Vzbura v štítnickej doline

Vzbura v štítnickej doline
Súčasť mimoriadnej situácie v Č-SR po Mníchovskej dohode a prvej viedenskej arbitráži
Dátum 22. – 25. november 1938 Miesto Štítnická dolina Výsledok Po nepokojoch postupné upokojenie situácie
Protivníci
Česko-Slovensko Slovenská krajina	Obyvatelia štítnickej doliny
Velitelia
	starosta Ochtinej Pavol Kapusta, Ondrej Jánosdeák
Straty
žiadne	11 osôb zatknutých
Historický portál

Maďarsko-(česko-)slovenský ozbrojený konflikt / Malá vojna 1938 - 1939
Jesenské – Štúrovo – Berehovo – Pribeník – Zostrel lietadla Š-328.237 – Štítnická dolina – Slanec – Rozvegovo – Podkarpatská Rus – Východné Slovensko – Nálet na Spišskú Novú Ves

Vzbura v štítnickej doline boli udalosti spojené s nepokojmi obyvateľstva 18 obcí štítnickej doliny (Rekeňa, Rožňavské Bystré, Genč, Štítnik, Rozložná, Gočaltovo, Ochtiná, Rochovce, Slavošovce, Čierna Lehota, Roštár, Gecelovce, Petrmánovce, Malá Slavoška, Markuška, Hanková, Brdárka a Kobeliarovo) v novembri 1938. Maďarsko aj po Viedenskej arbitráži pokračovalo v propagande a agitácii za pripojenie ďalšieho územia k Maďarsku a v bývalom okrese Rožňava vyvolalo jediné vážnejšie nepokoje. Tieto obce ostali po viedenskej arbitráži a pripojení oblastí južného Slovenska k Maďarsku bez akéhokoľvek železničného a cestného spojenia so zvyškom Slovenska, čo prinášalo existenčné problémy nielen pre priemysel (papierne v Slavošovciach), ale aj pre zásobovanie obyvateľstva potravinami a základnými potrebami. Obyvatelia prišli o prácu v priemysle a baníctve, kde prevádzky ostali na maďarskej strane novej hranice. Maďarské orgány spočiatku bránili doprave a zamestnávaniu, hoci článok 6 Viedenskej arbitráže Maďarsko zaväzoval k súčinnosti pri riešení problémov. Vzbura, pri ktorej aj obyvatelia čisto slovenských obcií žiadali z existenčných dôvodov o pripojenie k Maďarsku, postupne odoznela po čiastočnej normalizácii hraničného styku (5. decembra 1938 došlo k obnoveniu priechodnosti hraníc a výmeny tovarov). Autonómna slovenská vláda (resp. po 15. marci 1939 vláda Slovenskej republiky) zahájila infraštruktúrne cestné a železničné projekty, ktoré riešili zamestnosť a mali vyriešiť prepojenie doliny so zvyškom Slovenska.

Predohra

Po obsadení Rožňavy a 21 obcí okresu Maďarskom sa sídlo okresu presunulo do Dobšinej. Nový okres mal problémy s dopravou, pretože hranica prerušila želežničné trate Plešivec – Slavošovce a Rožňava – Dobšiná. Zatiaľčo Dobšiná mala dobré cestné spojenie smerom do údolia Hnilca a ďalej, hranica prerušila aj všetky cestné komunikácie do štítnickej doliny a vznikli tri samostatné oddelené časti: ochtinská, roštárska a štítnická. Bolo ohrozené zásobovanie potravinami, základnými potrebami a palivom. Prudko vyskočila nezamestnanosť, pretože časť obyvateľstva pracovala pred arbitrážou na území zabratom Maďarskom a podniky, ktoré ostali na slovenskom území (napr. slavošovské papierne) mali problém s dovozom surovín a odvozom výrobkov. Nezamestnanosť postihla 640 robotníkov zo Slavošoviec po obmedzení výroby papierne v Čiernej Lehote, prácu zastavili aj magnezitové bane v Ochtinej, firma Baťa a píly v Ochtinej a Roštári. Bez práce ostalo aj 300 robotníkov, ktorí pracovali v štátnych baniach v Nadabule, Rudnej a Hrádku pri Štítniku, nakoľko tieto ostali za novou hranicou. Poľnohospodári sa obávali, že prídu o možnosť predávať dobytok a produkty na trhoch v Jelšave, Rožňave a Plešivci. Dočasne sa prerušila výplata dôchodkov zo strany Ústrednej sociálnej poisťovne v Prahe a úrazových dôchodkov zo strany Zemskej úradovne pre poistenie robotníkov v Bratislave. Manželky mobilizovaných záložníkov v novembri stále nemali vyplatené vyživovacie príspevky. 18 obcí spísalo memorandum slovenskej vláde, kde žiadali riešiť situáciu prestavbou lesnej cesty z Nižnej Slanej do štítnickej doliny a výstavbou železničnej trate Štítnik  – Nižná Slaná.

Priebeh vzbury

Promaďarská agitácia začala hneď po arbitráži. Protičeskú agitáciu viedol prostredníctvom svojich dôverníkov evanjeliský farár Chovan, ktorý 4. novembra ušiel zo Štítnika do Maďarska. V Čiernej Lehote poburoval občanov evanjelický farár Valent, ktorý bol následne zatknutý. Na podnet majiteľa ochtinských magnezitových baní a riaditeľa kúpeľov Číž Dr. Štefana Szákala bolo 4. novembra 1938 v Ochtinej so súhlasom starostu obce Pavla Kapustu zvolané obecné zastupiteľstvo, kde bolo spísané memorandum so žiadosťou o pripojenie Ochtinej k Maďarsku. Po stupňovaní propagandy boli okresným úradom v Dobšinej starostovia Ochtinej a Čiernej Lehoty suspendovaní a boli vymenovaní dvaja noví komisári. Dňa 19. novembra sa v Slavošovciach vytvoril národný výbor a večer sa uskutočnila schôdza napriek upozorneniu četníckej stanice, že schôdza je zakázaná. Schôdza žiadala od vlády zabezpečiť komunikačné spojenia, vyplácanie podpôr a dôchodkov a obnovenie výroby v slavošovských papierňach. Zároveň požadovala alebo vrátiť Maďarskom zabraté obce až po Rožňavu Slovensku, alebo pripojiť celú slavošovskú dolinu k Maďarsku, lebo hospodársky je dolina stratená. Na schôdzi zároveň zložili do rúk notára Oberhausera prísahu dvaja novovymenovaní vládni komisári. Notár Oberhauser zároveň dal oznámiť do Ochtinej, že obecné zastupiteľstvo sa rozpúšťa. Starosta Ochtinej Kapusta 21. novembra zvolal schôdzu zastupiteľstva, na ktorej sa dohodli, že úrad neodovzdajú.

22. november

22. novembra situáciu radikalizovali maďarské orgány, keď maďarská pohraničná stráž nepustila do práce v rožňavských baniach zamestnancov z obce Rekeňa, no tvrdili im, že po vyhnaní Čechov prácu mať budú. Ľudia sa následne 22. – 25. novembra zhromažďovali pred budovou četníctva a SOŠ, požadovali ich odchod, ako aj na demarkačnej línii, kde požadovali pripojenie k Maďarsku a maďarskými pohraničníkmi boli navádzaní, aby takto demonštrovali pred demarkačnou komisiou.

Práve 22. novembra malo v Ochtinej prebehnúť odovzdanie úradu, no bolo prerušené davom zburcovaným odvolávaným starostom Kapustom. Ten zároveň, aby kryl svoju účasť na vzbure, žiadal telefonicky Štítnik o vyslanie četníckej asistencie. Četnícky oddiel dorazil potme. V obci došlo k prerušeniu elektrického prúdu a k stretom medzi davom a četníkmi, no nakoniec sa dav po výzvach rozišiel a četnícky oddiel sa vrátil do Štítnika.

23. november

Vzbura naplno prepukla 23. novembra, kedy dav asi 1500 ľudí, najmä žien, pod vedením odvolaného starostu Ochtinej Pavla Kapustu a Ondreja Jánosdeáka vyrazil na Štítnik. Veliteľ úseku npor. Šimandl vyslal pred Štítnik asistenčný oddiel 19 mužov pod velením por. Broužka. Došlo k stretu s davom, ktorý neuposlúchol výzvy k rozchodu a napádal holými rukami vojakov vrátane por. Broužka, situáciu neukľudnili ani varovné výstreli z guľometu, ani vystúpenie novovymenovaného vládneho komisára Vrabca, ani príchod druhého (18 vojakov) a tretieho oddielu (15 vojakov). Časť davu pretrhla kordón a pod vedením Pavla Kapustu a Ondreja Jánosdeáka dorazili pri Kunovej Teplici na demarkačnú čiaru, kde asi 150 baníkov chcelo prejsť cez čiaru a nastúpiť do práce, no maďarskí pohraničníci to neumožnili. Dav sa podvečer rozišiel, niektorí ostali na maďarskej strane, niektorí podnecovatelia vzbury boli zatknutí.

24. november

Dňa 24. novembra boli do Ochtinej vyslané 3 četnícke hliadky po 5 mužov pod velením vrch. stržm. Jozefa Klimeša, aby zatkli vodcov vzbury. To sa však nepodarilo, hliadky boli napadnuté davom, viacero četníkov bolo zasiahnutých kameňmi a dav bolo rozohnaný až po použití slzotvorných sviečok vz. D-34. Opäť sa demonštrovalo v Rekeni za pripojenie k Maďarsku, kde nepomohol ani príhovor komisára Dobšinského okresu Dr. Jozefa Belaja. V Slavošovciach boli vytlčené okná dvom českým rodinám. Do doliny prišli pohotovostvné četnícke oddiely z Brezna nad Hronom do Štítnika a Slavošoviec a z Krompách do Ochtinej a do Rekene.

25. november

25. novembra bol v Rekeni na príkaz politického úradu v Dobšinej vyhlásené štatárium – stanné právo. Napriek tomu sa obzvatľstvo zhromažďovalo na demarkačnej čiare a žiadalo odovzdanie obce Maďarsku. Četníci dav rozohnali a zadržali hlavných organizátorov. Maďarské orgány v ten deň pustili do práce baníkov, ale len tých, ktorí mali „smýšlanie a cítenie maďarské“. Pri návrate baníkov z práce opäť došlo k zhromaždeniu, prevolávaniu maďarských hesiel, napádaniu četníkov a dav bol opäť rozohnaný obuškami. 9 osôb bolo zatknutých.

Dohra

Po zásahu v Rekeni demonštrácie prestali, hoci maďarské orgány sa snažili vyprovokovať ďalšie nepokoje. 28. novembra odmietli vydať obyvateľom obce Rozložná zásoby obilia, ktoré si títo nechali zomlieť v mlyne v Kunovej Teplici. Okrem toho maďarská armáda protestovala na čs. veliteľstve v Štítniku proti pusteniu „organizovaných teroristických tlúp“ na územie Maďarska.

Krajinský úrad poslal 21. a 23. novembra okresnému úradu v Dobšinej požadovaných 200 000 korún „na výplatu vyživovacích príspevkov pre príslušníkov osôb v činnej vojenskej službe“. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej krajiny poslal 100 000 korún na úpravu miestnych ciest. Okresný náčelník v Dobšinej dostal 25. novembra inštrukciu vziať okamžite do zamestnania nezamestnaných baníkov, ktorí prišli o prácu v dôsledku zabratia rožňavských baní Maďarskom a mal sa postarať o zásobovanie obyvateľstva. 28. novembra 1938 bola zahájená stavba cesty Vyšná Slaná – Roštár, kde sa zamestnalo 80 robotníkov. 29. novembra poslal zástupca okresného náčelníka v Dobšinej hlavný komisár Dr. Jozef Belaj hlásenie do Bratislavy o demonštráciach za pripojenie k Maďarsku konaných v štítnickej doline. Za hlavného podnecovateľa vzbury bol označený Dr. Szakál, majiteľ magnezitových baní v Ochtinej a riaditeľ kúpeľov v Číži. Po otvorení hraníc pre baníkov a po obsadení obcí četníctvom sa situácia upokojila. Četníci zatkli celkovo 11 osôb, 70 osôb sa skrývalo v Maďarsku alebo v horách. 30. novembra bola vzbura zlikvidovaná a pohotovostné četnícke oddiely sa vrátili do svojich domovských posádok. 5. decembra 1938 došlo k obnoveniu priechodnosti hraníc a výmeny tovarov.

Gemerské spojky

V snahe vyriešiť dopravnú situáciu južného Slovenska rozhodla Slovenská dopravná komisia už v septembri 1939 o výstavbe železničných tratí Nižná Slaná – Štítnik, Slavošovce – Lubeník a Muráň – Tisovec. Projektová príprava bola zriadená 4. decembra 1939 v Brezne. Stavať sa začalo v decembri roku 1940 a veľká časť (2. a 3. úsek) z 58 km plánovaných spojok mali byť odovzdané do prevádzky 1. novembra 1942, kedy by sa začal budovať 1. úsek. Krátko pred dokončením najzložitejších objektov bola v lete 1944 výstavba pre vypuknutie SNP prerušená. Po skončení vojny a návratení viedenskou arbitrážou odstúpených území Československu bola dostavba týchto tratí zrušená.