Wang Chu-ning
| Wang Chu-ning | |
 | |
| Výkonný tajomník sekretariátu ústredného výboru Komunistickej strany Číny | |
|---|---|
| V úrade 2017 – 2022 | |
| Prezident | Si Ťin-pching |
| Súčasný člen Politbyra Komunistickej strany Číny | |
| Momentálne v úrade | |
| od 2007 | |
| Biografické údaje | |
| Rodné meno | 王沪宁 |
| Narodenie | 6. október 1955 (69 rokov) Šanghaj |
| Politická strana | Komunistická strana Číny |
| Alma mater | Univerzita Fu-tan |
| Odkazy | |
 | Wang Chu-ning (multimediálne súbory) |
Wang Chu-ning (čín. 王沪宁 – Wang Chu-ning, pchin-jin: Wáng Húning) je vrcholný čínsky politik, bývalý akademik a popredný politický teoretik Komunistickej strany Číny. Od roku 2017 je členom stáleho výboru politbyra ústredného výboru Komunistickej strany Číny, najužšieho straníckeho vedenia, a v rokoch 2017 – 2022 zastával post výkonného tajomníka sekretariátu Ústredného výboru Komunistickej strany Číny. Zároveň tiež predsedá Ústrednej komisii pre riadenie výstavby duchovnej civilizácie, orgánu zodpovedného za koordináciu straníckej politiky v oblasti ideológie a kultúry. V rokoch 2002-2020 tiež pôsobil ako riaditeľ Politického výskumného úradu ústredného výboru KS Číny.
Wang Chu-ning je považovaný za „šedú eminenciu“ čínskej komunistickej strany, [1] [2] a je mu pripisované autorstvo oficiálnych straníckych ideológií troch najvyšších vodcov Číny od deväťdesiatych rokov: Ťiang Ce-minovej teórie Troch zastúpení, Chu Ťin-tchaovho Vedeckého poňatia rozvoja a Si Ťin-pchingovho myslenia o socializme s čínskymi rysmi pre novú éru, rovnako ako ďalších Si Ťin-pchingových charakteristických politických konceptov, vrátane „čínskeho sna“, protikorupčnej kampane, Novej hodvábnej cesty a asertívnejšej zahraničnej politiky.[1]
Ako akademik pôsobil na Univerzite Fu-tan v Šanghaji, kde stál na čele katedry medzinárodnej politiky a neskôr bol dekanom právnickej fakulty.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť a pôvod
[upraviť | upraviť zdroj]Wang Chu-ning sa narodil 6. októbra 1955 v Šanghaji.[3] Pochádza z rodiny revolučných kádrov, ktorej pôvod siaha do provincie Šan-tung.[4] Wang Chu-ningov otec bol ako armádny dôstojník v roku 1959 zapletený do Mao Ce-tungovej kampane proti maršalovi Pcheng Te-chuajovi (pozri konferencia v Lu-šane), v dôsledku čoho bol po roku 1966 perzekvovaný počas desaťročnej Kultúrnej revolúcie.[4]
Wang Chu-ning bol vo svojej rannej mladosti tichý a introvertný a záľubu si našiel v čítaní kníh. Hoci v čase Kultúrnej revolúcie panoval – s výnimkou oficiálne schválenej a marxistickej literatúry – nedostatok kníh, akademické snaženie bolo znevažované a dochádzalo k perzekúcii intelektuálov, Wang Chu-ningovi sa s pomocou jeho učiteľov darilo obstarávať mimoškolskú literatúru, vrátane zakázaných zahraničných diel. Strednú školu dokončil roku 1974, potom sa potom tri roky živil ako robotnícky učeň.[4]
Vzhľadom k svojmu chatrnému zdraviu sa čiastočne vyhol nútenému odsunu do odľahlých oblastí v rámci Maovho hnutia "hore do hôr, dole do dedín", kedy bola ako mestská vzdelaná mládež, tak červenogardisti posielaní na prevýchovu do dedín. Namiesto toho nejaký čas strávil vo vidieckych oblastiach blízko Šanghaja a niekoľko rokov navštevoval kurz cudzieho jazyka, francúzštiny, na Východočínskej pedagogickej univerzite. [pozn. 1] Po dokončení vzdelávacieho kurzu v roku 1977 začal pracovať v Šanghajskom publikačnom úrade.[4]
Akadémia
[upraviť | upraviť zdroj]Zlom vo Wang Chu-ningovom živote nastal v roku 1978, so začatím Teng Siao-pchingových reforiem a obnovením náročných prijímacích skúšok na vysoké školy, tzv. kao-kchao . Wang Chu-ning bol medzi prvými, ktorí využili príležitosť sa ich zúčastniť. Jeho výkon na kao-kchao bol natoľko impozantný, že hoci jeho doterajšie vzdelanie absolvované na Východočínskej pedagogickej univerzite nedosahovalo bakalársku úroveň, bol rovno prijatý na magisterské štúdium medzinárodnej politiky na Univerzite Fu-tan v Šanghaji . Jeho hlavným vedúcim bol Čchen Čchi-žen, uznávaná autorita na Marxovo dielo, najmä Kapitál, čo môže objasniť názov Wang Chu-ningovej diplomovej práce: „Od Bodina k Maritainovi: O teóriách suverenity vypracovaných západnou buržoáziou“.[4] Z tejto diplomovej práce sa neskôr zrodila jeho prvá kniha, v ktorej sledoval vývoj západného konceptu národnej suverenity od staroveku až po súčasnosť – od Gilgameša a Sokrata, cez Aristotela, Augustína, Machiavelliho, Hobbesa, Rousseaua, Montesquieua, Hegela a Marxa s čínskym chápaním tohto konceptu. Práca sa stala základom pre mnohé z jeho neskorších teórií národného štátu a medzinárodných vzťahov.[1] Magisterské štúdium medzinárodnej politiky dokončil v roku 1981, pričom na Univerzite Fu-tan tiež dostal magisterský titul v odbore práva.[3]
Po ukončení magisterského štúdia s vyznamenaním zostal na univerzite v pozícii vyučujúceho. Na starosť si bral kurzy, ktoré ostatných nebavilo učiť, a sám vyvíjal nové v reakcii na rýchlo sa rozvíjajúce školské osnovy. Často publikoval, a to ako v odborných časopisoch, tak v novinách a časopisoch čítaných vzdelanou elitou. Jeho hodiny boli obľúbené a hojne navštevované.[4]
Wang Chu-ningova práca a oddanosť akademickej činnosti, rovnako ako rastúci zoznam jeho publikácií, nezostali bez povšimnutia nadriadenými, ktorí ho odporučili na urýchlené povýšenie. Hoci ich ponuky spočiatku odmietal, už roku 1985 sa vo svojich 30 rokoch stal docentom a o tri roky neskôr profesorom. Bol tak vôbec najmladším profesorom na Univerzite Fu-tan. Stalo sa tak okrem iného v čase, keď bola čínska akademická sféra prísne hierarchická, pričom seniorita a časom nadobudnuté skúsenosti boli považované za takmer nevyhnutné predpoklady pre povýšenie. Následne bol v rokoch 1989–1994 vedúcim katedry medzinárodnej politiky a potom v rokoch 1994–1995 dekanom právnickej fakulty.[3]
Wangov rýchly rast v akademickej sfére bol taktiež sprevádzaný úspešnou účasťou ním vedeného študentského tímu Univerzity Fu-tan v sérii medzinárodných debatných šampionátov, ktoré boli vysielané v čínskej štátnej televízii a sledovali ich milióny divákov.[4]
Návšteva Spojených štátov
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1988 získal vďaka štipendiu Americkej politologickej asociácie (APSA) možnosť stráviť šesť mesiacov v Spojených štátoch ako hosťujúci profesor. Wang príležitosť naplno využil a navštívil desiatky miest a takmer dvadsať univerzít. Svoje postrehy zaznamenal v knihe Amerika proti Amerike vydanej v roku 1991.[1][5]
Politická kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Ako jeho rastúca reputácia, tak obhajoba posilňovania autority centrálnej vlády prilákala pozornosť kľúčových šanghajských politických vodcov, ako boli Ceng Čching-chung a Wu Pang-kuo, ktorí ho následne predstavili vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi strany a prezidentovi Ťiang Ce-minovi. Hoci sa spočiatku Wang zdráhal zanechať svoju akademickú kariéru, po Ťiangovom naliehaní ustúpil a vo svojich 40 rokoch sa pripojil k jeho administratíve.[6]
Po príchode do Pekingu v roku 1995 sa Wang Chu-ning stal vedúcim oddelenia pre politické záležitosti v Politickom výskumnom úrade, kľúčovom orgáne ústredného výboru KS Číny, zodpovednom za poskytovanie politických odporúčaní, rozvoj straníckej ideológie a vypracovávanie návrhov straníckych dokumentov a prejavov vedúcich predstaviteľov. Počas troch rokov sa stal zástupcom riaditeľa celého úradu.[3]
Na XVI. zjazde KS Číny v roku 2002, kedy prebehlo odovzdanie moci z rúk tretej generácie straníckych vodcov na čele s Ťiang Ce-minom k štvrtej generácii na čele s Chu Ťin-tchaoom, sa Wang Chu-ning stal členom 16. ústredného výboru, orgánu združujúceho zhruba 200 najvyššie postavených členov strany. Zároveň bol tiež vymenovaný za riaditeľa Politického výskumného úradu, pričom išlo o post na ministerskej úrovni. Jeho vzostup počas Chu Ťin-tchaovej éry pokračoval, vďaka čomu sa na XVII. zjazde v roku 2007 stal členom vplyvného sekretariátu ústredného výboru KS Číny.
Ani ďalšia generačná obmena a nástup Si Ťin-pchinga k moci neznamenal koniec Wang Chu-ningovho kariérneho rastu, práve naopak. Na XVIII. zjazde komunistickej strany v roku 2012 bol zvolený za jedného z 25 členov politbyra ústredného výboru, samotného jadra strany. Stal sa tiež kľúčovým členom Si Ťin-pchingovho sprievodu ako na domácich, tak zahraničných cestách, a bol menovaný riaditeľom kancelárie Ústrednej komisie pre komplexné prehĺbenie reforiem, ktorej predsedá samotný Si Ťin-pching.[4]
Vrchol straníckej hierarchie dosiahol v roku 2017, keď bol na XIX. zjazde KS Číny zvolený za člena stáleho výboru politbyra ústredného výboru a výkonného tajomníka sekretariátu ústredného výboru, a stal sa tak jedným zo siedmich najmocnejších mužov v Čínskej ľudovej republike.[7][8] Členom stáleho výboru sa stal aj napriek tomu, že nikdy nezastával post guvernéra žiadnej provincie, ani nestál na čele žiadneho ministerstva.
Na XX. zjazde KS Číny v októbri 2022 bol znovuzvolený za člena stáleho výboru politbyra. Na poste výkonného tajomníka sekretariátu ÚV ho vystriedal Cchaj Čchi.[9]
Ideológia a názory
[upraviť | upraviť zdroj]Stranícka ideológia
[upraviť | upraviť zdroj]Wang Chu-ningovi je pripisované autorstvo oficiálnych straníckych ideológií troch najvyšších vodcov Číny od deväťdesiatych rokov: Ťiang Ce-minovej teórie Troch zastúpení, Chu Ťin-tchaovho Vedeckého poňatia rozvoja a Si Ťin-pchingovho myslenia o socializme s čínskymi rysmi pre novú éru, a ďalších Si Ťin-pchingových charakteristických politických konceptov, vrátane „ čínskeho sna “, protikorupčnej kampane, Novej hodvábnej cesty a asertívnejšej zahraničnej politiky.[1]
Neoautoritarizmus
[upraviť | upraviť zdroj]Wang Chu-ning býva radený k popredným predstaviteľom neoautoritarizmu v Číne,[3][10] alebo je priamo považovaný za hlavného strojcu tohto myšlienkového smeru. Wang sám pojem neoautoritarizmus nikdy nepoužil, skôr sa stotožňuje s čínskym neokonzervatizmom. [1] Hoci pôvodne veril, že by liberalizmus mohol v Číne zohrať pozitívnu úlohu, po svojom návrate zo Spojených štátov v roku 1989 sa stal jedným z vedúcich odporcov liberalizácie. Začal tvrdiť, že Čína musí vzdorovať globálnemu liberálnemu vplyvu a stať sa kultúrne jednotným, sebavedomým národom, ktorému vládne silná, centralizovaná štátostrana.[1]
Wangov neoautoritarizmus reflektuje túžbu vytvoriť syntézu marxistického socializmu s tradičnými čínskymi konfuciánskymi hodnotami a legistickým politickým myslením, nacionalizmu a maximalistického západného poňatia štátnej suverenity a moci za účelom stvoriť nový základ pre dlhodobú stabilitu a rast, ktorý bude imúnny voči západným.[1]
Kultúrna revolúcia
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 2012, teda v čase Wang Chu-ningovho povýšenia do politbyra, bolo publikované piate vydanie jeho článku z roku 1986 Úvahy o kultúrnej revolúcii a reforme čínskeho politického systému, ktorý zachytáva jeho liberálnejšie postoje.[11] Uvádza, že jeden z hlavných dôvodov prevládajúceho porušovania ľudských práv v čase kultúrnej revolúcie, ako bolo mučenie a vandalizmus, bolo „splynutie verejnej bezpečnosti, prokurátorov a sudcov v jedno“ a uviedol, že „Kultúrna revolúcia sa mohla stať iba v krajine bez nezávislého súdneho systému“.[3]
Osobný život
[upraviť | upraviť zdroj]Počas štúdií na Univerzite Fu-tan sa zoznámil s Čou Čchi, ktorá taktiež študovala medzinárodnú politiku, as ktorou sa neskôr oženil.[4] Čou Čchi je dcéra predstaviteľa čínskej štátnej bezpečnosti a rozviedky na úrovni námestníka ministra. Získala doktorát z politológie na Univerzite Johnsa Hopkinsa (konkrétne Nitze School of Advanced International Studies), potom niekoľko rokov pracovala v Inštitúte amerických štúdií Čínskej akadémie spoločenských vied a neskôr sa stala riaditeľkou Národného strategického inštitútu na Univerzite Čching-chua. Wang Chu-ningove manželstvo s ňou zostalo bezdetné a pár sa v roku 1996 rozviedol.[3]
Wang sa neskôr znovu oženil so zdravotnou sestrou vo vládnej štvrti Čung-nan-chaj, majú spolu jedno dieťa.[3]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]- Štátna suverenita, 1987
- Komparatívna politická analýza, 1987
- Analýza súčasnej západnej politológie, 1988
- Úvod do verejnej správy, 1988
- Analýza ekológie administrácie, 1989
- Zbierka Wang Chu-ningových esejí, 1989
- Boj proti korupcii: Experiment v Číne, 1990
- Korupcia a anti-korupcia: Zahraničný výskum problému korupcie v súčasnosti, 1990
- Kultúra dedinských klanov v súčasnej Číne, 1991
- Amerika proti Amerike, 1991
- Vojna slov v Singapure, 1993
- Logika politiky: Marxistické princípy politológie, 1994
- Politický život, 1994
Odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Poznámky
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ V tej dobe zvaná Šanghajská pedagogická univerzita.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h LYONS, N. S.. The Triumph and Terror of Wang Huning [online]. palladiummag.com, 2021-10-11, [cit. 2022-10-24]. Dostupné online.
- ↑ GHOSH, Soumya. The ‘Grey Cardinals’ of modern-day Russia and China [online]. qrius.com, 2018-03-16, [cit. 2022-10-29]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h LI, Cheng. Wang Huning 王沪宁 [online]. Brookings, [cit. 2022-10-29]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h i PATAPAN, Haig; WANG, Yi. The Hidden Ruler: Wang Huning and the Making of Contemporary China [online]. Journal of Contemporary China, 2018-01-02, [cit. 2022-10-29]. S. 47–60. Dostupné online. DOI:10.1080/10670564.2017.1363018 (po anglicky)
- ↑ CHE, Chang. How a Book About America’s History Foretold China’s Future [online]. The New Yorker, 2022-03-21, [cit. 2022-10-29]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ WANG, Yi. Wang Huning: China’s Antidote to Strongman Politics [online]. The Diplomat, 2017-11-22, [cit. 2022-10-29]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ LI, Cheng. China’s new Politburo and Politburo Standing Committee [online]. Brookings, 2017-10-26, [cit. 2022-10-29]. Dostupné online.
- ↑ China’s Communist Party has blessed the power of its leader [online]. The Economist, 2017-10-26, [cit. 2022-10-29]. Dostupné online.
- ↑ Chinese President Xi Jinping unveils new team for his record-breaking third term [online]. South China Morning Post, 2022-10-23, [cit. 2022-10-29]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ PERLEZ, Jane. Behind the Scenes, Communist Strategist Presses China’s Rise. The New York Times (New York: The New York Times Company), 2017-11-13. Dostupné online [cit. 2022-10-29]. ISSN 1553-8095.
- ↑ LO, Kingling. Wang Huning: the low-profile, liberal dream weaver who’s about to become China’s ideology tsar [online]. South China Morning Post, 2017-10-25, [cit. 2022-10-29]. Dostupné online. (po anglicky)