Preskočiť na obsah

Theofanes Homologétes

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Theofanes Homologetes)
svätý
Theofanes Homologétes
byzantský mních a historik
Ikona svätého Theofana Homologéta
Ikona svätého Theofana Homologéta
Biografické údaje
Narodenieokolo 760
Konštantínopol
Úmrtie12. marec 817/818
ostrov Samothraké (Samotrácia)
Uctievanie
CirkevPravoslávna cirkev, Latinská cirkev
Sviatok12. marec
Odkazy
Spolupracuj na CommonsTheofanes Homologétes
(multimediálne súbory na commons)

Svätý Theofanes Homologétes (iné mená pozri nižšie; * okolo 760, Konštantínopol – † 12. marec 817/818, Samothraké) bol byzantský mních, teológ, spisovateľ a historik. Bol odporcom obrazoborectva, za čo bol cisárskou vládou prenasledovaný a vyhnaný do exilu na ostrov Samothraké, kde aj zomrel. Napísal dielo Chronografia, ktoré je jedno z najvýznamnejších diel byzantského kronikárstva.[1] Pre niektoré udalosti rokov 769 – 813 je zároveň jediným dochovaným písomným prameňom.[2] Ako svätý je uznávaný na kresťanskom Východe (konštantínopolskej tradície) i na Západe.[3][4] Jeho sviatok sa slávi 12. marca.[5]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]
  • starogr. Θεοφάνης Ὁμολογητής, prepisy: Theofanes Homologétes, Theofanes Homologetes, Theofanis Homologitis, Theofanés Homologétés[6], lat. Theophanes Confessor
  • slovenské varianty: Theofanes Vyznavač[7] (dnes jazykovo správne:[8] Vyznávač[1]), Theofanes Confessor[7][9], Theofanes Konfessor[10], cirkevne aj: Teofan Sigrianský[11][12] a Teofan Chronograf[13][14]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]
Iluminácia zobrazujúca Theofana, ako sa lúči s patriarchom Nikéforom I., 13. storočie, rukopis Skyllitzes Matritensis, dnes Biblioteca Nacional de España, Madrid, Fol. 21r top

Theofanes sa narodil ako syn egejského stratéga[4] Izáka a jeho manželky Theodoty. Keď mal tri roky, Izák zomrel a výchova Theofana zostala na jeho matke.[15] V mladom veku pôsobil ako strator na cisárskom dvore Leva IV. Oženil sa s Megalo, dcérou istého cisárovho priateľa a patrikia. Obaja však mali záujem o duchovnú sféru a po istom čase sa dohodli, že vstúpia do kláštora. Theofanes sa tak ako osemnásťročný[16] stal mníchom v kláštore Megas Agros neďaleko Sigriane.[4] Monastier založil kedysi jeho otec.[16] Neskôr založil vlastný kláštor na ostrove Kalonymos,[4] avšak naďalej žil v kláštore založenom jeho otcom.[16]

Bol zásadným odporcom obrazoborectva a podľa niektorých prameňov sa zúčastnil aj Druhého nicejského koncilu v roku 787.[5] V koncilových dokumentoch však jeho meno zaznamenané nie je.[15] Počas moechianskej aféry podporil umiernené stanovisko patriarchu Tarasia. To viedlo k jeho roztržke s radikálnejším Theodorom Studitským. Po tom, čo sa k moci dostal Lev V., bolo obrazoborectvo v Byzancii obnovené. Niekedy v rokoch 814/815 bol Theofanes ako odporca cisárskej politiky uväznený a poslaný do vyhnanstva na ostrov Samothraké, kde zomrel. V tomto období sa opätovne zblížil s Theodorom Studitským, ktorý Theoana napísal aj oslavné enkomion. Po smrti bol uctievaný ako svätý mučeník – confessor.[4][5]

Theofanes v Chráme zvestovania melchitského patriarchátu v Jeruzaleme

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Chronografia (starogr. Χρονογραφία)

Dielo vzniklo v gréčtine v rokoch 810 – 814. Zaoberá sa rokmi 284 – 813, pričom pre roky 769 – 813 je jedným z mála zachovaných byzantských zdrojov (okrem neho existuje napr. kronika patriarchu Nikéfora I.)[1][4]. Predstavuje jediný podrobný popis byzantského víťazstva nad arabskými obliehateľmi Konštantínopola (674 – 678). Popisuje aj slávny grécky oheň, výbušnú zmes, vďaka ktorej Byzantínci zničili arabskú flotilu. Zaznamenal tiež katastrofálnu porážku cisára Nikefora I. Bulharmi neďaleko Plisky v roku 811.[5]

Kronika mala byť pokračovaním nedokončeného diela Georgia Synkella. Pretože sa udalosťami zaoberá striktne chronologicky podľa rokov, je cenným prameňom mnohých číselných dát. Je písaná jednoduchým jazykom[16] a roky určuje podľa alexandrijskej éry. Voči cisárom je autor spravidla kritický, obdivuje však prvého kresťanského cisára Konštantína I. a Markiana, ktorý zvolal Chalcedónsky koncil. Hoci dielo obsahuje niekoľko nepresností, ide o spoľahlivý zdroj.[17] Theofanes informácie nereprezentuje ako svoje názory (ako napr. Synkellos), ale dané udalosti odovzdáva ako fakty, čím vytvára ilúziu úplnej objektivity.[4][16] Podľa niektorých hypotéz (Cyril Mango) autorom kroniky nebol Theofanes ale Synkellos,[16] a Theofanes bol iba jej editorom. Viacero hypotéz sa spája aj so zdrojmi, z ktorých čerpal.[4]

V roku 875 bolo Anastasiom Bibliothecariom preložené do latinčiny.[3] Na kroniku priamo nadväzuje súbor šiestich kroník dnes známych pod latinským názvom ako Theophanes Continuatus. Popisujú udalosti až do roku 961.[17] Okrem nich ďalej chronologicky nadväzuje napr. Synopsis historión od Jána Skylitza.[18]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c HURBANIČ, Martin. Origo gentis Bulharov v byzantskom kronikárstve. Niekoľko poznámok na okraj správy o pôvode Bulharov v kronikách Theofana a patriarchu Nikefora. In: Symboly a mýty národov v stredoveku a včasnom novoveku 2.. Ed. Martin Homza a Adam Mesiarkin. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2015. ISBN 978-80-223-4043-4. S. 13 – 14.
  2. ↑ THEOPHANES the CONFESSOR. In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:763.
  3. ↑ a b Theofanes Vyznavač. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 481.
  4. ↑ a b c d e f g h THEOPHANES THE CONFESSOR. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 2063.
  5. ↑ a b c d Saint Theophanes the Confessor. In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-01]. Dostupné online.
  6. ↑ KRÁLIK, Ľubor. Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine: vedecký seminár, Bratislava. Bratislava : Veda, 2002. ISBN 978-80-224-0749-6. S. 54.
  7. ↑ a b KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Martin : Osveta, 1991. S. 205.
  8. ↑ Je správne vyznávač alebo vyznavač? [online]. Jazyková Poradňa Sme, [cit. 2020-09-01]. Dostupné online.
  9. ↑ MINÁRIK, Jozef. Stredoveká literatúra svetová, česká, slovenská. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1977. Dostupné online. S. 58.
  10. ↑ Byzantská ríša. In: Pyramída, s. 519 – 520
  11. ↑ Náš prepodobný otec a vyznávač Teofan Sigrianský. Náš otec svätý Gregor Dialogos, rímsky pápež [online]. Bratislava: Gréckokatolícka eparchia Bratislava, 2020-03-11, [cit. 2020-09-01]. Dostupné online.
  12. ↑ Gréckokatolícky kalendár. [s.l.] : Byzant, 2011. Dostupné online. S. 10.
  13. ↑ Snina Spravodaj. [online]. Snina: Farnosť povýšenia sv. Kríža, 6.3.2016, [cit. 2020-09-01]. Dostupné online. Archivované 2021-04-21 z originálu.
  14. ↑ Teofan „Chronograf“ Vyznávač [online]. Životopisy svätých, [cit. 2020-09-01]. Dostupné online.
  15. ↑ a b Životopisy svätých. Sv. Teofan [online]. Rímskokatolícka farnosť Rajecké Teplice, [cit. 2020-09-01]. (Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.). Dostupné online.
  16. ↑ a b c d e f THEOPHANES CONFESSOR. In: Dictionary of the Middle Ages. Zväzok 12. THADDEUS LEGEND – ZWARTNOC. New York : Charles Scribner's Sons, 1989. ISBN 0-684-18278-5. S. 22 – 23.
  17. ↑ a b Theophanes Continuatus. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 484.
  18. ↑ DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 1990. ISBN 80-7021-034-6. S. 208.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Theofanes_Homologétes&oldid=7887524“