Ukrajinská povstalecká armáda

Ukrajinská povstalecká armáda
Krajina	Ukrajinská ľudová republika Ukrajinská sovietska socialistická republika
Existencia	14. október 1942 - 14. apríl 1960
Typ	partizánska armáda
Veľkosť	25-30 tisíc až 400 tisíc
Prezývka	Banderovci, UPA
Velitelia	T. D. Borovetsij V. G. Ivachiv D. S. Kľačkivskij R. O. Šuchevič V. S. Kuk
Účasť
Vojny	Druhá svetová vojna 1942-1945 Partizánska vojna 1945-1956

Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) známa tiež pod zaužívaným názvom banderovci, resp. benderovci podľa vodcu Stepana Andrijovyča Banderu bola ultranacionalistická a antisemitská ozbrojená zložka Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) bojujúca proti sovietskym a nacistickým okupačným silám aj Poliakom v období 1942 - 1949, hlavne na západnej Ukrajine. Počas svojej existencie sa do histórie zapísala aj vojnovými zločinmi ako napr. Volynský masaker, pri ktorom bolo na severozápade Ukrajiny zavraždených približne 100-tisíc Poliakov. Mimo západnej Ukrajiny nebola podpora UPA významná a väčšina východoukrajinského obyvateľstva považovala UPA za kolaborantov s Nemcami.

Vznik

Dňa 23. mája 1938 bol pri bombovom útoku zabitý prvý predseda OUN Jevhen Konovalec. Za jeho smrť bol zodpovedný agent NKVD Pavel Sudoplatov,.Táto udalostť viedla k rozšiepeniu OUN na dve frakcie. Prvá, pod vedením Andrije Melnyka zložená zo starších a konzervatívnejších členov, inklinovala k spolupráci s Nemcami. Druhá, Banderovská OUN(b) zložená z mladších a radikálnejších členov, sa spoliehala na vlastné schopnosti a spolupráciu s Nemcami vnímala iba ako účelovú. K tejto frakcii mali blízko radikáli ako Roman Šuchevyč, ktorým bolo blízke ozbrojené vystúpenie.

S OUN úzko spolupracovala paramilitantná organizácia Karpatská sič, Jej bojovníci využili rozpad Česko-Slovenska a v noci z 13. na 14. marca 1939 zaútočili na kasárne česko-slovenskej armády v Chuste na Podkarpatskej Rusi. Útok bol neúspešný a česko-slovenskí vojaci útočníkov odrazili. Podľa niektorých zdrojov ukrajinských nacionalistov v tom čase podporoval nemecký Abwehr..

Po páde Poľska Nemci obsadili Halič. Ich úmyslom bolo využiť ukrajinských nacionalistov v boji proti Sovietskemu zväzu, Ukrajinskí nacionalisti zase hodlali využiť Nemcov pri vytvorení vlastného totalitného a etnicky čistého štátu, z ktorého by boli odstrání všetci „Laši (Poliaci) , Moskaľi (protuskí, promoskovskí) a Židia“.

Na jar 1941 vytvoril Abwehr v Krakove z ukrajinských nacionalistov dve malé jednotky - Sonderformation Nachtigall (velenia sa ujal Roman Šuchevyč) a Roland. Počas invázie do Sovietskeho zväzu si obe jednotky počínali veľmi kruto a ich postup západnou Ukrajinou doprevádzali pogromy. V lete 1941 vyhlásili ukrajinskí nacionalisti vo Ľvove samostatný štát. Nemci zareagovali negatívne. Bandera bol zatknutý a uveznený. Prápor Nachtigall bol odoslaný do Frankfurtu nad Odrou, kde bol reorganizovaný na poilicajný prápor Schutzmannschaft 201. Po reorganizácii bol prápor na jar 1942 odoslaný do Bieloruska, kde mal vykonávať strážnu službu a protipartizánske akcie. Tie však často zahŕňali aj masakre civilného obyvateľstva ako sa tomu stalo v bieloruskej obci Chatyň,

V na konci roka 1942 sa ako ozbrojená zložka OUN(b) začala formovať Ukrajinská povstalecká armáda (UPA). Dôstojnícke kádre UPA tvorili bojovníci, ktorí absolvovali službu u nemeckej brannej moci a mali skúsenosti z protipartizánskeho boja. Na začiatku jari 1943 stál na čele triumvirát Roman Šuchevyč, Olexander Lucký a Vasyl Sydor.

Počas druhej svetovej vojny

Od roku 1943 rozvinula UPA svoje operácie aj proti Nemcom. Už 7. februára podnikla sotňa útok na nemeckú posádku vo Volodymirke, kde sa nachádzalo 30 Nemcov, 70 Uzbekov a asi 200 príslušníkov rôznych poriadkových a policajných síl. Boj trval celú noc a vojaci Osi museli pozície vyprázdniť. Vo februári došlo k oslobodeniu väzňov z väznice v Kremenci. V marci 1943 zaútočili bojovníci UPA na továreň na preglejku. Počas akcie, počas ktorej prišli Nemci podľa údajov UPA o 60 mužov zahynul veliteľ akcie Serhyk Kačinský. V apríli uskutočnila sotňa Hryhoryja Jurčenka ďalšiu diverznú akciu, keď odpálila nemecký vojenský vlak.

V marci a apríli 1943 posilnilo rady UPA približne 5 500 členov pomocných policajných zborov (Schutzmannschaft). Dezortovali zo svojoch jednotiek a do UPA si priniesli svoje skúsenosti najmä z brutálnych protipartizánskych akcií.

Dňa 28. marca sa odohrala bitka o Ludvipol, ktorý UPA ovládala od začiatku roka. Toho dňa na mestečko zaútočilo asi 1 000 nemeckých vojakov podporovaných batériou húfnic a mínometmi. Mestečko bránila sotňa Skyrdy a kureň (väčší útvar zložený z 3 - 4 sotní) Šavula. Bojovníci UPA počas boja odrazili tri nemecké útoky.

V polovici roka 1943 ovládali banderovci nezanedbateľné časti ukrajinského vidieka, na ktorých boli podľa podľa ukrajinského dejepisectva zriadené tri tzv. upavské republiky (od UPA). Všetky tieto tri republiky sa hlásili k odkazu Banderu a samy seba prezentovali ako čiastočné naplnenie ukrajinskej štátnosti vyhlásenej 30. júna 1941 vo Ľvove, no v podmienkach nemeckej okupácie iba symbolickej.

S postupným obratom na frontoch druhej svetovej vojny začalo byť jasné, že Nemecko vojnu prehrá. V roku 1944 vznikla ako súčasť Waffen SS ďalšia divízia 14. dobrovoľnícka SS divízia Galitzien sformovaná z ukrajinských nacionalistov a fašistov. Časť príslušníkov UPA dala prednosť pravidelnému vojsku a istote podpory zo strany Nemcov.

Významným úspechom UPA sa stalo prepadnutie kolóny so skupinou sovietskych dôstojníkov. Prepad sa uskutočnil pri dedinke Miljatyn a v skupine sa nachádzal aj generál Nikolaj Fiodorovič Vatutin, ktorý v tom čase velil 1. Ukrajinskému frontu. Počas prestrelky utrpel Vatutin smrteľné zranenie, ktorému neskôr podľahol.

V roku 1943 došlo k definitívnemu obratu vo vojne. Červená armáda začala postupovať na západ, čím sa pod tlak dostali aj územia ovládané UPA. Na konci roka 1943 a v prvých mesiacoch roka 1944 bojovala UPA proti všetkým. Bojovala proti Nemcom, Armii Krajowej, sovietskym partizánom (napr. Sidor Artemievič Kovpak), jednotkám Červenej armády a NKVD.

Sovietské protipartizánske akcie započali na začiatku roka 1944. Špeciálne jednotky NKVD postupovali systematicky a likvidovali všetok odpor UPA. Zabitý bol aj Dmytro Kljačevskij (prezývka Klym Savur).

Volynský masaker

Po rozpade Ruskej ríše po konci prvej svetovej vojny sa územie dnešnej Ukrajiny prepadlo do chaosu, počas ktorého sa západných regiónov Ukrajiny vrátane Volyne a Bieloruska zmocnili Poliaci a pripojili ich k obnovenému Poľskému štátu. Politika Rzeczypospolitej na týchto územiach bola tvrdo kolonizačná. Vláda tam presídlila tisíce Poliakov a Židov, aby tak preriedila ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo a vytvorila poľskú hegemóniu vrátane tvrdej polonizácie. Asimilačná politika poľskej vlády vyvoláva odpor ukrajinských nacionalistov.

Od prvých dní svojej existencie začala UPA volať po vyčistení svojho teritória najmä od Poliakov. Začiatkom roka 1943 inicioval veliteľ severnej sekcie Klym Savur na Volyni etnické čistky. V apríli 1943 velenie UPA akciu schválilo. Na jar UPA začala stupňovať útoky proti poľským dedinám a mestskému obyvateľstvu, pri ktorých dochádzalo ku stretom s jednotkami poľskej nacionalistickej odbojovej organizácie Armije Krajowej (AK), AK, ktorá sa pripravovala na protinemecké povstanie, sa spočiatku snažila s Ukrajincami vyjednávať o prímerí, no tieto pokusy skončili 10. júla 1943, keď boli traja poľskí vyjednávači brutálne zavraždení v dedine Kustycze. Hneď na druhý deň podnikli bojovníci UPA brutálnu akciu, ktorá poznačila vzťahy medzi Ukrajincami a Poliakmi na desaťročia.

Nedeľa 11. júla 1943 sa pokladá za deň, kedy sa uskutočnilo najviac brutálnych útokov v rámci tzv. volynského masakru. Banderovci postupovali od dediny k dedine a systematicky vraždili všetkých poľských obyvateľov bez rozdielu. Počínali si pritom mimoriadne brutálne a obete zohyzďovali a aranžovali do groteskných pozícií, Prvý deň udalostí bolo napadnutých takmer 100 obcí. Brutálny masaker trval do 16. júla, ale aj po tomto dátume boli Poliaci vyháňaní a vraždení. Počas júla UPA napadla viac ako 500 obcí a zavraždila viac ako 10 000 ľudí Ukrajinci útočili aj na konci augusta a pod vedením Ivana Klimčuka (Lysij) opäť napadli niekoľko stoviek obcí.

Poliaci nachádzali bezpečie len v mestách a veľmi dobre dobre opevnených dedinách, ktoré sa rýchlo menili na utečenecké tábory, Následne nastal paradoxný stav, keď Nemci vypočuli zúfalé volanie preživších a vyzbrojili niekoľko poľských jednotiek v snahe vyrovnať pomer na bojisku. Niektoré jednotky AK sa aj napriek zákazom svojich nadriadených veliteľov a sami sa vydávali na odvetné trestné výpravy, počas ktorých opäť umieralo najmä civilné obyvateľstvo, tentoraz ukrajinské.

Podľa odhadov bolo počas týchto udalostí jednotkami UPA zavraždených od 70 000 - 100 000 miestnych obyvateľov poľského pôvodu, medzi nimi mnoho žien, detí a starých ľudí. Oblasť Volyne sa takmer celá vyprázdnila od poľského obyvateľstva. Na prelome rokov 1943 a 1944 sa vraždenie presunulo do susednej Haliče,

Po vojne

V rámci nového povojnového usporiadania došlo ku posunu východných hraníc Poľska smerom na západ. Regióny západnej Ukrajiny, ktoré od začiatku 20. rokov 20. storočia ovládalo Poľsko, a ktoré po 17. septembra 1939 zabral Sovietsky zväz , boli pripojené k sovietskej Ukrajine. Na týchto územiach pokračovali sovietské protipartizánske operácie, ktoré spoločne s činnosťou NKVD postupne likvidovali posledné ohniská odporu UPA. V roku 1950 bol zabitý Roman Šuchevyč. NKVD v týchto oblastiach súčasne spustila rozsiahlu akciu pod názvom Západ, počas ktorej bolo asi 114 000 Ukrajincov zväčša žien a detí presídlených do Kazašskej SSR.

V roku 1955 sa v Sovietskom zväze uskutočnila rozsiahla amnestia, v rámci ktorej sa na slobodu dostalo aj mnoho ukrajinských nacionalistov. Celý rad z nich sa dostal do funkcií najmä v regiónoch západnej Ukrajiny.

V apríli 1947 spustili Poliaci na na juhovýchode svojho územia rozsiahlu akciu oficálne namierenú proti skupinám UPA. Od začiatku to však bol prípad tzv. vnútorného odsun, počas ktorého bolo z východu na pôvodne nemecké územia na západe Poľska (po 2. svetovej vojne došlo k posunu poľských hraníc smerom na západ) odsunutých viac ako 141 000 obyvateľov ukrajinskej národnosti a príslušníkov karpatských etník ako boli Lemkovia, či Bojkovia. Akcia dostala názov Visla.

Po odsune ukrajinského obyvateľstva z oblastí Karpát stratila UPA podporu a jej postavenie sa stalo neudržateľným. Preto padlo rozhodnutie, aby sa zostávajúce sotne prebili do Bavorska. Cesta mala viesť cez územie Česko-Slovenska.

UPA v Česko-Slovensku

Výpravy (po ukrajinsky "rejdy") bojovníkov UPA na východné Slovensko sa začali v polovici roka 1945 a vyznačovali sa vysokým stupňom pripravenosti a organizovanosti. Ich primárnym cieľom bolo vykonávanie protikomunistickej a protisovietskej propagandy medzi civilným obyvateľstvom.

Počas prvej výpravy prenikla na severovýchodné Slovensko skupina až 500 banderovcov. V tom čase sa v tejto oblasti Slovenska nenachádzala žiadna bojaschopná vojenská jednotka, ktorá by sa skúseným veteránom UPA mohla postaviť. Veliteľ 10. pešej divízie so sídlom v Košiciach gen. Emil Perko presunul na severovýchodné Slovensko len jeden prápor, ktorého bojová hodnota nebola veľká. Česko-slovenské bezpečnostné zložky sa preto obmedzili len na monitorovanie a evidovanie aktivít banderovcov. Výskyt banderovcov počas prvého rejdu bol zaznamenaný v dedinách Osadné, Papín, Palota, Vydraň, Zboj, Runina a v ďalších miestach okresov Snina. Stropkov, Medilaborce a Humenné.

Na základe zistení vypracoval v januári 1946 náčelník štábu Vojenskej oblasti 4 plk. Elemír Polk hodnotiacu správu o týchto aktivitách, v ktorej uvádza, že v novembri 1945 prešli banderovci v okrese Snina od rekvirovania potravín a šatstva k zvýšenej aktivite a dokonca aj k politickým vraždám. Jednou z nich mal byť masaker v Kolbasove, počas ktorého bolo banderovcami zavražených 11 obyvateľov židovského pôvodu. Polk v správe píše o politických vraždách, nakoľko banditi cielene vyhľadávali a vraždili členov komunistickej strany a Židov. Stalo sa tak napríklad v Zboji (zavraždený bol člen KSS Ivan Šiškanič a ďalší človek), ako aj v Novej Sedlici či Uliči, kde bola 6. decembra 1945 len niekoľko hodín pred masakrom v Kolbasove zavraždená štvorčlenná rodina a vyrabované potravinové družstvo. Scenár prepadov býval podobný. Najskôr bola prepadnutá stanica pohraničnej stráže a jej členovia sa museli vzdať. Už predtým, alebo potom si od miestnych občanov banderovci zistili adresy komunistov a Židov,

Druhá výprava na Slovensko sa konala v apríli 1946 a súvisela voľbami do Ústavodárneho národného zhromaždenia naplánovanými na 26. mája 1946. Banderovci opäť bez väčších problémov prenikli na východné Slovensko s cieľom vplývať na miestne obyvateľstvo protikomunistickou propagandou. Využívali letáky, plagáty ale aj česko-slovenskú poštu. Cielene rozosielali listy nekomunistickým politikom, predstaviteľom ozbrojených zložiek, novinárom a dokonca aj prezidentovi Edvardovi Benešovi. Svoju volebnú porážku v týchto voľbách komunisti do značnej miery pripisovali práve agitovaniu banderovcov a v ďalšom období spustila komunistická tlač voči UPA silnú diskreditačnú kampaň.

Reakcia česko-slovenskej moci na aktivity UPA a OUN na územi Slovenska bola spočiatku vlažná. Od mája do októbra 1945 sa tvorila organizačná štruktúra novej česko-slovenskej armády a v tomto období nebolo o aktivitách UPA a OUN na česko-slovenskom území nič známe. Prvé vojenské opatrenia voči pohybu banderovcov na severovýchode Slovenska boli podniknuté až v septembri 1945. Na rozkaz ministra národnej obrany Ludvíka Svobodu odoslalo veliteľstsvo Vojenskej oblasti 4 na východné Slovensko tri pešie prápory a prieskumnú čatu. Posilu tvorili dve roty samopalníkov z Moravy. V súčinnsti s tvoriacim sa Zborom národnej bezpečnosti a jednotkami Červenej armády zo Zakarpatskej Ukrajiny vykonali tieto sily prieskum Slánskych vrchov a do 21. septembra 1945 vyčistili pohorie Čergov, Po dohode o spolupráci so sovietskými pohraničnými zložkami sa 4. septembra 1945 ku Kapušanom presunul motorizovaný pluk Červenej armády. Prednosta Obranného spravodajstva OBZ Bedřich Reicin ohlásil 4. októbra prezidentovi republiky, že do priestoru v okolí Prešova vyrazili k likvidácii banderovcov aj jednotky Červenej armády, vrátane niekoľkých tankov.

Akcií proti banderovcom sa malo zúčastniť aj niekoľko tankov LT vz 38 z výzbroje po slovenskej amáde, Napríklad 8. apríla 1946 sa mala táto tanková čata zúčastniť akcie proti banderovcom v priestore Humenného, pričom mala podporovať vojakov Pešieho pluku 20. Akcie sa tanky napokon nezúčastnili a z dôvodu technických porúch zostali v Bystrom.

Počas druhého rejdu sa banderovci vyhýbali otvorenému boju s jednotkami česko-slovenskej armády. Došlo len k niekoľkým menším prestrelkám. Česko-slovenskí vojaci nemali veľkú motiváciu voči bojovníkom UPA zasahovať a nezasahovali voči nim ani príslušníci Finančnej stráže a Zboru národnej bezpečnosti. Niektorí vojaci a dôstojníci slovenskej národnosti začali dokonca prejavovali voči banderovcom sympate. Nespokojnosť s prístupom vlastných ozbrojených zložiek prejavil 15. apríla 1946 veliteľ Vojenskej oblasti 4 gen. Michal Šírica.

Na naše územie prenikli ozbrojené bandy, ktoré olupujú vlastné chudobné obyvateľstvo, ktoré doposiaľ samé žije v núdzových pomeroch v dôsledku vojny. Zo všetkých hlásení, ktoré dostávam o preniknuvších skupinách banderovcov mám dojem, že príslušným veliteľom vojenských jednotiek do týchto území vyslaných nie je známa ich úloha, alebo že svoje úlohy neplnia. Činnosť veliteľská dosiaľ spočíva podľa doterajšách výsledkov len v konštatovaní sily a pohybu bánd a ich sledovaní. Táto zarážajúca skutočnosť nutí ma upozorniť dôrazne a naposledy znova všetkých veliteľov na ich úlohy, za ktorých vykonanie sú mi osobne zodpovední.

V roku 1947

V roku 1947 došlo k obratu. UPA bola pod tlakom jednotiek poľskej armády a špeciálnych jednotiek NKVD. Počas akcie Visla bolo z oblastí juhovýchodného Poľska odsunuté obyvateľstvo ukrajinského pôvodu. Podobne tomu bolo aj v západných regiónoch sovietskej Ukrajiny, odiaľ NKVD odtransportovala desaťtisíce obyvateľov ukrajinského pôvodu. UPA tak prišla o zázemie a jej situácia sa stala neudržateľnou.

Preto jej velenie prijalo rozhodnutie, aby sa posledné bojaschopné sotne a ďalší jednotlivci z roztrieštených oddielov prebili cez územie Česko-Slovenska do americkej okupačnej zóny v Bavorsku, kde sídlilo vedenie Organizácie ukrajinských nacionalistov. Tým malo dôjsť ku zmene charakeru aktivít banderovcov na území Česko-Slovenska, ktoré doteraz mali len propagandistický charakter.

Na územie Česko-Slovenska sa napokon prebilo už len päť väčších oddielov. Ako prvá cez husté lesy nad obcou Osadné vstúpila na Slovensko približne 120 členná sotňa Hromenko. Postupovala lesmi a potraviny si zaobstarávala na samotách a salašoch. Banderovci sa snažili vyhýbať sa stretom s česko-slovenskou armádou a niekoľko prestrelok, ktoré museli absolvovať, nebolo pre skupinu fatálnych. V auguste 1947 prešla postupne slabnúca skupina na Moravu a napokon sa zo 120 bojovníkov do Bavorska dostalo 36, vrátane samotného Hromenka.

Hrob a pamätná tabuľa v obci Blatnica

Ako druhá vstúpila opäť pri Osadnom na územie Slovenska sotňa Burlak (Burlak - vlastným menom Volodymyr Ščigolskyj). Sotňa sa najskôr utáborila nad obcou a potom začala postupovať cez Parihuzovce, Pčoliné a Pichne, pričom všetky tri obce banderovci vyrabovali, Na Západ hodlal Burlak putovať cez Bukovské vrchny, Čergov, Slovenský raj a Nízke Tatry. Počas svojej cesty sa banderovci dopúšťalli ďalšieho rabovania a aj vrážd ako tomu bolo 23. júna 1947 v Blatnici, kde zastrelili dvoch príslušníkov ZNB a matku s dcérou.

Reakcia česko-slovenských orgánov

Reakcia česko-slovenkých orgánov bola pomalá. O komplikáciách s nasadením armády pri ochrane hraníc informoval Vojenskú kanceláriu prezidenta ČSR vo svojich súhrných správach zástupca náčelníka hlavného štábu div. gen. Heliodor Pika. Pravdepodobne najvážnejším problémom bol fakt, že z rozpočtových a hospodárskych dôvodov bol na trvalú dovolenku predčasne prepuslený celý odvodový ročník 1923. Nováčikovia odvodového ročníka 1924 mali za sebou len 6 mesiacov výcviku museli prevziať zaistenie celého pohraničia ale dokonca muselo posilniť aj Finančnú stráž. V reakcii na vpád UPA bol rozkazom z 25. júna 1947 zriadený špeciálny pluk Zboru národnej bezpečnosti Slovensko. Od 16. septembra 1947 sa k akciám proti UPA pridali aj bývalí slovenskí partizáni, Ich prínos pre bojovú akciu zostal minimálny.

Česko-slovenské vojenské a bezpečnostné zložky naplánovali voči postupujúcim banderovcom akciu s krycím názvom Akcia B. Šlo o koordinovaný postup jednotiek česko-slovenskej armády, pohotovostných jednotiek ZNB a zmobilizovaných partizánov. Celkový počet osôb nasadených proti banderovcom stúpol do konca augusta až na 7 000. Jednotkám, ktoré mali k dispozícií aj ľahké tanky M5 Stuart, velil brigádny generál Július Nosko a skupina mala názov stíhaci oddiel Teplice. Cieľom Noska bolo obkľúčiť Burlakovu sotňu a následne ju zlikvidovať. Do pátrania po banderovcoch bolo zapojené aj letectvo.

Dňa 5. augusta 1947 došlo na vrchu Ľupčianska Magura v Nízkych Tatrách k tragickému boju, pri ktorom zahynulo sedem neskúsených a nedostatočne vyzbrojených česko-slovenských vojakov. Ich veliteľ podcenil fakt, že proti nim stoja veteráni s bohatými skúsenosťami z bojov v horskom prostredí. Toho dňa padlo v Ľupčianskej Magure týchto šesť ašpirantov:

• des. Jozef Hakl (ročník 1923)
• des. Miroslav Kareš (ročník 1924)
• slob, Bohumil Padúch (ročník 1924)
• slob. Miroslav Neumann (ročník 1923)
• slob, Jozef Šikula (ročník 1923)
• des. Jindřich Vrba (ročník 1924)

Siedmy ašpirant utrpel smrteľné zranenie pri nešikovnej manipulácii s vlastnou zbraňou. Pri vyšetrovaní incicentu sa predstavitelia armády a príslušní velitelia navzájom kritizovali a dokonca podávali na seba trestné oznámenia. Bola to kritická etapa celej kampane, ktorú sa podarilo prekonať.

Pamätník padlým príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti vo Veľkej Lodine

V dňoch 20. a 21. augusta sa v bitke pri Krasňanoch naplno prejavila prevaha na česko-slovenskej strane, Ľahko vyzbrojení Burlakovi bojovníci nedokázali čeliť tankom, ktoré rozhodli bitku. Zostávajúcich mužov Burlak rozdelil na menšie skupiny, ktoré operovali v Malej Fatre samostatne a väčšina z nich napokon padla do zajatia. V noci z 3. na 4. septembra 1947 padol na horskej samote Jánošíkovo do zajatia aj Burlak so svojou milenkou. Bol prevezený do Košíc kde bol niekoľko mesiacov vypočúvaný.

Z celej Burlakovej sotne sa do Bavorska dostalo 37-39 členov. Počas bojov proti banderovcom zahynulo 14 vojakov česko-slovenskej armády, 6 príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a 5 členov finančnej stráže. Desiatky ďalších bolo ranených. Iné údaje hovoria až o 32 mrtvych . Materiálne škody presiahli 4 milióny korún. Česko-slovenská armáda celkovo zneškodnila 350 banderovcov, z nich 61 padlo v bojoch.

Zajatí príslušníci UPA boli podrobovaní vysluchom, Vládna komisia pre vyšetrovanie banderovských bánd vypočula k 12. februáru 1948 celkovo 132 členov UPA ukrajinskej národnosti, jedného nemeckej národnosti a jedného slovenskej národnosti. Ku 19. novembru 1948 bolo vypracovaných 51 trestných oznámeni najmä podľa zákona č. 50/1923 Zb. Väčšina trestnej činnosti zostávala v rovine majetkovej trestnej činnosti, najmä krádeží.

Po dohode s poľskými orgánmi bolo Poliakom predaných celkovo 112 na území Česko-slovenska zadržaných banderovcov, Boli medzi nimi aj Burlak a Brodyč, Burlak bol v roku 1949 popravený.

Názov a súvis s obnovením nezávislosti

Český historik Tomáš Řepa píše: „Banderovci je pomenovanie prevzaté predovšetkým od protivníkov a nepriateľov členov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), konkrétne Banderovej frakcie v OUN, teda OUN(b) či Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) ako vojenskej zložky OUN vzniknutej v roku 1942, pričom toto označenie má negatívny nádych. Členovia OUN(b) a UPA sa sami takto nikdy nenazývali, postupom času sa však toto pomenovanie natoľko vžilo, že je ťažké v rámci tejto problematiky pracovať s iným hodnotovo neutrálnym pojmom, aby tak odborným, ako aj laickým kruhom bolo okamžite jasné, o čom je vlastne reč.“

Politický rozmer presunu banderovcov cez povojnové Československo bolo v zajatí klišé a stereotypov vytváraných komunistickou propagandou, čo dokazuje aj samotný problematický názov „banderovci“. Počas nasledujúcich povojnových rokov bola UPA Československu a v Sovietskom zväze oficiálne tabu, spomínaná len ako teroristická organizácia, kolaborujúca s Nemcami. Od získania nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 sa vedú búrlivé diskusie o možnom udelení oficiálneho uznania bývalým členom UPA ako legitímnym bojovníkom so zodpovedajúcimi dôchodkami a výhodami ako pre vojnových veteránov. Veteráni UPA sa tiež snažili organizovať vlastné prehliadky a spomienkové akcie, najmä na západnej Ukrajine. To následne viedlo k odporu veteránov sovietskej armády a niektorých ukrajinských politikov, najmä z juhu a východu krajiny. S rovnakou technikou narába aj dnešná ruská propaganda, podľa socialistického propagandistického modelu je každý slovenský oponent buržoázny nacionalista, každý Žid sionosta – a každý Ukrajinec banderovec.

Ukrajinská aj poľská strana pokúšali o zmierenie bývalých vojakov Armie Krajowej a UPA. Jednotliví bývalí členovia UPA vyjadrili pripravenosť na vzájomné ospravedlnenie. Niektorí z bývalých vojakov oboch organizácií sa stretli a požiadali o odpustenie za minulé previnenia. Poľská strana súhlasila s obnovou hrobov a cintorínov v Poľsku, kde boli pochovaní padlí vojaci UPA.

Postoj k UPA v ukrajinskej spoločnosti v rokoch po obnovení nezávislosti v roku 1991 kolíše medzi pozitívnym („bojovníci za nezávislosť“) a opačným („nemeckí kolaboranti “) hodnotením a stáva sa súčasťou propagandy oboch strany. Vojaci UPA majú od roku 2015 štatút bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí ustanovený priznaný ukrajinským parlamentom. Boj UPA bol deklarovaný ako súčasť ukrajinského národne-oslobodzovacieho hnutia 20. až 50. rokov 20. storočia. Koncom marca 2019 bývalým príslušníkom UPA (a ďalším žijúcim bývalým členom ukrajinských nepravidelných nacionalistických ozbrojených skupín, ktoré pôsobili počas druhej svetovej vojny a prvého desaťročia po vojne) oficiálne udelili štatút veteránov. To znamenalo, že po prvý krát mohli získať výhody veteránov, vrátane bezplatnej verejnej dopravy, dotovaných zdravotných služieb, peňažnej pomoci a zliav za verejné služby, čím dosiahli rovnaké sociálne výhody aké požívajú bývalí ukrajinskí vojaci, ktorí slúžili v Červenej armáde Sovietskeho zväzu.

Už aj pred rokom 2019 bolo niekoľko pokusov poskytnúť bývalým ukrajinským nacionalistickým bojovníkom štatút oficiálneho veterána, najmä počas vlády prezidenta Viktora Juščenka v rokoch 2005 – 2009, ale všetky zlyhali. Pred decembrom 2018 boli legálne uznávaní za vojnových veteránov iba tí bývalí členovia UPA, ktorí sa bojovali proti nacistickým okupantom, nespáchali zločiny proti ľudskosti a boli rehabilitovaní.

Bez toho, aby čakali na oficiálne oznámenie z Kyjeva, mnohé regionálne orgány sa už rozhodli pristúpiť k histórii UPA samostatne. V mnohých západných mestách a dedinách boli postavené pomníky, pamätníky a tabule vodcom a jednotkám UPA, vrátane pamätníka samotného Stepana Banderu, ktorý bol odhalený v októbri 2007.

Boj UPA proti Červenej armáde a sabotážne aktivity v povojnovom období viedli v ZSSR k tomu, že „UPA“ a „banderovci“ tam symbolizovali „agresívny nacionalizmus“. Veľká ruská encyklopédia uvádza, že spolupráca OUN-UPA s nemeckými okupačnými vojskami a zverstvá OUN-UPA boli odsúdené v Norimberskom procese, avšak Ukrajinský Inštitút národnej pamäti uvádza, že v materiáloch norimberských procesov sa „banderovské hnutie“ skutočne niekoľkokrát spomína, ale žiadny z odkazov nemá negatívny výklad.^{[chýba zdroj]}

Banderovci vo filme

Téma prislušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády rezonovala aj česko-slovenskej filmovej a dokumentárnej tvobe

• Akcia B (1952 - Česko-slovensko) - zásah česko-slovenských bezpečnostných orgánov a armády proti sotni Burlaka.
• Stíny horkého léta (1977 - Česko-slovensko) - dráma. Skupina banderovcov snažiaca sa dostať na západ prepadne podhorskú samotu. V Hlavných úlohách Juraj Kukura, Eva Vančurová a Jiří Bartoška.
• Tridsať prípadov majora Zemana (1974 - Česko-Slovensko) - 4. časť s názvom Rubínové kríže. Prechod banderovcov cez Česko-Slovensko na Západ.
• Banderovci (2010 - Česko) - dokumentárny film s výpoveďami žijúcich pamätníkov na severovýchode Slovenska.

Ďalšie filmy:

• Volyň (2016 - Poľsko) - poľská dráma odohrávajúca sa medzi rokmi 1939 - 1943 mapujúca zložité spolužitie Poliakov, Židov a Ukrajincov na Volyni, ktoré vyústilo do dramatických udalostí z leta 1943 známych ako Volynský masaker.
• Dumka o Kovpakovi (1973 - Sovietsky zväz) sovietska trilógia o legendárnom partizánskom veliteľovi Sidorovi Artemievičovi Kovpakovi. V jednej časti prichádzajú Kovpakovi partizáni do stretu s banderovcami.
• Železná sotňa (2017 - koprodukcia Austrália, Ukrajina) - sotňa Hromenko čelí počas akcie Visla poľským vojenským jednotkám a milícii.
• Červený (2017 - Ukrajina) - V gulagu sa stretávajú dvaja Ukrajinci. Jeden z nich bojoval v UPA. druhý bojoval v Červenej armáde.
• Oslobodenie (1969 - Sovietsky zväz) - v 4. časti pod názvom V smere hlavného úderu je pasáž prepadu kolóny s Vatutinom.

Literatúra

• ŘEPA, Tomáš. Banderovci : politické souvislosti, následky zneužití tématu komunistickou propagandou, návaznost na hybridní konflikt v současnosti. Vyd. 1. Praha : Academia, 2019. 364 s. (1938-1953; zv. 20.) ISBN 978-80-200-2998-0.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ukrajinská povstalecká armáda

Zdroj

• Slovenská terminologická databáza