Viktor Nikolajevič Kokin
| Viktor Nikolajevič Kokin | |
| Narodenie | 1913 Kamišyn, Ruská ríša |
| Úmrtie | 5. júl 1975 Saratov, Sovietsky zväz |
| Iné mená | rusky: Кокин, Виктор Николаевич |
| Národnosť | ruská |
Vojenská kariéra
| |
| Jednotka | partizánsky zväzok Čapajev |
| Hodnosť | major |
| Funkcia | veliteľ |
| Vyznamenania | Rad Červenej zástavy, Rad červenej hviezdy, Partizánska hviezda a ďalšie |
Účasť v bojoch
| |
| Vojny | Druhá svetová vojna |
| Bitky | Slovenské národné povstanie |
Viktor Nikolajevič Kokin (rus. Кокин, Виктор Николаевич, * 1913, Kamyšin, Ruská ríša – † 5. júl 1975, Saratov, Sovietsky zväz) bol dôstojník Červenej armády ruského pôvodu. Ako vyškolený rozviedčik pracoval v rôznych funkciách na štáboch partizánskeho hnutiu niekoľkých frontov. Na konci augusta 1944 bol vyslaný na Slovensko, kde pôsobil na štábe partizánskeho zväzku Čapajev a v polovici novembra 1944 sa stal jeho veliteľom. Má podiel na krivom obvinení piatich príšlušníkov zväzku Čapajev z vlastizrady. Z tohto dôvodu bol po vojne vyšetrovaný a bol vylúčený z Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Pravdepodobne mal aj vedomosti o smrti náčelníka štábu zväzku Čapajev Ľudovíta Kukorelliho[1].
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Otec bol robotník na železničnej stanici, zomrel, keď mal Viktor 5 rokov. Po skončení sedemročnej školy v roku 1929 pokračoval v štúdiách na odbornom učilišti v Saratove. V roku 1931 absolvoval jednoročnú školu odborového hnutia v Saratove. Po jej skončení pracoval ako inštruktor na Krajskej rady odborových organizácií v Nižnevolžskom. V roku 1932 vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a v tom istom roku bol preložený na prácu do jedného zo závodov kombinátu Elektroles, kde najskôr viedol kultúrne oddelenie závodného výboru odborovej organizácie. Následne ho zvolili za tajomníka Komsomolu. V roku 1935 nastúpil na vojenskú službu v Červenej armáde. Dva roky pôsobil vo funkcii veliteľa čaty samostatného automobilového pluku v Zabajkalskom vojenskom okruhu. Po návrate z vojenčiny pôsobil ako inšpektor Správy štátnych sporiteľní v Saratove.[1]
Po vypuknutí vojny
[upraviť | upraviť zdroj]Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistikým Nemeckom bol opätovne povolaný do armády. Absolvoval prípravu vo vojensko-politickom učilišti a následne absolvoval vyšší taktický kurz pri Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho a päťmesačný kurz rozviedčíkov veliteľského zboru.
Od novembra 1942 slúžil v rôznych funkciách na Štábe partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade Stalingradského, Južného a 1. Ukrajinského frontu. Na Štábe partizánskeho hnutia pri 1. Ukrajinskom fronte pôsobil Kokin v hodnosti kapitána vo funkcii staršieho pomocníka operačného oddelenia štábu a 29. augusta 1944 obdržal od náčelníka štábu pplk. Bovkuna špeciálnu úlohu, ktorá spočívala v zisťovaní stav a početnost partizánskych skupín na území Česko-Slovenska, ktoré ešte neboli zaregistrované ústredným, alebo frontovými štábmí partizánskeho hnutia. Kokin sa stal splnomocnencom Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 1. UF. Rozkaz bol vypracovaný ešte pred vypuknutím povstania no Kokin ho mal realizovať za zmenených podmienok.[1]
Pri Partizánskom zväzku Čapajev
[upraviť | upraviť zdroj]Na územie Slovenska bol Kokin letecky dopravený 1. septembra 1944 spoločne s veliteľom partizánskej brigády Čapajev I. K. Baľutom po jeho rokovaní v dňoch 30. - 31. augusta 1944. V tom čase už naplno prepuklo Povstanie, takže svoje poslanie nemohol vyplniť. Na štábe Partizánskeho zväzku Čapajev pôsobil ako poradca štábu, pričom mal prístup k vysielačke, ktorou sa udržiaval kontakt so Štábom partizánskeho hnutia pri 1. UF,
Dňa 15. novembra 1944 bol menovaný do funkcie veliteľa zväzku Čapajev. Stalo sa tak potom, ako sa prvú veliteľ jednotky Ivan Kononovič Baľuta nevrátil spoza frontovej línie. 18. novembra 1944 blízko obce Závada viedol tzv. partizánsky súd, počas ktorého boli po mučení, odsúdení na trest smrti a následne popravené piati členovia velenia partizánskej brigády.
Vzťah s Kokina ako veliteľa zväzku s náčelníkom štábu Ľudovítom Kukorellim bol zložitý. Medzi oboma mužmi sa objavili nezhody. V novembri Kokin poveril Kukorelliho úlohou pripraviť a zrealizovať presun partizánskeho zväzku k frontovej línii a prechod cez ňu k jednotkám Červenej armády.[2]
Po vojne
[upraviť | upraviť zdroj]Po rozpustení zväzku Čapajev pracoval v orgánoch ministerstva vnútra ZSSR. Bol veliteľom v meste Ľvov a zúčastnil sa bojov proti banderovcom.[3] Od roku 1953 pôsobil v Saratove ako vedúci kádrového oddelenia Oblastnej priemyselnej výroby. V roku 1962 odišiel do dôchodku a v roku 1975 po ťažkej chorobe zomrel.[2]
Kontroverzie
[upraviť | upraviť zdroj]V polovici 60. rokov 20. storočia sa v Sovietskom zväze uskutočnil rehabilitačný proces, v ktorom bolo zistené, že major Kokin mal podiel na bezdôvodnom obvinení, odsúdení a poprave sovietskych občanov, príslušníkov velenia brigády Čapajev v tzv. partizánskom súde, ktorý sa odohral 18. novembra 1944 pri slovenskej obci Závada. Z tohto dôvodu mu bolo 19. mája 1966 odobraté členstvo v Komunistickej strane Sovietskeho zväzu. Trestné stíhanie voči jeho osobe však kvôli premlčaniu veci začaté nebolo.[1]
Neobjasneným zostala skutočnosť, či Kokin mal alebo nemal vedomosť, či dokonca podiel na smrtí náčelníka štábu zväzku Čapajev npor. let. Ľudovíta Kukorelliho. Kukorelli zahynul za nevyjasnených okolností počas prechodu frontu 23. novembra 1944. Kokin neskôr prispusti, že Kukorelli nezomrel v boji pri prelomení frontu. [1]
V literatúre
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1985 vyšli v saratovskom Privolžskom knižnom vydavateľstve jeho spomienky pod názvom Cestami vojny (v originálnom názve Dorogami vojny) a v rámci nich aj jeho črta "V gorach Slovakii".
Kokina vo svojich memoároch spomína aj Ivan Stěpanovič Konev a vo svojej knihe Slovackaja legenda o Kokinovi píše aj Ivan Kandaurov. Vo svojej umelecko-dokumentárnej povesti Husté Beskydy (v ruštine Dremučije Beskydy), ktorá pojednáva o spoločnom boji sovietskych a slovenských partizánov, ho spomína aj Alexander Voľf. [3]
Zaujímavosť
[upraviť | upraviť zdroj]Pri príležitosti 80. výročia Slovenského národného povstania pricestovala na Slovensko na pozvanie slovenského premiéra skupina mladých Rusov, potomkov veteránov SNP a oslobodzovania Slovenska. Bol medzi nimi aj pravnuk V. N. Kokina.[4]
Vyznamenania
[upraviť | upraviť zdroj]- Rad Červenej zástavy
- Rad Veľkej vlasteneckej vojny I. stupňa
- a ďalšie vyznamenania
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e PAŽUROVÁ, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. (Monografie.) ISBN 9788089514267. S. 192.
- ↑ a b PAŽUROVÁ, Helena. Ľudovít Kukorelli. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2015. ISBN 9788089514267. S. 144.
- ↑ a b Kokin Viktor Nikolajevič [online]. Nesmrteľný pluk - oficiálna stránka hnutia, 05.05.2016, [cit. 2023-10-17]. Dostupné online.
- ↑ Veľvyslanectvo Ruskej federácie na Slovensku [online]. www.facebook.com, [cit. 2024-10-04]. Dostupné online.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- KUZNECOV, Dmitrij. Portréty sovietskych účastníkov Slovenského národného povstania. Banská Bystrica : Múzeum SNP a Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS, 1985. Slovenský preklad. S. 205-207.
- KOKIN, Viktor Nikolajevič. V gorach Slovakii. Zapiski partizana. Saratov : Privolžské knižné vydavateľstvo, 1985. Spomienky o činnosti v partizánskom zväzku Čapajev spracované v žánri literatúra faktu. S. 207.