Tvár v ohni
Tvár v ohni (nem. Feuergesicht) je prelomovou hrou nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga, ktorá mu otvorila dvere veľkých nemeckých divadiel. Je psychologicko-sociologickou analýzou základného kameňa spoločnosti, primárnej jednotky spolužitia – rodiny, z ktorej sa vymedzuje vzdor mladého, neukotveného jedinca voči nej samej. Marius von Mayenburg pracuje veľmi dobre s optikou tzv. cool drámy. Tvár v ohni je kultovou hrou o dospievaní a nemožnosti súžitia s rodičmi.
- Uverejnená: henschel SCHAUSPIEL Theater (Theaterbibliothek des Goethe-Instituts) v roku 1999.
- Svetová premiéra: 10. októbra 1998 v Münchner Kammerspiele, Mníchov, Nemecko.
- Slovenská premiéra: 30. júna a 1. júla 2000 v Divadle Andreja Bagara, Nitra.
Dramatis personæ
[upraviť | upraviť zdroj]- Otec
- Matka
- Oľga
- Kurt
- Paul
Kompozícia
[upraviť | upraviť zdroj]Kompozične je hra rozdelená do 90 výstupov – dialógov i (vnútorných monológov). Ich spád je veľmi rýchly. Prelína sa svetlo a tma, hovorené slovo a ohlušujúca hudba. Protagonistami diela sú otec, matka, Kurt, dospievajúci mladík, jeho sestra Oľga a jej priateľ Paul.
Dej
[upraviť | upraviť zdroj]
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Kurt aj Oľga sú mladí, zmätení, dospievajúci ľudia. Nevedia, čo chcú, ale vedia, čo nechcú. Nechcú sa stať kópiami svojich rodičov. Pohŕdajú rodinou a z celých síl bojujú proti konvenciám a snažia sa o získanie vlastnej individuality.
- Oľga: Tak chorí sú iba starí. Ale aj my budeme raz takí. Tomu nezabrániš z každého z nás bude raz dospelý.
- Kurt: To budem radšej mŕtvy alebo na mol. Utekajú pred realitou, ktorú tak veľmi nenávidia a uzatvárajú sa sami do seba.
Oľga začína ignorovať rodičov a komunikuje iba s Kurtom. Jediné čo cíti je hnus. V nádeji, že sexuálny zážitok s Paulom prinesie vytúženú zmenu sa vyspí s Paulom, ale nič sa nezmenilo. Stále sa cíti byť ženou uväznenou v detskom tele.
- Paul: Čo reveš? Nič zlého sa nastalo.
- Oľga: Veď práve. Vždy som si myslela, že v tú chvíľu, keď k tomu dôjde, musí sa všetko zmeniť. Že sa ohliadnem dozadu a všetko je v troskách, tak som si to predstavovala. Ale nastalo sa nič.
Kurt nachádza oslobodenie, vzrušenie a najmä sebarealizáciu v pyrománii. Po nociach sa potuluje po meste a podpaľuje budovy. Rodičia trávia čas hádaním sa a obviňovaním jeden druhého. Otca skôr zaujímajú vraždy prostitútok o ktorých sa píše v čiernej kronike, než problémy jeho vlastných detí. Skôr sa spriatelí s Paulom, ktorý sa mu javí ako správny chlap – má predsa prácu, motorku a baví ho futbal. Matka, napriek tomu, že sa neustále trápi o svoje deti, správa sa chladne. Obviňuje otca, že sa nedokáže vžiť do situácie ich detí, ale koniec koncov to nevie ani ona sama.
Rodinný priestor je vyplnený komunikačným vákuom. Pokusy o konverzáciu pri rodinnej večeri, či pokusy o sexuálnu osvetu zlyhávajú a javia sa trápne. V Mayenburgovej hre je manželstvo formalitou a rodina sa stáva miestom obchádzania sa, nestretávania sa. Beznádej, ktorá vzniká v takto disfunkčnej rodine začína byť neznesiteľná a vyvrcholí vraždou rodičov. Ubiť kladivom, poliať benzínom a podpáliť. Kurt umiera v plameňoch, zatiaľ čo Oľga ho zradí a uteká s Paulom, ako možnosťou viesť normálny život.
Slovenské uvedenie hry
[upraviť | upraviť zdroj]Hra Tvár v ohni bola po prvýkrát uvedená na Slovensku na prelome júna a júla v Štúdiu DAB v Nitre v koprodukcii Divadelného družstva Zdvih a Divadla Andreja Bagara.
Realizačný tím
[upraviť | upraviť zdroj]- preklad: Svetlana Waradzinová
- scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
- réžia: Svetozár Sprušanský
Osoby a obsadenie
[upraviť | upraviť zdroj]- Otec: Dušan Lenci
- Matka: Adela Gáborová
- Oľga: Miloslava Zelmanová
- Kurt: Martin Kaprálik alebo Erik Peťovský
- Paul: Marek Majeský alebo Igor Šebesta
Z recenzií
[upraviť | upraviť zdroj][...] inscenácia je stretnutím s drsnou dramatikou, ktorej zmyslom nemá byť žiadne posolstvo či hodnotenie, ale iba pravdivé, objektívne zaznamenanie neprívetivej sociálnej reality, rozbitých medziľudských či rodinných a generačných vzťahov.
[...] Obraz rodiny v rozklade, totálne chýbajúca komunikácia rodičov a detí, primitivizmus názorov a postojov, úzka škála hodnôt rodiny, jednotlivých jej členov a sebazničujúci protest mladých – to sú témy, ktoré európska dramatika od severu, východu i západu v 20. storočí už obsiahla. V Mayenburgovom slede rodinných obrazov pribudla vulgárnosť, surovosť vzájomného nechápania a izolovanosti rodičov a detí s neskrývaným freudovským pozadím, incestná sexualita ako dôsledok prázdnoty vzťahov, vražda a v inscenácii ich bezprostredné zhmotnenie na javisku. Na dosiahnutie otriasajúceho účinku inscenácie by stačila hádam tretina deviácií, vyskytujúcich sa v hre. Ich nakopenie je možno výrazom autorovej skúsenosti, možno slúži práve na to, aby hra bola označovaná za škandalóznu.
[...] Po drastickom emocionálnom zážitku a katastrofickom závere Tváre v ohni nie je veľmi čomu tlieskať, ba ani hercom, ktorí sa ešte v dyme horiaceho domu či sveta (niektorí ho povýšia možno aj na diskotékovú apokalypsu) konvenčne (či konfekčne) vyroja na javisko po svoju odmenu v podobe potlesku a kvetinových darov.
Text recenzie
[upraviť | upraviť zdroj]- Spálená krajina citov a vzťahov[nefunkčný odkaz], Dagmar Podmaková, Nové slovo 29/2000