Kominterna

Komunistická internacionála, skrátene Kominterna alebo Tretia internacionála (rusky: Коммунистический интернационал alebo Коминтерн, anglicky: Comintern) bola medzinárodná komunistická organizácia založená v Moskve v marci 1919 a pôsobiaca do roku 1943. Vyzývala k medzinárodnému boju „všetkými dostupnými prostriedkami, vrátane ozbrojených síl, za zvrhnutie medzinárodnej buržoázie a za vytvorenie medzinárodných Sovietskych republík (známych ako radové republiky, teda vedené radami, ktoré mohli medzi sebou vytvárať federatívny zväz) ako prechodnej fáze k úplnému zrušeniu štátu a vzniku celosvetového sovietskeho zväzu.“ Jej pokračovateľom bola Kominforma pôsobiaca v rokoch 1947 až 1956.

Kominterna (1919-1943)

Preukaz člena Kominterny, Klementa Gottwalda z roku 1935.

Prvá internacionála pôsobila v Londýne v rokoch 1864 až 1872. Po rozpustení Druhej internacionály (Medzinárodné združenie socialistických strán)  v Paríži v roku 1914 bola v roku 1916 založená Kominterna. Udalosti boli aj dôsledkom Leninovej tézy z roku 1915 o nevyhnutnosti revolučného boja za socializmus, ktorú prijala len časť jej členov označovaná ako "Zimmerwaldskí" ľavičiari. Preto sa teraz nazýva aj tretia internacionála. Ustanovujúci kongres sa konal v Moskve 2. – 6. mája 1919 za účasti 52 delegátov z 34 komunistických strán (z Československa sa zúčastnila ľavica ČSSD; KSČ vznikla až 1921). Kominterna zorganizovala v rokoch 1919 až 1935 sedem svetových kongresov a trinásť „rozšírených plenárnych zasadaní“, čo boli stretnutia rozšíreného riadiaceho výkonného výboru v rokoch 1922 až 1933. Kongresy sa konali vždy v Moskve (a niekedy aj v Petrohrade).

Posledný siedmy kongres (od 25. júla do 20. augusta 1935) zmenil predchádzajúcu orientáciu z triedneho boja na spoločný boj proti fašizmu v tzv. "ľudovom fronte" (aj v spolupráci s nekomunistickými stranami) na čom mal zásluhu Georgi Dimitrov, účastník súdneho procesu súvisiaceho s požiarom Ríšského snemu. V novembri 1936 bola medzi Nemeckom a Japonskom podpísaná zmluva proti Kominterne (neskôr sa k nej pridalo aj Taliansko). V máji 1939 Nemecko a Taliansko uzavreli vojenský pakt, ku ktorému sa v roku 1940 pridalo Japonsko, a tak vznikla Os Berlín-Rím-Tokio. Kominterna oficiálne vystupovala proti fašizmu, avšak 133 z 492 zamestnancov Kominterny sa stalo obeťou Veľkého teroru v rokoch 1937 až 1938, niekoľko stoviek nemeckých komunistov a antifašistov, ktorí buď utiekli z nacistického Nemecka alebo sa vysťahovali do Sovietskeho zväzu bolo zabitých a viac ako tisíc ich bolo odovzdaných späť do Nemecka. Stalin sa v auguste 1939 dohodol s Hitlerom a uzavreli pakt o neútočení. Až do júna 1941 (kedy napadlo Nemecko priamo ZSSR) Internacionála hlásala politiku "nezasahovania". Až potom sa otvorene pridala na stranu Spojencov. Kominterna bola oficiálne rozpustená Stalinom v priebehu roka 1943, pravdepodobne z dôvodu, že nechcel dráždiť svojich západných spojencov otvorenou podporou komunistických strán v ich krajinách.

Situácia po skončení druhej svetovej vojny

Rozdielne postoje niektorých krajín, ktoré oslobodila Červená armáda k americkému Marshallovmu plánu európskej obnovy z 5. júna 1947, vyvolali obavu Moskvy, že v týchto krajinách stratí vplyv. Po prípravných jednaniach sovietsky minister zahraničných vecí V. Molotov začiatkom júla 1947 Marshallov plán zamietol a predpovedal budúcu konfrontáciu s krajinami, ktoré sa stali alebo stanú (príjmu M. plán) spojencami USA a označil ich za nepriateľov ZSSR. Molotov na pôde OSN ešte v roku 1947 predstavil sovietsky alternatívny plán pomoci, z ktorého sa v januári 1949 v Moskve stala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) s členskými krajinami: ZSSR, Poľsko, ČSSR, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko. Cieľom bolo vytvorenie hospodársky, politicky i vojensky jednotného bloku krajín „socialistického tábora“. Týmito udalosťami sa konfrontácia medzi "Západom" a "Východom", ktorá sa ako ideologická začala hneď po skončení vojny, pretavila do súperenia a nepriateľstva nazývaného studená vojna. V Európe bola medzi týmito tábormi spustená železná opona a po vytvorení vojenských paktov (NATO a Varšavská zmluva) sa tento konflikt zmenil na boj o ovládnutie celého sveta.

Informbyro (1947-1956)

Ako reakciu na spomínaný politický vývoj v Európe zvolal Stalin na september 1947 konferenciu vodcov komunistických strán do Szklarskej Poruby v Poľsku (blízko českých hraníc). Na tejto konferencii bola založená nástupnícka organizácia zrušenej Kominterny Informbyro. Vznik Informbyra potvrdil ovládnutie komunistických strán Sovietskym Zväzom ako aj nové skutočnosti po druhej svetovej vojne, vrátane vytvorenia tzv. "Východného bloku". Informbyro bolo pôvodne umiestnené v Belehrade (v tom čase hlavné mesto Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky a Slobodného územia Terstu). Organizácia združovala pôvodne komunistické strany Sovietskeho zväzu, Bulharska, Česko-Slovenska, Francúzska, Maďarska, Talianska, Rumunska, Juhoslávie a Poľskú zjednotenú robotnícku stranu. Po vylúčení Juhoslávie obvinenej z "titoizmu" v roku 1948 bolo sídlo presunuté do Bukurešti. Členom sa stala aj komunistická strana Talianska (taliansky Partito Comunista d'Italia) avšak nemecké komunistické strany ani Komunistická strana Číny členmi neboli. Španielska komunistická strana čelila represiám a frankistického režim bol v medzinárodnej izolácii, tak Informbyro len publikovalo materiály aj v španielčine.

Po smrti Stalina

Po smrti Stalina sa 14. septembra 1953 stal novým generálnym tajomníkom KSSZ Nikita Sergejevič Chruščov, ktorý netrval tak nástojčivo na kopírovaní sovietskych vzorov, čo zmysel Infobyra oslabovalo. V apríli 1954 najprv prestal vychádzať v prekladoch denník Informbyra "Za večný mier, za ľudovú demokraciu!" (rusky За прочный мир, за народную демократию!) a o dva roky 17. apríla 1956 bolo celé Informbyro rozpustené. Archív je uložený v Ruskom štátnom archíve sociálno-politických dejín v Moskve.

Rozhodnutia Komiterny a Informbyra zásadným spôsobom ovplyvňovali, ba až určovali politiku členských strán. Napríklad rezolúcia Informbyra z júna 1948 s tézou "o prechode kliky Tita-Rankoviča od demokracie k buržoáznemu nacionalizmu" bola základom kampane proti takzvaným buržoáznym nacionalistom v Česko-Slovensku.

Pozri aj

• Kominforma
• Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku
• Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Comintern na anglickej Wikipédii a Kominforma na českej Wikipédii.