Vinohradnícke regióny a oblasti Horného Uhorska a Slovenska

Tento článok o vinohradníckych regiónoch a oblastiach Slovenska (Horného Uhorska.) sa zaoberá ich dejinami a vývojom.

Vinohradnícke regióny a oblasti Slovenska (Horného Uhorska)

Vinohradnícke oblasti Slovenska a vínna kultúra v nich je osem storočným vývojom centralizovaná na najväčšie sídelné centrá- vinohradnícke mestá. (Pressburg- Bratislava, Skalica, Trenčín, Nitra, Levice, Komárno, Štúrovo...) Prezentácia, propagácia a obchod s vínom danej oblasti bol v týchto mestách dôležitou spoločenskou a hospodárskou zložkou každodenného života.

1. Obdobie Rakúsko-Uhorskej monarchie: Územie Slovenska ako väčšinová časť Horného Uhorska obsahovalo v 17. a 18. storočí tieto vinohradnícke oblasti: Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Tekovská (Levice), Komárňanská, Ostrihomská (Štúrovo), Hontianska, Zvolenská, Novohradská (Veľký Krtíš), Gemerská, Turčianska, Abovská (Košice), Šarišská, Zemplínska, Užská (Vinné, Kapušany).
2. Obdobie ČSR r. 1923 – 1928, oblasti: Bratislavská, Nitrianska, Považská, Zvolenská, Podtatranská, Košická.
3. Obdobie Slovenského štátu r. 1940 – 1945, oblasti: Bratislavská, Trenčianska, Nitrianska, Pohronská, Tatranská, Šarišsko-Zemplínská.
4. ČSSR r. 1948 – 1989, vládnuca Komunistická strana rozdelila Slovensko na: Bratislavský, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický a Prešovský kraj (kraje sa geograficky delia aj na Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský, Severoslovenský a Juhoslovenský). Krajské územno-správne celky sa delili na menšie podcelky – okresy, mestá a obce (stanovené vinohradnícke oblasti r. 1952, brali do úvahy tradičné centrá žúp – oblastí iba čiastočne): Skalická a Bratislava – okolie, Malokarpatská, Hlohovecko-Trnavská, Nitrianska, Podunajská, Stredoslovenská (Modrokameňská), Východoslovenská, Tokajská.
5. Slovenská republika od r. 1993, Zákon 313 z r. 2009 o vinohradníctve a vinárstve stanovuje jediný Slovenský vinohradnícky región a označenie regionálne víno. Aj keď stanovuje a člení vinohradnícke oblasti, medzi vinárskymi produktmi z neho vypadol pojem „oblastné víno“. Vinohradnícke oblasti tohto regiónu sú prebraté a zjednodušené – zväčšené z komunistickou vládou vytvorených vinohradníckych oblastí. Zákon 313 mieša štandardné vinohradnícke celky ako je región, oblasť, rajón a trať. Juhoslovenský, Stredoslovenský a Východoslovenský región je v kategórií s Nitrianskou oblasťou (župou). Západoslovenský kraj (región) absentuje, chýba jeho pôvodná Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska vinohradnícka oblasť. (V zákone 182/2005 boli Oblastné vína uvedené, v zákone 313/2009 boli už vynechané). Zákonom 313/2009 boli ešte vo väčšej miere spretŕhané väzby medzi oblasťami a ich centrálnymi mestskými sídlami.

V súčasnosti zaužívané vinohradnícke regióny (kraje) Slovenska

• Západoslovenský,
• Stredoslovenský,
• Juhoslovenský,
• Východoslovenský.

Západoslovenský región

Západoslovenský región bol v staroveku súčasťou Rímskej ríše a v stredoveku sa historicky členil na: Bratislavskú, Nitriansku a Trenčiansku vinohradnícku oblasť.

Bratislavská vinohradnícka oblasť (Pressburger Weinbaugebiet), Pressburgerland Weinstrasse.

Bratislavská vinohradnícka oblasť vznikala v staroveku osídľovaním západnej a strednej Európy rímskymi légiami, no najväčší rozvoj nastal v polovici 13.stor. pozvaním "hospites" z germánských krajín. Vinohradníci z Porýnia( Rheingau, Rheinnessen, Baden, Wurttemberg)pomenovali vinice okolo Pressburgu rovnakými názvami aké sú v krajine svojho pôvodu. Vytvorili identický súvislý veniec vinohradov- "SCHIEDUNGEN"(Pressburgerland Weinstrasse). V stredovekom Uhorsku geograficky susedila s Rábskou, Mošovskou, Komárňanskou, Nitrianskou a Trenčianskou vinohradníckou oblasťou. Bratislavská vinohradnícka oblasť má päť historických etáp vývoja vinohradníctva:

1. Prvá staroveká etapa sa viazala na hraničnú rímsku pevnosť Posonium (obnovená roku 805 ako Vratislaburgium a v roku 1001 ako Preslavva Civitas). Do príchodu Slovanov (okolo r. 500) prebiehal rozvoj celej lokality Podunajska pod vplyvom Rímskej ríše (Panónia Horná a Dolná). Rímsky cisár Probus (r. 276 – 282) sa uvádza ako hlavný strojca rozmachu vinohradníctva na území dnešného Slovenska. Pevnosť Posonium tvorila vonkajší obranný systém rímskej provincie Norikum (Rakúsko okolo r. 500). Spolupracovala so susedným obranným systémom Carnuntum. Toto hospodárske (vinohradnícke) obdobie bolo násilne ukončené mongolským vypálením sídla a pevnosti v r. 1241 – 1242.
2. Etapa stredoveku začala po mongolskom plienení začiatkom 13. storočia. Na vypálené územie dnešného Slovenska boli župnou šľachtou pozvaní „Hospites“ – hostia z nemeckých krajín(Porýnie). Začal druhý 800-ročný, hlavný rozvoj vinohradníctva v Pressburger Weinbaugebiet. Do krajiny boli prinesené nové právne regule, postupy v remeselnej výrobe, baníctve i vinohradníctve (kvalitnejšie odrody západného Podunajska). Druhá vinohradnícko-vinárska etapa skončila r. 1948, násilným vyhostením slovenských občanov nemeckej národnosti z územia Slovenska (v rukách prešporských a prešporsko-župných Nemcov bolo do roku 1948 väčšina vinohradov i výroba vína).
3. Tretia etapa začala po druhej svetovej vojne. Po roku 1948 bol na území Slovenska zrušený tisícročím profilovaný „Comitetný“ (rímsky) a staroslovanský župný systém územnej správy. Slovensko bolo počas trvania ČSSR vo sfére vinohradníctva rozdelené na Bratislavský, Nitriansky, Banskobystrický, Košický a Prešovský kraj. Kraje obsahovali vinohradnícke oblasti:
   1. Skalická a Bratislava-okolie (v roku 1962 Skalicko-Záhorská), obce Skalica, Senica, Malacky a Myjava;
   2. Malokarpatská, obce Bratislava, Svätý Jur, okres Pezinok, Modra, Častá, Dubová, Viničné, Šenkvice;
   3. Hlohovecko-Trnavská: okresy Hlohovec, Trnava, Piešťany, Galanta, Senica, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Bánovce nad Bebravou;
   4. Nitrianska;
   5. Podunajská, okresy Dunajská Streda, Nové Zámky, Komárno, Šaľa;
   6. Stredoslovenská (Modrokameňská): okresy Šahy a Krupina
      • Modrokameňská oblasť: okres Lučenec a Šafárikovo;
   7. Východoslovenská: obce Košice, Prešov, okres Rožňava, Kráľovský Chlmec;
   8. Tokajská: obce Malá Tŕňa, Viničky, Slovenské Nové Mesto.

Malokarpatská vinohradnícka oblasť siahala v roku 1952 od Devína po Orešany. Patrila do nej: Bratislava, z okresu Bratislava-okolie, obec Svätý Jur a celý okres Pezinok. Z okresu Trnava obce Horné Orešany a Suchá nad Parnou. Pozdĺžne kopírovala južnú časť pohoria Malé Karpaty, ktorá bola pôvodne súčasťou Bratislavskej župy. Nížinná časť župy pripadla do Podunajskej oblasti. Vládnuca komunistická strana cez Miestne národné výbory odňala a scelila súkromné vinice, ktoré začali obrábať štátne družstvá. Hrozno sa centrálne zvážalo do veľkokapacitných – štátnych vinárskych závodov (zakázaný súkromný predaj vína). Vinice zhabané prešporsko-župným Nemcom boli rozdané medzi prisťahovalcov zo severozápadného Slovenska. Režim likvidoval tisícročný logický vývoj v oblasti, tradície a zvyklosti. Zrušené boli župné celky „veľžupy“ z obdobia 1922 – 1928 ako i z rokov 1940 – 1945, ktoré prirodzene zohľadňovali geografické danosti a špecifiká spoločenstiev na báze národností, výkonu obživy či náboženstva. Likvidácia župného správneho systému sa dotkla aj pôvodných vinohradníckych oblasti. Pestovanie hrozna, veľkovýroba vína – obchod s ním prebiehal výlučne cez JRD (jednotné roľnícke družstvá) a štátne vinárske závody (Vinárske závody Bratislava, Pezinok, Nitra).
Historická faktografia dokladuje väzbu vinohradníckych oblastí a rajónov na významné mestá, obce od staroveku cez stredovek dodnes. Na západe Slovenska to boli hlavne mestá Bratislava, Trnava, Hlohovec, Nitra a Trenčín s ich priľahlými župami.
Bratislava ako slobodné kráľovské mesto Uhorska (Rakúsko-Uhorskej monarchie) ležalo po r. 1945 priamo na hranici s blokom kapitalistických krajín – triednym nepriateľom socializmu a komunizmu. Na križovatke štyroch krajín a národov mala Bratislavská župa veľké historické väzby najmä na Dolné Rakúsko a Viedeň. Vládne orgány ČSSR dali uzavrieť hranice najmä so SRN a Rakúskom. Vznikali nielen fyzické hranične systémy, ale aj snahy meniť spoločensko-sociálne vzťahy, kultúru, historické skutočnosti, umenie... V Bratislavskej župe to začalo odsunom občanov nemeckej národnosti do Nemecka. Desaťročia sa pokračovalo skresľovaním, mazaním a domýšľaním histórie nášho národa a krajiny. Slovenské vinohradnícke regióny a oblasti boli zmenené čo do rozmiestnenia, plochy, ale i názvoslovia. Juhozápadné Slovensko prišlo o Rábsku a Mošovskú oblasť, ktoré pripadli Maďarsku. Bratislavská a Komárňanská župná oblasť boli zrušené a Nitrianska prišla o severnú časť Malých Karpát. Bola zrušená dôležitá väzba medzi Bratislavskou župou a jej najvýznamnejším vinohradníckym sídlom – Bratislavou. Bratislava prišla o svoj prím, celá župa ako i Slovensko o centrum udávajúce rozvojové trendy (zrušenie cezhraničného styku, zrušenie spolkov, osláv, výstav, sprievodov, viech, viničných tratí...). Bratislava a jej tradičná vinohradnícka oblasť bola štátnymi orgánmi ČSSR nahradená umelou väzbou na južnú časť pohoria Malých Karpát.
Režim zlikvidoval cezhraničnú prezentáciu vinohradníctva, väzby medzi župou a Bratislavou ako „výkladnou skriňou“ obchodu s vínom. Družstevná veľkovýroba zrušila vinohradnícky stav a celú jeho významnú spolkovú činnosť. Medzinárodný styk v oblasti vinohradníctva sa konal – kontroloval cez štátne vinohradnícke družstvá.

Štvrtá etapa rozvoja vinohradníctva v Bratislavskej župe. Po rozpade socialistického spoločenstva bola pokojnou cestou v r. 1989 zvrhnutá komunistická vláda na Slovensku. Boli rozpredané mnohé štátne družstvá, závody a továrne. Zhabané vinohrady prešporsko-župným Nemcom, ktoré boli po roku 1948 formálne pridelené prisťahovalcom do Bratislavskej župy boli vyňaté zo štátnych družstiev. Súkromníci začali obrábať pridelené, alebo skutočné rodinné vinohrady. Sezónou 1992 – 1994 začali vznikať nové súkromné, vinohradnícke a vinárske hospodárstva.

Piata etapa rozvoja nastala po roku 2009 prijatím zákona 313/2009 o vinohradníctve a vinárstve. Celé územie SR sa stalo jediným vinohradníckym regiónom s povoleným presunom suroviny z oblasti dopestovania do inej oblasti finálneho spracovania.
Geologicko-klimaticky značne rozdielne pohorie Malých Karpát sa stalo zlúčením Malokarpatskej, Hlohovecko-Trnavskej a oddelenej Skalickej oblasti (Chvojnická pahorkatina) jediným celkom. Tento nehomogénny útvar ma reprezentovať a propagovať rozdielne vína pod značkou jedinej oblasti. Na vína zásadne vplýva vápencové podložie v rajóne Čachtíc, naplavenín rieky Moravy v Skalici a žulového masívu Bratislavy, Pezinky, Modry.

Delenie Bratislavskej vinohradníckej oblasti (Pressburger Weinbaugebiet)

1. Južný vinohradnícky rajón:
   1. východnú časť Hainburgských vrchov (Rakúsko);
   2. južnú časť Podunajskej panvy;
   3. juhozápadnú časť Malých Karpát (Slovensko).

Horskú časť tvorili mestá a obce na úbočiach Malých Karpát, (Hainburských vrchov) vinohradnícke trate čerpali svoju mineralitu zo zvetralej žuly Bratislavského a Modranského masívu. Nížinnú – južnú časť Podunajskej panvy tvorili obce s ílovito-piesčitou pôdou.

Severný vinohradnícky rajón (sever Bratislavskej župy a stredná časť pohoria Malých Karpát) tvoria obce Dubová, Častá, Doľany, Dolné a Horné Orešany. Historicky ich uzatvára obec Dechtice. Pôdne zloženie týchto podhorských viničných tratí je tvorené prevažne bridlicou a kremencom.

Nitrianska vinohradnícka oblasť

Nitrianska vinohradnícka oblasť je severná časť Malých Karpát, južná časť Bielych Karpát, severná a východná časť Podunajskej panvy. Severnú časť Malokarpatského pohoria (od obce Dechtice) a južná časť Bielych Karpat patrila celé storočia až do roku 1928 pod územnú a hospodársku správu Nitrianskej župy a jej vinohradníckej oblasti (na krátke obdobie do roku 1945 patrila pod správu Trenčianskej župy.) Uvedená severná časť Malých Karpát sa počas trvania ČSSR nazývala Hlohovecko-Trnavská oblasť. Tvoria ju zväčša vápence, významne ovplyvňujúce vínnu révu (okolie Čachtíc). Od Nového Mesta nad Váhom pokračuje Karpatský oblúk južnou časťou Bielych Karpát. Oblasť okolo Skalice tvorí nížina, ktorou preteká rieka Morava a Chvojnická pahorkatina (Biele Karpaty). Dnes je začlenená do Malých Karpát.

Stagnácia vinohradníctva, vinárstva v súčasných oblastiach Slovenska

Dôvodom stagnácie a nerovnomerného rozvoja vinohradníctva po roku 1948 je likvidácia pôvodných vinohradníckych oblastí s ich centrálami („spolkovými domami“) a chýbajúce rozvojovo-propagačné fondy. Dnes oficiálne jediný Slovenský vinohradnícky región je neštandartný unikát, umožňujúci zvoz- miešanie a spracovanie hrozna rôznych oblastí, čím sa minimalizuje tvorba skutočných oblastných vín. Vinohradnícke spolky v slobodných kráľovských miestách či župných sídlach celé storočia priamo vnímali potreby jednotlivých členov – celoročne fungovala prezentácia a predaj oblastných vín pre domáceho i zahraničného klienta.

Zdroje

• Historické župy na Slovensku
• Vinohradnícka príručka. Bratislava : Oráč, 1952.