dvojpólový charakter. To svedčí o tom, že vo vnútri planéty sa nachádza masívne jadro. Okolo jadra sa nachádza tuhý kamenný plášť tvorený kremičitanmi. Plášť postupne vychladol, preto je planéta poslednú miliardu rokov vulkanicky neaktívna. Povrch Merkúru je veľmi starý a je veľmi podobný povrchu Mesiaca. Je pokrytý obrovským množstvom kráterov, ktoré vznikli zrážkou s meteoritmi a planétkami najrôznejších veľkostí. Okrem kráterov tvoria reliéf povrchu aj početné vrásy a horské chrbty.
Merkúr obieha okolo Slnka najrýchlejšie zo všetkých planét, no jeho rotácia je naopak veľmi pomalá. Nemá nijaký mesiac.
Donedávna bol preskúmaný len jedinou sondou, Mariner 10, ktorý v rokoch 1974 – 75 trikrát preletel okolo Merkúra a urobil viac než 10 000 snímok jeho povrchu. V súčasnosti sa na výskume podieľa sonda MESSENGER, ktorá uskutočnila už dva prelety okolo planéty a odoslala na Zem množstvo záberov. V roku 2009 ju čaká tretí prelet a o štyri roky neskôr navedenie na obežnú dráhu okolo Merkúra.
Venuša
[upraviť | upraviť zdroj]
Venuša je druhá planéta slnečnej sústavy (v poradí od Slnka), po Slnku a po Mesiaci najjasnejší objekt viditeľný zo Zeme. Pomenovaná je po starorímskej bohyni lásky. Jej dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa na oblohe nevzdiali od Slnka na viac ako 48°. Niekedy ju nazývame „sesterskou planétou“ Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét sú elipsovité, orbita Venuše je jediná takmer kružnica, so stredom Slnka iba o 0,7% mimo skutočný stred Venušinej obežnej dráhy.
Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe takmer vždy blízko pri Slnku, takže ju je možné zo Zeme vidieť iba krátko pred svitaním alebo krátko po zotmení. Preto je niekedy označovaná ako „Zornička“ alebo „Večernica“, a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla na oblohe.
Venuša je planéta s pevným povrchom, na ktorom sa nachádzajú pohoria, sopky a planiny. Impaktných kráterov je na jej povrchu málo. Tri veľké útvary, ktoré vystupujú nad okolitý terén sa nazývajú "kontinenty" alebo Terra. Poznáme Aphrodite Terra, Ishtar Terra a Lada Terra. Atmosféra Venuše je veľmi hustá. Tvorená je prevažne oxidom uhličitým, (no aj dusíkom, kyslíkom a vodou) čo vytvára mimoriadne silný skleníkový efekt, ktorý zvyšuje teplotu povrchu na viac ako 400 °C, v oblastiach blízko rovníka dokonca až na 500 °C. Vďaka tepelnej zotrvačnosti a prúdeniu v hustej atmosfére sa teplota na dennej a nočnej strane Venuše výrazne nelíšia, aj keď je jej rotácia extrémne pomalá (menej ako 1 otočka počas Venušinho roku; na rovníku rotuje Venušin povrch rýchlosťou iba 6,5 km/h). Povrch planéty je neustále zahalený oblakmi, preto ho na diaľku môžeme skúmať len pomocou radarových meraní. Oblaky na Venuši sa skladajú predovšetkým z oxidu siričitého a kvapôčok kyseliny sírovej. V horných vrstvách atmosféry vanú silné vetry s rýchlosťou 350 km/h.
Podobne ako Merkúr, ani Venuša nemá nijaký mesiac.
K Venuši letel už celý rad kozmických sond. Niektorým sa podarilo aj mäkké pristátie na povrchu. Kvôli drsným klimatickým podmienkam trvala komunikácia každého pristávacieho modulu na povrchu najdlhšie 110 minút, potom vždy došlo k definitívnemu odmlčaniu.
Zem
[upraviť | upraviť zdroj]
Zem je naša materská planéta, v poradí tretia planéta slnečnej sústavy. Je to zároveň jediná planéta, na ktorej je podľa súčasných vedeckých poznatkov voda v kvapalnom skupenstve a život. Zem je predmetom skúmania napríklad kozmogónie, geológie, paleontológie či geografie.
V strede Zeme je umiestnené horúce husté jadro, ktoré obklopuje chladnejší plášť z roztavených hornín. Na povrchu je kôra, ktorá dosahuje rôznu hrúbku v závislosti od miesta (pod oceánmi je všeobecne tenšia ako pod kontinentmi). Zem je najväčšia spomedzi terestriálnych planét slnečnej sústavy a tiež jediná známa planéta, na ktorej sa nachádza voda vo všetkých troch skupenstvách. Väčšina jej povrchu je pokrytá kvapalným oceánom, čo jej pri pohľade zo vzdialeného vesmíru dáva charakteristickú modrú farbu. V blízkosti rotačných pólov je oceán, resp. pevný povrch trvale zamrznutý a vytvára biele polárne čiapočky. Zem je obklopená atmosférou, ktorá vo veľkých vzdialenostiach od povrchu pozvoľna prechádza do medziplanetárneho prostredia.
Zem vznikla približne pred 4,57 miliardami rokov pravdepodobne sformovaním sa z protoplanetárneho disku. Povrch Zeme neustále pretvárajú geologické procesy, napríklad platňová tektonika, ktorá pomaly mení polohy a tvar kontinentov. Veľkú zásluhu na dnešnej podobe Zeme majú aj živé organizmy, ktoré utvárajú biosféru. Počas dlhých miliárd rokov na Zemi vytvorili dýchateľnú atmosféru a pôdu.
Zem je prvá planéta od Slnka, ktorú sprevádza prirodzená družica (Mesiac) a zároveň jediná planéta slnečnej sústavy, ktorá má mesiac len jeden. Jeho priemer dosahuje približne štvrtinu priemeru Zeme, ale považuje sa za neprimerane veľký vzhľadom na materské teleso. Mesiac sa len v máločom podobá na planétu, ktorú obieha. Jeho povrch je pustý, bez atmosféry, kvapalnej vody a sopečnej aktivity.
Mars
[upraviť | upraviť zdroj]
Mars je štvrtá planéta slnečnej sústavy v poradí od Slnka. Je to druhá najmenšia planéta (po Merkúre). Pomenovaná je po Marsovi, starorímskom bohovi vojny. Jeho dráha sa nachádza až za dráhou Zeme. Mars obieha okolo Slnka po výstrednejšej elipse ako Zem. Jedna otočka planéty okolo jeho osi trvá 24,622 hodín a preto je dĺžka dňa na Marse zo všetkých planét najpodobnejšia dĺžke dňa na Zemi. Obiehajú ho dva mesiace nepravidelného tvaru pomenované Fobos a Deimos.
V období, keď je Mars v opozícii (nachádza sa na opačnej strane oblohy ako Slnko), je viditeľný na oblohe po celú noc. Takmer 20 úspešných kozmických sond od 60. rokov 20. storočia umožnilo detailné skúmanie planéty. V súčasnosti sú na obežnej dráhe Marsu tri funkčné sondy (Mars Odyssey, Mars Express a Mars Reconnaissance Orbiter) a na povrchu planéty sa pohybujú dve vozidlá misie Mars Exploration Rover (Spirit a Opportunity), ktoré poskytli údaje umožňujúce zmapovať väčšiu časť povrchu, definovať základné historické obdobia, či porozumieť základným javom odohrávajúcim sa na planéte.
Pre vzdialených pozorovateľov má Mars prevažne červenú farbu, presnejšie bledooranžovú alebo ružovú s dvoma bielymi polárnymi ľadovými čiapočkami. Na červených oblastiach sa nachádzajú rozličné svetlé a tmavé plochy so zelenkastou farbou. Červenú farbu spôsobuje prach a piesok bohatý na oxid železitý; tmavšie plochy sú spravidla viac kamenisté a skalnaté oblasti. Oxid železitý je hlavnou zložkou minerálu hematit. Povrch Marsu je rôznorodý. Južná pologuľa s viac-menej hornatou krajinou je pokrytá krátermi, zatiaľ čo na severnej pologuli sú obrovské rovné pláne zaliate lávou. Vo všeobecnosti je povrch Marsu pokrytý skalnatými a alebo kamenistými útvarmi, ktoré sú miestami prekryté prachom a piesočnými dunami. V súčasnosti kvôli nízkemu tlaku na povrchu nemôže existovať voda v kvapalnom skupenstve, ale už je dokázané, že na Marse sa vyskytuje voda vo forme ľadu. Podľa najnovších poznatkov sa predpokladá, že voda by mohla existovať aj v kvapalnom skupenstve, ale nasýtená soľami, čo zabezpečí jej nižší bod mrazu a teda tekutosť. Zároveň vďaka ebulioskopickému efektu sa zníži jej možnosť odparovania.
Mars obklopuje riedka atmosféra tvorená prevažne oxidom uhličitým. Ďalšie prvky v jeho atmosfére sú dusík (2,7 %), argón (1,6 %), kyslík (0,13 %), oxid uhoľnatý (0,07 %) a vodné pary (0,03 %) Tlak na jeho povrchu sa pohybuje medzi 600 až 1 000 Pa, čo je približne 100 až 150-krát menej ako na Zemi alebo ako približne 30 km nad povrchom Zeme. Na Marse bola pozorovaná aj oblačnosť. Priemerná teplota pri povrchu planéty je okolo −56 °C.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Oxygen fugacities of extrasolar rocks: Evidence for an Earth-like geochemistry of exoplanets [online]. science.sciencemag.org, [cit. 2019-10-21]. Dostupné online.
