Prepadnutie okresu Jesenské
| Prepadnutie okresu Jesenské (Feledince) | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť mimoriadnej situácie v ČSR v období Mníchovskej dohody a prvej viedenskej arbitráže | |||||||
 Nákres smerov maďarského útoku na územie ČSR | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Česko-Slovensko
|
.svg){kind=small} horthyovské Maďarsko
| ||||||
| Velitelia | |||||||
| pplk. pech. R. Vondra brig. gen. Ondřej Moravec por. František Večeřa |
stotník Gábor Felcsiki
| ||||||
| Sila | |||||||
| poľné hliadky SOŠ 31 hraničiarsky prápor 9 |
456 mužov (pohraničné oddiely) | ||||||
| Straty | |||||||
| viacero zranených | 9 mŕtvi, viacero zranených | ||||||
Prepadnutie okresu Jesenské (vtedy okres Feledince) bol ozbrojený vojenský prepad pohraničnej oblasti južne od Rimavskej Soboty zo strany maďarských pohraničných síl, ktorý sa uskutočnil dňa 5. októbra 1938 s cieľom obsadiť železničnú trať Jesenské–Kráľ a Rimavskú Sobotu.[1]:85
Výsledkom bola porážka maďarských ozbrojených skupín. Časť bola česko-slovenskými jednotkami zajatá, zvyšok sa stiahol späť za štátnu hranicu.
Predchádzajúce udalosti
[upraviť | upraviť zdroj]Na základe Mníchovskej dohody prijatej dňa 30. septembra 1938 bolo Česko-Slovensko zaviazané do troch mesiacov vyriešiť územné nároky Maďarska. Začiatkom októbra sa začali v severnom Maďarsku organizovať ozbrojené skupiny, ktorých úlohou bolo ilegálne prechádzať do ČSR a vykonávať tam podvratnú činnosť s cieľom destabilizácie pohraničných oblastí.[2]
Vojenské pozície
[upraviť | upraviť zdroj]Česko-slovenská strana
[upraviť | upraviť zdroj]V blízkosti štátnej hranice medzi ČSR a Maďarskom južne až juhovýchodne od Rimavskej Soboty boli v 30. rokoch vybudované tri pevnostné úseky železobetónových pevností ŘOP. Okrem opevnení boli v tomto priestore rozmiestnené aj zvláštne technické zariadenia na vozovkách, ktoré komplikovali dopravu.[3]
Obranu priestoru od hraničnej čiary až po líniu opevnenia zabezpečovali poľné hliadky práporu Stráže obrany štátu 31 „Rimavská Sobota“. Na jednotlivých pevnostných úsekoch boli rozmiestnené jednotky zmobilizovaného hraničiarskeho práporu 9, ktoré spadali do hraničnej oblasti 41. Za pevnosťami sa zdržovali ďalšie česko-slovenské vojenské útvary.[3]
Maďarská strana
[upraviť | upraviť zdroj]V obci Hangony blízko hraničnej čiary bola prítomná rota pohraničnej stráže 7/9, ktorá bola koncom septembra 1938 doplnená záložníkmi z blízkeho okolia. Rote velil stotník (kapitán) Gábor Felcsiki, ktorému podliehali aj čaty pohraničníkov 7/20 v obci Uraj, 7/21 v Hangony a 7/22 v Domaháze.[3]
Maďarské jednotky mali z vojenskej špionáže informácie o existencií pevností i o ich približnom rozmiestnení.[3]
Príprava prepadu
[upraviť | upraviť zdroj]Veliteľ maďarských jednotiek dňa 4. októbra 1938 obdržal z veliteľstva hraničnej oblasti VII v Miškovci rozkaz na pohotovosť celej svojej jednotky. Iniciatívne si však tento rozkaz interpretoval ako povel na prekročenie štátnej hranice a útok na územie ČSR.[3] Podobne situáciu interpretovalo aj maďarské veľvyslanectvo v Prahe, ktoré vyhlásilo, že veliteľ jednotiek konal na vlastnú päsť a že bude okamžite odvolaný a stíhaný.[2] Podľa neskorších výpovedí zajatých maďarských vojakov bola celá akcia dopredu pripravovaná.[2]
Prienik maďarských jednotiek na teritórium ČSR mal byť vedený na niekoľkých miestach naraz v dĺžke 16 až 18 kilometrov. Útočné družstvá mali za úlohu prelomiť líniu opevnení v siedmich lokalitách na úseku Šimonovce–Rimavská Seč. V prípade úspechu by cez uvoľnený koridor prenikla väčšina jednotiek, ktorá by pokračovala ďalej cez kolóniu Bottovo a obec Sútor smerom na Rimavskú Sobotu.[3]
Pôvodne bol útok roty pohraničníkov plánovaný v koordinácii so streleckým práporom z Ózdu a cyklistickou čatou. V dôsledku chybného predpokladu veliteľa roty a nevyčkania na ďalšie relevantné rozkazy sa akcie nakoniec zúčastnila len uvedená zmobilizovaná rota s niektorými ďalšími malými jednotkami.[3]
Vpádu na česko-slovenské teritórium sa zúčastnilo 10 dôstojníkov a 446 vojakov, vrátane 34 príslušníkov žandárstva a 7 colníkov. Vyzbrojení boli ručnými granátmi, puškami, trhavinami, osobnými zbraňami a 14 guľometmi.[2][3]
Priebeh prepadu
[upraviť | upraviť zdroj]Prvé maďarské jednotky prekročili hraničnú čiaru okolo druhej hodiny nadránom dňa 5. októbra 1938. Po nich vyrazili aj jednotky z Hangony, ktoré vyprevádzal dav zvedavých obyvateľov. Neskôr ku hranici vyrazili aj čaty 7/20 a 7/22 z Uraja a Domaházy. Počasie bolo podľa výpovede vojakov daždivé – blato na cestách sa lepilo na vojenskú obuv.[3]
Prienik cez hranice bol česko-slovenskými pohraničníkmi odhalený okolo 3. hodiny. Nad obcou Janice (vtedy Jéne) bola okamžite vystrelená osvetľovacia raketa,[3] neskôr tu bol spozorovaný prelet dvoch neznámych lietadiel.[2]
Čata 7/20 smerujúca z Uraja postupovala vo dvoch skupinách. Jedna z nich napadla obec Vlkyňa (vtedy Velkyňa), kde sa nachádzalo 12 príslušníkov SOŠ.[3] Po krátkom boji s ručnými granátmi a prestrelke česko-slovenská posádka obec opustila.[2] Miestne maďarské obyvateľstvo následne zdemolovalo budovu finančnej stráže. Skupina vojakov sa stiahla na územie Maďarska, kde dostala rozkaz o zastavení akcie.[3]
Druhá skupina stratila v zlom počasí orientáciu a do boja s česko-slovenskou posádkou sa dostala južne od Rimavskej Seče. Pri postupe ďalej na východ smerom k obci Číž (vtedy Číz) sa dostala pod krížovú paľbu smerujúcu z česko-slovenského opevnenia. Po odpútaní sa z dosahu paľby sa skupina na rozkaz vrátila za hraničnú čiaru.[3]
Ľavé krídlo útoku zabezpečovala čata 7/22 pochodujúca z Domaházy smerom ku obci Širkovce. Za pomoci sprievodcu, ktorý poznal miestny terén, ako aj hliadkové trasy SOŠ, sa čata dostala za prvý sled česko-slovenského opevnenia. V Širkovciach sa k jednotkám pridalo niekoľko miestnych obyvateľov.[3] Ďalší postup smerom do Jesenského (vtedy Feledince) im znemožnila česko-slovenská posádka. Čata sa následne stiahla na maďarské územie.
V strede útoku, v priestore obce Rimavská Seč a kolónie Orávka (vtedy Slávikovo, resp. Kacagópuszta), sa odohral rozhodujúci boj. Útočili tu štyri čaty roty 7/9 a čata 7/21. Prvá čata obsadila obec Janice, kde sa k nej pridalo viacero miestnych mužov.[3] Odtiaľ postupovala smerom ku kolónii Orávka prevažne obývanej Slovákmi presídlenými z Hornej Oravy, ktorá v 20. rokoch pripadla Poľsku.[4] Neďaleko kolónie bol postup čaty zastavený paľbou z opevnenia.
Druhá čata obsadila obec Chrámec (vtedy Harmac) a následne postupovala ku kolónii Orávka. Tretia čata postupovala súbežne. Okolo 5. hodiny nadránom sa pri Martinovej dostala do krížovej paľby SOŠ a prešla do obrany.[3] Štvrtá čata sa dostala pod paľbu južne od Dubovca.
K druhej čate, ktorej sa podaril najväčší prienik, sa postupne pridali družstvá z ostatných útvarov, vrátane guľometného oddielu. Po obsadení časti kolónie Orávka sa dostali až ku železničnej trati Jesenské–Kráľ.[3] Tu bol postup jednotiek zastavený ťažkou paľbou z opevnenia. Do bojov sa zapojili aj miestni kolonisti slovenskej národnosti. Česko-slovenské jednotky postupne prešli do útoku a postupovali smerom k štátnej hranici. Časť maďarských oddielov zajali, zvyšok postupne vytláčali z územia ČSR. O 9. hodine ráno bol v línii opevnení ŘOP opäť pokoj.[3] Poslední príslušníci maďarských čiat boli z územia ČSR vytlačení v noci na 6. októbra.[5]
Dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Maďarské straty počas boja predstavovali dovedna 9 mŕtvych a viacero zranených a zajatých. Na česko-slovenskej strane nepadol ani jeden vojak, bolo však niekoľko zranených.
Zajatí maďarskí vojaci boli rozdelení do menších skupín a na nákladných autách odvezení na výsluch do Rimavskej Soboty. Koncom roka 1938 boli presunutí do Martina, resp. Ilavy.[6]
Nadránom, ešte počas maďarského útoku, bola Budapešť telefonicky vyzvaná na okamžité zastavanie paľby.[2] V ten istý deň si zástupca česko-slovenského ministerstva zahraničných vecí nechal predvolať maďarského veľvyslanca Jánosa Wettsteina. Požiadal ho, aby Maďarsko nezhoršovalo už i tak napätú situáciu, pretože vojenské prepady teritória ČSR môžu znemožniť rokovania o prípadnej úprave štátnych hraníc.[2]
O incidente boli informované veľvyslanectvá ČSR v Paríži, Londýne, Berlíne, Bukurešti a Belehrade, ktoré o situácii informovali tamojšie vlády.[2]
Česko-slovenské úrady zatkli spolu 25 obyvateľov okresu, ktorí sa počas prepadu pridali k maďarskému vojsku.[5]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ MIČIANIK, Pavel. Malá vojna Maďarska proti Slovensku 1938 - 1939. 1. vyd. [s.l.] : DALI-BB s.r.o., 2019. ISBN 978-80-8141-203-5.
- ↑ a b c d e f g h i DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž. Dokumenty I. Martin : Matica Slovenská, 2002. ISBN 80-7090-630-8.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r Vojenská história 1/2008 [online]. Bratislava: Vojenský historický ústav, [cit. 2017-10-23]. Dostupné online. Archivované 2016-08-19 z originálu.
- ↑ DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž. Dokumenty II., okupácia. Martin : Matica Slovenská, 2003. ISBN 80-7090-678-2.
- ↑ a b Výber správ z 5. októbra 1938 [online]. ropiky.net, [cit. 2012-11-04]. Dostupné online. Archivované 2014-12-17 z originálu. (česky)
- ↑ DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž. Dokumenty III. Martin : Matica Slovenská, 2005. ISBN 80-7090-795-9.